Včelí kráľ

 

Včelnice sú jeho kráľovstvom.

Panuje nad úľmi.

S včeľou kráľovnou

má spojeneckú dohodu.

Má rešpekt a vie, čo robiť,

veď má predsa v rukách zodpovednosť

nad vzácnymi tvormi.

V sklenených nádobách

zlatistý poklad stráži.

V orchestri včelieho bzukotu

našiel svoj raj,

svoj pokoj,

svoje kráľovstvo,

včelár.

včelí kráľ.

Postrácané stopy leta

 

Ako keď naľavo od vášho plota

si z nezmyslov odlievam

vlastné myšlienky

 

Ako keď priháram kávu

stratená

 

Z dôvodu strachu

skoro vypočítam štvorec

ktorý by nestačilo orezať

 

Je neskoré leto

 

Čas si ma krája

 

Zo záhrad sú už len plátky

spomienkových stromov

 

Leto

vzácne leto

posledné leto

leto

to leto…

 

Skúša si nás deliť dvomi

 

Každý z nás sa ukázal

odčítaný

 

Relevantné

 

 

 

Za rúškom tajomstva

Dnes som nemal náladu zostávať doma. Mal som plný dom a aj zuby žien, kuliem, hrebeňov, lakov na nechty, šminiek či menštruačných pomôcok. Potreboval som trochu zmenu v podobe chlapčenskej spoločnosti a typických chlapčenských aktivít, ktoré mi vedel Sebastián ponúknuť. Teda som si to tak aspoň myslel.

To, že sa čoskoro s Bastiánom budem musieť tak či tak rozlúčiť som vedel už v prvý deň, ktorý sme sa stretli, a tak som sa jeho spoločnosť chystal využiť čo najviac. Hneď ráno som mu náhle napísal správu, v ktorej som mu dal jasne najavo, že ma bude musieť v niečom kryť.

,,Čo sa stalo?“ boli jeho prvé slová hneď ako ma zbadal.

,,Nič,”, odpovedal som. ,,Chcel som u teba dnes len prespať, no mama by mi to aj tak nedovolila, preto som potom u frajerky, dobre?” ?

Po tomto mojom slabom výstupe sa len zasmial a prikývol.

Namierili sme si to k nemu domov. K domu, pri ktorom som sa takmer raz zrámoval a pri ktorom mi Sebo následne ošetroval rany. A pri ktorom sa vlastne začalo aj naše priateľstvo.

Keď sme vstúpili do domu, on ako hostiteľ ma usadil na jeho posteľ so slovami, že nám ide spraviť čaj.

,,Tak, už som celý tvoj.” Povedal, akonáhle sa vrátil a nohou zľahka drgol do dverí, aby ich za sebou zavrel.

,,Čo ideme robiť?“ spýtal som sa po pár chvíľach mlčania, kedy sme vedľa seba iba v tichosti sedeli. Sebastián tuho chvíľu premýšľal, no potom sa potmehúdsky usmial, ba priam vyškeril, a bez slov zašiel do miestnosti vedľa jeho vlastnej izby, ktorú mi predtým predstavil ako jeho kúpeľňu. Nechal som ho tak, zaujímalo ma, čo opäť vymyslel, no zároveň som túžil po prekvapení. Už-už som po ňom šiel vykríknuť, keď sa dlhšiu dobu neozýval, no v tom sa zjavil vo dverách s jasným úsmevom a červeňou v tvári.

,,Keď už teda vieš, že dievčatá nie sú zrovna moja parketa a aj napriek tomu si neutiekol, dovoľ mi ukázať ti ďalšiu moju zvláštnosť, ktorou ťa snáď neodradím.“ Hneď som si všimol, ako niečo drží v rukách, on však tú vec v podobe malej taštičky rozopol a hneď mi ukázal, čo v nej skrýva rovno aj za sprievodu jeho slov.

,,Keď som bol o niečo mladší ako ty, mal som to ako záľubu. Vlastne to už pretrvávalo od môjho detstva, najprv som to skúšal na mame, potom na sebe a nakoniec na pár ľuďoch, odvtedy to však leží v mojej skrini bez dotknutia, a keďže nemáme čo robiť, tak to chcem vyskúšať tentokrát na tebe.“ Povedal a popri tom mi ukazoval štetce rôznych veľkostí a tvarov, následne rôzne malé škatuľky, o ktorých som vďaka mame a sestrám vedel, že sú rúže.

Tak chlapčenské aktivity sa nekonajú, aj keď otázne týmto pádom je, čo vlastne pojem chlapčenské znamená.

Nebudem klamať, v tej chvíli som zostal sedieť ako vodou obarený, nevediac, čo robiť. Keď som si to sám všetko v hlave sformuloval, musel som sa nad tým len zasmiať, pretože to naozaj aj vtipné bolo, keďže som k nemu prišiel najmä ako za odreagovaním a zmenou a on mi dal, aj keď nevedomky, takúto podpásovku. Netrvalo však dlho a na svojej tvári som pocítil trochu hutný krém, ktorým Sebo pokryl celú moju tvár. Následne nejaký prášok, rôzne štetce, a potom som to prestal vnímať už úplne, bažiac po tom príjemnom pocite.

,,Vieš čo, len aby si si nemyslel, že to robím len tak.. Sestru som dokonca maľoval na jej stužkovú. A to som mal len trinásť.” Začal pyšne. ,,Ak vás dvoch raz zoznámim nehovor jej to, ale zručná príliš nie je. Raz si dokonca špirálou takmer vypichla oko a to myslím smrteľne vážne.” Povedal s chichotom.

,,Tým pádom som už teraz veľmi zvedavý na výsledok, Bastian.”

*

Netrvalo dlho a Sebo sa už chýlil vo svojom diele ku koncu.

,,Ktorý rúž chceš?” Spýtal sa a ukázal na, podľa mňa, štyri rovnaké rúže vedľa seba. Tváril som sa, že v sebe práve prehrávam vnútorný boj, ktorú ružovú mám zvoliť, až som nakoniec ukázal na zlatú strednú cestu.

,,Dobrý výber, ten by som zvolil aj ja.” Vtipne radostne zatlieskal rukami. Vytiahol rúž, naklonil sa, nahodil sústredený výraz, a začal maľovať. Jemne najskôr obkreslil úzke hrany mojich pier, keď sa mu to zjavne dostatočne páčilo, vybral rúž a jemne ním pootočil. Pozrel na mňa s otázkou v očiach a ja som na znak, že súhlasím, prikývol.

,,O pol hodinu príde mama, chceš zostať na večeru? Bude robiť tie cestoviny, ktoré máš tak rád.” Riekol, keď medzi nami pretrvávalo ticho. Ponúkal som plecami a kývol hlavou, narušil tak jeho pevnú ruku a on vyšiel.

,,Dopekla. Ukáž, daj.” Následne pravou rukou schytil moju tvár pod bradou, tampónikom odlíčil jeho nepodarok a znovu začal maľovať. Neviem úprimne čo mu trvalo tak dlho. Ja na jeho mieste by som prešiel po perách raz-dva. Rob ako myslíš, pomyslel som si, asi tomu len nerozumiem.

Po chvíli však prestal, čo úplne prebudilo upokojeného, zrelaxovaného a najmä úplne mimo reality mňa. Lenivo som pootvoril jedno oko, chcel som skontrolovať situáciu, no Sebo ma prekvapil. Pozeral na mňa s jemným úsmevom na perách, nežne ma hladkajúc na sánke a pomaly sa začínajúc prikláňať.

Bol som ako v tranze, alebo skôr ako pomätený, pretože som sa práve nechával hodiť do záhuby zvanej Sebastiánov bozk. Ja som mu na znak, že môže, jemne prikývol opakujúc jeho pohyby. Keď sa naše pery iba zľahka stretli v nežnom dotyku, obaja sme jemne vydýchli do úst tomu druhému, toto krotké tempo však nevydržalo ani jednému z nás a obaja sme sa k tomu druhému prudko priklonili, tento raz do našich pohybov zúfalo zapájajúc aj naše ruky. Nechcel som v tej chvíli myslieť na nič, ani na ten hlas mojej mamy, ktorý mi hovoril, že to nie je správne, chcel som sa len utopiť v Sebastiánových pomalých pohyboch a bozkoch, vediac, že v tej chvíli sa z malého tajomstva a klamania mojej mamy, toto celé premieňa na neuveriteľnú vec aj pre mňa samotného. A najmä som nechcel ani len pomyslieť na to, ako Bastián svojim nerozvážnym konaním urýchlil proces nášho lúčenia sa. Ale musel som v tom momente uznať, že najväčšou iróniou úteku od ženského sveta bola jeho taštička.

Zrazu sme však započuli kliknutie vypínačom.

Obaja sme sa od seba odklonili, aj keď možno nechcene, ale predsa. Vo dverách stála Sebova mama, dobrá priateľka tej mojej. Zjavne sa z nákupov stihla vrátiť skôr, keď som si všimol čas na hodinách visiacich nad dverami.

,,To.. to čo tu teraz.. chlapci?” Povedala s údesom a rozšírenými očami. Ani nevedela, ako má stáť a reagovať. Pravú ruku mala najskôr na kľučke, potom na boku a následne opäť na dverách. Bastián sa nás však ani len nesnažil skryť alebo nejak vysvetľovať či obhajovať, keďže zjavne ani nebolo čo. Len zľahka chytil moju dlaň a stiahol ma za jeho chrbát, keď zbadal vo dverách stáť aj jeho otca.

Ona

Mama.

Kam si odišla?

Bez rozlúčky a posledného slova.

Sedím za stolom a nedeľný obed už nie je to, čo býval.

Tiché steny ma utláčajú viac do seba,

končekmi prstov prechádzam po obrazoch,

ktoré si zanechala,

sú však neviditeľné ako všetky spomienky.

Vidím ťa za klavírom v našej obývačke,

každý tón hráš jemne a presne,

každú jednu notu umocňuješ do dychu stvorenstva.

Vidím ťa v záhrade, ako sa skláňaš nad zemou našich otcov

a celá utrápená hľadáš to,

čo si nikdy nemala.

Náš klavír zíva prázdnotou

a už viac nepozná dotyk tvojich rúk

tak ako ty už viac nepoznáš dotyk svojho mena.

Fotky plné smiechu a zachytenia momentu radosti

sú prázdne bez teba.

Farby stien splývajú s krutosťou a nespravodlivosťou sveta.

Povedz, mama, prečo?

Prečo si tak náhle odišla?

Prečo si ma tu nechala?

Ty si sa pohla preč, ďalej, inam..

a ja som ostala stáť,

stáť a iba stáť.

Dookola som nútená sa pozerať na nápis:

NEVSTUPOVAŤ!

Pravdupovediac nemám ďaleko od bytia sklenenej vázy.

Vytvarovala si ma v ňu.

No tak, dotkni sa ma

tak jemne a ľahko ako to vieš,

iba prehovor pár slov

a nie som.

Rozbijem sa a roztrieštim v tvoje slzy.

Bolí ťa to vôbec?

Pozerať sa na slnečnice v daždi,

sledovať ma cez citové pamäte,

byť na vernisáži menom ja.

Hľadím do zrkadla.

Kto vôbec som?

Zmenila si ma v svoj ideál,

ideál teba a tvojho detstva,

ideál, ktorý sa má vyhnúť tvojej minulosti.

Strhávam zo seba všetko,

niť po niti,

kúsok po kúsku.

Utekáš pomedzi vlny mora,

pieseň dún ti spieva a odprevádza ťa do diaľky.

Zmiznutím tvojej osoby som sa našla.

Toto som ja.

Len ja,

sama za samú seba.

 

 

 

 

cyklus básní Frekvencie

štyri steny môjho tela
a medzi nimi vápencové útvary
kryštalické zlúčeniny
vkladám si do hrude šachové figúrky
analyzujem svoje pudy
kláštory kotrmelce odreniny
v bruchu mi prežíva líška
zelená a mladá
rozlišujem medzi freskami na mojej tvári
spávam oblečená v pyžame
nech ani podposteľné monštrum nevidí čo som
v štyroch stenách môjho tela

 

a z poézie sa stane žena
ozajstná a ozajstne živá
bozkávam ju prehĺtam
z tej ženy sa zrodí plavovlasé dievča
s menom Lada
v bielej sukni ospevuje
ťa mňa svoje sestry
žlté listy popadané v mojom náručí
je jeseň a mám takmer príliš dlhé vlasy
a z poézie sa stáva žena
voda tečie studená
ona radšej dýcha
„umrime aspoň na chvíľu“
nekonečno má tri mená
vrabce na jej brečtanovom venci
a z poézie sa stala žena
kruh v štvorci
plamienky okolo postele
vzduch ľahký a jednoduchý
vzkriesenie

 

momentum transcedencie času

v autobuse o 7:31

-a-

tvrdé špinavé dočasné prístavisko

ľudia čo sa s každou minútou množia

nervozita a únava a cudzosť

-b-

ty

v ľahkých bielych oblohách

v neúprosnej blízkosti

v korunách stromov

(milovaný zaživa)

-x-

kričím v mdlobe štyroch kolies

som vo fosfore

a predsa mám tašku na kolenách

~elektrina~

 

 

 

zatvor oči

a cíť ma

magnety polia frekvencie zdralúzie

(chrbtica)

som zápalka v štyroch stenách

a čakám na impulz

a cíť ma

v opare nad mojím mestom

v cestách čo vedú nikam

vidíš ma(?)

kľukatím obežné dráhy

synovia veľkej revolúcie

v podpätkoch šla by do obchodu

pre pár pomarančov

kryštalizujem

a cíť ma

-14-

evokuje mi to náznak

the big bang

dozrieva to v mojom tele

kvasí v harmónii cyklického fungovania hormónov

zrak nestačí

cíť ma

 

 

a dieťa objavuje svoj hlas aby našlo cestu do lesa

a my prežívame renesanciu

ulička domov

nebo a zem sú synonymá

chcem písať

ale nikdy nebudem vedieť dať do slov presne to čo cítim

nadpozemské oblúky a krehké dúhy

spím pod možnosťou dokonalosti

‘bože, odpusť, hudba hraj, ale toto je môj raj!’

lebo ja môžem kričať a môžem liezť a môžem milovať a umrieť a narodiť sa

uctievam Zem lebo mi dala večný dych

si prítomný okamih

si nahý sen

si zrod

*

som živá v kontakte s vesmírom

pijem nočné hodiny

jednota duší nedusí

otvára telo

more ma nadnáša na hranicu reality a reálnosti

rodia sa vo mne veľké slová

príliš veľké na malé chodníčky

objavujem svoj jazyk.

 

predstavujem si

a potom kotúče hliny medzi prstami

cez mlieko svieti slnko

hallelujah oxiduje v špáre

predstavujem si

slnko je blízko líže mi bradavky

tráva tráva tráva tráva

piskot je lahodný deštrukcia je ružová

rozptyľujem sa

predstavujem si

trvám (na svojom pochode)

SLOBODA

zvuk je krátky chvíle sa kľukatia

sme neslušní nevhodní či

husle erotika sexualita klavír

som bohyňa a a a

pulzujem a hovorím čo by som nemala

trúchlim dievčatko

-j!a-

-som-

rieka stále tečie

 

sme celí sme celí sme celí

tlieskame pukom ďateliny

kráľovstvo raj zem zem

si v mne lebo ja som v tebe a sme nadnaša bytosť

hadia koža v treťom šuflíku

roztápame sa v päť

vo mne je víla s menom divožienka

trenie molekulárnych častíc

sme my

tvorba proces mesiac rast

jedna os a my v nej spíme

.

všetko v.

dedo nebol záhradník

 

pochovám ťa

koreňmi nadol

zasypem ťa

 

hlina pod nechtami mi nikdy neprekážala

ani trocha potu nad hornou perou

 

postup je jednoduchý

v každom riadku nechám medzery

veľké ako jedna moja stopa

možno nájdeš cestu späť

 

dedo hovoril

že čím viac sa oblečieš

tým väčšia zima príde

neviem či mal pravdu

 

Nepadám

Rozhodla som sa, že povyhadzujem všetky svoje topánky. Ešte neviem prečo. Ale bude to z okna. Tak ako to kedysi sľubovala mama. S kocúrom. Chlpy zo schodov nezmizli.

Najlepšie sa mi chodí po mokrej záhrade. Naboso. V zime to vyskúšam v pančuchách. Vysvetľovanie bude jednoduché. Aj príprava. Pohľadom zotriem sneh, vysuším bahno, vystriem steblá. Nikto mi nebude vyčítať, že sa neobliekam teplo. (Neobúvam.) Chodidlá skryjem za snehovú bariéru. Vyhĺbim do nej dieru, ľahnem si a počkám, kým stopy zapadnú prachom.

Možno preto, že by som sa rada vzniesla. Ako Edi v mojich predstavách. Zatočila chvostom, ostala prichytená o konár. Ako igelitka, z ktorej niečo pred chvíľou vysypali (Špinavé tenisky.) Šuchotala by som spolu s lístím.

Včera som na chodníku videla lesklú mokasínu. Jednu. Neponáhľala sa. Jej majiteľ sa odhodlal. Napoly. Premýšľala som, ako sa tam dostala. Okná boli ďaleko. Silná ruka alebo znudený cestujúci. Vyhodiť niečo z okna idúceho auta ma vždy lákalo. Predstavím si to s ošúchanými sandálmi, vyskúšam so žuvačkou.

Alebo preto, že nechcem zanechať stopy. Špinavé, mokré, s pokrčenou trávou, tichými listami. Farebné by som otlačila kdekoľvek. Zatiaľ sa mi to nedarí. Bojím sa, že vyschnú a vyblednú. Ani mláky zvyčajne nie sú farebné. Ani izby sa nemaľujú každý deň.

Vyhodila som topánky, chodidlá natrela vodovkami. Nabudúce možno akryl. Brat má farebnými rukami zaplnenú celú izbu. Mal to ľahšie. Len tri páry rukavíc. Farby na parketách olizuje Edi. Točí sa mu hlava. Pohladkám ho. Namočím handru, nohy opláchnem v umývadle.

Kúpila som si štetce. Nechcem sa nudiť a iné nápady nemám. Prejdem sa po strope. Ako pierko. Keby malo nohy. Pri schádzaní sa mi zatočí hlava. Mama počká, kým sa napijem. Namiesto pohladkania ma poučuje. Vraj to tak ľahko nezmyjem. Konečne.

Vrátila som sa po topánky. Len tie zimné. Obujem si ich, keď napadne sneh. Aby som nemusela vyťahovať lopatu. Aby sa mama nehnevala. Nezabudnem najprv skočiť do vedra. S farbou a voľnosťou.

Horúčka

Ortuť šliapala hore a neprestávala. Ľahla som si na posteľ. Snažila som sa zatvoriť viečka, ale myseľ pohybovala očami po prázdnej izbe. Z mihalníc vytvorila vojakov.  Biele steny boli v silno modrom svetle chladné. Jednoduché ticho. Neznášam nové ticho, robí strašný rámus, Musím ho reklamovať alebo vymeniť. Keď sa k tomu dostanem, skončím s abstraktnými opismi a náčrtmi nezmyslov.

S bosými nohami som sa dotkla studenej podlahy. Po zdvihnutí nohy na nej ostali otlačky stôp. Nemohla som sa dočkať koberca. Ale žiadny nemám. Zo šuplíka som vybrala sviečku a zapálila ju. Steny zmenili náladu. Položila som ju do stredu stola a opäť si ľahla.

Mihalnice som donútila zmieriť sa.

Kone s vozom bez jazdca už doniesli hviezdy a pristáli na zem. Za stenou začala Irma trieskať s miskami. Desať hodín. Suseda má vyše sedemdesiat rokov. Kvôli chorobám strašne blúzni.

Niekto zaklopal na dvere. Irma opäť nemohla v lekárničke nájsť potrebný liek. V duchu som sa pripravovala na návštevu jej bytu. Najprv som musela prejsť cez ružové záhony na chodbe. Strácala som sa v tŕňoch, no vyšla som bez rán.

Opatrne odchýlila dvere. Z bytu sa vyvalil odporný zápach.  Musela som sa rýchlo prepchať cez malú medzeru dverí, ktoré Irma držala, aby jej mačka neutiekla von. Nevedela som, že má mačku. Chcela mi ju ukázať. Ležala na zemi. Zdvihla ju a vtesnala do mojich rúk.  Držala som zdroj zápachu.  Nehýbala sa, bola studená, ťažká a chytala modrastú farbu. Má v dome mŕtvu mačku. Nasledovali sťažnosti, že nechce jesť.

„Mám na mačky alergiu!“,zhodila som ju na zem.

Otvorila som poličku, ktorú Irma nazývala lekárničkou. V pozadí mi Irma vravela o plavbe loďou v búrke. Presviedčala ma, že počula spev sirén. Podala som jej krabičku. Z vďaky mi dala päť balíkov obväzov. Doma ma čakalo pokazené ticho.  Nedalo sa vypnúť ani zapnutím rádia a telky. Ten pocit,zhasnutie zápalky.

Do plastového pohára som nasypala sadru a zmiešala ju s vodou. Do hustej melanže som namočila obväzy a začala tvarovať. Lebka jelenčaťa bez parohov s tvarovanou hlavou do ovalu, tenký dlhý krk s prstencami okolo a trup s výraznými rebrami. Zľakla som sa. Zamkla som ho do skrine a otočila kľúčom. Našťastie nemá končatiny. Neschopný čudák. Obliekla som sa.

Nesvietilo slnko, no aj tak som si zobrala slnečné okuliare. Chodba, ktorá má väčšinou päť dverí, sa zmenila na nekončiacu uličku.  Vzhľadom na jej dĺžku som ju prešla celkom rýchlo.  Nastúpila som do výťahu. Na panely so šiestimi tlačidlami pribudol stresujúci počet v nerytmickom rozpoložení. Stačila som náhodné tlačidlo napravo dole.

Suterén. Musela som vyjsť o poschodie vyššie. Na ihrisku, na kovovej preliezačke, visel povedomý koberec. Spoza neho vyšla Irma s prúteným klepáčom v ruke. Irma si nikdy nenosí kľúče. Vchodové dvere som nechala otvorené.

„Zatvor tie dvere, zatvor ich!“

V rohu potravín sedeli ľudia za stolom a hrali karty. Z poličky som zdvihla cestoviny. Rozsypali sa mi na zem. Ľudia za stolom sa začali smiať.

Otočila som kľúč. Tlkot srdca, hlasné dýchanie. Vošla som dnu. Dvere ostali otvorené. Zvuk bol hlasnejší a hlasnejší. Začínala som cítiť, ako sa trasie byt. Po každom údere. Pomaly som pristupovala k drevenej skrini v strede izby. Skriňa sa nehýbala. Niekto v nej kričal a kopal akoby nemal nohy a ústa. Cez moje uši preletel pískavý zvuk. Spôsobil nevydržateľnú bolesť hlavy. Čupla som si a držala ruky na ušiach. Oheň. Vojna.

Keď som vstala a pozrela von oknom, na kovovej preliezačke visel povedomý koberec. Spoza neho vyšla Irma s prúteným klepáčom v ruke. Vchodové dvere boli otvorené. Otvorila som okno.

„ Nebojíte sa, že Vám utečie mačka?“

„Ja žiadnu mačku nemám.“

Parketa, čo vŕzgala

Stála som v prázdnej izbe. Steny boli holé a mdlé, moje obrazy a plagáty dávno zvesené, zabalené a naložené do auta. Huňatý koberec, taktiež chýbal. Biela kovová posteľ, nasvetlo natretá skriňa, pletený košík s červenou dekou, porcelánová lampa, drevené hojdacie kreslo. Všetko bolo na ceste do nového domova. Potichu som si povzdychla a izba mi odpovedala ešte tichším výdychom. Rozhliadla som sa po prázdnych stenách a do nezábudkových očí sa mi tlačili slzy. Nahnevane som potriasla hlavou.

Podišla som k oknu s výhľadom na ulicu a pozrela von. Pred činžiakom, v ktorom som strávila svoj celý doterajší život, sa hrali deti. Všetky mali oblečené farebné overaly, na nohách čierne zateplené čižmy a hlavy im chránili štrikované čiapky. Ľahké snehové vločky poletovali  vzduchom a deti pobehovali s hlavami v záklone a otvorenými ústami, pretože sa ich snažili prehltnúť.

„Chytila som jednu!“ zvýsklo drobné ryšavé dievčatko menom Lucka, šesťročná dcéra našich susedov.

„Čože?! Ako sa ti to podarilo?“ zaúpel tmavovlasý chlapček, ktorého meno som nepoznala.

Boli tam ďalšie dve deti- dvojičky Lenka a Klára, ktoré začali Lucke tlieskať. Chlapec na ne vyplazil jazyk, no vzápätí pokračoval v chytaní vločiek. Bol to veľmi pokojný výjav, ktorý ma opäť dojal skoro až k slzám. Znovu som sa vyhrešila za sentimentálnosť a radšej som odstúpila od okna.

„Haló! Už čoskoro odchádzame!“ zakričal nízko položený hlas z obývačky.

Rozhodla som sa, že bude lepšie odísť čím skôr. Zastavilo ma zaškrípanie. Pobavene som sa pozrela na podlahu. Stála som na parkete, ktorá ako jediná vŕzgala. Vždy keď som po večeroch chodievala do kúpeľne, musela som si dávať pozor. Stále prebudila rodičov. Och, ako strašne ma otravovala. Teraz som na ňu pozerala s láskou. Parkety v mojej izbe boli z tmavého orechového dreva. Mne osobne sa odtieň nikdy nepáčil, a preto som podlahu stále zakrývala kobercom. Až teraz som zbadala, že pri tejto parkete je drobná škára. Zaujímalo by ma, či…

Zohla som sa, opatrne som strčila prst do škáry a vybrala kus parkety. So záujmom som nadvihla obočie. Položila som kus na zem a podišla k dverám. Opretý o ne ležal môj hnedý ruksak, na ktorom boli pripnuté rôzne odznaky. Jeden so symbolom mieru, druhý s nápisom Don’t let the sun go down on me, tretí s portrétom Madonny. Rýchlo som ho odzipsovala, vybrala pero a notes- z neho som vytrhla jednu stránku- kľakla si na zem a rozmýšľala. Čo také by som mohla napísať? Chvíľu som sa takto nehybne krčila.

„Je čas ísť!“

Preľakla som sa a chytro naškrabala prvú vec, čo mi zišla na um. Papier som preložila na trikrát, vložila som ho na miesto chýbajúcej parkety a ňou som ho nakoniec zakryla. Oprášila som si okrové menčestráky a chystala sa vyjsť von. Predtým som naposledy pozrela na moju starú izbu. Prežila som v nej šestnásť rokov. Nostalgicky som sa usmiala a pocítila niečo vlhké na mojom bledom líci. Potichu som za sebou zavrela dvere a odišla z bytu, do ktorého som už nikdy nevkročila.

 

„Neverím, toto je posledná škatuľa!“ zajasala Saša a odhrnula platinové vlasy zo spoteného čela.

„Kriste, už nikdy sa nechcem sťahovať,“ unavene zamrmlala Nela, „môžeme vybaľovať až zajtra? Ja už nemôžem.“

„Jasne, v pohode,“ odpovedala vďačne druhá dievčina.

Z vrecka Nela vytiahla mobil, klikla na uložené číslo a vyčerpane objednala pizzu. Medzitým si Saša išla obzrieť svoju novú izbu. S Nelou sa poznali už večnosť a vždy snívali o tom, že si kúpia spoločný byt počas štúdia na univerzite. Tak sa aj stalo. Inzerát na byt našli pred pár týždňami a obe sa doň zamilovali. Náter na stenách bol síce nový, no dvere, okná, zárubne a podlahy boli pôvodné a ony to nemienili meniť. Saša prišla pred svoju izbu a nakukla dnu. Bol to nádherný priestor. Vysoké stropy, staré podlahy, výhľad rovno na ulicu. Podišla k oknu a vykukla. Bol teplý letný podvečer, slnko príjemne hrialo. Pred bytovkou si nejaké deti hádzali loptu. Slnečné lúče dopadali na ich rozžiarené tváre a Saša sa nad touto scénou na pár minút pozastavila.

„Je tu pizza!“ počula zakričať svoju spolubývajúcu.

Zasmiala sa a chystala sa na odchod z izby, keď v tom počula tiché cink.

„Dočerta,“ zahromžila popod nos.

Strieborná náušnica v tvare tulipánu jej vypadla z ucha. Márne sa pozerala všade naokolo, nikde ju nevidela.

„Tak toto snáď nie,“ mrmlala si.

Fajn, nájdem ju potom, pomyslela si, no presne vtom stúpila na vŕzgajúcu parketu. Izbou sa rozlial otravný zvuk, pri ktorom Saša skrivila nos. A počkať… žeby? Sklonila sa, pretože si všimla malú dieru v podlahe. Prstom nadvihla parketu a vďačne vydýchla, keď si všimla ligotavý predmet. Našla ešte niečo.

Ahoj,

toto je môj posledný deň v byte. Sťahujeme sa do väčšieho. Je mi to veľmi ľúto. Neviem, čo tu mám napísať. Už ma volajú. Chcela som len povedať, že som tu žila. Nech si hocikto, dúfam, že sa o moju izbu aj celý byt dobre postaráš. Budem Ti za to veľmi vďačná.

S láskou,

Anna

PS: Pozor na parketu, vŕzga.

 

Saša vytreštila oči. Nemo sa dívala na odkaz v ruke, všetky slová ju opustili.

„Preboha, Saša, čo tak dlho robíš?“ došla za ňou Nela, no keď si ju všimla, zarazila sa.

„Si ok?“

Saša jej bez slova podala papier. Orieškovohnedými očami prebehla po texte. Všimla si rukopis, to divne zatočené f a j, bodku bez výplne nad i.

„To bolo pod tou parketou?“ ukázala na zem.

Saša prikývla.

„To je dosť cool. Smiem to pripnúť na nástenku do obývačky?“

„Áno… áno, to by bolo naozaj fajn.“

 

 

 

jeseň

 

keď si tíško sadnem

mám nádherný pocit

po česky sa tomu hovorí klid

teraz len tak ležím

to najlepšie čo mám na srdci

ukladám do herbára

pozerám sa na jeseň

a vidím listy

pomôžu mi na ceste

do básne