Si zázrak

 

Do zošita z literatúry

si medzi mýty

prikreslím seba

a do rohu,

pod školský rozhlas,

ešte slnko,

čo mi ťa pričaruje každú prestávku.

 

Za dverami triedy

aj ihly majú oči,

nie ucho,

cez ktoré nenápadne pritiahneš

a budeš sa tváriť,

že my dvaja nijakú Ariadninu niť

ani čarovný prútik,

aby sme sa našli,

nepotrebujeme.

 

Spravím aspoň uzol,

aby si na to nezabúdal.

O poézii 

 

na posteli v jednej izbe 

večer o 9:46

veľmi nepoeticky a jednoducho

sedí dievča

a rozmýšľa

o modernej poézii.

 

rozmýšľa 

a mračí sa

chcela by vedieť 

prečo sa básne 

píšu už iba takto?

a nie viac takto:

 

s pátosom, eleganciou, odvážnym slovom?

v málo riadkoch veľa mysle, a v tej mysli rým

kam sa podela večná dáma v diele Shakespearovom?

Iliada, antické Grécko, vražda, padlý Rím?

Kostrove detstvo v jeho svete snovom

Edgar s Havranom – nikdy ver

nuž, nikdy, nikde – a tak neverí, neverím. 

 

kde je môj Kráľ a jeho revolúcia?

koho budem Marínou, komu budem Sládkovičom?

kto mi veršuje? akému Petrovi budem Lucia?

aké sa dnes píšu básne? o všetkom či o ničom?

 

a kam zmizol láskavý Jean, Rómeo, škaredý Cyrano?

takých ako on už medzi nami veľa niet

(ani v Bergeracu)

takých, čo kladú srdce na papier zastarano

takých, ktorým patrili ženy – patril svet

patrilo škriabanie pera na papier každé jedno ráno

ktoré dôrazne recituje mĺkvy sonet 

kde len sú? kde je môj sľub, kde je moje áno?

 

a kto mi po dni dlhom na stôl položí 

dar pestrou stužkou viazanej reči zdobený 

kto vdýchne vyznaniu dušu, povie: oži!

koho jazyk nebude nudný, no ani škrobený?

kto zrýmuje mi lásku klasicky?

 

a nie sekane 

moderne 

narýchlo

bez ladu 

a skladu?

Mám niekoľko Mesiacov

 

***

som ako dnešok

dostatočne prítomná na to

aby som nezanikla

 

niečo tam lietalo

tak som to zašliapla

tvoju smrť ti vysvetlím

teóriou halucinácií

 

s prižmúrenými očami

nič nevidím

keď dohovorím

nechám pootvorené ústa

 

***

tento princíp mám najradšej

 

keď sa správam ako Kelvin

na nule sa prestávam hýbať

s úsmevom na tvári

ti vytrhám všetky zuby

bez anestézie

 

***

už som na to prišla

stále však vyzerám rovnako

vyrovnane bez rovníc

 

neviem sa rozhodnúť

čo prevediem

na druhú stranu

 

mýlim si skúšku správnosti a dokonalosti

neurobím ani jednu

výsledok dvakrát podčiarknem

Choď preč

 

nastúp na najbližšiu električku

možno ťa odvezie

do centra mesta

alebo do najposlednejšej uličky

vlastne je to jedno

preč nemá súradnice

ani konečnú

 

modrý zapaľovač

s obrázkom delfína

zabudol si ho niekomu vrátiť

je sprevádzaný červenou Marlborkou

bolí ťa z nej hlava

dym neostáva iba v pľúcach

obklopuje ťa

dusíš sa

no nechceš ísť preč

tlieš

míňaš sa spolu s tabakom

ostal z teba iba ohorok

 

niekedy si rozprával nahlas

o tom

ako vidíš svet

veľkými tlačenými písmenami

jasne a zreteľne

daroval si slová

s hodnotou

vybledli

v ústach niekoho iného

 

ostal si sklenený

v paralelnom svete

Otec

 

sfúknem sviečku

dym tancuje s izbou

prenesie ma na tribúnu cirkusu

naše ruky od cukrovej vaty

sa nedajú oddeliť

stláčam jeho rameno

nafukujem bublinu z bezpečia

teplý vývar a leukoplast

v topánkach je skrytý magnet

 

zabúdam

iba zažltnutá spomienka

ma vracia v tvojom dome do čias

keď sa od stien odrážal

hlasný smiech

komínom utekala radosť

slová objímali

zbližovali

 

navždy

ti zostanem sedieť na kolenách

dvojročná

Hodinár

 

Fáza Kostra:

Skladá mechanizmus, čo riadi náš čas.

Sekerka opatrne osekáva nohy všetkému živému. Ručičky omilostí.

Plachta sa sťahuje, priťahuje svoje rohy, krčí všetko v okolí.

Potenciálna nositeľka batohu problémov.

Rútiace sa tehly zhrozených ručičiek, padajú a znova skladajú. Raz sme dolu, potom hore. Nakoniec rozpažíme. Potom nás pripažia, uložia a nechajú tak. Budú nám ešte tykať?

Prekliaty obraz, ktorý svojimi bodmi ničí množstvo príležitostí, ale ich i vytvára spoločne so spomienkami.

 

Opravovať či tvoriť hodiny je sen, ktorý si žiada trpezlivosť, opatrnosť, až krehkosť pohybov. Ale i veľmi strapatý mozog. Skladanie mechanizmu dokopy je ako skladať dušu človeka. Výsledok nespočíva len vo fungovaní, ale i v životnosti, upevnení a hlavne v správnych dieloch. Tie totiž vedia zavariť v hodinovom mechanizme, hodiny sa občas stávajú nástrojom mesačných diablov.

Primárny faktor predstavujú základy.

Zvuk sprevádza prácu, vytvára podnet s časovým potenciálom. Potenciálom, ktorý ovláda sny.

Diktátor rozdelený na miliardy atómov po celom svete. Založené ruky a jeho hlas ovplyvňujú prebiehajúce zlomy.

Bludisko bez úniku, riešenia, skladačka bez finálnej podoby.

 

Fáza Zatmenie:

Zazvonil mi telefón. Moje krátke, plávajúce ruky sa natiahli a priložili ho k ušnej katedrále. Bol to môj brat, Hektor. Hodiny, ktoré mu daroval otec sa rozbili, jeho dcéra o ne zakopla. Požiadal ma o opravu. Na chvíľu som zastal, záblesky chodníkov minulosti mi bičovali mozog. Avšak neodmietol som.

 

Fáza Systém:

Brat mi priniesol hodiny a zdúchol ako moje myšlienky po vstúpení zákazníka do môjho obchodu. Hodiny boli poškodené zväčša z vonkajšej strany. Rám po obvode bol rozutekaný na totálku. Musel som objednať nový. Vnútro hodín bolo tvorené precíznou rukou umenia švajčiarskeho hodinára z 18. storočia.

 

Fáza Ulička:

V upršané dni rád cestujem, no i rád chodím na menšie prechádzky po okolí. Dnešok nebol žiadnou výnimkou a vybral som sa na zabudnutý chodník cez  park až k jazierku, ktoré bolo blízko. Sadol som si na kameň môjho detstva a zaspomínal si. Ako malý som mal rodičov, workoholikov s kódom len pre peniaze a alkohol. Brával ma sem môj dedko. Bol archeológom, no kvôli mne popri dôchodku pracoval ako vrátnik v múzeu. Trávil som s ním mnoho času. Na rybách, v kostole, na futbale, ale i v kuchyni a dielni. Jeho schopnosť pomáhať a myslieť pozitívne i v časoch tropických búrok mi dodala korenie pre osobnosť. Zbadal som na brehu, medzi kameňmi, dva zaujímavé konáriky. Vzal som ich do ruky a pomalým krokom smeroval späť domov.

 

Fáza Šálka:

Dorazil som otcove hodiny pre Hektora a zavolal mu. Prišiel si po ne do pár minút. Ako poďakovanie mi zanechal tajomnú krabicu. Šiel som po nožík, rozrezal upevnenie, roztrhal kartón a otvoril. Dedkove vianočné hodiny, stratené zlaté ovocie. Rozprávky na dobrú noc a hodiny, ktoré strážia dobré sny. Chýbali im len ručičky. Spomenul som si na moje dva konáriky z prechádzky, náhoda je sviňa. Trocha som ich upravil, vyryl do nich dedkovo meno a nasadil. Ako čarovné prútiky, boli perfektné.

 

Fáza Cintorín:

V noci ma zobudili hodiny, dedkove hodiny. Začali sa točiť ako zmyslov zbavené. Reťaze svetiel ma niekam vtiahli, moja myseľ spracovávala mechanizmus, ktorý ma uniesol. Ocitol som sa v akejsi uličke. Pocit akoby som sa nachádzal v zajatí myšlienkového pochodu, brány možností, čas a ja. Priestor rozoberal moju osobnosť. Vešiak každodenných myšlienok a hudba sa mi vysmievali. Po doznení posledného úseku pianissima som sa schúlený ocitol doma pri hodinách, na koberci. Po prebratí sa z paralýzy som utiekol von. Beh bez myšlienok, bez pokoja som blúdil po uliciach. Mrakodrapy ma ohovárali a ja som sa prebublával cez svet. Vyfarbil som moju dočasne čiernobielu myseľ a začal som sa pomaly spamätávať. Kráčal som domov s ťažkými topánkami a zapletenými šnúrkami chápania. Sirény prechádzajúce okolo mňa mi práve nehrali do kariet, no ani som ich nevnímal. Stál som oproti môjmu domu a pozeral sa, ako ho kyslík rozoberá. Horel mi domov, obchod i dielňa, ale mal som to celé pod paplónom. Hurikán v hlave si povedal, že to riešiť nemá zmysel. Vianočné hodiny v čudu. Radosť i smútok mnou len stekali.

 

Fáza Stromček:

Zostala mi len dedkova horská chatrč. Chlad vypĺňal bunky základov. Na povale som objavil jeho denník a poznámky. Zaujal ma náčrt hodín, podobný jeho vianočným, ale mali zapeklitý systém, nemali ručičky. Hodnoty času ukazoval tieň. Súčiastky som našiel v jeho pokladničke, tak som začal so skladaním. Divadelná hra sa začala, spotení herci, ťažký vzduch a plné pódium. Stálo to za to. Zaujímalo ma ukazovadlo, pomyslel som si, že to bude rozprávka, no po udalostiach zo včera už nevidím rozdiel medzi realitou a skreslenou realitou. Hodiny vytvárali tieň na neaktuálnych hodnotách.

 

Fáza Struna:

Môj obdiv pri pohľade na hodiny prerušil malý trpaslík, ktorý si vedľa mňa strieľal do gatí. Spadla mi neutrálna tvár až na údiv a ticho. Podľa jeho slov bol môj dedko génius ponorený v mojej budúcnosti a v stavbe nasledovníka. Veľmi som to nepochopil. Znovu ma pohltili hodiny, no tentokrát tam bol so mnou aj trpaslík a celú cestu sa mu z úst lialo ako z priehrady. Ukázal mi svet za hodinami, časovú centrálu, mechanizmus, ktorý som poskladal, život, ktorý som vytvoril. Skonštruoval som vlastný vesmír, podľa predlohy dedka. Odokryl som deku z lega možností a zasekol som sa v priestore mechanizmu tieňových hodín, ktoré som poskladal.

 

Fáza Kniha:

Zničil som mnoho vecí. Mnoho ľudí a kadejakých faktorov mi v živote nedoprialo úspech, no zameraním  pohľadu na  katastrofálne podmienky  detstva a ich využitím na objavovanie  a radosť som ich mnoho i vybudoval. Moje detstvo nebola úplná katastrofa, smrť rodičov bola príležitosť. Bolo to niečím perfektné, len ostatní ľudia žijú v cudzom systéme ilúzií a nevnímajú základy. Vytvoril som si vlastný systém.

Ručičky z konárikov sú mojím predĺženým prútikom. Len už nečarujem. Hľadám. Ale nie vodu.

I love hot nights 

 

„Toto leto komáre nedávajú pokoj,” zamrmlal Yuto otrávene. Súhlasne som prikývol. Toto leto bolo v Japonsku naozaj horúco.

S priateľom Yutom sme sedeli na pláži pri pár prázdnych plechovkách piva. Na pláži bolo ticho až na more, ktoré búril teplý vietor z východu a tlmenú hudbu z neďalekého baru. Tuším hral nový album od The Modern Lovers. Chvíľu sme len mlčky pozorovali oceán.

Ticho prerušil Yuto poznámkou, ktorá navonok vyzerala priateľsky, možno trochu ako návrh, no povedal ju celkom smutným, unaveným hlasom: „Keď takto dlhšie pozerám na oceán, tak by som do neho najradšej skočil.” Na chvíľu sa zasekol v rozprávaní a vytiahol si cigaretu, akoby si zrazu spomenul na svoj zlozvyk. Nedočkavo si ju pripálil, vydýchol dym a pokračoval: „Skočil by som do neho, no neviem prečo, ale za tou neškodnou, takmer veselou myšlienkou sa schováva ešte jedna – chcem sa z vody vynoriť?”

Nebol som si istý, či na otázku odo mňa čaká odpoveď, tak som sa radšej odmlčal a pripálil si tiež. Medzitým sa Yuto zasmial: „Ale to sú len myšlienky, nechystám sa skákať do oceánu potme. Nuž, počuj, som smädný, dáš si ešte pivo?” Nestihol som odpovedať, no Yuto už bol na ceste do neďalekého baru, z ktorého hrala skladba „I Love Hot Nights”.

Ako odišiel, premýšľal som nad jeho otázkou. Yuta poznám už od detstva, ale nikdy som ho nevidel tak skleslého ako počas tých pár sekúnd. Vždy to bol usmievavý, prívetivý chlapík, ktorý nikdy neodmietol plechovku piva či nejakú nočnú zábavu.

O pár minút bol späť spolu so šiestimi plechovkami. Podal mi jednu a prisadol si. „Vieš to čo si vravel…” začal som.

„Nechaj to tak, teraz sme tu, sedíme na pláži a bavíme sa. Sám neviem odkiaľ tá myšlienka prišla a prepáč ak ťa nejako rozhodila.”

Zmierený, že sa nedozviem príčinu jeho slov, som zmenil tému na šport. Večer pokračoval tak, ako iný (samozrejme sme sa k jeho otázke nevrátili). Mierne opití sme sa s Yutom pobrali domov. Býval o ulicu nižšie, na jeho ulici sme sa rozlúčili a ja som pokračoval domov. Nad slovami Yuta som už veľmi nepremýšľal, po zmene témy som si pomyslel, že som si to len zle vyložil. Keď som prišiel do svojho malého bytu na štvrtom poschodí, okamžite som sa zvalil na posteľ a zaspal.

Ráno som sa zobudil ako každé iné, no s malou bolesťou hlavy. Prezliekol som si oblečenie, v ktorom som zaspal a hodil som ho do práčky. Po zapnutí rýchlovarnej kanvice som sa zahľadel von oknom na prázdnu ulicu. Vyzerala smutne, pár áut zaparkovaných na parkovisku pred bytovkou, pár ľudí, ktorí rýchlym krokom mierili domov z ranného nákupu. Premýšľal som nad Yutom, nad slovami, ktoré večer povedal. Vtom sa ohlásila kanvica písknutím. Zalial som si kávu a vyšiel na balkón.

Ďalej sledujúc okolie som si z vrecka vytiahol poslednú cigaretu. Znova sa mi zjavil v hlave. Jedna krátka veta, veta ktorá dokazovala, že som ho nepoznal tak dobre, ako som si myslel. Čo ak si niečo urobí, možno to nebola len nejaká čudná metafora, znervóznel som a s cigaretou v ústach som prešiel z balkóna späť do bytu. Vzal som telefón, ktorý ležal na stole vedľa popolníka a vytočil som Yuta. Na druhej strane sa ozvalo len: „Volaný účastník je momentálne nedostupný, skúste to neskôr prosím.” Vystrašený som vybehol z bytu. Utekajúc k Yutovej ulici ma ovládol pocit viny. Mohol si mu pomôcť, teraz je už možno neskoro.

Po asi desiatich minútach som dobehol k jeho bytovke, býval na prvom poschodí. Mal pokazený zvonček, už odkedy sa tu prisťahoval, no opravu stále odkladal. Zo zeme som zozbieral pár kamienkov a začal ich hádzať do jeho okna. Hodil som prvý, počkal asi pätnásť sekúnd, no nič sa nestalo. Hodil som druhý, znovu nič. Frustrovaný som začal hádzať jeden za druhým a asi po siedmom sa okno otvorilo a vykukla Yutova ešte ospalá hlava. „Je deväť tridsať,” posťažoval sa.

Nahnevaný, no s úsmevom som ho okríkol: „Prečo nezdvíhaš telefón?!”

„Zdvihnúť telefón sa mi v spánku ešte nepodarilo,” odpovedal trochu nevrlo. „Dnes o šiestej na pláži?” dodal už celkom iným tónom.

„O šiestej som tam. ”

Spokojný, že je Yuto v poriadku som vyrazil naspäť domov so zastávkou zakúpenia cigariet v stánku. Keď som prišiel domov, čakala na mňa skoro nedotknutá káva na balkóne. S nechuťou som ju dopil. Pohár som umyl, popolník vysypal do smetného koša a konečne oslobodený od myšlienok na Yuta som si zdriemol.

Prebudil som sa a pozrel na hodinky. Pol šiestej. Prekvapený z dlhého spánku som sa prezliekol a vybral na pláž. Po ceste mi moje meškanie vháňalo do myšlienok obavy. Čo ak si urobí niečo teraz, veď je tam sám, pri mori, ktoré včera spomínal. Zrýchlil som krok.

Prišiel som presne o sedem minút neskôr. Yuto čakal na obvyklom mieste s plechovkami piva a zapálenou cigaretou v ústach. Ako som na neho pozeral, premýšľal som, prečo sa o neho po včerajšku tak bojím. Stále to bol on, ale keď som na neho pomyslel, nevybavil sa mi ten usmievavý chlapík, niečo pred ním sťahovalo čiernu oponu, ktorá ho valila do šera. Oponou bola nevedomosť? Či strach? Sám som nevedel, ale tieto otázky som si pokladal pri pohľade na neho. Kým som sa divil vlastnej hlbokej nevedomosti, obligátne sa mi pozdravil. Zamyslený som to ani nepostrehol, kým som si neprisadol a neopýtal sa ma: „Si v poriadku?” Túto otázku som chcel položiť práve ja jemu.

„Jasné, prečo by som nebol?”

„Vyzeráš čudne, nejako ustráchane, ani dnes ráno si nevyzeral najlepšie. Deje sa niečo?” Týmito otázkami ma vyslovene mučil, aj keď o tom nevedel.

„Nie, nie, som v poriadku, nič sa nedeje.”

Podal mi pivo a rovnako ako deň predtým sme len tak pozerali na more pri tlmenej hudbe z baru. Pozerali do diaľky na lode, za ktorými sa slnko potápalo do nekonečne hlbokého oceánu. Mlčanie prerušil Yuto tichým hlasom: „Viem, prečo nič nevravíš, bojíš sa.”

Falošne som sa zasmial. „Bojím sa? Kto by sa teba bál?” snažil som sa zľahčiť situáciu, aj keď som presne vedel, čo tým strachom myslí.

„Bojíš sa vecí, ktoré nepoznáš. Nových ľudí, miest a teraz už aj mňa.”

„Čo tým myslíš!?” zvýšil som hlas.

„Ty veľmi dobre vieš, čo tým myslím. Sužovalo ťa pomyslenie na mňa, opakoval si si: chudák Yuto, musím mu pomôcť…” (celý čas rozprával nadradene a pokojne).

„O čom to rozprávaš?”

„V hlave si mal práve to, ale v skutočnosti si nemal strach o mňa, ale o seba.”

„Ako som mohol mať strach o seba?!” už to vo mne vrelo.

„Ako? Bál si sa o svoj komfort, stratiť to čo máš, čo je ti bežné.” Sedel som bez slov, prekvapený a znechutený. Nie z Yuta, ale zo seba, to, čo vravel mi prišlo ako holý fakt. „Prečo tak udivene pozeráš? Presvedč ma, že to nie je pravda,” pokračoval stále pokojným hlasom.

Nemohol som sa pohnúť a už vôbec nie niečo povedať.

„Nedokážeš to? Tak nezachráň mňa, ale svoj komfort, tvoje miesto bezpečia.”

Yuto sa postavil, položil pivo na zem, dal si dole tričko a skočil do mora. Nechápal som, čo sa deje. Keď som začul náraz tela o hladinu, stuhnutie môjho tela poľavilo. Skočil som za ním. Vytiahol som ho na breh, nijak sa nesnažil mi pomôcť. Bol ako mech živých kameňov, ktorý sa potápal stále nižšie. Prehovoril: „Čo som pre teba?”

Nepremýšľal som nad tou otázkou a utekal som po deku, na ktorej sme sedeli. Ňou som ho usušil. Nepýtal som sa, prečo to urobil. Vedel som veľmi dobre prečo. Ani ja, ani on sme o tom nerozprávali, žiadne otázky, žiadne odpovede. Len sme znova sedeli na pláži, pili pivo, pozorovali skoro tiché more a počúvali hudbu z neďalekého baru.

Každý deň budú vraj Vianoce

 

Z diaľky sledujem približujúce sa svetlá a modlím sa, aby to bolo mamino auto. Už tu trčím asi dvadsať minút a nikto mi neberie telefón. Mama sa ponúkla, že tentoraz príde po mňa ona. Nestáva sa to často, ktovie, čo má za lubom. Isto si skočila na manikúru, musí počkať, pokým jej na nechtoch zaschne lak.

Na manikúru chodí dvakrát mesačne, u kozmetičky je varená-pečená. Ani nejdem spomínať kaderníčku, ktorá ju už odmieta strihať trikrát do mesiaca. Tvrdí, že melír by sa mal robiť raz za niekoľko mesiacov. To moju mamu ale neodradí, dáva si na sebe záležať. Nový účes alebo nechty sú jej ešte vždy prednejšie ako vlastná dcéra. Ale už som si zvykla.

Auto zabočí na odpočívadlo a mňa čaká nemilé prekvapenie. Toto určite nie je moja mama, do takej bielej škodovky by si nikdy ani len nesadla. Svoju pozíciu primátorky mesta berie až príliš vážne, musí vyzerať priam dokonalo. Teda aspoň podľa nej.

Z auta vystúpi mladý chalan, môže byť vysokoškolák. Na sebe má oblečený nevkusný vianočný sveter so zajacom v mikulášskej čiapke. Divím sa, či mu nie je zima. Ja tu mrznem v troch vrstvách mikín. Okrem toho mám aj šál a zimnú čiapku s brmbolcom navrchu. Chlapec sa rozhliadne okolo a jeho oči spočinú na mne. Modlím sa, aby odo mňa nič nechcel. Po dneskajšom drzom bezdomovcovi nepotrebujem ďalšie obťažovanie od iného muža. Ako naschvál zamieri rovno ku mne. Bože. Dnes priťahujem samé problémy.

„Dobrý. Prosím neviete, kde je najbližšia pumpa? Akurát mi došiel benzín,“ opýta sa chalan. Zblízka vyzerá omnoho vyšší, na orlom nose mu ležia okuliare s pohodovým rámom.

„Ak dobre viem, v tejto časti nie je žiadna pumpa. Najbližšia je až na začiatku mesta. Je to odtiaľto pomerne ďaleko,“ odpoviem zdvorilo. Tak nakoniec sa žiadne obťažovanie nekoná. Chvalabohu.

„Aha. Tak to je super. No nič, ďakujem veľmi pekne,“ odvetí, otočí sa na päte a vydá sa naspäť k svojmu autu. Sadne si na sedadlo šoféra, z vrecka vytiahne mobil a do uší si strčí slúchadlá. Tie moje sa žiaľ vybili už pred hodinou, aj ja skúsim skontrolovať mobil. Žiadna správa od mamy. Klasika.

V tom mi to dopne. Mama v aute má benzín navyše. Jej pamäť má kapacitu akváriovej rybičky, pravidelne zabúda natankovať. Preto nosí bandasku s benzínom v kufri.

Vo svojom vnútri zvádzam boj sama so sebou, no nakoniec sa odvážim a vykročím k autu. Chalan si ma nevšimne, tak mu zaklopkám na sklo. Pohľady sa nám stretnú a už aj sťahuje okienko.

„Áno?“ zarazí sa. Pozerá na mňa, ako keby videl polárneho medveďa na bicykli. O čo mu ide?

„Nechcete vreckovku?“ opýta sa a z vrecka vyťahuje balíček hygienických vreckoviek.

„Prečo?“ opýtam sa neveriacky. Chalan ukáže na mňa a potom na spätné zrkadlo. Natlačím sa rovno k nemu a zhíknem. Z nosa mi visí obrovský sopeľ. Dobre, teraz ma už rovno môžete pochovať. Tento moment pripisujem na vrchol všetkých trapasov. Prečo práve ja?

Chalanovi vreckovky vytrhnem z ruky a bežím sa vysmrkať. O minútu sa však vrátim. Musím sa aspoň poďakovať.

„Díky. Chcela som vám len povedať, že moja mama by za chvíľu mala prísť po mňa, v kufri nosí benzín navyše. Ak by ste chceli, môže vám odliať,“ poviem trošku nesmelo.

Chalan sa usmeje a odpovie : „To by bolo super. Ďakujem veľmi pekne.“

Otočím sa na odchod. Potrebujem predýchať ten trapas.

Zrazu za mojím chrbtom začujem krik. Otočím sa a pohľadom zavadím o chalana v aute. Tentoraz mi kýva a niečo gestikuluje. Avšak cez silný vietor a kapucňu na ušiach ho počujem veľmi slabo. Vyskočí z auta a uteká ku mne.

„Prepáčte, ale nechcete si aspoň sadnúť do auta? Aby ste nemuseli mrznúť tu vonku. V aute ešte ostalo celkom teplo,“ ponúkne sa chlapec.

Úprimne neviem, či to je dobrý nápad. Sadať si k cudziemu človeku do auta. Ešte po tamtom incidente. Všimne si pochybovačný výraz na mojej tvári a dodá : „Nebojte sa, nie som žiaden Ted Bundy. Ale nechcem byť nikomu dlžný.“

„To s tým sopľom sa ale nestalo.“ Chalan sa zaškerí a tvári, že nevie o čom hovorím.

V aute je rozhodne teplejšie ako vonku. Sedíme potichu. Každý hľadí von cez čelné sklo. Ignorovanie nám obom ide veľmi dobre. Ticho preruší až on odkašľaním.

„Myslím, že tu budeme dlhšie, tak by sme sa mohli aspoň predstaviť. Ja som Tomáš,“ povie a podáva mi ruku.

„Jana,“ neochotne mu podám tu svoju. Nemala som v pláne nadväzovať rozhovor, ale očividne sa bez toho nezaobídeme.

„Teší ma. Môžem ti tykať?“

„Prosím.“ Úf. Chvalabohu. Keby mi vykal, asi by som zaliezla do kufra. Neznášam, keď mi ľudia vykajú. Potom sa cítim ako stará korytnačka. Síce už nie som tínedžerka, ale ešte stále nepatrím do starého železa.

Z dverí auta vytiahne pozlátenú krabicu plnú salónok a ponúkne ma. Radšej odmietnem. Čo ak sú jedovaté.

„Odkiaľ ideš? Si na vysokej škole?“

„Áno. Študujem v Bratislave Mat-Fyz. Ty?“ Neviem, prečo tu vyťahujem aj odbor, naň sa predsa vôbec nepýtal. Som strašná tlčhuba.

„V Nitre. Marketing. Je to síce nuda, ale vysoko uplatniteľná nuda.“

„Aj ja som rozmýšľala nad marketingom, no mojím snom bolo ísť študovať matematiku. A keď ma zobrali, nemyslela som už na nič iné. Môj dedko bol zanietený matematik, asi som to zdedila po ňom.“

V hlave si strelím virtuálnu facku. Prečo sa rozprávam o súkromných informáciách s cudzím človekom. Som totálne šibnutá. Čo ak je to naozaj nejaký vrah? Nepotrebujem, aby ma pred prázdninami niekto zjedol alebo zakopal v lese.

„To je super. Ja som vždy chcel ísť študovať do zahraničia, no rodina s tým nebola spokojná. Možno v ďalšom živote. Je super, že robíš to, čo ťa baví. Že nasleduješ dedka. Tešíš sa na Vianoce? Konečne si oddýchneme, no nie?“ doslova vypľuje zo seba a obzrie sa na cestu. Okolo práve prefrčalo auto. Mama to však nebola.

„Vlastne ani nie. Nemám na Vianoce dobré spomienky. Dedko zomrel na Štedrý deň.“

„Aha. Tak to ma mrzí. Prepáč, že som to vyťahoval.“

„To nevadí. Vianoce som celkovo nikdy nemala nejako rada. Vidím za nimi jeden veľký marketing. To by si mal ty vedieť, nie?“

Tomáš urobí vtipnú grimasu – zatvári sa znechutene.

„Je mi ľúto, čo sa stalo tvojmu dedkovi, no to s marketingom neakceptujem. Vianoce sú super a bodka. Mali by byť každý deň.“

„No a čo ešte? Ja si stojím za svojím. Vianoce sú marketingový ťah a nehnevala by som sa, keby neboli vôbec.“

Tomáš si skoro vyočil oči. Môj názor ho očividne zaskočil. Niečo také nečakal.

„Tak toto treba z teba dostať. Neviem, kde si sa takto nakazila. Ale pokým nebudeš mať vianočnú náladu, nevyjdeš z tohto auta,“ povie a stlačí gombík s piktogramom rádia. Celým autom sa rozozvučí pesnička Každý deň budú vraj Vianoce. Tomáš si do ruky zoberie škrabku na okná a spieva s spolu s Mirom Žbirkom.

Do ruky mi natlačí škrabku a pokynie, aby som spievala aj ja.

„Odmietam spievať.“

„Ale budeš spievať, ty Grinčica,“ zvýši hlasitosť rádia a k spevu pripojí aj tanec rukami. Snažím sa držať jeden výraz, no nedá sa to. Musím sa smiať. Naozaj sa do toho vžil. Podarilo sa mu roztancovať aj mňa. Za chvíľu sa obidvaja hýbeme do rytmu hudby a spievame koledy jednu za druhou. Bavíme sa.

Hudba úplne prebila zvuk prichádzajúceho auta. Ani jeden z nás si nevšimol, že na nás cez trošku zaparené čelné sklo pozerá nejaká postava. Skoro dostanem infarkt, keď si všimnem ženu stojacu vedľa môjho okna. Mama.

Nevyzerá spokojne. Však prečo by aj bola. Našla svoju dcéru spievať vianočné pesničky v cudzom aute s cudzím človekom. Trochu strápnená otvorím dvere a pozdravím ju. Spolu s Tomášom sa rozosmejeme z jej výrazu. Vyzerá, ako keby zahryzla do vianočnej ozdoby.

„No. Neviem, čo tu robíte, ale čakám na teba, Jana.“

Ako keby som ja nečakala na teba. Ach jaj. Raz ma z nej strelí. Oblečiem si mikiny, ktoré som si počas tanca vyzliekla, hodím na seba bundu a okolo krku si obtočím šál. Ešte rýchlo poprosím mamu, aby z auta doniesla bandasku s benzínom a Tomáš si natankuje.

Pozdravím Tomáša a dám sa na odchod. Počas kráčania smerom k autu na mňa posledný raz zakričí. Otočím sa a všimnem si, že v ruke drží moju čiapku s brmbolcom. Samozrejme, že som niečo zabudla. Lásku k matematike som zdedila po dedkovi, no alzheimer po mame.

„Toto si si zabudla v aute,“ povie a zahľadí sa mi do očí.

„Ďakujem,“ odvetím a usmejem sa.

„Jana, ja ďakujem tebe. Teraz to bude znieť ako v každom vianočnom filme, ale musím ti to povedať. Viem, že minulosť sa zmeniť nedá, no budúcnosť ovplyvniť vieš. Dedko tu už nebude, ale Vianoce áno. Nezanevri preto na ne a užívaj si ich každý deň. Spomínaj na ne tak, ako spomínaš na dedka.“

Jeho slová ma rozcítia a ja konečne pochopím, že má pravdu. Nedá sa mi inak, musím ho objať. Asi to tak malo byť. Dedko zomrel, no Vianoce nie. Tie tu boli, sú aj budú. Navždy mi budú pripomínať dedka, to dobré, čo som s ním zažila. To, pre čo bol taký úžasný. Vianoce sú sviatkami lásky, pokoja a spomienok. S dedkom sa už nestretnem, ale s jeho dušou áno. A to práve na Vianoce.

Pozriem sa na Tomáša a on sa ma opýta: „Každý deň budú vraj Vianoce?“

„Každý deň budú vraj Vianoce,“ šeptom odvetím.

Posledné hry

 

„Prečo to mám zase robiť?“ Gavin sa zamračil na odraz svojho mentora v zrkadle.

„Inú možnosť nemáš,“ jeho maska držala, nepreniknuteľná ako vždy.

Gavin otrávene odstrčil mentorovu starostlivú ruku. „Mŕtvemu krivý golier nevadí.“

„Také veci nehovor,“ stále všedný tón.

„Jasné,“ odfrkol. Sirotu z ulice zatiahli do súbojov na život a na smrť. Získal šancu prežiť. Šancu! Dnes bude o život bojovať už pätnásty raz. Nie je jediný. Je tu mnoho ďalších. Muži, ženy, deti, všetci odsúdení za chudobu či drobné prehrešky.

„Kedykoľvek môžem zomrieť v boji. Nič sa nezmení, ak to poviem nahlas.“

Mentor si povzdychol a podal mu meč. „Vyhraj.“

Gavin si meč vzal, pripevnil si ho na chrbát a pred odchodom mu venoval posledný pohľad. „Inú možnosť nemám.“

Chodba bola kovová a chladná. V ťažkých dverách po stranách sa odrážali studené svetlá blikajúcich lámp. V ich strede boli zamrežované okienka. Nechcel sa tam dívať. Nechcel vidieť, koho posielajú do arény tentokrát. Dvere po ľavej strane sa náhle otvorili a Gavinovi padol zrak na chlapca s obviazaným bokom. Zranil sa sotva pred týždňom a napriek tomu ho znova zapájajú. Ako inak!

Vo vedľajších dverách sedela tmavovlasá dievčina. Pohľad mala prázdny, kým jej mentorka upravovala príliš luxusné oblečenie. Len nedávno pochovala brata. Zomrel, chrániac ju v aréne.

Gavin si povzdychol a rýchlym krokom pokračoval chodbou. Odrazu však prudko zastal. V miestnosti stál chlapec v priveľkej bunde. Nemohol mať viac ako desať. Gavinovi zovrelo srdce. Zapájali stále mladšie a mladšie deti. Veliteľova krutosť nemá hranice…

Zhlboka sa nadýchol a pokračoval. Musel sa sústrediť. Pod nohami mu praskal štrk nanosený z arény a do uší mu doliehal rev zmutovaných zvierat. Veliteľ dal všetky odchytiť a doviezť špeciálne na tento zápas.

Len čo vstúpil do obrovského kruhového priestoru, diváci na vyvýšených tribúnach vstali ako jeden a začali jasať, kričať a búchať do pevného sita deliaceho ich od diania v aréne. Skúseným pohybom vytiahol meč a zdvihol ho do vzduchu. Vedel, že veliteľ to tak od neho očakáva. Dav burácal. Nevenoval tomu pozornosť, kráčal ďalej, až sa zaradil medzi ostatných.

Keď boli všetci na miestach, začalo odpočítavanie. Pevnejšie zovrel rukoväť a premeriaval si zvery. O najbližší pilier bola pripútaná nebezpečne vyzerajúca mačkovitá šelma. Cez sýtozelený kožuch sa jej tiahli hrubé tmavé pruhy. Po obvode arény lietal obrovský dravec a pokúšal sa vymaniť svoje mohutné nohy z pevných lán. Posledný zver… Gavina striaslo. Nosorožec! Kedysi rozbil väčšinu arény, keď sa odtrhol ešte pred začiatkom hry. Odvtedy ho nepoužili.

Dlhý stály tón oznámil začiatok. Pomocníci z bezpečia vyvýšeného pódia presekli laná obmedzujúce netvory. Gavin sa inštinktívne prikrčil a hodnotil situáciu. Nosorožec zúrivo dupal do prachu, dravec sa zachytil o sito na strope a šelma vyskočila na jeden z pilierov, odkiaľ zaujato sledovala dianie. Nenápadne sa presunul k pilieru, vedľa ktorého sedela mačka. Meč vrátil späť do pošvy a vytiahol dva nože. Postupne ich zabodával do dreva a šplhal nahor. Vždy keď zabodol nôž o kus vyššie a vytiahol sa na jeho úroveň, pocítil svaly na rukách. Ignoroval bolesť a pokračoval, až kým konečne nedočiahol na skosený vrchol.

Opatrne vytiahol meč a pomaly sa vystrel. Využil všetok obmedzený priestor piliera, odrazil sa a… v dlhom skoku zaútočil.

Mačka sa pri náhlom hluku otočila, zasyčala a prikrčila sa k útoku. Neskoro. Gavin švihol mečom a telo zvera bezvládne dopadlo na zem.

Zdvihol zrak, aby vyhľadal dravca, no toho už medzitým niekto skolil.

Vtom doňho čosi zozadu vrazilo. Tvrdo dopadol na zem, no zbraň nepustil. Odkotúľal sa nabok, prikrčený sa chrbtom oprel o stĺp a inštinktívne si mečom kryl tvár. Keď zbadal nepriateľa, od prekvapenia mu čepeľ na okamih poklesla. Nebolo to splašené zviera, ale šampión mohutnej postavy so sekerou v ruke. Jeho zlatom vyšívané oblečenie naznačovalo, že súťažil už mnohokrát.

Gavin si ani nespomínal, kedy naňho naposledy zaútočil iný bojovník. Odkedy sa o ňom rozkríklo, že šikovne zabíja zvery, všetci ho nechávali na pokoji. Bol známy aj tým, že nikdy neútočil na iných, neznášal pravidlá arény a odmietal sa nimi riadiť. To, že z pätnástich šampiónov mohli ostať iba traja, zvyčajne vyriešili zvery. Šampióni na seba útočili zriedka. Našli sa však aj takí, ktorí podľahli sláve a výhodám.

Bojovník proti nemu podnikol prudký výpad. Sekera zaiskrila o Gavinov meč.

„Prečo?“ nechápal Gavin.

„Preberám tvoj titul,“ zaškeril sa obor a pokúsil sa mu podkopnúť nohy. Gavin vyskočil a snažil sa protivníka omráčiť plochou stranou meča. Ten sa však stihol včas zohnúť a čepeľ mu iba neškodne presvišťala nad hlavou.

„Pozor!“ výkrik sotva prenikol hlukom divákov. Obaja zdvihli hlavy a vzápätí sa už kotúľali rôznymi smermi.

Rozzúrený nosorožec po nevydarenom útoku na okamih spomalil, aby sa obrátil a opäť sa bezhlavo rozbehol arénou, tentokrát priamo na Gavinovho protivníka. Šampión sa pokúsil vstať, no nechtiac sa zachytil do lán. Zbesilo si vymotával nohu z povrazov, ale všetko tým iba zhoršoval.

Gavin ho tam nemohol nechať. Rozbehol sa za ním, švihnutím meča preťal laná a prudko ho odsotil z dráhy zúrivého zvera. Meč mu pri tom vypadol z ruky, no nemal čas ho hľadať. Potreboval vyvýšené miesto.

Schmatol zo zeme odrezané lano a kým bežal k pilieru, viazal jeho koniec do slučky. Narýchlo zmotané si ho prehodil cez rameno. Na pilier vyliezol rekordne rýchlo. Zviera, divoko sa rútiace arénou, zatiaľ nemilosrdne ohrozovalo životy ostatných šampiónov. Gavin počkal, kým bude priamo pod ním a skočil. Tvrdo dopadol na chrbát splašeného zvera, ktorý sa ho okamžite pokúsil zhodiť. Zachytil sa záhybu panciera a v desivej rýchlosti sa skúšal plaziť po širokom sivom chrbte, pridŕžajúc sa ostrých výčnelkov. Okraj arény sa neúprosne blížil. Beštia sa ho zjavne rozhodla priraziť o stenu. Ignoroval spotené ruky a vytrvalo prevliekal slučku okolo nosorožcovho mohutného rohu. Lano sa našťastie ihneď zachytilo. Gavin ho jemne utiahol, zhlboka sa nadýchol a zoskočil. Tušil, že pád bude tvrdý, ale realita ho napriek tomu prekvapila. V hlave mu príšerne hučalo a jemný prach arény ho oberal o kyslík.

Pár sekúnd ležal na zemi a rozmazaným zrakom omámene pozoroval, ako sa lano vedľa neho nezadržateľne odmotáva. Skôr ako sa mohlo úplne odvinúť, uchopil jeho voľný koniec a pregúlil sa s ním okolo najbližšieho piliera. Zviera zareagovalo na neznámy ťah ešte väčšou agresiou. Gavin mal pocit, že mu vytrhlo obe ramená, lano však nepustil. Ťažko skúšaný pilier sa odrazu uvoľnil a ako čerstvo skolený strom sa zrútil priamo na zvera. Gavin neváhal, s nožom v ruke priskočil k zavalenému zverovi a jediným bodnutím do medzery v pancieri ukončil jeho trápenie.

Ostražito zdvihol hlavu a odvážil sa obzrieť po aréne. Zvery boli porazené a všetci šampióni žili. Otrhaní a špinaví si pridŕžali krvácajúce zranenia, no boli nažive! Publikum nadšene burácalo. Iba traja ostanú! Iba traja! Zhrozene sa obzrel na zlatom vyšívaného šampióna. Rozbehol sa arénou. Ani sám netušil, ako sa mohol tak rýchlo objaviť pred chlapcom. Cestou musel niekde zodvihnúť z prachu meč, pretože sa práve v ohlušujúcej rane zrazil so sekerou krvilačného bojovníka. Ich pohľady sa stretli.

„Naozaj to takto chceš?“ Gavin vytrvalo tlačil meč proti jeho zbrani. „Vymeníš ľudské životy za slávu a peniaze? Mohol som ťa tam nechať, no nenechal!“

„Zlož zbraň!“ Bola to tá tmavovlasá dievčina. Krásne oblečenie mala zničené, no tvárila sa odhodlane. Dýkou s úzkou čepeľou mierila priamo na šampiónov krk.

„Poslúchni ju!“ pridal sa ďalší.

Všetko stíchlo…

Šampión sa zúrivo obzeral. Tvár sa mu leskla od potu. Sekeru zvieral tak silno, až mu zbeleli kĺby. Tlak na Gavinovom meči odrazu prudko povolil a sekera s dutým žuchnutím dopadla do prachu. „Čo teda navrhujete?“ zachripel.

Z reproduktorov zaznel veliteľov nekompromisný tón: „Hry končia tromi víťazmi. Dôrazne vyzývam súťažiacich, aby pokračovali!“

Gavin skĺzol pohľadom na chlapca zbierajúceho sa z prachu arény. Pery sa mu neovládateľne chveli. Tenkými roztrasenými prstami si pritískal dotrhané oblečenie.

A dosť! Stačí! Toto sa musí skončiť!

Gavin sa vystrel, zdvihol svoj meč vysoko nad hlavu a… odhodil ho. Rovnako sa v prachu ocitli aj jeho nože. Roztiahol prázdne ruky a čakal. Ozvalo sa tupé buchnutie a po ňom ďalšie. Neveriacky sa otočil a uvidel šampiónov odhadzovať svoje zbrane. V ich očiach našiel všetko, čo sám cítil. Smútok, hnev, strach, vyčerpanie, odhodlanie a ešte čosi. Bola v nich nádej. Nádej, že aj jediný človek dokáže zažať iskru, ktorá prerastie v plameň.

Gavin zavrel oči a zhlboka sa nadýchol. „Končím. Prijímam svoj osud,“ povedal do ticha.

„Končím,“ ozvala sa tmavovlasá dievčina.

„Končím,“ povedal chlapec tichým roztraseným hlasom.

„Končím,“ zaznievalo odvšadiaľ.

„Končím,“ chrapľavý hlas zlatom vyšívaného šampióna sa niesol arénou ako posledný.

V reproduktoroch zapraskalo. Nastalo dlhé ticho… a po ňom veliteľov hlboký povzdych. „Čo navrhujete?“

Gavinove pery sa roztiahli do úsmevu.

Slané hry

 

Keď začujem svoje meno, neobzriem sa. Nepatrí mi, to ja jemu. Určuje každý môj krok. Nina by to mala urobiť takto. A Nina to tak aj urobí.

Jej slová nie sú mojimi myšlienkami. Iritujú ma jej ponížené úsmevy, hnusí sa mi spôsob, akým si každé ráno češe vlasy, hryzie do pery, šnuruje topánky. Zbytočnosťou sa podobá rozsvietenej žiarovke počas slnečného dňa. Ja som sa zhasla. Nina sa vypínaču vyhýba. Čaká na noc.

Sedí na zemi šatníka a ľavou dlaňou si hladí pravú.

Pred chvíľou ju vydesilo, ako veľmi sa obtieraním o mamin kožuch podobala svojej mačke. Zhoda v jednom odkryla rozdiely v ostatnom. Mačkine úlisné pohyby sú prejavom jej nadradenosti. Robí jej nimi službu, nespochybňuje vlastnú samostatnosť, naopak, vysmieva sa tej jej. Podobné úvahy so sebou priniesli prísľub slabšieho drkotania zubov. Nafúknuté vetrovky prepúšťali menej kyslíka. Po sekunde maximálneho sústredenia sa jej na chrbte zjavili krídla, spomedzi zaveseného odevu vyletela rýchlo a elegantne. Temnota šatníka ju však neobjala, príjemne nepohltila ako pri vstupe. Tentoraz bola ťaživá a zameraná len na svoje ciele nezniesla námietky. Hlasný smiech prichádzajúci z obývačky upozornil na oveľa väčšiu hrozbu. Nininou ďalšou možnosťou boli šuplíky.

Jedna dlaň je suchá, s drsnou kožou, druhá zase huňatá a mäkká. Ďalším pohladením schváli výmenu rukavíc. Kožené síce vyzerali lepšie, ale ich dotyk nebol taký príjemný. Je z nich cítiť mamina voňavka. Presne tá, ktorou je nasiaknuté jej pyžamo. Keď bola Nina malá a mama nebola doma, vzala si ho do postele a zaspala s nosom obtočeným jemnou látkou. Teraz je mama v obývačke, uteká po fľašu a so skriveným úsmevom napĺňa poháre, trápi ju totiž nedostatok chrumiek a prehnaná slanosť arašidov na stole, neprítomnosť jej dcéry, ktorej oslava prebieha inak celkom hladko, nie je tak naliehavá, veď tie deti nemajú mieru, mimochodom, všetko najlepšie, Ninka. Poďakuje sa a rukavice vloží späť do šuplíka.

Vidím, ako otvára ďalšie. Jej ruky sa prehrabujú v ťažkých šáloch a šatkách, horúčkovito ich zamotávajú, spevňujú uzly. Neohrabanými pohybmi mi zacláňa výhľad, zaostrím na štrbiny. Nakoniec mi to dôjde. Zvieratko z balóna nie je Ninin nápad, včerajší diel seriálu bol okrem scény s ihlou a uplakanými deťmi dosť nudný. Druh zvieraťa sa nedá rozlíšiť, no potom si uvedomím, že to vôbec nie je podstatné. Jeho tvorca sa klaunovi podobá dostatočne. Môj smiech ju popudí. Pohyby sú trhavejšie, zo šálov odletujú guče chlpov, zviera sa nebráni. Neprestávam sa smiať, no Nina sa nemusí obávať, že si na ňu niekto spomenie, rehot bledne v hluku obývačky. Dlane má napokon plné zhúžvanej vlny. Odfrknem a pomôžem jej napchať si to do uší. Po vytesnení zvuku sa závažnosť hrozieb vymení. Tma sa zrazu nebezpečne rozkýva ako škatuľa s topánkami na kraji police. Vyhne sa jej útekom.

Svet vonku ovláda biele svetlo, namáha jej oči. Rozsvietenie miestností má navodiť sviatočnú atmosféru, no v skutočnosti zohráva dôležitejšiu úlohu. Chlad žiaroviek všetko vyjasňuje. Vlna z uší už vypadla, ale Nina aj tak nevníma nič konkrétne, všetko funguje v presnej štruktúre bez vyčnievajúcich prvkov. Vyjde z predsiene, prejde chodbou, pozrie sa na vírenie ľudí, jedla a pitia v kuchyni a zamieri do obývačky. Do mechanizmu ju vtiahnu punčové rezy. Podíde k stolu a vezme si. So šťavnatou chuťou na jazyku si sadne na voľnú taburetku a pozrie pred seba. Televízor je pustený do pozadia, hlasitosť nie je dosť silná na to, aby prekážala, nevzbudzuje žiadnu pozornosť. Hráč prudko kopne, lopta preletí vysoko ponad bránu a babka Anka odpovie na vtip strýka Mariána zapišťaním. Zákusok je zrazu o trochu sladší, čím prekročí znesiteľnú mieru. Nina ho rýchlo požuje a zapije tekutinou z náhodného pohára.

Hore schodmi ju vedú detské hlasy. Cestou do bratovej izby si oblíže prsty, obíde autíčko a prekročí pár plyšákov. Na zemi sa tam hrajú deti. Mená bratrancov a sesterníc tentoraz nemusí tipovať, nechce ich rušiť. Hru má rada, biela plachta a malé predmety pod ňou. Nikdy si nezapamätala všetky. Jedno z dievčat sa na ňu usmeje, možno by sa jej to podarilo teraz. Čupne si k nim a roztržito vyčká, kým zo seba Martinko (asi) vydoluje, čo môže. Nie je toho veľa, Nina si odkašle a prehliadnuc chvenie jeho perí sa spýta, či to môže skúsiť ona. Chlapec to pochopí ako provokáciu, pery vypustia kvílivý zvuk.

Lepšie by bolo, keby pod plachtu uložili teba. Ostala by si tam zmenšená, stratená v jej záhyboch. Bez šance na seba upozorniť. Pokúša sa mi protirečiť, nemotorne utišuje plačúce dieťa, no plachta je silnejšia, Nina sa k nej priblíži, lebo chce byť výrazná aspoň tak ako zápalky, ale s lepkavými rukami všetko kazí, na plachte sa objavia fľaky, mama sa iste nahnevá.

Zbehne po schodoch späť do obývačky. Koláčov ostalo dosť. Snaží sa ich udržať v sebe dlhšie ako vlnu. S mozgom otupeným punčom, cukrom a strýkovými vtipmi jej už neprekáža, že im zavadzia pri pozeraní. Aj tak sa posunie, robí však miesto pre mňa. Vzdať sa jej trvalo dlhšie, ako som čakala. Splynutie je úplné, až keď zo stola zhodím všetko, čo sa dá.

Taniere dopadnú na zem, črepiny nemienim upratovať. Koláče v ústach stratili chuť.