Čo keby sme ušli

 

Prásk! S veľkým rachotom dopadli mohutné kľúče našej profesorky na stôl a so zdĺhavým povzdychom sa uvelebila na stoličke, ktorá nešťastne zastonala pod váhou. Po triede sa rozniesol ako prúd búrlivej rieky šumot nervóznych študentov. Od tohto momentu som vedela, čo ma čaká.

Ešte týždeň pred týmto okamihom bol úplne normálny. Teda… Podľa toho, čo sa vám vynorí v hlave, ak si pomyslíte na „úplne normálny” študentský život.

Písomka za písomkou, akoby sa učitelia v kabinete pretekali, kto si žiakov znepriatelí ako prvý. Neustále únavné učenie sa do tmavých nocí a ranný stres, či si všetko pamätám, nie to ešte, či mám správne zaviazané topánky.

Bolo pondelkové ráno, 7:34, keď som sa došuchtala do triedy plnej ešte polorozospatých tiel. Dlaňami si šuchali oči, aby sa odpútali od raňajšej pohody. Márne.

Tašku som si hodila na lavicu a rýchlosťou slimáka sa odmašírovala na dámske toalety. Otvorila som dvere a zvnútra ma ovanul chládok. Ten typ, ktorý sa vám zaryje hlboko a pochutnáva si na vašich kostiach ako vyhladované psisko.

S nevôľou otužovať sa, som pristúpila k umývadlám a obzrela sa do zrkadla. Z môjho vnútra sa vydral povzdych nad mojím výzorom, otočila som kohútikom a do rúk nabrala vlažnú vodu, ktorou som si nechala vyštípať tvár.

„Misia splnená. Opäť sa cítim aspoň kúsok pri živote,” zamrmlala som si pod nos. Ako na zavolanie sa dvere rozleteli, až kľučka narazila do farebných kachličiek znejúc ako výstrel zbrane. Snažiac sa nenechať dušu preniknúť pomedzi prsty som sa ťarbavo zatackala a uprela pohľad na osobu vo dverách.

Upretým pohľadom podišla ku mne, stisla mi ruku a s ľahkosťou odtiahla do zadnej časti záchodov, kde sú väčšinou dve storočné stoličky a prstom ukázala, aby som sa posadila. Urobila som, ako mi nakázala, no zmäteným pohľadom si ju neustále premeriavala od hlavy po päty. Do ruky mi vložila akýsi malý objekt pripomínajúci cukrík. Zvraštila som čelo a opäť uprela pohľad na dievča sediace oproti mne.

„Čo to j… ,” ani som nestihla dopovedať a jej hlas ma prerušil.

„Čo keby sme ušli?” uprela na mňa velikánske oči nečakajúc na moju odpoveď, prehltla druhý kus, čo jej ostal v ruke.

Hoci mi naši vždy hovorili, „ak skočia oni, skočíš aj ty?”, no toto bola výnimočná situácia.

Ruku som si zdvihla k ústam a prehltla „cukrík” ležiaci mi v ruke. Striaslo ma.

Chvíľu sme sa na seba dívali. Ani jedna sa neuráčila rozbiť dusné ticho, čo nás obklopovalo.

Nenazdala som sa a čas sa akoby spomalil. Cítila som vzduch a počula farby. Pripomenulo mi to staré „skrínsejvre” vo Windowse, lietala som…

Prásk! Onedlho sa znova rozleteli dvere dokorán a neznáme osoby neustále vchádzali a vybehovali dnu. Pocítila som, ako ma niekto stisol za plece, kmásal mnou ako handrovou bábikou, a v ten moment sa mi zatmelo pre očami a…

Otravný pípajúci zvuk a oslepujúca žiara bielych svetiel je posledné, na čo sa pamätám. Postavy v bielych, prísne vyzerajúcich plášťoch lietali okolo mňa.

V nemocnici som ostala ešte pár dní na „preventívku”. Nemôžem povedať, že som si to užila, no nebolo to práve najhoršie. Aj v škole som sa neskôr od spolužiakov dozvedela, čo sa stalo. Ľutovať to budem do konca života.

Od samého začiatku

 

Ak ste sa niekedy zamýšľali nad tým, ako vyhynie ľudstvo, zrejme ste dospeli k záverom a pohromám ako meteorit, atómová vojna alebo pandémia. Ale ja vám to poviem. Poviem vám o budúcnosti ľudstva. Teda… o minulosti ľudstva.

Sedím tu pri lese a vyrezávam slová do skaly. Ako nejaký pračlovek. Toto je svedectvo pre budúcu generáciu, pre ľudí z budúcnosti, ak ešte nejakí budú. Možno tomu nebudú rozumieť, lebo si vymyslia novú abecedu. Ale som si istá, že jedného dňa prídu do bodu, keď to rozlúštia, ako my egyptské hieroglyfy.

Je to ako výpoveď dinosaura. Výpoveď o tom, že dym a oheň všetko zabil. No ja nie som dinosaurus. Som človek a napriek tomu bude moja výpoveď podobná. Výpoveď o tom, ako môj druh zahynul. Väčšina. Neviem, koľko ľudí prežilo, tu som jediná a za ten čas som nikoho nestretla. No možno niekde ďaleko ešte sú preživší.

Ako teda zaniklo ľudstvo? Vlastnou hlúposťou. Alebo múdrosťou? Všetkým dokopy.

Bolo piateho júna 2139, keď prišla mama domov z práce a naštvane hodila tašku na gauč.

,,Vykopli ma,” povedala stručne. ,,Už aj učitelia sú roboti.”

To bola už jej tretia práca. Najprv bola upratovačka v reštaurácii. Lenže prišla samozmývačka a podlaha sa začala zmývať sama. Mamu vyhodili, zmývačka to spraví rýchlejšie ako ona.

A tak chvíľu pracovala ako kuchárka. Lenže onedlho prišli stroje aj do kuchyne. Roboti- kuchári boli rýchlejší, presnejší, pedantnejší, proste lepší.

Mama zistila, že bez výšky sa v tejto dobe pohnúť nedá. Akúkoľvek ľahkú prácu urobí stroj. Išla preto študovať.

Išla za učiteľku, lebo dúfala, že učiteľov nahradia roboty medzi poslednými.

Mýlila sa. Výklady od robota sú presné, výstižné. Lepšie ako ľudské. Testy sa už dávno nerobia. Mama si ich ešte pamätala, ja už nie. Nás skúšali len na konci roka jedným veľkým IQ testom.

A tak tu sedela a lámala si hlavu nad tým, čo má robiť.

Školy však uvítali viac ako len robotických učiteľov. Vizuálny teleport. V školách sa začal používať na geografii alebo dejepise. Bol však len vizuálny, takže preniesol iba myseľ. Vlastne virtuálna realita, ale reálna virtuálna realita. To sa však o chvíľu zmenilo.

Pamätám si, keď som sa to prvýkrát dozvedela. Bolo to na jeseň roku 2141, keď sa v hlavnom mestskom centre zrazu mohli ľudia za päťdesiat kryptónov fyzicky teleportovať. Kamkoľvek. Do práce, do školy, kam ste len chceli. Nikdy som na tom nebola, čo mi bolo veľmi ľúto, no tiež nie nadlho.

Lebo teleport mal zrazu každý. Chudobnejší len ten vizuálny, bohatší aj ten fyzický.

My sme tiež doma jeden mali. Vizuálny, jeden z menších modelov, hádam najlacnejší v obchodoch. A hovorím jeden, lebo v niektorých domácnostiach mali teleport do každej izby.

Teleportom ľudia zleniveli. Zdalo sa, že viac už to nejde, ale išlo. Ak si môžete zjednodušiť život, urobíte to. Ľudia teda len vstúpili do teleportu v spálni, ťukli tlačítko a boli v kuchyni. Bolo to jednoduché.

No onedlho školstvo vybavili ďalšou skvelou vecou na uľahčenie života. Vizuálnym časovým teleportom.

Hodiny dejepisu sa tak celkom zmenili a minulosť sa spoznávala inak. Ako film, video.

V roku 2144 prišiel fyzický časový teleport. Skaza ľudstva. Najprv sa dalo cestovať iba do minulosti, neskôr aj do budúcnosti.

Onedlho sa stal tiež dostupným verejnosti a bola to totálna katastrofa.

Ak si vravíte, že cestovanie v čase musí byť super, poviem vám veci, ktoré by vám možno ani nenapadli.

Čas prestal existovať. Nič to neznamenalo, keď ste si ho mohli kedykoľvek posunúť. Nikto nikam nemeškal. Nikto nerobil chyby. A nikto ani nikde nebol a nič nerobil.

Pretože ľudia sa prestali o všetko zaujímať. Ak ich čakal náročný deň, proste odišli do budúcnosti, keď už je po ňom. Prestalo sa chodiť do práce. Ľudia len preskočili čas, keď mali byť v práci. Lenže v práci potom nikto nebol.

Ak si čas predstavujete ako časovú priamku, už to tak nebolo. Pretože všetko sa zrazu odohrávalo naraz. Niekto mohol v Egypte, pozorovať stavanie pyramíd a niekto iný si prezeral technológie budúcnosti.

Všetko bolo zrazu zbytočné.

Ľudia ale stále bývali chorí a nemal ich kto ošetrovať, lekári sa na to vykašľali. Začali sa tak šíriť choroby.

Vláda si rýchlo uvedomila, že teleport v domácnostiach je veľká chyba, a tak prerušili teleportačné prepojenie. Ako keď sa vypne internet.

Ľudia boli naštvaní. Páčil sa im jednoduchý život. Začali protesty. Prečo musíme vôbec pracovať?! Otrokárstvo! Neľudské podmienky! V 22. storočí by sme mali byť dosť vyspelí na to, aby sme nemuseli zo seba robiť otrokov! Pamätám si niektoré pokriky, keď išli protestanti mestom.

My s mamou sme stáli bokom. Mama ich nepodporovala. Celkovo bola proti moderným technológiám, vždy hovorievala, že ľudská múdrosť dosiahla svoj vrchol a už iba klesá nadol.

Začal problém – ľudia nechcú pracovať. Lenže pracovať treba. Všetko stálo. Tí, čo na protest prestali chodiť do roboty, zistili, že si v obchode nemajú čo kupovať. Že im v nemocnici nikto neošetrí zlomenú ruku. Že ich deti sú hlúpe, lebo nechodia do školy. A že nájom nemá kto platiť.

Koho viniť? Mesto. Vládu. Štát.

Protesty otriasali mestami. Bolo to takto celkom všade, v celom svete, od Ameriky po Áziu. Nedostatok tovaru! Vláda sa nevie starať o svojich občanov!

Lenže komu to celé hovorili? Proti komu išli? Vláda sa rozpadla, veď keď nikto nepracuje, tak ani oni.

Totálny chaos.

Nikto nepracoval, nikto nezarábal, no aj keby zarábali, nebolo čo kupovať. A navyše sa vrátilo teleportačné pripojenie. Niekomu sa podarilo nabúrať do systému a vláde to už bolo jedno. Teleportácia bola späť.

Ľudia v uliciach sa zredukovali. Odchádzali do minulosti, keď ešte nebol na Zemi taký chaos.

Dvadsiateho ôsmeho septembra 2145 vybuchla vo Washingtone jadrová elektráreň. Jadro sa roztavilo, nebolo dosť obsluhy. Požiar hasili len dobrovoľníci z okolia a po týždni sa im ho podarilo uhasiť. No zasiahlo to celý Washington. Prírodu, zvieratá, ľudí z okolia.

Len o mesiac neskôr vybuchla ďalšia v Rusku. To bolo ešte väčšie.

Nad Amerikou a polovicou Ázie a Európy sa vznášal rádioaktívny mrak.

No nikto s tým nič nerobil, čo by s tým mali robiť? Možno sa o to aj snažili, no s nefunkčným svetom sa ťažko pracuje.

Zdravie ľudí sa stále viac zhoršovalo a do nemocníc sa začalo vracať pár doktorov. Na všetkých však nestačili.

No a roboty sa po čase pokazili a nemal ich kto opravovať. Deti už nechodili do škôl a tých, čo to vedeli, bolo stále menej. A tak začala odchádzať aj robotická sila.

V roku 2146 sa rozšírila po svete choroba Mancas. Tak ako mor v roku 1720 alebo Covid v roku 2019.

Veľká pandémia.

Neboli však lieky. Nemal ich kto vymýšľať ani vyrábať. A tak bola úmrtnosť na Mancas vysoká. Do týždňa od nakazenia ľudia umierali na vysoké horúčky a zlyhávanie pľúc.

Civilizácia sa vrátila na začiatok. Spoločnosť bez pravidiel, zákonov alebo peňazí. Všade chaos a choroby. Začal opäť fungovať výmenný obchod, no nie nadlho, lebo úroda, zvieratá, všetko zomieralo.

Požiare po výbuchu jadrovej elektrárne v Indiane poškodili hlavné teleportačné pripojenie, a tak teleportácia navždy skončila.

Mama dostala Mancas. Dostala sa z toho, no odvtedy bola veľmi slabá a stále chorá.

Planéta sa od roku 2145 oteplila o deväť stupňov.

Požiare, horúco, potom zase hrozné dažde, extrémne výkyvy počasia a hrozné podmienky. V januári 2146 bola priemerná teplota Zeme 32 stupňov Celzia.

Štrnásteho marca 2146 vybuchla atómová elektráreň v Číne. Najväčší jadrový výbuch v histórii. Ľudia tvrdili, že to bol sedemkrát väčší ako vo Washingtone. Otriaslo to celou Čínou. A napokon aj celým svetom.

Mama zomrela, keď opäť dostala Mancas. V meste ma už nič nedržalo, bola som sama.

Musela som ujsť. Planéta zomierala, vedela som to. Išla som ďaleko od miest, ďaleko od ľudí, od civilizácie.

Dostala som sa až do lesa, ktorý pred tromi rokmi zhorel. Kedysi lesy bývali zelené. Aj tráva alebo rastliny. No už dlho mávali hnedo-žltú farbu alebo ani vôbec nerástli.

Vo vyprahnutom lese, miestami to už bola len skalnatá pustatina, sa mi podarilo nájsť jaskyňu. To bolo to, čo som hľadala.

Mala som veľa jedla ešte z domu. V konzervách. Vravela som, že mama bola na to pripravená. Mali sme veľké zásoby pre prípad núdze.

Jaskyňa, ktorú som našla, bola dobre krytá zo všetkých strán, mala len malý otvor ako vstup.

Neviem, koľko som tam sedela a čmárala na steny jaskyne. Vonku som videla veľa dymu. Bol aj v jaskyni, no stále ho bolo menej ako vonku. Držal sa pri strope, no často som sa budila, lebo som sa dusila.

V jaskyni som bola ukrytá od všetkého. Od ohňa všade naokolo. Čiastočne aj od vysokej radiácie po celom svete. Od Mancasu.

Zvierat som sa báť nemusela, tie už dávno všetky vyhynuli. Stretnúť v lese psa bola vzácnosť.

Neviem, aký je dnes dátum. Neviem, aké je ročné obdobie. Dni sú horúce, nedá sa dýchať. Dym zakryl slnko, nepamätám si, kedy som ho naposledy videla. Neviem.

Sedím tu na kraji jaskyne a vyrývam do kameňa slová. Cítim, že musím dať vedieť budúcej civilizácii, ak nejaká ešte bude, čo sa stalo s ľuďmi. S planétou. Ako im ju ľudia zničili prílišnou múdrosťou a hlúposťou zároveň.

Nám by tiež pomohlo, keby nám dinosaury nechali odkaz, čo sa im stalo. Takže to urobím. Lebo o chvíľu aj ja zomriem a neviem, či je na Zemi ešte niekto, kto by to urobil.

Keď zem dohorí a dym sa po rokoch a rokoch rozplynie, všetko sa zase obnoví. Evolúciou sa z mikroorganizmov možno znovu vyvinú inteligentné bytosti.

A svet môže začať žiť zase od samého začiatku.

Som

 

Volám sa Richard, kamaráti ma volajú Rišo, niektorí aj Riči, ale to je nepodstatné. Som tu od toho aby som vám vyrozprával príbeh, moje priznanie. Bratislava, mesto kde žijem nie je moje rodné mesto, som rodený oravčan. Narodil som sa v Dolnom Kubíne a keď som mal asi tri roky, tak sa moji rodičia rozhodli presťahovať. Vraveli mi že kvôli robote, ale ja si skôr myslím, že to bolo kvôli pochybným vzťahom, ktoré v našej rodine sú…to je jedno. Presťahovanie zapríčinilo to, že som nevyrastal s rodinou ako väčšina mojich kamarátov, veď deväťdesiatšesť percent rodiny ostalo na Orave a ja so ich videl iba počas sviatkov, či prázdnin a to nie vždy.

Chabý vzťah som mal aj s mojimi starými rodičmi, vinu za to určite nesú moji rodičia, veď oni sa chceli presťahovať…to je jedno. Moji starí rodičia, babka a dedko ako sa hovorí, neboli zlí ľudia. Áno babka si rada pokričala, ale dedo bol dobrák od kosti. Hoci som s ním nemal nejako veľmi blízky vzťah, mohol som sa na neho vždy spoľahnúť. Zomrel vo svojej osemdesiatke keď som mal osemnásť rokov. Vtedy som nepociťoval smútok, skôr hnev, bol som pri ňom keď vydýchol…to je jedno… všetko sa stalo tak rýchlo, väčšinu toho si nepamätám, ale to čo si pamätám sa stalo asi takto.

Môj dedo bol vždy vitálny človek, na svoj vek až príliš, v sedemdesiatichdeviatich stále behal po hore, kálal a pílil drevo. Mal neskutočnú chuť do života a myslím si, že práve to zapríčinilo jeho vitálnosť. V takom, relatívne mladom, stave som ho videl naposledy keď som mal sedemnásť a vybehol som hore na Oravu sa schovať pred vlastnými problémami…to je jedno. Odvtedy to šlo iba dole vodou. Dva mesiace po mojej návšteve mu bola diagnostikovaná rakovina prostaty, všetci naokolo verili, že sa z toho dostane, no ja nie, ja som sa s naším vzťahom – nevzťahom rozlúčil už vtedy.

Čas plynul a ja som sa staral o svoje záležitosti, samozrejme, že som si občas povedal, že by bolo dobré ísť pozrieť ako sa dedo má, no vždy do toho niečo vbehlo. Neponáhľal som sa, veď predsa ešte nikto nezomieral…to je jedno. Toto obdobie odkladania trvalo asi polroka až kým sa všetko neposralo. Deda našli na zemi, že odpadol, klasicky prišla sanitka a odviezla ho do nemocnice, kde strávil dva týždne. V nemocnici mu spravili vyšetrenia a výsledky boli zvláštne, rakovinu prostaty už nemal, ale namiesto nej mal rakovinu kostí. Nehovorím o tom, že po tých dvoch týždňoch v nemocnici proste zdementnel…to je jedno. Po tomto incidente sa moja matka rozhodla vycestovať a ostať pri dedovi nejaký ten týždeň, nakoniec ale ostala dva, nemal som jej to za zlé, veď to bol jej otec, to čo ma nasralo bolo iná vec. Keď sa vrátila, hneď mi oznámila, že ja a moja sestra o tri dni odchádzame na Oravu aby sme sa o neho starali. Fakt sa mi tam ísť nechcelo, ale hriali ma slová mojej matky, že iba na týždeň.

Prvý deň som mal rôzne očakávania a vedel som iba to čo som počul, že z deda je zrazu starec, bezvládny, bez pomoci sa nikam nepohne, ale že komunikuje. Keď som prišiel tak ležal na gauči, tuším, že ma spoznal, totižto keď ma videl naposledy, nemal som dlhé vlasy. Slabým hlasom vyslovil pár vtipných viet, že vyzerám ako splašený kôň a potom načiahol ruku nech sa ho chytím. Neznášam dotyky, neznášam objatia, neznášam prázdne romantické gestá, ktoré nikam nesmerujú, neznášam formality…to je jedno. S obrovskou nechuťou som mu podal ruku a snažil sa počúvať čo hovorí, nejaké happy-end shitty do prázdna. Šiel som sa zavrieť do izby z ktorej som vyšiel iba vtedy ak odo mňa niekto niečo potreboval. Takže každé ráno, každý obed, každý večer a každú chvíľu čo si ta bezvládna kôpka mäsa rozhodla, že potrebuje ísť na záchod. Rozmýšľal som, že ako dlho budem trčať v tejto diere, na týždeň to tu ani z ďaleka nevyzerá…to je jedno.

Druhý deň som pomohol, dostať deda z postele. Nespoznal ma! Nemo sa na mňa pozeral, pozdravil sa mi, ale v očiach som videl, že nevie kto som! Zamyslený som ho pomohol dať na kreslo a dali sme mu raňajky, nič nechcel, vôbec nejedol. Tak si nejedz, ty budeš hladný! Zobral som jeho tanier a odišiel vedľa. Keď som sa vrátil tak spal, on proste zaspal na kresle! Akoby mu na ničom nezáležalo, že my musíme vstávať a on si môže vylihovať ako také pras…to je jedno. Celý deň nejedol, väčšinu dňa prespal a ak sa ho aj niekto niečo spýtal, dostal nemú odpoveď. Večer som ho pomohol dať do postele a šiel do svojej izby, že sa konečne zavriem. Z dedovej izby sa ozývalo kašlanie, neriešil som to, už má po večierke, tak nech spí. Ale sestra sa ma spýtala, či to neskontrolujem, namietol som.

Ale po krátkom presviedčaní som pritakal, za jednej podmienky, že sa najprv osprchujem. Dal som si dlhú, teplú sprchu, cítil som sa svieži. Vyšiel som z kupelne a šiel sa pozrieť do dedovej izby. On sa dogrcal! Celý bol od tej hnusnej grcky, veď ani nič nejedol, ako sa mohol dogrcať! Všetko bolo špinavé a ja som bol celý špinavý, ten starý čur…to je jedno.

Deň tretí a aj noc v ktorú som nespal, celú noc som pri ňom musel byť, lebo vypľúval hlieny. Bola to odporná robota, suchou utierkou som mu stieral z jeho starých hnusných pier hlieny, ktoré sa penili ako voda vo fontáne. Každých päť až desať minút, hnu…to je jedno. O piatej ráno zomrel, vydýchol, keď som otvoril okno a ironicky som dodal, že aké krásne ráno. Prišiel doktor a spravil obhliadku, príčina smrti bola, ževraj neuropatia z metastáz. Prišla čierna dodávka, do ktorej ho naložili a odviezli dvaja chlapi v čie rnych oblekoch. Šiel som spať, konečne pôjdem domov.

Deň piaty som sa bol pozrieť v dome smútku. Dedo tam ležal v akejsi presklennej chladničke, celý čistý, vysmiaty a nabalzamovaný mirhou. Nikde žiadna stopa po pachu zvraciek, iba voňavá mirha, prenikavá vôňa. Chvíľu som si sadol na stoličku a zatvoril oči, nevedel som sa nabažiť tej vône, bola nádherná.

Deň šiesty bol pohreb, rýchly, pekný a symbolicky. Teda mne symbolizoval lístok domov, že sa konečne dostanem domov z tejto diery plnej idio…to je jedno. Ukončili sme pohreb, šli na kar a potom domov. Stále som cítil tú vôňu, krásny pach, nádherný! Ovoňal som si ruky, bol tam, aj na košeliach, celý šatník, všetko oblečenie…Zabil som ho!…Ten pach je všade!…Zabil, zabil som ho!…ten pach je všade! Úplne všade!…Zabil, ja som, všade! Pach, zabil!…Som!

Poklad života

 

Život je kniha,

popísané strany,

niektoré prázdne,

iné úhľadné,

a druhé neprehľadné,

jedny vyžarujú šťastie,

a v ostatných je žiaľ.

Život je

láska,

nádej,

radosť,

smútok,

sklamenie,

hnev.

Chcem to všetko.

Chcem nájsť ten poklad sveta,

poklad života,

zmysel života.

Chcem žiť,

nie len prežívať,

chcem cítiť,

nie len vidieť,

chcem nájsť,

nie len hľadať.

Chcem tu byť pre iných,

ale aj pre seba.

Toto je môj život,

moja cesta,

moje poslanie.

Chcem sa predierať džungľou,

nájsť svetlo

a ukázať ho svetu.

Budem žiť tak,

ako ma rodičia naučili,

budem milovať tak,

ako ma miluje Boh,

budem žiariť tak,

ako všetky hviezdy na nebi.

Budem žiť celým svojím srdcom

a to stačí.

Láska stačí.

Ja stačím.

Pozbieram všetky

roztrieštené kúsky sveta,

vytvorím z nich nový,

môj svet.

Nájdem sa

a v sebe sa stratím.

Zima

 

Oči sú smaragdy,

miniatúrne magnetity,

sirény v hmle

a čo ja viem,

čo všetko ešte

si mi narozprával

v tej rozprávke.

 

…frenetické diadémy,

rad topoľov

popri ceste.

 

Často blúdim sivou krajinou,

dlho neobsedím na jednom mieste.

 

Zima bola zimná

ako pri poslednom súde,

keď v tvojom exile

zanikal môj svet.

Čas novinových čiapok

 

Občas trhám vety,

ktoré ešte nedozreli

a potom ma mrazia slová,

čo tu po mne zostali.

 

Z internetových správ

nedajú sa skladať

papierové čiapky.

 

Pre vás

ešte nie sme veľkí

a pre seba

už sme nemalí.

 

Občas sa ešte obzriem

zo schodov dolu

do obývačky,

či tam stále obaja sedíte.

 

Spravme si spolu

imaginárne čiapky

a naháňajme sa

ako kedysi

bezstarostne

a bláznivo

spolu

po byte.

PREPOJENÍ

myslíš naňho

srdcovú žilu nahradila pružina

(ne)uhýbaš pohľadu

spojení priesvitným špagátom

(sa) hráte ako bábky

 

oči prelepíš páskou

aby si si nemusela pripomínať

že viac ho neuvidíš

 

pružina zo srdca sa uvoľnila

odrezala špagát

 

za páskou však navždy zostali

spletené dlane

 

x

 

pod vodou

kyslík zo vzduchových bublín

náhle zmizol

ako každá nedokončená myšlienka

hlasy v hlave sa utopili

nejaké okolo mňa stále plávajú

nevnímam ich

sú cudzie

ako kachličky na dne bazéna

čo sa vpili do tmy

 

ale tam hore

nad vodou

je prísľub svetla

Nesieme si navždy v sebe…

 

FIALKA

v to ráno si zmokla

zadusená hustým dažďom

stojíš v rade

lúčnych kvetov

nevidia tvoju inakosť

 

aj tak ti raz dá niekto meno

 

KRESLÍŠ TVÁRE

jednej si nedokreslila pery

druhá má oči príliš blízko seba

ďalším chýbajú mihalnice

sú nesymetrické

nedokončené

škaredé

napriek tomu by si ich nakreslila znova

s rovnakými chybami

pretože vieš

že nikdy by aj tak

dokonalé neboli

 

chceš aby sa podobali

na teba

Ako ďalej?

Rok 2100 nepriniesol žiadnu zmenu. Pusté ulice, vzduch nedýchateľný. Ľudia sedia vo veľkých pohodlných kreslách v svojich malých špinavých zatuchnutých bytoch a čakajú, že niekto príde so zázračným riešením všetkých našich problémov. No na všeobecný údiv sa to opäť ani teraz nekoná.

28 miliárd ľudí je pre túto planétu príliš veľa a vynález lieku, dalo by sa povedať na nesmrteľnosť, tomu vôbec nepomáha. Veď kto by si už len pomyslel, že keď nikto z nás nebude umierať a nových detí sa bude rodiť čím ďalej, tým viac, tak sa naša rasa premnoží? Nikto. Pretože všetci ten problém vidia, no zároveň každý chce dlho žiť, a tak je riešenie tejto otázky v nedohľadne, tak ako riešenie ostatných problémov. Každý si predstavoval budúcnosť svetlú a nádhernú, kde nik nemusí pracovať, všetko za nás odvedú stroje a my sa spoločne budeme radovať a užívať si život. Akurát že vôbec. Vývoj robotických pracovníkov sa zastavil v roku 2053 z doteraz neznámych dôvodov. Ja si však myslím, že to bolo preto, lebo ľudia zistili, že namiesto robotických pracovníkov môžu vyvíjať robotické masážne gauče GX 4000, na ktorých si spoločne s dobovým ochorením ľudstva, obezitou, môžu váľať šunky. A keď už majú doma taký výborný gauč a obrovskú televíziu, načo by chodili do práce? Veď je oveľa ľahšie raz za mesiac zájsť si poštu po sociálnu dávku. Teda bolo, pretože v roku 2061 zrušili poslednú kamennú pobočku pošty, a to aj tak dosť neskoro. A onedlho nato, keď vláda pochopila, že to takto asi ďalej nepôjde, tak zrušili aj tie sociálne dávky, čo bol z ich strany samovražedný krok.

Netrvalo dlho a vláda bola zvrhnutá občanmi pobúrenými tým, že už ďalej nedostávajú zaplatené za ničnerobenie. Nastal chaos. Nikto tu nevládol, nevydával príkazy, nebolo proti komu demonštrovať. No ani to netrvalo dlho, pretože s prísľubom zažehnania krízy sa nás chopila SaDS. Severoázijská demokratická strana. A to boli prakticky Rusi. Neboli zlí, spočiatku to vyzeralo s nimi nádejne, ale najviac ma na nich štval ten názov. Pretože oni rozhodne demokrati neboli. Nielenže si žiadne povolenie zmocniť sa vlády nepýtali, dokonca krajinám, ktoré sa k nim odmietli pridať, hrozili vojnou. Od tej vojny nakoniec ustúpili, ale Amerika sa toho veľmi ochotne a so všetkou noblesou chytila, a tak tu máme dnes štvrtú, áno štvrtú svetovú vojnu. A čia je to chyba? A tým nemyslím iba tú vojnu a tú chudobu. Myslím, čia je chyba, že sme takto dopadli? Naša? Sčasti áno a sčasti našich rodičov. Aj keď najmä naša. Oni nám tu zanechali svet, ktorý mal slušne našliapnuté k zániku a my? Žili sme tak ako naši rodičia. Pozerali sme sa radšej na to, ako sa rozvíjajú intrigy v tej ktorej v rodine, než na to, ako to ide s celým naším svetom dolu vodou. Našlo sa síce pár jedincov, ktorí chceli pomôcť. Pozvoľna smerovali k tomu, aby ich ľudia začali brať vážne a keby sa tak stalo, možno by sme dnes boli úplne inde. Ale nestalo sa tak, pretože sa čoraz častejšie začali objavovať ľudia, ktorí namiesto sadenia stromov a reálnej pomoci planéte, začali oblievať polievkou obrazy a obhadzovať blatom pamiatky. No ako sa hovorí, nikdy nie je neskoro niečo zmeniť, a preto píšem toto. Ľudia, naozaj chceme žiť ako naši rodičia? Naozaj je to s nami až také stratené? Nie, nie je. A preto poďme a zmeňme to!

Sám za seba

Ležím a dívam sa do stropu. Čakám, že ma niekto príde zobudiť, ale márne. Nikto nepríde, aspoň dúfam. Pretože i, keby niekto prišiel, istotne by neprišiel v mieri. Určite by ma neprišiel zobudiť ako ma každé ráno zobúdzal môj otec a určite by mi nepripravil raňajky, ako mi ich vždy robievala mama.

Teraz som na všetko ostal sám. Samota je zvláštna vec, nemám ju v láske, ale som rád, že ma ešte nikto nenašiel. Totiž, to by bol môj koniec, pretože ma hľadajú.

Som skrytý v strede hory v podzemí. V malom podzemnom domčeku, ktorý vybudoval môj otec. Vedel, že po nás pôjdu.

Mama aj otec vždy chceli, aby sme boli v bezpečí, ale spravili jednu zásadnú chybu- konali, keď nemuseli. Za túto obrovskú chybu neskôr zaplatili vlastným životom.

Tu, kde žijem, ľudia musia mlčať, nesmú vyjadriť nesúhlas, nesmú slobodne žiť a i keď dodržiavajú všetky pravidlá, môžu byť potrestaní. Niekedy ani sami nevedia prečo, ale trestu sa neminú.

Moja rodina by nebola za nič prenasledovaná, keby moji rodičia nahlas nevyjadrovali silný nesúhlas proti krutosti, ktorá tu vládne.

Na ich mieste by som mlčal a ochraňoval len na rodinu, nie nejakých cudzích, čo ani nepoznám, tí mi môžu byť jedno! Hľadal by som cestu ako ujsť z krajiny a ušiel by som aj s rodinou a na všetkých ostatných by som kašľal. Ani by mi nenapadlo risknúť bezpečie rodiny za niekoho iného. Ale moji rodičia to brali inak a chceli pomôcť nielen sebe, ale aj druhým ľuďom.

A preto som ostal úplne sám v strede hory a každý deň sa obávam o svoj život.

Konali hlúpo a neuvážene. Nikdy by som nekonal tak, ako konali oni.

Vyčítam im to. Keby sa nesnažili pomôcť iným, by dnes žili a boli by sme utiekli niekam do zahraničia.
Konať podľa citov sa neopláca. Preto ja mám jasné priority.

Nestarám sa o nikoho iného, len o seba.

Toto si rozprávam, akoby som vôbec mal možnosť starať sa aj o niekoho iného ako seba. Aj to niekedy nezvládam.

Dosť mojich ranných úvah, treba vstať.

Moja hlava je len pár centimetrov od stropu tohto skromného príbytku.

Na malom stolíku je tanier so zvyškami z včerajšej večere.

Okolo taniera poletuje niekoľko múch. Odoženiem ich, najem sa a rozmýšľam. Utápanie v myšlienkach tvorí hlavnú časť mojich dní.

Pozriem na hodiny, ukazujú trištvrte na desať.

Najem sa, avšak stále som hladný, pár húb ma nezasýtilo.

Chystám si udicu a pred mojim odchodom si spomeniem, že musím mať pri sebe zbraň. Z malej poličky vyberiem brokovnicu. Odznova ma premôžu spomienky.

Spomínam na ten deň, keď prišli po mojich rodičov. Otec mi vtedy podal do ruky brokovnicu a povedal, že mám bežať tam, kde sme sa dohodli. Vtedy sa po mne rozbehlo niekoľko mužov, ale nedohnali ma, pretože si ma všimli príliš neskoro a mal som pred nimi poriadny náskok. Následne som sa brodil v potoku, aby po mne neostali žiadne stopy.

Nesmiem spomínať, pocity ma oslabujú. Teraz mi už aj tak nič neostalo, musím sa sústrediť len na prežitie.

Vychádzam zo svojho úkrytu. Desí ma myšlienka, že ma za dverami niekto čaká a keď ich otvorím, zabije ma.

Pocítim úľavu, keď tam nikto nie je, ale táto úľava je len chvíľková.

Strach ma naďalej sprevádza. Nesnažím sa ho potlačiť, je asi jediným pocitom, ktorý akceptujem. Vďaka nemu teraz žijem.

V potoku chytám ryby. Po ulovení dvoch pstruhov som spokojný a odchádzam.

Vykračujem a obzerám sa všade okolo seba, brokovnicu držím pevne v rukách a nemám problém z nej vystreliť. Otec ma to kedysi naučil.

Počujem krik. Spozorniem.

Niekto tu je, je ich viac. Počujem hlasné stony a jačanie.

„A máme ťa! Ty za to ešte zaplatíš!”

Výkrik. Zrejme niekoho bijú.

Nie je to ďaleko odo mňa. Mal by som zmeniť smer cesty, ale niečo mi v tom bráni. Totiž, myslel som si, že som sa naprogramoval ako taká mašinka, ale niečo vo vnútri sa práve pokazilo.

Nechcem poslúchnuť základné pravidlo, ktoré som si určil. V mysli mi ide obraz rodičov, ako som ušiel a aké kruté veci im určite potom robili. Viem, že vtedy som im nemohol pomôcť, ale keby tam bol niekto, kto by im pomohol…

Mám rozhodnuté, nemôžem zmeniť smer. Viem, že týmto ohrozujem aj seba, preto sa na situáciu pozriem a ak si budem istý, že nemôžem pomôcť, odídem a nik si ma nevšimne.

Aspoň budem v noci môcť pokojne spať s pocitom, že som spravil všetko, čo som mohol.

Pristupujem opatrne k miestu činu. Trasú sa mi ruky a pýtam sa samého seba: Ak bude treba, budem vedieť vystreliť? Čo ak aj toto sa vo mne pokazilo?

Z krovia sledujem, čo sa deje.

Dvaja chlapi mlátia chlapca, ktorý môže byť rovnako starý ako ja.

„Tak, kde to skryli?” kričia na neho.

Ak sa postavím proti nim, bude to presila. Pochybujem, že dobitý chlapec by sa dokáže postaviť na nohy, nie to ešte bojovať.

Robili toto i s mojimi rodičmi? Videl to niekto a nekonal?

Viem, že sa nemôžem proti nim postaviť…

Chlapec si ma asi všimol, díva sa mi rovno do očí. Jeho oči prosia o pomoc, som jeho jediná nádej.

Bez rozmýšľania vystrelím na jedného z mužov a v momente to ľutujem.

„Nejaký bastard mi strelil do nohy!”

„Už sú tu! Prišli! Idú po nás!”

Obaja sú vydesení a púšťajú chlapca k zemi, aby mohli utekať.

Aby som si bol istý, že si to nerozmyslia, strelím niekoľkokrát do vzduchu.

Chvíľu ostanem ležať na zemi a uvedomujem si, čo sa práve stalo. Spravil som niečo, čo doteraz vyčítam mojim rodičom. Ohrozil som môj život na úkor záchrany niekoho cudzieho. Nikdy som nechcel opakovať chyby mojich rodičov.

Hoc v hĺbke svojho srdca cítim, že to, čo som spravil, nebola chyba. Možno práve toto ma štve viac ako fakt, že som ohrozil svoj život.

Podídem k chlapcovi. Nevníma, je omdletý.

Čo teraz? Možno by som ho tu mal nechať, ale nemôžem. Neviem si predstaviť nechať v strede hory odpadnutého človeka. Určite by si ho tam našla divá zver a roztrhala by ho. To by som si nedokázal odpustiť.

A tak vedľa neho sedím a čakám, kým sa zobudí, a to ani netuším, či sme na jednej strane…

Konanie mojich rodičov som nechápal až do momentu, pokým som sa neocitol v ich koži. Spravili správnu vec, pretože prizeranie sa na ľudské trápenie a predstieranie nevedomosti je čistým podporovaním zla a krutosti.

Chcem byť ako moji rodičia. Boli to hrdinovia, ako mnohí, ktorí umreli v boji proti zlu, aby sme my mohli mať lepší život, než mali oni.