Lilinka sa nechce deliť

Lilinka je malý zajko a býva v domčeku na Kvetnej ulici. V sobotu ráno sa rozkričala: „Mamííí, chcem ísť von!“. Jej
mamka bola vždy milá, preto jej odpovedala pekne: „Lilinka, nemôžeme, leje ako z krhly.“
„Môžeme, je teplo!“ trvala na svojom Lilinka.
„Keď mi neveríš, že vonku leje, môžeš sa ísť pozrieť a vyber aj poštu z schránky.“
Lilinka ešte v nočnej košeli vybehla von. Naozaj lialo. Lilinka nechcela byť mokrá, veď sa kúpala včera! Rýchlo prebehla ku schránke a s poštou utekala domov.
„Mami, mami, dostala som list!“ kričala Lilinka a ukazovala pestrofarebnú obálku.
„Je tam niečo napísané.“
„Ukáž, prečítam ti ho:“
Si pozvaná na moju oslavu.

Kde: V Zvieratkolande
Kedy: O 10:00
Deň: 7.augusta
Teší sa Julianka.

„Mami, môžem tam ísť?“ Lilinka prosila.
„Lilinka veď si ešte v nočnej košeli! A navyše, je to až zajtra. Musíme kúpiť darček,“ pripomína mama.

Poobede sa mamka s Lilinkou vybrali do nákupného centra kúpiť darček pre Julianku.
„Čo má Julianka rada?“ zisťuje mama.
„Myslím, že rada kreslí a tvorí.“
„V tom prípade pôjdeme do papiernictva,“ navrhne mama.

Poobede sa mamka s Lilinkou vybrali do nákupného centra kúpiť darček pre Julianku.
„Čo má Julianka rada?“ zisťuje mama.
„Myslím, že rada kreslí a tvorí.“
„V tom prípade pôjdeme do papiernictva,“ navrhne mama.
V papiernictve bolo veľa krásnych vecí. Lilinka nevedela, kde má skôr pozrieť. „Mami, kúp mi toto, aj toto, aj toto…“ ukazovala Lilinka na ligotavé perá, kožušinové zápisníky, kreatívne sady…
„Kupujeme darček Julianke, nie tebe,“ pripomína mama.
„Tak jej zoberieme ligotavé perá a zápisník,“ dáva Lilinka veci do košíka.
Lilinka Julianke veľmi závidela. Aj ona by chcela také pekné darčeky. A narodeniny bude mať až v decembri! Je to nespravodlivé! Vtom jej niečo napadlo…
„Čo keby som vytrhla jednu stranu zo zápisníka a vybrala jedno ligotavé pero? Zvyšok bude môj!“ Rozhodla sa, že to aj naozaj urobí. Keď si mama čítala, Lilinka vybrala sivé ligotavé pero, ktoré sa jej najmenej páčilo a vytrhla zo zápisníka jednu stranu a to zabalila do darčekovej tašky. „Dúfam, že mi tá jedna strana nebude chýbať,“ pomyslela si pri tom a vôbec nepomyslela na Julianku.Na druhý deň Lilinka budila mamu o šiestej ráno „Mami, mami, už chcem ísť na oslavu!“ kričala Lilinka, lebo sa nevedela dočkať na tortu a zábavné ihrisko v Zvieratkolande. Mala to tam veľmi rada. Opäť, vôbec nemyslela na Julianku, iba na svoju zábavu.

„Ešte je len šesť hodín ráno, oslava sa začína o 10tej“ povedala mama.
Keď konečne dorazili do Zvieratkolandu, Julianka a ďalší spolužiaci Miško a Lara tam už boli. Lilinka podala Julianke darček: „Prepáč Julianka, ako darček mám iba toto!“
Julianke to nevadilo: „To nevadí! Hlavne, že sa dnes dobre zabavíme.“ Bola to skvelá oslava.
Keď Lilinka prišla domov, rozhodla sa, že si zážitky z oslavy zapíše do nového zápisníka a použije pritom nové ligotavé perá. Pristihla ju pritom mama: „Ako to, že máš ten zápisník? Veď si ho dala Julianke. A tie perá?“
„To mi Julianka dala!“ klamala Lilinka. Mama jej samozrejme neverila. ,,Ten darček musíš dať Julianke!“ rozhodla mama.
Bola z toho nešťastná. ,,Nielenže musím vrátiť darček, ale za trest vraj dostanem na narodeniny o jeden darček menej!“ mrmlala si Lilinka po ceste ku Julianke, aby jej vrátila darček.

Keď prišla k Julianke a vysvetlila jej, čo sa stalo, Julianka sa na ňu nehnevala. Naopak, usmiala sa a povedala: „Ten zápisník sa mi naozaj veľmi páči,
ďakujem! A myslím, že teraz, keď si tam napísala zážitky z oslavy, je ešte krajší ako keby bol prázdny. Napíšeš mi tam ešte niekedy niečo?“ Keď Lilinka videla, ako sa Julianka teší a že sa na ňu nehnevá, hneď jej bolo lepšie.

Keď sa Lilinka vrátila domov, mamka jej povedala: „Lilinka, darčeky sú o tom, že robíš radosť aj niekomu inému než sebe.“
,,Asi máš pravdu. Keď som videla, ako sa Julianka potešila, bolo to, akoby som darček dostala aj ja. A vraj mi dovolí niekedy doňho niečo napísať. Prepáč, mami, už takú chybu nikdy neurobím.“
Lilinka sa ospravedlnila aj Julianke a naozaj takú chybu už neurobila.

O kúzelnej princeznej a kúzelnom princovi

Kde bolo tam bolo za siedmimi riekami a dvanástimi vrchmi boli kráľ a kráľovná, ktorí mali jednu dcéru. Tá sa volala Boženka a mala pätnásť rokov. Princezná  Boženka bola milá, dobrá a spravodlivá. Mala kúzelnú moc. Princeznina moc bola to že keď chcela mohla sa premeniť na čokoľvek na svete. Ľuďom v meste ale i na celom svete pomáhala napríklad tak že sa premenila na mačku a pochytala im všetky myši v dome alebo sa premenila na drevorubača a pomohla im zohnať drevo na zimu.

Raz keď sa prechádzala po meste objavil sa pred ňou trojhlavý drak. Princezná sa zľakla a zakričala PÓÓÓÓÓMOC!“ A začala sa meniť na príšery i strašidelné zvieratá ale drak sa nezľakol a uniesol ju. Drak ju uniesol do svojej jaskyne. Keď kráľovskí rodičia zistili že je ich dcéra preč dali obtiahnuť celé mesto čiernym súknom. Kráľovský rodičia dali vyhlásiť: „Ten kto nájde princeznú dostane ju za ženu a z ňou aj pol kráľovstva.” V tej krajine v ktorej bola princezná uväznená žil jeden odvážny princ menom Rastislav. Princ Rastislav býval blízko jaskyne v ktorej drak väznil princeznú Boženku. Princ sa raz prechádzal po záhrade.  Všimol si že je v jaskyni niečo  zvláštne. Išiel si princ  Rastislav ku jaskyni a keď vošiel do jaskyne našiel v nej princeznú ale i draka. Začal sa boj o princeznú a princezná sa menila na strašidelných bojovníkov.  Vtedy zistila že je princ tiež  kúzelný lebo sa začal rozdeľovať a keď skončil bolo tam princov päť.

Princ  bojoval a nedarilo sa mu  poraziť draka. Drak bol mocnejší ako si princ Rastislav predstavoval. Zrazu  sa  princezná premenila na draka a vychrlila na zlého draka oheň. Draka to veľmi bolelo. Princ čakal na tú chvíľu keď sa drak uhne ohňu aby mu mohol odseknúť hlavu. Potom sa princezná premenila na slona a striekala  na draka vodu.  Ten sa toho veľmi zľakol. A prečo? Preto lebo sa vody veľmi bál. Ale prečo sa princezná premenila na slona? Preto lebo chcela s princmi odseknúť drakovi druhú hlavu.

To sa im nepodarilo. Na konci druhého boja  piati princovia hľadali princeznú po celej jaskyni. Až na konci jaskyne s princmi zistil ten náš princ že drak uväznil princeznú do holubníka. Ale princ bol odvážni ako už viete a s princmi  tretí ale aj štvrtý boj vyhrali, odsekli drakovi aj poslednú hlavu a našli aj kľúč od holubníka. Vyhrali tak princeznú.

Princ Rastislav a princezná Boženka sa vrátili k princezniným rodičom a dostali to čo kráľ s kráľovnou prisľúbili. Bola svadba. Všetci sa na nej bavili a šantili ako malé deti. Princezná s princom vládli veľmi spravodlivo nad oboma krajinami. Potom sa im narodilo bábätko ktorému dali meno Ladislav. Ladislav rástol a rástol až vyrástol na poriadneho chlapa. Ladislav bol taktiež kúzelný. Dokázal sa meniť na čokoľvek na svete ako jeho mamka a taktiež sa vedel rozdeľovať ako jeho otec.

Keď mal Ladislav devätnásť rokov rodičia mu nakázali aby si našiel nevestu. Ladislav sa vybral do jaskyne v ktorej predtým väznil drak jeho mamku. Našiel tam draka ktorý väznil pekné dievča, ktoré bolo princeznou. Ladislav to však nevedel a rozhodol sa že to dievča zachráni. Najprv  sa  rozdelil na šiestich a potom sa všetci šiesti zmenili na drakov. Keď si drak všimol, že sú v jeho jaskyni draci potešil sa. Spolu sa začali hrať ohňovú vybíjanú.

Pravidlá tej hry boli, že keď niekto trafil ohňovou guľou do druhého tak ten do ktorého trafili musel vypadnúť. Hra trvala hodinu a zvíťazil princ. Princ sa s drakom skamarátil a poprosil ho o dievčinu ktorú väznil. Drak sa opýtal: „Ty by si ju chcel za ženu?“ Princ odpovedal: „Áno.“ Drak sa teda s princom dohodol. Potom sa šiesti draci premenili späť na jedného princa. Drak sa nezľakol a s princom sa dohodol že ostanú kamarátmi. Dievčina ďakovala princovi Ladislavovi za záchranu. Princ Ladislav povedal: „Nemáš za čo dievčina.“ „Ako sa voláš?“ Dievčina sa volala Adriana a prezradila princovi, že je princezná.

Princ ju zobral do svojho hradu. Princ ju predstavil svojim kráľovským rodičom. Princ Ladislav svojim rodičom povedal že by si ju chcel vziať za ženu. Dievčina Adriana súhlasila. Potom bola svadba. Na svadbe boli rodičia princa a princeznej, ich kamaráti s deťmi a taktiež aj princov kamarát drak. Všetci svadobní hostia sa zľakli keď uvideli draka. Princ s princeznou im povedali: „Nemusíte sa toho draka báť. Je to náš kamarát.“ Na konci svadby drak urobil predstavenie s ohňom a tak sa skamarátil so všetkými ktorí boli na svadbe. Princ Ladislav žil s princeznou Adrianou šťastne a ktovie či nežijú až doteraz.

Ema a jej rodina

 

Mačiatko Bublinka

„Hm, ako by som mohla potešiť Mišku?“ premýšľala Emily. Miška bola jedináčik a len prednedávnom jej zomrela mama. Obidve kamarátky boli veriace.

„Dám jej jedno mačiatko!“ rozhodla sa. Mali ich doma veľmi veľa. Povedala svoj návrh mame a keď súhlasila, vzala malý prútený košík a vložila doň jedno rozkošné, huňaté mačiatko. Zobrala ho, nasadla na bicykel a hurá za Miškou!
„Pozri, čo ti nesiem,“ usmiala sa, keď jej otvorila dvere. Miška neisto zobrala košík a…
„Mňau!“ Užasnuto pozrela na Emily, otvorila košík a VAAAU!  Pozeralo na ňu malinké mačiatko! Bolo biele, iba na hlavičke malo hnedú škvrnu. „To je pre teba,“ povedala Emily. „To… to je rozkošné! Ďakujem!“

Vtom sa Emily zarazila. „A tvojmu otcovi to nevadí, však?“ „Nie, on práveže chcel mačičku. Ako sa volá?“ „Ešte nemá meno,“ odvetila Emily. „A je to mačka či kocúr?“ spýtala sa Miška. Emily nadvihla mačiatku chvost. Miška to poznala. Robilo to veľa ľudí, keď zisťovali pohlavie svojej mačky. Mala čo robiť, aby zadržala smiech. „Mačička.“ Miška pozrela ešte raz na mačiatko.

Jej očká vyzerali ako malé bublinky. „Bude sa volať Bublinka!“ vyhlásila po chvíli. „Dobre, tak ja už pôjdem. Ahoj!“ otočila sa Emily. Keď odišla, Miška vošla dnu. Predstavila Bublinku ockovi. „Super, už máme domáce zvieratko,“ usmial sa.

Bol kuchár, ale aj veľký milovník prírody a zvierat. Miška a Bublinka sa stali najlepšími kamoškami. Každý deň si užívali spolu. Bublinka spávala vnútri, ale hrávala sa vonku. Jedávala granulky a občas zvyšky po jedle a konzervy. Ako čas bežal, Bublinka vyrástla. Mala už desať mesiacov, keď jedného dňa ochorela.

Preležala celý deň, nejedla, nepila. Miška sa o ňu začala báť. „Ocko, čo je to s Bublinkou?“ spýtala sa. „Neviem, ale rozhodne nevyzerá dobre. Odvezieme ju na veterinu,“ rozhodol. A tak sa aj stalo. Už o chvíľu sedeli v aute. Miška mala Bublinku na kolenách a jemne ju hladkala. „To bude v poriadku, neboj,“ šepkala jej. Predpokladali, že niečo zlé zjedla alebo prechladla. Ocko zastavil. „Sme tu!“

Vystúpili a podišli k dverám kliniky. Bolo na nich napísané: Doktor zvierat. Keď vkročili dnu, oslovila ich jedna mladá pani, asi asistentka. Bola brunetka. Pýtala sa na Bublinkine meno a ešte niečo a potom ich odviedla na ambulanciu. Tam Bublinke pozrela očká a papuľku. Pýtala sa ich rôzne veci ohľadom Bublinky, ako napríklad: „Býva vonku?“ „Čo jedáva?“ alebo „Koľko má mesiacov?“ Potom povedala: „Zdá sa, že nevie poriadne otvoriť papuľku. Má žlté očká a je bledá. Počkajte, o chvíľu som späť.“ Na chvíľu odišla a vrátila sa s doktorkou, staršou blondínkou. „Sára, hovorila si im o víruse?“ spustila hneď doktorka. „Nie, tam sme sa ešte nedostali.“ Otočila sa k nim.. „V poslednom čase sa šíri vírus, ktorý postihuje mačence a je veľmi silný. Deväťdesiat percent mačiatok to neprežije, takže nie ste vôbec prví s týmto problémom. Asi aj vaše má ten vírus.“ To Miška nečakala. „Podaj mi ihlu,“ povedala brunetke. Brunetka podala doktorke obal s ihlou a nejakú čudnú náplasť. Doktorka ju napichla Bublinke na labku a dala jej aj náplasť. Ocko sa doktorky pýtal pár vecí, ale Miška ich už nepočúvala. Myslela len na Bublinku.  A na to, že 90% mačiatok to neprežije.

Chcela by plakať, ale tu nie. Keď začala počúvať, o čom sa rozprávajú, počula: „A dospelé mačky to nepostihuje?“ To bol ocko. „Postihuje, ale ony to zvládajú lepšie. Zatiaľ ju nechajte tu, dáme ju na vyhriatu podložku, bola podchladená. Dostane lieky. Dáme vám telefónne číslo a zajtra o deviatej si môžeme zavolať.“ Ocko zobral pelech a chytil Mišku za ruku. „Poď, Miška. Ideme.“

Vyšli z ambulancie. Ako sa vzďaľovali od kliniky, Miškine oči zaplnili slzy. Bublinka bola ešte mačiatko a teraz má zomrieť? Aj ocko mlčal. Až keď nasadli do auta, prehovorila. „Čo ten vírus spôsobuje? Prečo na to mačiatka zomierajú?“ Ocko sa nadýchol. „Vieš, ten vírus nejako bráni mačiatkam dýchať a spôsobuje pneumóniu. Pneumónia je zápal pľúc a mačiatka to nezvládajú dobre.“ Naštartoval. „Pôjdeme natankovať,“ povedal po chvíli. Miška bola ticho, no potom sa spýtala: „A môže Boh zariadiť, že Bublinka ozdravie?“ Ocko prikývol. Ale pôsobil smutno. Pomodlím sa, rozhodla sa Miška. „Pane, prosím daj, aby Bublinka vyzdravela a nezomrela.  Je to naša radosť v živote a sme ti za ňu vďační, tak nám ju, prosím, neber. Ale, ak  je tvoja vôľa, aby tu už nebola, tak…“ Po lícach jej začali stekať slzy.

Ocko už natankoval a nasadal do auta. Začal mu zvoniť mobil. „Prosím? Áno, ako to vyzerá?“ Niekto mu odpovedal. Miška počula, že to bol ženský hlas. „Aha, a kedy?“ Opäť mu odpovedala. Podľa tónu ockovho hlasu to nebola veľmi dobrá správa. Miška dúfala, že nevolajú z kliniky. Ticho, ktoré nastalo, pre ňu trvalo večnosť. Ocko položil. „Kto volal?“ spýtala sa. „Volali mi z kliniky.“  Len to nie, pomyslela si Miška. „Bublinkin stav sa zhoršil.“ Nadýchol sa, akoby chcel ešte niečo povedať, no zostal mlčať.

Obidvaja chvíľu rozmýšľali. Miška sa opäť potichučky modlila. „Pane, prosím, daj, aby to prežila. Daj, aby Bublinka nezomrela.“ Vysmrkala sa. Už prešli kus cesty. Boli v dedinke hneď vedľa tej ich.  „A aká je šanca, že prežije?“ spýtala sa ticho. „Podľa toho, čo vraveli…“ Ocko sa dlho odmlčal. Hľadal správne slová. „Bublinka už dodýchala,“ povedal po chvíli. Miška prudko vydýchla. Tak toto jej ocko nechcel hneď prezradiť. Dlho bolo ticho. Obaja si triedili myšlienky.

Na klinike zatiaľ upratovali. Vysávali, zametali a umývali podlahy. Bublinka bola ešte stále na vyhriatej podložke a mala napichnutú žilu. „Gabi, môžem zabaliť to mačiatko?“ pozrela brunetka na Bublinku. „Hej, môžeš ju dať dole,“ odvetila blondínka. Práve umývala dlážku vo vedľajšej miestnosti. Dnes bola upratovačka chorá a tak upratovala ona. Nevadilo jej to. Páčilo sa jej byť zverolekárkou a toto k jej práci niekedy patrilo. Zvieratká mala rada a rada im aj pomáhala. „Gabi?“ vytrhla ju vystrašená Sára z myšlienok. Blondínka prestúpila do vedľajšej miestnosti. Sára stála nad vyhriatou podložkou, na ktorej bola Bublinka. „Ono ožilo! Dýcha,“ vysvetlila Sára piskľavým hlasom. „Čože?“ Sklonila sa nad Bublinku aj ona a naozaj! Mačiatko dýchalo a o chvíľku otvorilo očká, zamňaukalo a postavilo sa.
Obidve na ňu vyvaľovali oči. Blondínka sa spamätala prvá. „Sára, dýchaj. Nuž, možné je všetko. Teraz zavolaj majiteľovi a povedz mu, čo sa stalo. Ja zatiaľ zmeriam mačiatku teplotu, pozriem očká, papuľku.“ Brunetka prikývla. Blondínka spravila, čo povedala a s prekvapením zistila, že mačiatko je úplne v poriadku.

Teplota bola normálna, očká neboli žlté a už nebola ani taká bledá. Bola úplne zdravá! Po víruse ani stopa. A tak zobrala jeden vitamín a granulky pre mačky, nasypala jej granulky do misky a schovala tam vitamín. Bublinka sa do toho s chuťou pustila.

Sárin rozhovor s Miškiným ockom znel takto: „Dobrý deň, tu klinika Doktor zvierat. Už máme zatvorené, ale stala sa jedna vec a bolo by dobré, keby ste hneď prišli! Vysvetlíme vám to neskôr. Mohli by ste?“ „No…jasné!“ „Dobre, tak o chvíľu sa vidíme!“ Ocko bol zmätený. „Opäť volali z kliniky a máme tam hneď prísť,“ vysvetlil zvedavej Miške, keď sa spýtala, kto volal. Otočil auto a vrátili sa na kliniku. Tam ich už očakávali. Hneď, ako otvorili dvere, Bublinka sa rozbehla k nim a vhupla Miške do náručia. Obidvaja na to civeli. „Čo to…? Nevraveli ste, že už nežije?“ bol prekvapený ocko.  Slova sa ujala Sára. „No, vravím, stala sa tu zvláštna vec. Vaše mŕtve mačiatko ožilo. To som vo svojej praxi ešte nezažila. Chvíľu sme tomu nerozumeli, ale potom sme sa ukľudnili a zistili, že vaša mačička je úplne zdravá.“ Miška sa musela rozosmiať. „To naozaj?“ Zdravotníčky sa na ňu usmiali a prikývli. A tak si ocko s Miškou zobrali Bublinku domov. Mali nové motto: Vždy, v každej chvíli dôveruj Bohu a on sa postará.

Všetko bolo tak, ako predtým: Miška s Bublinkou sa spolu každý deň hrali, šantili, jedli a spali. Raz k nim prišla Emily na návštevu. Okrem Mišky a ocka zatiaľ nikto nevedel, že Bublinka ožila. Preto jej Miška vyrozprávala celý príbeh o Bublinke.

Príručka nesvojho Petra

Pozvánka
————
Po škole, ako každý deň, prišiel Peter domov. Išiel hore po schodoch do svojej izby a
započul rýchle cupitanie. Obzrel sa, aby videl, čo tam je a zamračil sa. Kroky, alebo skôr dupoty, sa približovali a… vyskočil na ňho jeho verný priateľ, bradáč Dunčo a začal ho oblizovať. „Dunčo, prestaň !!!” Išli do izby, kde sa začal Peter učiť. „V slove vyplaziť je i alebo y ?“ Rozmýšľa nahlas Peter. „Tvrdé!“ Vykríkol Dunčo.
Peter ani nevedel ako, ale zrazu si namiesto cvičenia pravopisu hral na violončelo Bartóka.
Hral na violončelo už od mala. Hudba ho vždy upokojila a rozveselila.
O chvíľu ho zavolala mama: „Peter, poď dole, prišla ti pošta!“ Keď zišiel, mama mu dala papier, na ktorom bolo napísané:

Dobrý deň, pán Peter Muška. Chceli by sme Vás pozvať na sláčikový kurz.
Bratilava, Vysoká škola múzických umení, dňa 2.2. 2025.

Keď Peter dočítal, pozrel na mamu, ktorá sa na ňho usmiala a spýtala sa: ,,No? Čo na to povieš? Skúsiš to? “ ,,No, ehm, podľa mňa… no, podľa mňa to proste… asi to nezvládnem.“ Peter o sebe pochyboval… Na chvíľu si predstavil, že by to mohol skúsiť, ale hneď na to si povedal, radšej nie. Dal list mame a ako očarený vyšiel hore za Dunčom. ,,Čo to bolo! Povedz, čo sa stalo!“

Zvedavo vykrikoval Dunčo. (Ach! Už som sa zmienil o tom, že Peter sa vie s Dunčom
dorozumievať?) ,,Ja… ja…ja vlastne…“ Peter sa nevedel vykoktať, ako keby mu zabehlo a nemohol hovoriť. Keď sa pozrel na hodiny, bolo 18:07, čomu sa veľmi začudoval: „Fíha, ani som nemal potuchy, ako rýchlo prešiel čas,“ povedal Peter. Pozrel sa na violončelo a potom na posteľ, kde bolo pohodené pyžamo. Na chvíľu sa zamyslel nad pozvánkou, ale potom sa prezliekol a išiel si umyť zuby. Potom prišiel pred posteľ a zdvihol plyšáka – Mravca s violončelom a hlavou mu prebleskla spomienka na detstvo, keď mal 4 roky a vôbec mu nešlo hrať na violončelo a býval z toho strašne smutný, no otec mu vždy prišiel na pomoc. Raz mu dal tohto Mravca ako talizman.
Peter si sadol k svojmu violončelu a začal hrať tanečné melódie od Mozarta. Dunčo zobral plyšáka Mravca a začal s ním tancovať a krútiť sa a vrtieť, až to prerušila mama, ktorá zdola zavolala: ,,Spať!“
Dunčo sa usalašil v Petrovom náručí a spolu zaspali. Ceduľa s nápisom Ráno Petra zobudili spievajúce vtáčiky. Zobral do rúk violončelo a začal hrať s nimi. Zrazu si uvedomil, že je sobota a celý deň môže robiť čo chce.

Zišiel dolu do kuchyne a nasypal si cereálie do misky. Pri tom, ako raňajkoval, pozeral von oknom a rozmýšľal, čo by mohol robiť cez deň. Peter rád sníval. Niekedy úplne ušiel myšlienkami z reality. Občas ním musela mamina až potriasť, aby sa prebudil, ale jemu to nevadilo. Dostávať sa do vlastných svetov sa mu páčilo.
Peter skoro celý deň strávil v záhrade. Medzi kvetmi, zvieratkami a v jarnom vánku mu bolo skvelo. Neskôr sa k nemu pridal aj Dunčo. Keď prišli domov, Peter bol uťahaný a chcel sa ísť najesť, ale niečo ho strašne začalo nútiť, aby si zahral na violončelo. Keď mu telo už nedalo na výber, napriek únave si zahral. Hral tak, ako vždy, ale tentokrát sa mu všetko zdalo príjemnejšie, ružovejšie, mäkkšie…

Po chvíli zavrel oči a nechal sa unášať hudbou. Z ničoho nič dostal pocit, že
sa začína v tónoch violončela vznášať. A jeho pocity neklamali… Peter sa naozaj vznášal a Dunčo s ním, až sa mu pred očami začali v ružovej hmle mihať tiene domov a postáv, všetko sa sfarbilo do pestrofarebných odtieňov, vznášal sa a vznášal, až… Peter sa dotkol mäkkej trávy a stál pri ceduli z nápisom: KĽUDÍKOVO (CHILLÍKOVO). Peter ešte nič také nevidel: ocitol sa na mini ostrovčeku, z
ktorého viedol drevený most do prenádherného farebného mesta s vežami, s červenými strechami a záhradami, ktoré prekvitali krásnymi mnohofarebnými kvetmi. Skrátka, neveril vlastným očiam.

Zrazu ho niekto zozadu pozdravil.: ,,Dobrý deň, pán Peter. Už vás očakávame.“
,,Očakávate ?“ Nechápal Peter. ,,Áno, očakávame.“ Až potom si Peter uvedomil, že sa rozpráva s malým tornádom ako z ružovej cukrovej vaty, ktoré malo modrú zlatučkú usmievavú tváričku.
,,Poďte za mnou, prosím,“ povedalo a letelo si ponad most nad oblakmi a približovalo sa k obrovskému mestu. Keď sa Dunčo pozrel pod most, kde bola oblačná ničota, od strachu si zakryl labkami oči a začal kňučať: ,,Ja sa bojím!“ Ale Peter ho vzal na ruky a pomaly kríval po nestabilních doskách na moste. Ešte sa obzrel za seba, ale náhle to oľutoval, zatvoril oči a začal utekať, pretože všetko za nimi pohltili oblaky. Keď dobehol a otvoril oči, div, že mu od prekvapenia nevypadli. Pred ním chodilo po mestských trhoch a cestách neskutočne veľa zvierat od malých myší po obrovské veľryby, ktoré plávali vo vzduchu nad mestom. Keď sa dokochal výhľadom na obrovské mesto, utekal za tornádom s Dunčom v pätách. Keď tornádo zastalo, Peter prudko zabrzdil a pred ním stál akýsi automat. ,,Čo to je ?“ Spýtal sa tornáda. Ale ružové tornádo povedalo len: ,,Napíš svoje meno.“

Peter na nenormálnej klávesnici vyťukal s námahou svoje meno a z automatu vyšiel lístok: -PETER MUSKA DUNCO MUSKA BYVOLIA KOVAREN 123 -.

Potom nasledoval tornádo, ktoré kľučkovalo medzi ulicami, až zastalo. Sklonila sa k nemu navigačná ceduľa ciest s rôznymi šípkami, niečo mu povedala, tornádo zobralo Petrov lístok a vložilo ho do záhadného otvoru v ceduli. Tá sa zdvihla a začala sa hrkať, až zasvietilo zelené svetlo na jednej z šípok a ozvalo sa: ,,by-vo-lia ko-vá-reň!“ Peter sa otočil smerom, kam ukazovala šípka – do tmavej uličky, kde iba
zriedka niekto prešiel z domu do iného domu. Peter pregĺgol a s Dunčom vstúpili do uličky.

Hneď na to sa však zachvel. ,,Len smelo ďalej!“ Povzbudzuje vírik s dobrou náladou Petra aj Dunča, ktorý nemal ďaleko od Petrovich pocitov. Nesmelo išli ďalej.
Keď zastali na konci ulice, pred nimi stál veľký dom zarastený burinou a papraďou, na krajoch sa ošúpavala omietka. V strede domu sa týčila brána s veľkými zhrdzavenými klopadlami.
Peter nimi zabúchal. ,,Ďalej,“ povedal hrubý a nízky hlas. Otvorili dvere a tam vo vyhni stál byvol a bil kladivom meč. ,,Čo chcete?“ povedal mrzuto so zamračeným výrazom. ,,Pán Peter Muška chce lekciu.“ Odpovedalo tornádo. ,,Ale ja nech…“ Peter sa chcel z toho vyvliecť, ale už bolo neskoro.

Byvol sa zdvihol, zamračil sa ešte viac a prišiel k nemu tak blízko, až Peter cítil jeho dych. A jeho nadutá hruď mu siahala asi 26 cm nad hlavu. Tak uprene sa na Petra díval, až ho začali štípať oči. ,,Keď je tak,“ povedal byvol a hneď na to sa mu tvár rozjasnila a zaplnil ju úsmev od ucha k uchu, ,,poďte ďalej.“ Byvol ustúpil, aby mohli vojsť. ,,Ja zostanem vonku!“ povedalo tornádko a uhlo sa zatvárajucím sa dverám.
Byvol usadil Petra pri stole a Dunčovi dal pelech a misku s granulami. ,,Tak, Peter, ty si ten, čo si neverí?“,,Ja a neveriť si? Pche!“ Byvol sa naklonil k Petrovi tak blízko, ako sa len dalo, až sa od neho musel Peter odkloniť a zamračil sa: ,,HMMM?!“ Potom sa otočil a išiel k poličke, kde bolo asi cez milión papierov. Začal sa v nich prehrabovať, až z nich pár vytiahol, sadol si za stôl, nasadil si okuliare a začal s vážnym výrazom rozprávať. ,,Rok 2019: neveril si si, že sa dokážeš sánkovať.“
Peter sa zapýril.
,,Rok 2022: neveril si si, že dokážeš postaviť z lega monster truck. Rok 2024:
neveril si si, že môžeš hrať futbal. Rok 2025: neveríš si, že môžeš ísť na sláčikový kurz.“ Peter mal celý čas otvorené ústa od údivu. ,,Odkiaľ to všetko viete?!“ Hovorili jednohlasne Dunčo aj Peter.
„Ale pozri,“ povedal Byvol. „Všetko si to nakoniec zvládol.“ Peter sa zamyslel. „Asi je to pravda,“ povedal si. Keď vyšiel von za tornádom, ani si neuvedomil, že vchádza portálom do reality, lebo bol do seba tak zahrúžený, že aj keď na ňho volali, nikoho nepočul. Len Byvola, ktorý povedal: ,,Veľa štastia!“ A až vtedy sa obzrel cez portál, ktorý sa zmenšoval, až zmizol a Peter sa s Dunčom ocitol v jeho izbe s nočnou atmosférou. Do izby vbehla mama. ,,Kde si bol?!“,,Mami, chcem ísť na ten kurz!“ Povedal Peter smelo a pozrel sa na violončelo: „Ďakujem,“ zašepkal.

Kým Peter spal, mama celý čas rozmýšľala, čím to je, že sa za pár hodín tak presne
rozhodol. Musím uznať a vy asi tiež, že zasnívať sa nemusí byť zlé, ak vám to Pomáha riešiť problémy v reálnom svete. (Aj keď ja sa vôbec nezasnívavam.) Petra čaká v jeho svete ešte veľa podivných dobrodružstiev, o ktorých si povieme neskôr.

Teraz už poďme spať, ale ešte by som sa chcel spýtať, máte tiež vlastný svet ako Peter?

Prečo sa rodičia hádajú

Rodičia sa niekedy hádajú, ale nie je to preto, že sa nemajú radi.
Určite im na sebe veľmi záleží. Tak prečo potom tie hádky?
Každý z nich má svoje sny, starosti, často sú unavení…
Keď sa to všetko stretne, vznikne napätie. Začnú sa hádať a kričať na seba.

No aj po búrke prichádza pokoj, a práve v tom tichu si uvedomia, že sú jeden tím.

Hádky sú len malé vlnky na veľkom mori ich lásky.

Prečo som taký pomalý?

Bol raz jeden Edo. Edo bol malý slimák. Mal osem súrodencov a miloval dobrodružstvá. To
jeho rodina bola úplný opak. Oni nemali radi nič, ale vždy sa chceli ukázať v tom najlepšom
svetle. Jeho súrodenci boli dokonalí, to on nevedel nič. Edo mal sen, chcel byť najrýchlejším
slimákom na svete, ale jeho rodina sa to za žiadnych okolností nemohla dozvedieť. Hlavne
Edova mama. Vystrelila by sa od zlosti až na Mesiac. Edo chcel byť tak veľmi rýchly. Žiaľ,
mohol o tom iba snívať, pretože slimáky nemôžu byť rýchle. Prešli mesiace a on sa konečne
odvážil povedať rodine, že chce byť rýchly. Keď prišiel zo školy, mama mu kázala, nech
prestrie stôl. Keď obedovali, všetci boli ticho. Až Edova najstaršia sestra Julka to nevydržala
a spýtala sa Eda, aký mal deň. Edo odvetil, že dobrý. A vtedy to prišlo, konečne nabral odvahu
a zdôveril sa. Všetci vypukli smiechom, iba Edova mama mala v tvári nahnevaný výraz. No
nakoniec sa ovládla a povedala Edovi, že slimáky sú pomalé. Edov oco na to dodal, že byť
rýchly je veľmi nebezpečné. Edo sa nahneval a bez slova odišiel do svojej izby. Izbu mal peknú,
ale nebola na chrbte v domčeku. Bola skrytá pod listom veľkého duba na kraji lesa. Mal tam
machovú posteľ, pár hračiek a mal tam aj poličky. A svoj malý nočný stolík. Edo zamkol dvere
a s plačom sa hodil na posteľ. Edova mama darmo klopala na dvere. Lenže prišlo ráno a Edo sa
musel vychystať do školy. Nakoniec sa nadýchol a otvoril dvere. Všetci sa naňho uprene
pozerali, až kým nevstúpili do školy. Keď mali v škole prestávku, Edovi prišiel na um nápad,
vymyslí elektrické kolieska. Bude rýchlejší ako gepard, lenže teraz to radšej nepovie rodičom,
aby sa mu znovu nesmiali. Keď prišli domov, Edo rovno išiel do izby po jeho najväčšie okrúhle
kamene, ale oco ho zastavil: „Kam berieš tie kamene?“ „Nikde,“ odpovedal Edo. V záhradke
chcel nabrať trochu dreva a pár veľkých lopúchov. Celú noc na tom pracoval, a pretože bol
víkend, mohol na tom pracovať aj celý deň. Nakoniec to už mohol vyskúšať. Spustil sa zo
strmého kopca, ktorý smeroval rovno do rieky. Po ceste sa mu hneď odlomili kolesá a on
skončil rovno v rieke. Edo sa topil, bol v ukrutnom nebezpečenstve. Pozeral, či po rieke nie je
niečo, o čo by sa mohol zachytiť. Napadlo mu, že bude kričať o pomoc: „Pomoc! Pomoc!
Pomóóóc!“ Pretože starý dub, kde býval, bol príliš ďaleko, nemohol ho nikto počuť. Pokúšal
sa nejako zachrániť, ale už mu pomaly dochádzali sily a nápady. Voda bola čoraz väčšia a prúd
silnejší. Až teraz si spomenul na prechádzku so strýkom Horácom po brehu rieky. Strýko Horác
mu vtedy povedal o veľkom vodopáde. Edo si pamätal, že už bude blízko. Teraz vážne bojoval
o život. Edo sa už ponáral pod hladinu a lúčil sa so životom. V poslednej chvíli kútikom tykadla
uvidel maličký výbežok. Edo si myslel, že sa mu sníva. Ale nemal čas váhať. Nabral posledný
zvyšok síl a odvahu a vyšvihol sa najprudšie, ako vedel a celý vysilený dopadol na mokrú zem.
Vydýchol si. Je zachránený. Ale žiaľ, nemohol už vyloviť svoje kolieska. So sklonenou hlavou,
mokrou stopou sa celý zronený dotackal domov k starému dubu. Posledné lúče slnka sa odrážali
v korunách stromu a on sa chcel nenápadne prešmyknúť do svojej izby. Rodičia pozerali
televízne noviny. Ale mame nič neunikne, vystrelila z obývačky rovno do kuchyne a zahatala
Edovi cestu do izby: „Čo si robil? Prečo si mokrý?“ Edo odpovedal zahanbeným hlasom:
„Všetko je v poriadku! Nič sa nestalo!“ „No to vidím, že „všetko“ je v poriadku! Choď do
svojej izby, máš zaracha. Na mesiac!“ „Mami, to nemyslíš vážne?! Oci, povedz jej niečo!“
„Edo, poslúchni mamu. Choď do svojej izby. Už nechcem počuť žiadne výhovorky!“ pridal sa
oco na maminu stranu.
Je nedeľa. Edo zamyslene pozerá z okna. Tak rád by šiel von. Ale nemôže, lebo má zaracha.
Jedna vec je na tom dobrá. Môže rozmýšľať na ďalšom nápade ako byť rýchly. Už to mám!
Mohol by som si namontovať vrtuľu na ulitu. Ale kde ju zoženiem? Hm, hmm… Zdá sa mi, že
minulý týždeň som videl medzi haraburdami v ocovej garáži veci, ktoré sa mi zídu na výrobu
vrtule. Ale ako sa tam dostanem? Garáž je na opačnej strane starého dubu. Musel by vyjsť z
domu, ktorý nemôže opustiť. Mohol by som poprosiť moju rozmaznanú sestru Aničku. Ak by
mali rodičia nejaké podozrenie, jej to určite prejde, má všetko dovolené. Nemá ma veľmi
v láske, pretože som jej nasprejoval na ulitu „rozmaznaná Anča boganča“, a nešlo to nijak
dolu. Mama jej tam musela priskrutkovať záplatu. Ale nevadí, pokúsim sa ju nejako podplatiť.
Napríklad sladkosťami, ktoré nemáme veľmi dovolené, ale ja mám, našťastie, nejaké zásoby.
Hneď som vykročil smerom k jej izbe. Mala otvorené dvere, vôbec si ma nevšimla, pretože sa
hrabala v zásuvkách. Medzi nami, v izbe mala veľký neporiadok. Ale ako som spomínal
predtým, rodičia jej to vôbec nevyčítali. Pošepol som: „A-nič-ka!“ Vôbec ma nepočula. Zvýšil
som o trošku hlasitosť: „A-nič-ka!“ Ani to nepomohlo. Nakoniec som zakričal: „Anča!“ „Čo
je?“ obrátila sa s vyčítavým výrazom Anička. „Prosím, doniesla by si mi niečo z ocovej
garáže?“ „Čo za to?“ pýta sa Anička. „Dva mentolové cukríky,“ navrhnem. „Päť a budeš za
mňa celý mesiac robiť domáce úlohy. A ešte mi povieš, na čo to potrebuješ,“ vyjednáva ona.
„Moja posledná ponuka. Tri cukríky. Dva týždne robenia domácich úloh. A nič ti nepoviem.“
Ona nesúhlasí: „Buď to bude po mojom alebo si hľadaj iného somára.“ „OK, fajn, nech je po
tvojom, „ prikývnem. A začnem jej vysvetľovať, čo mi má z ocovej garáže všetko doniesť.
Vrátil som sa do svojej izby a netrpezlivo čakal, kedy sa Anča vráti.
Netrvalo dlho a dvere sa otvorili a zjavili sa v nich Ančine tykadlá. „No čo, máš to?“ opýtal sa
Edo. „Áno, ale bolo to poriadne ťažké, takže teraz mi s tým už konečne pomôž!“ frfle Anička.
„No hej, veď už idem. Tu to polož!“ Spolu sa doplazili s nákladom na chrbte rovno do stredu
izby, kam zošuchli veľký motor a štyri lopatky do piesku. Anička si zobrala svoju odmenu a už
jej nebolo. Edo začal pracovať na vrtuli. Trvalo to dlhé hodiny, no nakoniec sa Edovi podarilo
vyrobiť niečo, čo sa celkom podobalo na vrtuľu. Edo bol so svojím výsledkom spokojný, ale
nemal ho kde vyskúšať, keďže mal zaracha a musel trčať doma. Avšak vrtuľu chcel vyskúšať
čo najskôr. Bolo nevyhnutné s vrtuľou na chrbte ujsť. Rozhodol sa, že vylezie z okna, no musel
to urobiť až keď bude tma, aby ho nikto nevidel. Onedlho sa zotmelo a Edo sa vyštveral na
drevený parapet. Mal strach, aj keď to nebolo vysoko. Zavrel oči a dopadol na studenú zem.
Musel sa dostať na miesto, kde neboli stromy, aby do ničoho nenarazil. Po chvíľke dorazil na
malú lúčku. Už len bolo treba zatiahnuť za páku, motor sa rozdrnčal, lopatky na vrtuli sa pomaly
roztáčali a naberali rýchlosť. Edo sa začal postupne vznášať a dosahoval čoraz väčšiu výšku.
Po pár sekundách už bol vyššie ako jabloň na kraji lúčky. Eda opantala radosť z dosiahnutého
výsledku. Ovládať vrtuľu bolo celkom náročné, ale radosť z rýchlosti bola väčšia. Jupííí, ale
som rýchly! Zrazu preťal čiernu oblohu jasný blesk, zahrmelo a začali padať veľké kvapky.
Rozfúkalo sa. Edo strácal kontrolu nad riadením vrtule a začal prepadať panike. „Čo budem
teraz robiť? Ako sa dostanem dolu?“, bol zúfalý. Vietor sa menil na víchricu, ktorá naberala
veľkú silu. A on rovno smeroval do koruny jablone. „Pomoc, ja narazííím!“ Buch, tresk, bác.
S lomozom sa zachytil o konáre stromu a postupne dopadal z konára na konár smerom dolu.
Buch. Definitívne havaroval. Z vrtule išiel dym, syčalo a na motore ostala iba jedna lopatka,
a aj tá držala iba silou vôle. Edo sa pohýbal, ale nič ho nebolelo. Vedľa v tráve sa niečo
zahmýrilo. Edo si myslel, že to je zvyšok motora, ale ozvalo sa odtadiaľ aj tiché zaaukanie.
„Kto je tam?“, bojazlivým hlasom sa opýtal Edo. „Potrebuješ pomoc?“ skúsil sa opýtať znova.
„Nie, len si ma zhodil zo stromu. Akurát som sa ukladal na spánok.“ Vykukol z trávy malý
leňochod. “Prepáč,“ ospravedlňoval sa Edo, „len som skúšal malý vynález.“ Edo sa odmlčal
a tykadlom ukázal na zvyšok vrtule. „Ako sa voláš?“ spýtal sa Edo. „Pipo!“ odvetil leňochod
s úsmevom a priblížil sa k slimáčikovi. „Ty si chcel lietať?“ vyzvedal ďalej leňochod. Edo
zaváhal, či je Pipo tá správna osoba, ktorej má povedať svoje tajomstvo, ale niekde vo vnútri
pocítil, že Pipovi môže dôverovať. A začal mu rozprávať celý príbeh o tom, ako ho trápilo, že
je pomalý. Rozprávali sa dlho, až kým sa nezačalo brieždiť. Edo vedel, že sa musí vrátiť domov
skôr, ako vstanú rodičia. Potrebuje sa vychystať aj do školy, pretože dnes je pondelok. Edo mal
v škole príjemné prekvapenie, do ich triedy prišiel nový žiak. Hádajte, kto to bol! No predsa
leňochod Pipo. Edo trávil dni s Pipom. Hrali spolu rôzne hry a veľa sa rozprávali. Mali spolu
veľa spoločného. Keď bol Edo so svojím kamarátom, zabudol na všetko, čo ho trápilo. Vlastne
ho už nič netrápilo. Slimáčik si uvedomil, že nemusí byť najrýchlejší a že každému sa darí
v niečom inom. Napríklad Edovi išlo kreslenie rôznych modelov. Život je vo svojej
rozmanitosti veľmi krásny.