Snežná pošta

 

Na vločkách písmená vietor nesie,
tajné správy v snehovej kráse.
Listy bez obálok, bez známok rád,
skladajú príbehy, čo sníva sad.

Každá vločka tichý šepot má,
kým k zemi klesá, niečo rozpráva.
Z nebies až na dlaň ti doručí list,
plný snežných zázrakov, čo majú prísť.

Tak pozorne sleduj čo sneh ti píše,
či v ňom objavíš slová z tvojej ríše.
Snežná pošta, zázračný svet,
rozpráva príbehy akých už niet.

Vyznanie

 

Mám rada vôňu sveta,
keď šťastie stojí,
neodlieta.
Ja plnými dúškami pijem
a cítim,
že dýcham a žijem.
Všetky moje nervové zakončenia
vnímajú ten pocit chvenia
a všetky krvné vlásočnice
rozohrejú rub i líce.

Rada dotýkam sa neba,
zavriem oči
a vidím Teba.
Motýlie krídla šteklia mi brucho…
Neviem, čo povedať,
radšej som ticho.
Očami posielam Ti správy,
funguje telepatia
a úsmev na tvári.

Mám rada spev vtákov,
šumenie vetra
a prúdenie oblakov.
Tie rýchlo meniace sa obrazy,
skladačky, šifry
a tajné odkazy.
Na tvári cítim, keď plače nebo,
mysľou som tajne práve s tebou.
Ty dodávaš mi nádej i silu,
že svet bude lepší,
bez omylu.

Storočná ruža

 

viem, že som len niečo…
niečo, čo ešte nič nedokázalo…
niečo, čo sa len každý deň snaží byť niečím…
možno len pochválenou…
možno len vypočutou…
možno len byť…len existovať…
som len ďalšie niečo…
ako ďalšia ruža v kytici kvetov…
len nie som v kytici…
som len ďalšia zabudnutá kvetina medzi ďalšími kvetinami…
z ktorej opäť opadáva ďalší lupienok…
lupienok, z ktorého sa niečo…
postupne stane len zabudnuté nič…

ale aj storočná uschnutá ruža jedného dňa…
pomaly kúsok po kúsku celá opadne…
a premení sa len na zabudnutý prach…
tak ako aj niečo nebude mať raz silu…
byť ďalší deň len opäť zabudnutá ruža vo výklade…
byť zase len prehliadnutá kvetina odstrčená do pozadia kvetov…

naučili ma, že kvetiny sa otáčajú za slnkom…
ale čo je to moje slnko?
čo je pre mňa to, za čím sa každý deň otáčať?

tiež ma život naučil to, že ako každé niečo…
ani jeden kvet nemôže kvitnúť celý rok…
a keď nie je rozkvitnutý teraz…
tak čoskoro vykvitne…
len občas tak premýšľam…
ako krásny musí byť ten rozkvet…
možno som len utláčaná storočná ruža…
ktorá len nikdy nemala priestor vykvitnúť…
ktorá len zabudla…ako kvitnúť…
niekedy už nemám silu…
byť zase len niečo…
niečo, čo samo nevie čím je…
som len niečím nepochopeným…
len uschnutá ruža čo bráni miesto žiarivejšej kvetine…
možno som len niečo, čo nie je ničím…
a len chce byť videný…

neviem čím som a čo som…
ani neviem prečo tu som…
ale jedno viem…
a tým je, že kým budem tu…
budem každý moment svojho života, tým svojim vlastným najjasnejším svetlom seba samej ruže…

píšeme si odkazy

 

obloha je list
nikde nekončí
lúka je naša kaviareň
šepkáme tajomstvá do kvetov
zbierame do dlaní písmená z kníh
bežíme po krehkých hodinových ručičkách

nevieme čítať odkazy

x

mäkké prsty češú gitare vlasy
zanechávajú za sebou stopy

oblaky sú moje noty
bojím sa že zmiznú
nepoznané

stromy mi kradnú melódie
v noci ich vyšumia
celému svetu

x

anjelom sa rozlial po oblohe
pomarančový džús
lúčne koníky si ladia husličky
ovce sú oblaky
na zemi

tma si nikdy nezabudne zobrať do vrecka
aj náš dom
ráno ho vždy vráti

x

nepravda bolí viac ako rana
niekto prerezal puto
vylial studne

staviam si vlastnú jaskyňu