PERLA

Som škaredá
Zrkadlo povedalo
Sú všade
Doma aj vonku
Pás trochu širší
Treba cvičiť
Som tučná
Od zajtra nejem
Nie som dosť
Som navyše
Večera v meste
Nikdy, priberiem!
Na fotke si vymažem bradu
Aj boky
Vlastne…celú seba
Ona má ploché brucho
Ona má plné pery
Ona má štíhle boky
Nie som dosť
Nie som dosť pre mňa
Ani pre svet
Ťuk a filter zapnutý
Číslo vyššie
Ale veď?
Je to dosť…?
Asi nie…
Či…?
Slnkom žiarim
Nocou myslím
Neviem ako ďalej
Som čudná
Som chyba
Som neschopná
A však tento kolotoč
Sa točí
Aj bez očí druhých
But why?
Perla čo sa vidí ako kamienok
Klišé sú zbytočné
,,Ale však si pekná“
Najmä navyše
Oni nepochopia
Som pekná
Aj vnútri
Som krásna
Aj navonok
Filter je všade
Ty to nie si
Krása nežije len v očiach
Je ako svietiaci náramok
Vidno ho aj po tme
Nežiari len tu
Žiari vždy a všade
Nie si hrozná
Ani za svet
Skúsim uvažovať
Ona si myslí
Ona povedala
= som down
To je absurdné
Myslieť si toto
A predsa verím
Vždy usmiata
Tvorím sa
Možno dokonalá
Možno nie
Chyba = človek
Nedokonalosť je krásna
My všetky
Si unikátna
Čiže jedinečná
Žiarivé oči
Pekný úsmev
Šťastná a pekná
Život nie je o hľadaní
Je o tvorení samej seba
Preto rozmýšľaj
Skús tvoriť
Nie hľadať
Včerajší deň
Si hviezda
Jedna chýba
Nebo už nie je také
Ako to povedať…?
Proste to nie je ono
Bez Teba
A ako z toho kolotoču von?
Jednoducho a.k.a. ťažko
Zastav čas, porozmýšľaj
A uvedom si že máš jeden pokus
Neprežívaj ale ŽI
Hľadaj to iné… pekné
Ty chceš byť
Na svojom piedestály
Daj možnosť dňu
Byť najkrajší na svete
Najmä nezabudni
Na predošlú strofu
Čas možno plynie
Ja na to nezabúdaj
Slzy v očiach
Tento scenár je na konci
Dokončím film
Šťastným koncom

Mucha!

Mucha nie je vôbec jednoduchá!
Je to múdry a zložitý tvor.
Keď mi hneď ráno bzučí do ucha,
Ako keby bzučal celý zbor.

Mám z nej nervy celkom napnuté!
Robí mi pred očami prievan,
akoby mávala krídlami labute.

Mucha je veľmi otravný
a dobiedzavý hmyz.
Čo na ňu platí? Neviem?!
Snáď iba pavúčí hryz!

Toto riešenie sa síce ľahko ponúka,
ale kto by chcel mať v posteli
zubatého pavúka?
Nie, to nie, to veru nik!
Vyriešim to sám, vďaka pavúčik.

…A tak už nemôžem v posteli dlhšie čakať.
Potvorou sa nechať ľakať!
Musím predsa len vstať a
Do vojny s nepriateľom sa dať!

Zdá sa, že uloviť muchu je úloha nemožná.
Páni! Veď tá ako radar,
zbraň hneď rozpozná.

Schováva sa otrava zatiaľ úspešne.
Striehnem, pátram a to celkom súbežne!

S mucholapkou narábam presne,
svižne ako nik.
A tá, víri vzduch v izbe,
sťa vojenský vrtuľník.

Keď tu zrazu TATO dvere otvorí…
Mucha vyletela ako stíhačka….
A je po boji…!

Strážny anjel

Prečo mi zomrel dedo?
Prečo odišiel, keď ešte veľa vravieť chcel?
Mal ruky teplé, hlas tak milý,
vždy ma objal, keď deň ku koncu sa chýlil.

Sedel na dvore, smial sa rád,
vedel sa so mnou zahrať i zaspievať.
Vždy mal pre mňa čas a pekné slovo,
v jeho očiach bolo iskier mnoho.

Teraz je ticho, dom je ľudoprázdny,
len vietor šepká po záhrade
stromom smutné frázy.
Tam, kde sme spolu chodili,
a na jeho farme dobytok kŕmili,
ostali len kroky,
zostali spomienky na pekné roky.

Prečo mi dedo odišiel?
Možno Boh ho k sebe vzal,
aby zhora, z nebies strážil,
všetko, čo tu na zemi miloval.

A keď sa večer dívam hore,
na hviezdy jasné na obzore,
verím, že nie je ďaleko.
Len tam hore v nebi,
Môj dedo ako krásny anjel strážny,
Tam, ďaleko-neďaleko.

NAVŽDY (spolu)

Takto, pred rokom, sa to začalo.
A veru – išlo to rýchlo.
Hoci som nechcela,
vedela som,
že raz to prísť musí.

Ten pocit,
keď si sa na mňa poslednýkrát pozrela,
zostane v mojom srdci
NAVŽDY.

Dnes ťa síce nemôžem vidieť,
počuť, objať ani pozdraviť,
viem ale, že si skutočne neodišla.

Predstava, že som ťa nemohla odprevadiť
na druhý svet a držať ťa za ruku, stále bolí.
Musela si to zvládnuť sama.
Ktovie, aké to bolo…
Bála si sa? Bolelo to? Cítila si radosť a úľavu?!

Možno sa to raz dozviem.
No to, čo viem s istotou, je,
že niečo z teba bude vo mne žiť.
NAVŽDY!

OBRAZY V MOJEJ HLAVE

nechala si ma tu
bez priestoru na otázky
obrazy v mojej hlave zošediveli

prídeš si po mňa
upraceš starosti
rozbalíš pocity
skrotíš ako

odfúkneš si vlasy z čela
pohladíš ma
v toľkom svetle
je ľahké čítať odkazy

aj tak ti nerozumiem
známe ostrovčeky
na tvojom tele
sa vzďaľujú

obrazy v mojej hlave
získavajú
ostré kontúry

rozletím sa
na 16 kúskov
niekde v tvojich očiach
sa vidím

rozmýšľam
či ťa zastaviť

lietaš v mojej hlave

a ja ako žobrák
s hlavou sklonenou
sklenený

pristaneš na mojom líci
kvapka z rosy ťa odveje
spolu so samotou
zatváram klavír

stratený
odvahu odložím do poličky
zatvorím ju na dobu neurčitú

sledujem ako plávaš
v mojej hlave
vysnívané rána
plávajú tam niekde s tebou
zaliali ich prílivové dažde

bez tvojej prítomnosti
neviem vymazať to
čo som už povedal

PRÍBEHY

kvapky
bubnujú o môj dáždnik
hrajú do rytmu
zhodujú sa s mojimi krokmi
keď zrýchlim
snažia sa naladiť na správnu tóninu

počujem Mozartovu symfóniu
unáša ma smerom do neznáma
do sveta hudby
zrazu hlasný koncert
tiahne do stratena

zanechal po sebe vlhký vánok
spomienku
jemne sa zráža s mojou tvárou

kráčam
s vodou v topánkach

krajina
v ktorej sa nespí
aj keď je zhasnuté
mäkké kreslo
sny sa menia na realitu
iba keď zatvoríš oči
zostanú príbehy
ktoré nezaniknú

odložené na poličke
pokryté prachom
čakajú na odkliatie
na poslednej strane

už sa to blíži
zima sa opiera do okna
vzduch pichá do líc
no aj tak sa nechceš skryť
v celom tele ti koluje radosť
ruky vystieraš za vločkami
pod nohami ti škrípe chodník
nachádzaš v ňom príbehy ľudí

v chemických sklíčkach

hľadám kryštály soli
zabudnutý prach sypem na učebnice
zamŕza
slzy z pipety chladnú
zošity sa lepia k lavici
niečo sa deje
svetlo za oknami sa stráca skôr
ako odznie zvonenie
listy dospievali svoju pieseň
pozorujem bielu omietku
čo padá zo strechy školy
ľudí snívajúcich o darčekoch
čosi praská
je to rýchle a nečakané
lámem cukrové sklo laboratória
chcem si odopnúť obojok z chemických vzorcov

utekám pod jedľu
možno mi ona dopraje
aspoň tú sklenenú banku
čo musím vrátiť
dnešnému dňu

Dedko, kde si?

Sedím doma, ticho, v izbe je šero
a vietor mi šepká tvoje meno.
Vankúš mám mokrý od sĺz, čo pália,
spomienky sa v srdci ticho vkrádajú, znova sa hŕbia.
Pamätám si tvoj smiech, čo hrial,
keď sa svet zdal byť príliš malý.
Tvoje ruky, drsné, no láskavé,
tvoje oči, čo vždy vedeli, čo povedať treba a čo radšej nie.
Milovala som ťa, dedko môj,
tak veľmi, že to ani slová nevynesú.
Bol si môj hrdina, tichý, pevný,
v mojom svete ten, čo ma vždy podržal.
A potom si odišiel.
Bez slova, bez rozlúčky, bez času.
Len ticho zostalo po tebe
a ja som nestihla povedať: „Ľúbim ťa, ešte ostaň chvíľu.“
Každý večer, keď sa zotmie,
sadnem si a spomínam na tie dni,
na prechádzky, smiech, vôňu trávy,
na tvoje príbehy, čo nikdy nezostarli.
Plačem do vankúša, dedko,
a hľadám ťa v snoch, kde si ešte živý.
Tam sa na mňa usmievaš, hovoríš mi „moja malá“
a ja ti hovorím, že mi chýbaš znova a znova a znova.
Chodievam k tvojmu hrobu
ticho, s kvetmi v rukách,
a vietor šepká tvoje meno
tak nežne, že ma to bolí.
Sadám si tam, kde spíš,
a rozprávam ti, čo je nové,
čo ma trápi, čo ma teší,
akoby si tam naozaj bol a počúval ma.
Niekedy sa mi zdá, že cítim tvoj dych,
že sa dotkneš môjho ramena,
že mi hovoríš, aby som bola silná,
že všetko raz bude zas dobré.
Ale potom otvorím oči
a som len ja, sama, v daždi,
s rukami studenými,
srdcom prázdnym, no stále plným lásky k tebe.
Nestihla som sa rozlúčiť
a to bolí najviac.
Chcela som ti povedať,
že si bol viac než len dedko –
bol si môj domov, môj pokoj, môj svet.
A tak ti teraz píšem tieto slová,
posielam ich do neba, kde možno čítaš,
že aj keď si odišiel, nikdy nezmizneš,
lebo v mojom srdci, dedko, žiješ navždy.
Aj keď tu nie si, v našich srdciach si navždy.
Ale odvtedy, čo si odišiel,
svet už nie je rovnaký.
Každé ráno je tichšie,
každý deň dlhší
a noc… tá bolí najviac.
Smútim za tebou, dedko,
tak veľmi, že to niekedy až dusí.
Neviem bez teba žiť,
učím sa dýchať, no nejde to ľahko.
Bolo by to jednoduché,
keby si tu ešte bol,
keby som mohla cítiť tvoje ruky,
keby som mohla počuť tvoje:
„Neboj sa, všetko bude dobré.“
Stále čakám, že vojdeš do dverí,
že sa usmeješ tým tichým úsmevom,
čo vždy vedel upokojiť aj búrku v duši.
Ale namiesto toho je len prázdno
a ja hľadím na tvoju fotografiu,
akoby si z nej mohol vyjsť aspoň na chvíľu.
Spomínam na staré časy,
na tie letá u nás na dvore,
na vôňu čerstvo pokosenej trávy,
na tvoj smiech, čo sa niesol vzduchom.
Nikdy by som si nepomyslela,
že príde deň, keď ťa tu nebude.
Že tie jednoduché chvíle, čo som brala ako samozrejmosť,
budú raz tie, po ktorých budem túžiť najviac.
Každý deň ťa hľadám v maličkostiach –
v oblohe, v piesni vtákov,
v šume stromov, v tichu po daždi.
A keď zapadá slnko,
vždy si predstavím, že si tam,
že sa na mňa pozeráš zhora
a strážiš ma, ako kedysi.
Keby som mohla, vrátila by som čas.
Objala by som ťa pevnejšie,
povedala ti všetko, čo som nestihla,
všetky „ďakujem“ a „ľúbim ťa“,
ktoré som nechala nevypovedané.
Dedko, tak veľmi mi chýbaš.
Bez teba je svet tichší,
srdce ťažšie, duša prázdnejšia.
Ale aj keď nie si tu,
viem, že si so mnou
v mojich spomienkach, v mojom srdci,
v každom nádychu, v každej slze,
v každom úsmeve, čo ešte nájdem silu dať.
A keď raz prídem za tebou,
verím, že sa znovu stretneme,
že sa usmeješ a povieš:
„No vidíš, moja malá,
ja som ťa nikdy neopustil. Čakal som tu
a strážil ťa ako anjel strážny.“
Môj dedko ma chcel raz viesť k oltáru
ako nevestu, so šťastím v očiach.
Vždy hovoril, že to bude jeho veľký deň,
že ma odovzdá so slzami hrdosti.
Ale nestihol to…
Osud bol rýchlejší, než sme čakali.
A tak, keď raz pôjdem tou cestou sama,
viem, že pôjdeš so mnou –
neviditeľný, no navždy v mojom srdci.

Lenže vždy sa vráti

Nosím ho vo vrecku kabáta,
malé, červené, lesklé.
Tvári sa nevinne,
no vie presne, kedy sa ozvať.
Keď klamem,
začne sa mi kotúľať v hlave,
búcha do myšlienok
ako do schodov.
Keď mlčím,
jemne mi horkne na jazyku,
akoby mi niekto podstrčil
zelené jablko namiesto sladkého.
Občas ho chcem odložiť,
nechať na parapete,
nech dozrie bezomňa,
nech si oddýchne.
Lenže vždy sa vráti —
s malou dierkou od červa,
čo mi potichu šepká:
„Vieš, že toto nebolo celkom v poriadku.“
A tak ho zjem,
aj keď viem,
že pravda nebýva dezert.

Zrkadielko

Keď hľadím na teba,
zrkadielko moje milé,
vnáram sa do seba,
spomínam na staré chvíle.

Na obraz sa dívam,
na obraz tak známy,
že nevylížem, vnímam,
všetky staré rany.

Vidím chyby svoje,
vidím svoju radosť,
so strachom zvádzam boje.
A mám miernu starosť:

Či v zrkadle vidím dobrého,
čo zlepšuje nám tento svet.
Či človeka hrubého,
na perách úsmev, v srdci jed.

No keď viac premýšľam o tom,
začínam mať tušenie.
Už konečne viem ja, kto som,
robím chyby, no aj nie.

Nie som žiadna zmija,
no nie som dokonalá.
Konám to, čo myslím si ja,
že sama by som mala.

Zase hľadím na zrkadlo,
no teraz iným pohľadom,
niečo vo mne sa rozhodlo:
naveky chcem byť tým, kým som.