Ako ďalej?

Rok 2100 nepriniesol žiadnu zmenu. Pusté ulice, vzduch nedýchateľný. Ľudia sedia vo veľkých pohodlných kreslách v svojich malých špinavých zatuchnutých bytoch a čakajú, že niekto príde so zázračným riešením všetkých našich problémov. No na všeobecný údiv sa to opäť ani teraz nekoná.

28 miliárd ľudí je pre túto planétu príliš veľa a vynález lieku, dalo by sa povedať na nesmrteľnosť, tomu vôbec nepomáha. Veď kto by si už len pomyslel, že keď nikto z nás nebude umierať a nových detí sa bude rodiť čím ďalej, tým viac, tak sa naša rasa premnoží? Nikto. Pretože všetci ten problém vidia, no zároveň každý chce dlho žiť, a tak je riešenie tejto otázky v nedohľadne, tak ako riešenie ostatných problémov. Každý si predstavoval budúcnosť svetlú a nádhernú, kde nik nemusí pracovať, všetko za nás odvedú stroje a my sa spoločne budeme radovať a užívať si život. Akurát že vôbec. Vývoj robotických pracovníkov sa zastavil v roku 2053 z doteraz neznámych dôvodov. Ja si však myslím, že to bolo preto, lebo ľudia zistili, že namiesto robotických pracovníkov môžu vyvíjať robotické masážne gauče GX 4000, na ktorých si spoločne s dobovým ochorením ľudstva, obezitou, môžu váľať šunky. A keď už majú doma taký výborný gauč a obrovskú televíziu, načo by chodili do práce? Veď je oveľa ľahšie raz za mesiac zájsť si poštu po sociálnu dávku. Teda bolo, pretože v roku 2061 zrušili poslednú kamennú pobočku pošty, a to aj tak dosť neskoro. A onedlho nato, keď vláda pochopila, že to takto asi ďalej nepôjde, tak zrušili aj tie sociálne dávky, čo bol z ich strany samovražedný krok.

Netrvalo dlho a vláda bola zvrhnutá občanmi pobúrenými tým, že už ďalej nedostávajú zaplatené za ničnerobenie. Nastal chaos. Nikto tu nevládol, nevydával príkazy, nebolo proti komu demonštrovať. No ani to netrvalo dlho, pretože s prísľubom zažehnania krízy sa nás chopila SaDS. Severoázijská demokratická strana. A to boli prakticky Rusi. Neboli zlí, spočiatku to vyzeralo s nimi nádejne, ale najviac ma na nich štval ten názov. Pretože oni rozhodne demokrati neboli. Nielenže si žiadne povolenie zmocniť sa vlády nepýtali, dokonca krajinám, ktoré sa k nim odmietli pridať, hrozili vojnou. Od tej vojny nakoniec ustúpili, ale Amerika sa toho veľmi ochotne a so všetkou noblesou chytila, a tak tu máme dnes štvrtú, áno štvrtú svetovú vojnu. A čia je to chyba? A tým nemyslím iba tú vojnu a tú chudobu. Myslím, čia je chyba, že sme takto dopadli? Naša? Sčasti áno a sčasti našich rodičov. Aj keď najmä naša. Oni nám tu zanechali svet, ktorý mal slušne našliapnuté k zániku a my? Žili sme tak ako naši rodičia. Pozerali sme sa radšej na to, ako sa rozvíjajú intrigy v tej ktorej v rodine, než na to, ako to ide s celým naším svetom dolu vodou. Našlo sa síce pár jedincov, ktorí chceli pomôcť. Pozvoľna smerovali k tomu, aby ich ľudia začali brať vážne a keby sa tak stalo, možno by sme dnes boli úplne inde. Ale nestalo sa tak, pretože sa čoraz častejšie začali objavovať ľudia, ktorí namiesto sadenia stromov a reálnej pomoci planéte, začali oblievať polievkou obrazy a obhadzovať blatom pamiatky. No ako sa hovorí, nikdy nie je neskoro niečo zmeniť, a preto píšem toto. Ľudia, naozaj chceme žiť ako naši rodičia? Naozaj je to s nami až také stratené? Nie, nie je. A preto poďme a zmeňme to!

Sám za seba

Ležím a dívam sa do stropu. Čakám, že ma niekto príde zobudiť, ale márne. Nikto nepríde, aspoň dúfam. Pretože i, keby niekto prišiel, istotne by neprišiel v mieri. Určite by ma neprišiel zobudiť ako ma každé ráno zobúdzal môj otec a určite by mi nepripravil raňajky, ako mi ich vždy robievala mama.

Teraz som na všetko ostal sám. Samota je zvláštna vec, nemám ju v láske, ale som rád, že ma ešte nikto nenašiel. Totiž, to by bol môj koniec, pretože ma hľadajú.

Som skrytý v strede hory v podzemí. V malom podzemnom domčeku, ktorý vybudoval môj otec. Vedel, že po nás pôjdu.

Mama aj otec vždy chceli, aby sme boli v bezpečí, ale spravili jednu zásadnú chybu- konali, keď nemuseli. Za túto obrovskú chybu neskôr zaplatili vlastným životom.

Tu, kde žijem, ľudia musia mlčať, nesmú vyjadriť nesúhlas, nesmú slobodne žiť a i keď dodržiavajú všetky pravidlá, môžu byť potrestaní. Niekedy ani sami nevedia prečo, ale trestu sa neminú.

Moja rodina by nebola za nič prenasledovaná, keby moji rodičia nahlas nevyjadrovali silný nesúhlas proti krutosti, ktorá tu vládne.

Na ich mieste by som mlčal a ochraňoval len na rodinu, nie nejakých cudzích, čo ani nepoznám, tí mi môžu byť jedno! Hľadal by som cestu ako ujsť z krajiny a ušiel by som aj s rodinou a na všetkých ostatných by som kašľal. Ani by mi nenapadlo risknúť bezpečie rodiny za niekoho iného. Ale moji rodičia to brali inak a chceli pomôcť nielen sebe, ale aj druhým ľuďom.

A preto som ostal úplne sám v strede hory a každý deň sa obávam o svoj život.

Konali hlúpo a neuvážene. Nikdy by som nekonal tak, ako konali oni.

Vyčítam im to. Keby sa nesnažili pomôcť iným, by dnes žili a boli by sme utiekli niekam do zahraničia.
Konať podľa citov sa neopláca. Preto ja mám jasné priority.

Nestarám sa o nikoho iného, len o seba.

Toto si rozprávam, akoby som vôbec mal možnosť starať sa aj o niekoho iného ako seba. Aj to niekedy nezvládam.

Dosť mojich ranných úvah, treba vstať.

Moja hlava je len pár centimetrov od stropu tohto skromného príbytku.

Na malom stolíku je tanier so zvyškami z včerajšej večere.

Okolo taniera poletuje niekoľko múch. Odoženiem ich, najem sa a rozmýšľam. Utápanie v myšlienkach tvorí hlavnú časť mojich dní.

Pozriem na hodiny, ukazujú trištvrte na desať.

Najem sa, avšak stále som hladný, pár húb ma nezasýtilo.

Chystám si udicu a pred mojim odchodom si spomeniem, že musím mať pri sebe zbraň. Z malej poličky vyberiem brokovnicu. Odznova ma premôžu spomienky.

Spomínam na ten deň, keď prišli po mojich rodičov. Otec mi vtedy podal do ruky brokovnicu a povedal, že mám bežať tam, kde sme sa dohodli. Vtedy sa po mne rozbehlo niekoľko mužov, ale nedohnali ma, pretože si ma všimli príliš neskoro a mal som pred nimi poriadny náskok. Následne som sa brodil v potoku, aby po mne neostali žiadne stopy.

Nesmiem spomínať, pocity ma oslabujú. Teraz mi už aj tak nič neostalo, musím sa sústrediť len na prežitie.

Vychádzam zo svojho úkrytu. Desí ma myšlienka, že ma za dverami niekto čaká a keď ich otvorím, zabije ma.

Pocítim úľavu, keď tam nikto nie je, ale táto úľava je len chvíľková.

Strach ma naďalej sprevádza. Nesnažím sa ho potlačiť, je asi jediným pocitom, ktorý akceptujem. Vďaka nemu teraz žijem.

V potoku chytám ryby. Po ulovení dvoch pstruhov som spokojný a odchádzam.

Vykračujem a obzerám sa všade okolo seba, brokovnicu držím pevne v rukách a nemám problém z nej vystreliť. Otec ma to kedysi naučil.

Počujem krik. Spozorniem.

Niekto tu je, je ich viac. Počujem hlasné stony a jačanie.

„A máme ťa! Ty za to ešte zaplatíš!”

Výkrik. Zrejme niekoho bijú.

Nie je to ďaleko odo mňa. Mal by som zmeniť smer cesty, ale niečo mi v tom bráni. Totiž, myslel som si, že som sa naprogramoval ako taká mašinka, ale niečo vo vnútri sa práve pokazilo.

Nechcem poslúchnuť základné pravidlo, ktoré som si určil. V mysli mi ide obraz rodičov, ako som ušiel a aké kruté veci im určite potom robili. Viem, že vtedy som im nemohol pomôcť, ale keby tam bol niekto, kto by im pomohol…

Mám rozhodnuté, nemôžem zmeniť smer. Viem, že týmto ohrozujem aj seba, preto sa na situáciu pozriem a ak si budem istý, že nemôžem pomôcť, odídem a nik si ma nevšimne.

Aspoň budem v noci môcť pokojne spať s pocitom, že som spravil všetko, čo som mohol.

Pristupujem opatrne k miestu činu. Trasú sa mi ruky a pýtam sa samého seba: Ak bude treba, budem vedieť vystreliť? Čo ak aj toto sa vo mne pokazilo?

Z krovia sledujem, čo sa deje.

Dvaja chlapi mlátia chlapca, ktorý môže byť rovnako starý ako ja.

„Tak, kde to skryli?” kričia na neho.

Ak sa postavím proti nim, bude to presila. Pochybujem, že dobitý chlapec by sa dokáže postaviť na nohy, nie to ešte bojovať.

Robili toto i s mojimi rodičmi? Videl to niekto a nekonal?

Viem, že sa nemôžem proti nim postaviť…

Chlapec si ma asi všimol, díva sa mi rovno do očí. Jeho oči prosia o pomoc, som jeho jediná nádej.

Bez rozmýšľania vystrelím na jedného z mužov a v momente to ľutujem.

„Nejaký bastard mi strelil do nohy!”

„Už sú tu! Prišli! Idú po nás!”

Obaja sú vydesení a púšťajú chlapca k zemi, aby mohli utekať.

Aby som si bol istý, že si to nerozmyslia, strelím niekoľkokrát do vzduchu.

Chvíľu ostanem ležať na zemi a uvedomujem si, čo sa práve stalo. Spravil som niečo, čo doteraz vyčítam mojim rodičom. Ohrozil som môj život na úkor záchrany niekoho cudzieho. Nikdy som nechcel opakovať chyby mojich rodičov.

Hoc v hĺbke svojho srdca cítim, že to, čo som spravil, nebola chyba. Možno práve toto ma štve viac ako fakt, že som ohrozil svoj život.

Podídem k chlapcovi. Nevníma, je omdletý.

Čo teraz? Možno by som ho tu mal nechať, ale nemôžem. Neviem si predstaviť nechať v strede hory odpadnutého človeka. Určite by si ho tam našla divá zver a roztrhala by ho. To by som si nedokázal odpustiť.

A tak vedľa neho sedím a čakám, kým sa zobudí, a to ani netuším, či sme na jednej strane…

Konanie mojich rodičov som nechápal až do momentu, pokým som sa neocitol v ich koži. Spravili správnu vec, pretože prizeranie sa na ľudské trápenie a predstieranie nevedomosti je čistým podporovaním zla a krutosti.

Chcem byť ako moji rodičia. Boli to hrdinovia, ako mnohí, ktorí umreli v boji proti zlu, aby sme my mohli mať lepší život, než mali oni.

Astrid

Nemala ambíciu stať sa kaderníčkou, ale svojou prácou si bola istá. Jemne vzala prameň čiernych vlasov do ruky a manikúrovými nožničkami – iné nenašla – doň zastrihla. S každým čiernym vlasom ležiacim na podlahe naberala väčšiu odvahu. Po šiestich minútach mala pocit, že dĺžka je akurát. Po šiestich minútach – odmerala si to na hodinkách. Presne takých, ako nosievala jej mama. S odrazom v zrkadle spokojná nebola. Opäť zdvihla manikúrové nožničky z umývadla. Možno keby si trochu skrátila ofinu… A ešte trochu vzadu. Škoda, že tam nedovidela… už len trochu…

„Astrid!“ hlas znel viac vystrašene ako nahnevane. Astrid sa otočila, prameň vlasov, ktoré držala v ruke, spadol na dlážku. Modré oči sa stretli s pohľadom ženy stojacej vo dverách.

Najhoršie bolo, že keď zistila, že sa jej nič nestalo, strach vystriedal hnev.

„Čo ti to napadlo? Odkiaľ máš tie nožnice?“

Len mĺkvo ukázala na kozmetickú skrinku. Dospelá ruka sa po ne okamžite načiahla a vytrhla ich z tej detskej. Astrid sa zamračila, no nie veľmi viditeľne, aby nedostala ešte väčší krik. Žena sa posadila na okraj vane s ťažkým povzdychom. Čo ju na tom tak vyčerpalo? Veď si iba vylepšila účes…

„Prečo.“ Akoby to ani nebola otázka, skôr výčitka. Mlčala. Obe mlčali. Astrid sa na ňu odmietala pozrieť, ona však na ňu stále uprene hľadela. Obe počítali sekundy. Dvadsaťšesť, dvadsaťsedem, dvadsaťosem… Žena sa prudko postavila a opäť si vzdychla. Je to nejaký zlozvyk dospelých? Jej mama nikdy nevzdychá. Nechápala, prečo ona áno. Možno to má znamenať: pozri, aké trápenie mi spôsobuješ. Nevedela. Ťažko sa hľadal doslovný preklad.

„Pôjdeme ku kaderníčke,“ vyhlásila nečakane trochu roztraseným hlasom. Bez vysvetlenia odišla z kúpeľne. Ďalší úkon, ktorý nikdy nepochopí. Jej mama nikdy neodišla bez vysvetlenia. Znamená to, že ju má nasledovať alebo že tam má zostať a premýšľať nad tým, čo urobila? Vybrala si prvú možnosť.

 

Keby sa nechcela stať lekárkou ako jej mama, určite by bola kaderníčkou. Vôbec sa jej nepáčil jej nový účes, starý bol omnoho lepší. Nezáležalo však na tom, koľkokrát to povedala, všetci ju ignorovali. Založila si čierny prameň za ucho. Vykĺzol a obtrel sa jej o líce. Na jej vkus boli vlasy prikrátke. Omnoho kratšie ako má jej mama. Prehodila si cez ne kapucňu neónovooranžovej bundy. Nemala rada oranžovú, no aj tak sa usmiala. Pod ňou mala totiž dobre ukrytú rifľovú bundu. Požičala si ju od spolužiačky asi pred mesiacom, zatiaľ si ju nepýtala späť. Páčila sa jej – aj mama takú nosieva. Teda, ak práve na sebe nemá zdravotnícku uniformu. A ešte počkať, kým všetci odídu…

Vkradla sa do kúpeľne, dúfala že nenarobí priveľký hluk. Stoličkou doplnila chýbajúcu výšku a otvorila kozmetickú skrinku. Bol presne taký, ako si ho pamätala. V odtieňoch rúžov sa veľmi nevyznala, no bola si istá, že má mama rovnaký. Naniesla si na pery hrubú vrstvu, ktorá bola podľa nej úplne ideálna. Čo najpresnejšie ho vrátila na miesto.

Stuhla.

Niekto kráčal po schodoch.

Zavrela skrinku a stoličku – podľa nej veľmi nehlučne – vrátila na miesto. Ešte mala pár sekúnd na to, aby vytiahla z vrecka respirátor a zakryla ním červený rúž.

„Haló? Je tam hore niekto?“

Vo dverách sa objavila postava.

„Astrid! Zase ty?“ pochybnosti v hlase sa nedali prepočuť, neisto si prezerala jej vlasy, „poď radšej preč, kým sa zas nerozhodneš zmeniť si účes.“

Nad respirátorom sa ani nepozastavila. Astrid ho nosila každé ráno. Ako jej mama. Založila si prameň vlasov za ucho, možno zo zvyku. Vykĺzol a obtrel sa jej o líce.

 

7:32, autobus číslo 47, tretia zastávka. Škola.

13:29, autobus číslo 3, tretia zastávka. Domov.

Nemala veľmi na výber, pravidlá boli dané. Na zastávke pred školou bola ponurá nálada, asi taká ako novembrové počasie. Až na to, že bol február. Tí, čo sedeli, mali šťastie, pretože boli v závetrí. Stojaci – vrátane Astrid – toľko šťastia nemali. Do mysle sa jej pomaly vkradla myšlienka, že rifľová bunda pri mínusových teplotách nebol najlepší nápad. Zatriasla hlavou a na znak toho, že sa rozhodla správne, sa hrdo vystrela. Pri prvom náraze chladného vetra to oľutovala. Opäť si pritlačila oranžovú bundu tesnejšie k hrudi. 13:04. Ešte dvadsaťpäť minút.

V diaľke rozpoznala svetlá autobusu. 13:09. Nevedela, či vydrží čakať v tejto zime ďalších dvadsať minút. Zaostrila zrak a pomedzi snehové vločky sa jej podarilo prečítať oranžový nápis: 22 – Pri Nemocnici.

Mala zhruba desať sekúnd na to, aby sa rozhodla. Iba pozdraví mamu a vráti sa. Určite sa nebude hnevať, veď má so sebou aj respirátor. Nejaký autobus ju na Požiarnicku určite dovezie aj odtiaľ. Desať sekúnd prešlo. Astrid nastúpila.

 

„Prosím, detský domov!“

„Haló, tu je detská pohotovosť, mali by sme tu mať jedno z vašich detí.“

„Astrid?“ vyhŕkla vychovávateľka bez rozmýšľania.

„Slečnu Jansenovú, áno.“

Prehltla nadávku, ktorá vyjadrovala viac strach, ako hnev.

„Prosím vás, čo jej je?“

Nachvíľu zavládlo napäté ticho.

„Nič.“

„Čo tým myslíte, že nič? Tak prečo je na pohotovosti?“

„Pani, prosím, počúvajte ma. Slečna Jansenová tvrdí, že tu pracuje jej mama, no podľa našich záznamov tu žiadna osoba s rovnakým ani podobným menom nepracuje. Viete o tom niečo?“

Opäť odmlka. Vychovávateľka si skryla tvár v dlaniach. Astrid ešte stále nepochopila.