Všetko zlé je na niečo dobré

Volám sa Joe. Mám 15 rokov a chcem vám porozprávať môj životný príbeh. Od malička som bol vychovávaný v pestúnskej rodine neďaleko Prešova. Mal som veľké šťastie. Nikdy za mnou nezatvorili dvere. Naučili ma jednu dôležitú vec a to prijať samého seba takého aký som. Áno, som „RÓM“ a veľa ľudí to berie s negatívnymi pocitmi.

,,Som vôbec človek? Patrím vôbec do tejto spoločnosti? Mami, prečo sa tak sa mňa škaredo pozerá ta pani predavačka ?“….
Tieto otázky my behali hlavou cele moje detstvo . Nevedel som sa priradiť k spoločenstvu, ktoré by ma prijalo takého aký som. Po pravde – ja som nechcel. Bál som sa že keď oslovím niekoho, alebo skôr mal som pocit, že ma neprijímu medzi seba len kvôli farbe pokožky. S takými to vecami som sa nevedel dlho zmieriť. V mojich 10-tich rokoch som si uvedomil, kde robím chybu.

Ta chyba bola tá, že som sa pozeral na ľudí okolo seba a neveril som sám sebe. Postupom času som strávený voľný čas netrávil za PC, alebo zamýšľaním sa nad tým, či tu patrím , ale začal som sa venovať viac sám sebe. Hral som na husliach čo raz viac a dlhšie. Dokonca som sa prihlásil na herectvo. Toto obdobie mi dalo do života nádej. Nádej stať sa niečím, čím som chcel vždy byť.

Keď som bol na prvej hodine herectva, bál som sa že ma tam nebudú chcieť. No ako sa vraví ,,opak je vždy pravda.“ Začali za mnou chodiť spolužiaci a pýtali sa ma na rôzne otázky. Po pravde mal som pocit, že mi praskne hlava. Nevedel som, komu mám skôr odpovedať.

,,Skade si? Prečo si sa prihlásil? Hráš na nejaký hudobný nástroj?“ V tej chvíli som sa cítil veľmi dobre. Vtedy som pochopil alebo skôr uvedomil som si, že sem patrím. Konečne som si našiel miesto, kde patrím.

Rok 23/24

Tento rok beriem ako rok niečoho, čo sa nemalo stať. 24. septembra 2023 som bol sa súde, kde sa rozhodlo, že idem do detského domova. Bol som z toho zničený.
,, Rušíme pestúnsku starostlivosť u p. Jurišinovéj z dôvodu zlého správania mladistvého Joea.
26. septembra 2023 bude priradený do detského domova v Prešove na Sabinovskej ulici.“
Po dvoch mesiacoch v decáku som bol úplne iný človek. Nechodil som do školy, lebo kamaráti mi boli prednejší. Začal som s nelegálnymi vecami (drogy , alkohol), ktoré ma
dostali do veľkých psychických problémov.
Bol som na tom tak zle, že som si nevedel predstaviť deň bez alkoholu a drog. Pomáhalo mi to zabudnúť na to, kde som a hlavne na tie posmešky a iné veci. Ale to bolo iba v mojej hlave.

Postupne som strácal kamarátov, dôveru u ľudí ktorí mi verili. Ja som vtedy nerozmýšľal, ale konal. Robil som všetko preto, aby bolo mne dobre. No pochopil som to veľmi neskoro.

,,Joe zajtra ráno ideš do Diagnostického centra v Ružomberku. Je mi to ľúto, ale môžeš si za to sám a ty to dobre vieš!“
S touto vetou za mnou prišla vychovávateľka keď som ležal v posteli a pozeral som videa
v telefóne. Bolo 26. novembra 2024. Tento deň bol môj posledný v Prešove. Ráno asi okolo 7:30 prišla pre mňa psychologička a odviezla ma do Ružomberka. Videl som na nej, že je s toho veľmi smutná, ale aj nahnevaná. Moje pocity boli zase úplne iné. Strach, smútok, predsudky….. Keď som došiel do Ružomberka, mal som veľký strach, že čo ma čaká.

Prijala nás taká milá psychologička, z ktorej išla dobra energia. Celý čas keď som sa s ňou rozprával, tak sa na mňa s úsmevom pozerala. Na lavičke v čakárni (tak by som to asi nazval) bola jedna baba, ktorá bola tiež nová a došla v ten istý deň ako ja. Tak som sa k nej prihovoril.

Ja: „ Pekné boty.“
Ona: „ Diki len sú kúsok špinavé“
Ja: „Ako sa voláš? “
Ona: „ Sofia, ty. “
Ja: „ Joe. “
Ona: „ Joe? To som ešte nepočula. A začo si tu? “
Ja: „ Mal som problémy si alkoholom a tak. Do školy som nechodil. Veľa je toho.“
Ona: „ Ja som tu za to isté. Škola, alkohol a iné veci.“
Ja: „ Okej už musím, tak vidíme sa potom, čauko.“
V tej chvíli som vedel, že ja a ona si budeme rozumieť. ☺
Po zoznamovačke sme sa mali priradiť do skupín podľa ročníka. A zistil som, že Sofia bola tiež v mojom ročníku, takže sme boli spolu v skupine. Bol som rád a ona tiež.
Prvé týždne boli ťažké, ale aj veľmi pekné. Poznal som nových úžasných ľudí, ktorí boli na tom tak isto ako aj ja.

Vtedy sa mi potvrdilo to, že „VŠETKO ZLÉ JE NA NIEČO DOBRÉ.“
Po niekoľkých mesiacoch som sa zase zmenil. Ale nie k dobrému. Začal som byť viac
agresívny, nerešpektoval som vychovávateľov. A takto sa to so mnou tiahlo až kým si ma
nezavolala moja psychologička ktorú som mal mimochodom veľmi rád.
„ Joe, zajtra odchádzame.“
„ A kam, ak sa môžem opýtať?“
„ Do reedukačného centra v Sološnici.“
Pri tejto vete sa mi zastavil svet a rozmýšľal som nad tým čo som mohol urobiť lepšie
a hlavne inak. Lenže to už bolo neskoro. To ako som sa správal v diagnosťáku mi bolo vtedy veľmi ľúto. No nie všetko sa zmenilo vo mne a to boli city. Áno, rozplakal som sa bolo mi to veľmi ľúto, nevedel som s tým zmieriť. Zmocnil sama veľký strach.

To ráno, keď som mal odchádzať, tak som sa rozlúčil s každým, s kým sa dalo. Dostal som listy od dievčat od chlapcov dokonca aj od niektorých učiteľov. Vtedy som si uvedomil, že ma mali radi a ja som sa k ním správal tak ako som sa správal.
Po dlhej ceste som došiel do Reedukačného centra v Sološnici. Vtedy som mal ešte väčší
strach. Nevedel som, čo ma čaká, nevedel som akí sú tu chlapci, nevedel som nič. Na odovzdávke chlapcov som bol celý čas ticho. Potom sa za mnou pristavili chlapci, a pýtali sa ma na rôzne otázky.

Postupom času som si našiel kamarátov ktorým som veril ja a ktorí verili mne. Zistil som, že je tu dobre, ale domov my chýbal. Vytváral som si dôveru u vychovávateľov. Chcel som aby mi mohli veriť. Presvedčil som ich, že som iný ako bolo v papieroch. Zadávali mi úlohy, ktoré som rád a dobre plnil. Vysvetlili mi pravidla a dbali, aby som ich dodržiaval. Presvedčili ma, že sa môžem zmeniť a dokážem to ak budem sám chcieť. Nie nikto iný. Len „JA“.
Po niekoľkých mesiacoch som sa zmenil. A tento ráz k tomu lepšiemu. Bol zo mňa chlapec, ktorý vedel pomôcť, vždy keď sa dalo. Robil som všetko čo som mal. Mňa nezaujímali druhý, ja som si išiel svoje tempo.

Po pol roku keď som sa tešil, že pôjdem domov tak som dostal výchovné opatrenie (ďalšieho pol roka v RC ). Bol som z toho smutný, ale posilnilo ma to k tomu, aby som bol ešte lepší.

Všetko zlé je na niečo dobré týmto heslom sa teraz riadim. Skúste to aj a pochopíte, že keď vám rodičia niečo zakážu, tak vedia prečo. A ty sa skús nad tým zamyslieť, že prečo to urobili. A keď na to prídeš uvidíš, že sa budeš cítiť lepšie.

JOE

Ticho, ktoré nás spojilo

Všetko sa to začalo nedeľným popoludním, keď som sa rozhodla po dlhom čase zapnúť počítač. Keďže som počula od kamarátky Kornelky, že existuje platforma na hranie Roblox, na ktorej sa nachádzajú rôzne zaujímavé hry, rozhodla som sa to vyskúšať. Vonku pršalo, takže mi nezostávalo nič iné, len sa ponoriť do sveta plného farieb a dobrodružstiev.

V poslednom čase som mala pocit, že sa všetko okolo mňa spomalilo. Kamarátky sa stretávali bezo mňa, rodičia boli zaneprázdnení. Možno aj preto ma tak lákal virtuálny svet. Keď som sa prvýkrát prihlásila, cítila som sa veľmi nadšená. Farebné menu, postavičky, hudba – všetko to pôsobilo živo, až preplnene. No vo vnútri som stále cítila ticho.

Najprv som skúšala rôzne hry – parkúr, preteky, budovanie domov. V každej z nich som nachádzala niečo, čo ma na chvíľu zabavilo, ale zároveň unavilo. Stále som hľadala niečo iné, niečo, čo by malo zmysel. Až kým som jedného dňa nenarazila na hru s názvom BROOKHAVEN. Nebolo tam veľa hráčov, žiadny chaos, len more, piesok a pár domčekov. Bolo to pokojné miesto – a práve to ma k nemu pritiahlo.

Chvíľu som len chodila po ostrove a pozerala na vlny. Počula som ich šum v slúchadlách, akoby som naozaj sedela pri mori. Bolo to zvláštne upokojujúce. Potom som si všimla postavu, ktorá sedela na brehu. Volala sa Sára. Sedela tam ticho, bez pohybu, akoby tiež len čakala, že sa niečo stane. Pristúpila som k nej a chvíľu som váhala, čo urobiť. Nakoniec som napísala krátke „Ahoj“. Odpísala mi, jednoducho, ale milo. Tak sa začalo naše prvé stretnutie – nenápadne, pokojne, bez veľkých slov.

Nasledujúce dni som sa do hry vracala častejšie. Sára tam bola skoro vždy. Spočiatku sme sa len prechádzali a skúšali nové miesta na ostrove. Postupne sa medzi nami vytváralo zvláštne puto. Nemusela som jej hovoriť veľa – rozumela mi aj z ticha. Niekedy sme si písali o škole, o rodičoch, inokedy len o tom, ako sa cítime. Bolo zvláštne, že niekto, koho som nikdy nestretla, mi rozumel lepšie než ľudia, ktorí ma poznali celý život. Každý večer som sa tešila na to, že sa prihlásim a uvidím ju tam. V BROOKHAVENE som sa cítila dobre. Mala som pocit, že som konečne našla niekoho, kto ma chápe, kto počúva bez súdenia. A možno som si aj začala myslieť, že vďaka nej už nikdy nebudem sama.

Časom som si začala všímať, že Sára je iná ako ostatní hráči. Nebola hlučná, nepotrebovala byť stredobodom pozornosti. Vždy písala pomaly, premyslene, akoby vážila každé slovo. Mala v sebe niečo pokojné, ale aj trochu smutné. Raz mi napísala, že kreslí, ale v poslednom čase nemá inšpiráciu. Povedala som jej, že aj ja mám dni, keď sa mi nič nechce, a ona len odpísala: „Možno niekedy stačí mať niekoho, kto ťa chápe.“

Tieto slová vo mne zostali dlho. Často som o nich premýšľala aj mimo hry. Začala som si uvedomovať, že to, čo som hľadala, nebola len zábava, ale spojenie – niečo skutočné, aj keď cez obrazovku.

Niekedy sme spolu hrali celé hodiny, inokedy len ticho sedeli a pozerali sa na more. V tých chvíľach som mala pocit, že aj ticho môže byť spoločné, že nie je prázdne, ak je s niekým zdieľané. Sára si raz všimla, že vždy vyberám iný druh hry. Napísala mi: „Možno každý deň cítiš inak.“ A mala pravdu.

Ale jedného dňa Sára neprišla. Čakala som dlhšie, než bolo rozumné. Pozerala som na more v hre, obnovovala stránku, písala jej správy. Žiadna odpoveď. Deň sa zmenil na dva, potom na týždeň. Ticho sa vracalo – to známe ticho, ktoré som už raz poznala. Začala som premýšľať, či som urobila niečo zle. Možno som ju nudila. Možno si našla niekoho iného.

Bola som z toho zvláštne zlomená. Všetko, čo som do nej vložila – dôveru, radosť, očakávanie – sa zrazu stratilo. A v hlave mi neprestajne znelo jedno slovo: Prečo? Prečo znovu? Prečo sa ľudia, ktorých mám rada, vždy vzdialia?

Dni plynuli pomaly. Už som sa do hry neprihlasovala tak často. Niekedy som sa len pripojila, sadla si na lavičku na ostrove a pozerala na more. Hľadela som do vĺn, akoby som v nich mohla nájsť odpoveď. Vonku sa menili ročné obdobia – leto prešlo do jesene, listy padali na chodníky a ja som mala pocit, že spolu s nimi padá aj niečo vo mne.

Niekedy som sa pristihla, že si predstavujem, ako asi Sára vyzerá. Či má podobný hlas ako ja, či sa tiež pozerá na dážď z okna, či aj ona myslí na to, čo bolo. Bolo zvláštne, že mi chýbal niekto, koho som nikdy nevidela. Ale bolo to tak.

Až po niekoľkých týždňoch sa stalo niečo, čo som nečakala. Keď som sa prihlásila, Sára tam znovu bola. Stála na tom istom mieste, kde kedysi ja sedávala. Cítila som, ako mi srdce búši. Chvíľu som len stála, nevedela som, čo napísať. Nakoniec som napísala jediné: „Ahoj, si tu.“

Po chvíli odpísala. „Prepáč, bola som preč. Nebolo mi dobre.“

Bolo to všetko, čo som potrebovala počuť. Postupne mi vysvetlila, že mala doma ťažké obdobie – rodičia sa hádali, v škole sa cítila sama, nechcela s nikým hovoriť. A tak sa vypla, od všetkého. Pozerala som na tie slová a cítila, ako sa mi v hrudi niečo uvoľňuje.

Zrazu som pochopila, že jej zmiznutie nebolo o mne. Že ľudia niekedy mlčia, lebo sami nevedia, ako hovoriť. Že aj tí, ktorých máme radi, majú svoje boje, o ktorých nevieme.

Od toho večera sa naše rozhovory zmenili. Už to nebolo len o hrách a zábave. Bolo to o nás, o živote, o tom, ako sa každý deň snažíme vydržať. Sára sa mi stala niečím viac než kamarátkou – stala sa zrkadlom, v ktorom som videla vlastný strach a zároveň nádej.

Začala som chápať, že z pocitu samoty sa nedá utiecť. Nedá sa prekryť obrazovkou ani smiechom v chate. Dá sa len prijať. Naučiť sa ho niesť, kým sa nezmení na niečo iné – na silu, na pochopenie.

Odvtedy som sa zmenila. Začala som si viac všímať ľudí okolo seba. Zistila som, že mnohí skrývajú svoje ticho pod úsmevom. Že aj tí, čo vyzerajú šťastne, sa niekedy v noci pozerajú do stropu a pýtajú sa sami seba prečo. A možno práve v tom je odpoveď – že každý má svoje „prečo“, ale nie každý má niekoho, kto mu pomôže ho nájsť.

Dnes sa do Robloxu neprihlasujem tak často. Ale keď sa tam vrátim, vždy zamierim do BROOKHAVENU. Sadnem si na lavičku, pozerám na more a spomeniem si na všetko, čo ma to naučilo.

Na to, že ľudia môžu zmiznúť, ale to, čo ti dali, zostane.

Na to, že priateľstvo nie je len o tom, byť spolu, ale aj o tom, vedieť počkať.

A na to, že odpoveď na otázku Prečo? niekedy nepríde hneď – ale keď príde, je tichá a jednoduchá.

Niekedy, keď prší a ja počujem kvapky narážať do parapety, vrátim sa v myšlienkach späť na ten prvý deň. Vidím seba, ako sa pozerám do monitora a hľadám únik. A potom si uvedomím, že som ho vlastne nenašla – našla som seba. Lebo vďaka tomu všetkému som pochopila, že aj smútok má svoj zmysel. Ukazuje, čo je v nás dôležité.

A možno to nie je o tom, ako sa z bolesti dostať von, ale o tom, naučiť sa v nej chvíľu vydržať – kým sa nezmení na pochopenie. A keď sa tak stane, svet už nie je taký prázdny. Len tichý. Ale v tom tichu sa dá nájsť pokoj.

Rozprávka o strážcovi zastavených minút

V kráľovstve horiacich hôr a zlatých lúk ležala dedina, ktorú volali Včera. Ľudia v nej žili rýchlo. Všetko ,čo robili, bolo narýchlo. Rýchlo jedli, rýchlo hovorili a hlavne rýchlo sľubovali.

„Jasné, urobím to hneď! Alebo prídem za sekundu.“ ozývalo sa veľmi často. Hneď to však obyvatelia zabudli. Ich sľuby boli krehké, ľahké ako listy na stromoch, ktoré vietor rýchlo odveje. V srdci tohto kráľovstva stála  za hustým zeleným brečtanom skrytá stará Veža času. V tej tajomnej a za brečtanmi ukrytej veži  žil strážca minút. Bol to malý chlapec s rukami plnými piesku. Strážca minút mal jedinú prácu, zastavovať sľuby, ktoré ľudia nestihli splniť. Vždy ,keď niekto včera sľúbil, že niečo urobí a neurobil ,tá sekunda ,minúta alebo celá hodina sa odtrhne a zostane visieť vo Veži času. Dedina Včera si nevšimla, že ich dni sú čoraz kratšie. Obyvatelia si nevšimli, že ich jedlá sú chladnejšie, ich spánok kratší a ich pamäť na to ,čo sľúbili, čoraz kratšia. Ich čas sa im míňal. Jedného dňa chlapec menom Timo sa prebudil a zistil, že z celej  jeho nedele zostala len minúta. Mal ju využiť na hranie, ale nemal čas  ani vybehnúť von. „ Oci, sľúbil si mi  včera, že mi opravíš bicykel! Kde je náš čas?“  Otec si smutne pošúchal  čelo. „Och ,syn môj ja …. ja som zabudol. Mal si to urobiť hneď, keď si sľúbil!“ Timo sa na otca nahneval a s plačom utiekol do lesa. Blúdil a hľadal peň, na ktorý si môže sadnúť, aby sa vyplakal. No ako tak blúdil, narazil na Starú vežu. Vo vnútri na neho čakal strážca  minút. Pozrel na Tima a tichým vážnym hlasom povedal:“Toto je váš čas.“   Timo pozrel na ruky plné piesku, ktorý rýchlo mizol pomedzi prsty.  „Všetko, čo ste sľúbili a nesplnili  prešlo pomedzi moje prsty ako miznúci piesok.  To sú aj  minúty, ktoré tvoj otec sľúbil s opravou  tvojho bicykla a nesplnil. Celá dedina Včera už nežije v reálnom čase. Žijete len v tom, čo stihnete medzi sľubmi. Timo pochopil. Musel konať. Opýtal sa strážcu času, čo si môže zobrať do vrecka za hrsť zastaveného času. Strážca mu to dovolil . Potom Timo pozdravil  a trielil do dediny. Po príchode do svojej rodnej obce postavil sa na námestie a zvolal všetkých obyvateľov. Keď sa všetci zhromaždili, zakričal: „Viete čo je toto?“ Zodvihol za hrsť piesku. „Je to náš stratený čas! Táto malá hŕbka piesku je to, čo sme nesplnili. Je to náš stratený čas! Zostáva nám už len málo času na prežitie. Ak nesplníme sľuby ,čo sme v minulosti dali, naša dedina navždy zanikne vo veži času a už sa nikdy nevráti do pôvodného stavu, ani miesta. Ak ste v minulosti niečo sľúbili choďte to rýchlo splniť, aby sme stihli vrátiť tento stratený čas!“ Ľudia sa toho zľakli a šli plniť všetko, čo sľúbili. Otec Timovi opravil bicykel, pán sused šiel nakúpiť jedlo starej pani. Takto začali obyvatelia  plniť všetky sľuby ,čo dali svojim známym, blízkym priateľom.  Pomaly sa stratený čas začal vracať medzi ľudí. Dedina Včera sa premenovala na Teraz.  Ľudia veľa  nesľubovali a keď už niečo, tak sa to snažili splniť.

A náš Timo chodil potajomky navštevovať strážcu minút. Kontroloval, či sa dačo nedeje s ich voľným časom. Zároveň sa s naším strážcom aj skamarátil a bol rád za nového priateľa. V dedine Teraz majú všetci veľa práce, ale aj veľa voľného času na zábavu, hru, šport, priateľov, ale aj na prácu a školské povinnosti.  Odvtedy už všetci plnia svoje sľuby vopred dané.

Pomocná ruka

Bolo ráno. Aj dnes som vedela, čo ma čaká. Vstala som a odvliekla sa do kuchyne. Bolo päť hodín, a tak som čakala, že nebudem sama.

No v kuchyni nikto nebol. Aké šťastie…

Stôl bol ako vždy plný neporiadku. Upratala som. Na stole ležal zoznam. Píše ho mama predtým, než odíde. Písmo je trochu krivé, ešte na ňu pôsobí alkohol. Zoznam obsahoval to čo vždy: alkohol a cigarety. Keď som sa vychystala a prišla k obchodu, vedela som, že aj dnes budem meškať do školy. Preto som vošla, vzala to, čo som potrebovala a ponáhľala som sa k pokladni.

,,A čia si ty?”

Potichu som odpovedala: ,,Vargová.”  A ona sa do mňa hneď pustila, že som sa jej zdala nejaká povedomá a že nie som plnoletá. A potom ma vyhnala.

Mama sa bude veľmi hnevať.

Bývame v obci Dudince, ktorá má tisíc aj čosi obyvateľov. Každý sa tu pozná s každým. A keď som sa už zmienila, kde bývam, mala by som sa aj predstaviť. Volám sa Eva Vargová, mám 14 a chodím na základku.

Keď som prišla do areálu školy, bolo presne 8:30.  Prezula som sa a bežala do triedy. Prvú hodinu sme mali s nepríjemnou triednou učiteľkou. Pred triedou som zastala, zaklopala a vstúpila som.

,,Dobrý deň, prepáčte, že meškám.” Učiteľka po mne fľochla pohľadom.

,,To si píš, že ti to neprepáčim! Bola si u reumatológa? U otorinolaryngológa?” vyratúvala moje ospravedlnenky.

,,Kde si bola?”

Snažila som sa znieť neisto: ,,U psychologičky, nechcela som to povedať. Je to trápne.”  Ema sa ozvala: ,,Vidíte? Ona je fakt šibnutá!” A všetci sa zasmiali. Emu nenávidím odkedy je svet svetom.

Učiteľka si vzdychla a poslala ma sadnúť si vedľa Nikolasa. Snažila sa som sa sústrediť na hodinu, ale keď sedím s Nikolasom? Nikolas je vysoký, má hnedé vlasy a oči, pekný úsmev a je priateľský. Je jednoducho úžasný, dokonalý, skvelý… Som doňho beznádejne zaľúbená. Občas si predstavujem, aké by to bolo, keby sme spolu chodili. Lenže on chodí s Emou a navyše preňho vôbec nie som dosť dobrá. Som skaderuka-skadenoha s hnedými vlasmi ako slama a s dlhou tvárou.

Ani neviem ako a je veľká prestávka. Sedím, žujem suchý rožok. Bol celou mojou desiatou. Naraz sa predo mňa postavili tri kráľovné triedy – Klára, Miša a Ema.

,,Počuj, daj mi desiatu,” povedala a uškrnula sa. Zrazu sa však zháčila, keď videla, čo jem.

,,No, radšej nie…Musíš byť vychudnutá, to mi je ľúto,” povedala s nevinným výrazom. Potom sa pozrela na svoje priateľky a nahlas sa rozosmiala.

,,Ach, vôbec mi to nie je ľúto,” povedala, keď sa dosmiala. ,,V tom ústave ti dávali lepšiu stravu, však? No, veď si tam aj mohla zostať, nechýbala by si…”

,,Ani tebe by ústav neuškodil,” povedala som potichu.

No Eme to neušlo a skríkla: ,,Čo si o sebe myslíš?! Že si múdrejšia ako ktokoľvek iný?! To asi ťažko, krava! Za toto bude trest!”

V momente ma jej dve pätolizačky chytili za plecia. Čakala som to najhoršie – a aj sa stalo. Ema vzala moju tašku a všetko mi z nej vysypala na stôl. No to nebolo najhoršie.

Ona sa v tých veciach začala prehrabovať.

,,Čo je toto? Ach, len smeti,” uškrnula sa a roztrhala papier s úlohou. A takto sa bavila, až kým sa nedostala k…môjmu denníku.

Bol v ňom napísaný každý detail o Eme, jej kamoškách, mame a o Nikolasovi. Ak to prečíta nahlas, viem, že to bude bolieť.

,,A toto je čo? Denník?” Chcela ho otvoriť, keď tu jej z tváre zmizol úškrn a nahradil ho jej nevinný úsmev.

,,Niko…” Pochopila som jej náhlu zmenu nálady. Keď je tu Nikolas, tak si krotká ako baránok,´ pomyslela som si.

,,Čo tu robíš? Pamätáš si, čo som hovoril?” Nikolas už stál rovno predo mnou pri Eme.  ,,Áno, viem čo si mi hovoril, ale…”

,,Žiadne ale. A ak s tým neprestaneš, odchádzam.”

Ema vytreštila oči.

,,To by si neurobil.” Nikolas sa trpko usmial.

,,Ale áno…urobil. Nechaj ju.” Zazvonilo.

,,Choďte preč.” Ema kývla rukou na  svoje priateľky a odišli. Ja som si rýchlo zbalila veci, nachystala sa  a bola šťastná, že som prežila bez ujmy. Veľmi dobre som vedela, čo by sa stalo, keby Nikolas nezakročil.

,,Ďakujem,” zašepkala som.

Nikolas sa usmial a povedal: ,,Rado sa stalo. Si v pohode, Eva?” Prekvapilo ma, že sa pýta. Tak som povedala len: ,,Áno.”

Zrazu bola obedová prestávka. Hneď som bežala na obed – bolo to jediné teplé jedlo dňa. Ako vždy som sedela sama, rýchlo som zjedla a chystala sa odísť, aby som mohla vybaviť mamin nákup. Keď som si hodila batoh na plecia, všimla som si papierik s mojím menom. Opatrne som ho zdvihla obávajúc sa, že je od Emy.

Nie. Bol od niekoho iného.

Bol od Nikolasa. Stálo tam: Eva, chcem sa s tebou stretnúť. Po obede za jedálňou? Nikolas.

Takmer so vyskočila od radosti. Chce sa stretnúť! A so mnou! Odkráčala som za jedáleň. Nik tam nebol. Čakala som asi desať minút, keď som už chcela odísť, no naraz ma niekto schytil za ruky a mne bolo jasné, že som padla do pasce.

,,Ale, ale… Čakáš Nikolasa? Ten nepríde, no nemaj strach. Som tu ja,” povedala Ema. Miša mi zhodila tašku a Ema mi niečo ukázala. Môj denník…

,,Toto som našla. Nebolo tam meno, tak som si to prečítala, aby som vedela, koho to je. No a keď som to zistila, nevedela som prestať. Má to…zaujímavý obsah. Poďme si to prečítať…” Odkašľala si a začala čítať.

,,Milý denník, dnes som sa rozhodla. Som do Nikolasa zaľúbená. To je zaujímavé. A teraz posledný zápis. Dnes ma Nikolas zachránil pred Emou. Je možné, že sa mu páčim?” Zaklapla denník a udrela ma ním po hlave.

,,Myslíš, že by si sa mu mohla páčiť?! Ty?! Aká smiešna predstava!” Znova ma ním udrela. Potom šeptom dodala: ,,Teraz budeš dobre počúvať. Na Nikolasa sa už nikdy ani len nepozrieš, jasné!?”

Rýchlo som prikývla. V okamihu ma vzala za plecia a začala mnou triasť. Jej dve spoločníčky ma pustili a Ema ma sotila o stenu jedálne. Naraz mi silno udrela hlavu do steny. Robila to znova a znova. Keď to urobila tretíkrát, klesla som na zem. Ema do mňa ešte niekoľkokrát kopla a potom odišli. Ja som sa ponorila do tmavých snov bezvedomia.

Keď som sa prebrala, bola už tma. Opatrne som vstala a ani neviem ako som sa doterigala domov. V kuchynskom okne sa svietilo. Mama bola doma… Vošla som do kuchyne.

,,Kde je nákup?!” zvrieskla mama.

,,Predavačka zistila, že nemám 18 a nepredala mi to, ale…”

,,Žiadne ale! Mala si mi to doniesť, ty krava! Kde si bola tak dlho? A čo to máš na hlave?” ,,Len som sa s niekým pohádala, ale to nič nie je, to sa zahojí,” vysvetlila som okľukou. ,,Si slabá, keď sa takto strápňuješ. Takto som ťa nevychovala! Ak sa neprestaneš vzdávať, tak dostaneš!”

Takéto vyhrážky boli normálne.

,,Nevzdávam sa, ja…” nedopovedala som, lebo moja mama sa znenazdajky pri mne zjavila a dala mi facku. Poriadne silnú. Urobila to asi 5-krát, potom ma odtiahla na chodbu a sotila ma von do zimy, bol totiž november.

,,Nechcem ťa tu vidieť!” zabuchla dvere. Ja som ležala na studenej zemi len v ľahkom oblečení. Vstala som a odvliekla sa preč. Prešla som do neďalekému parku, kde som zbadala mužskú postavu. Bola som otrasená a nevedela si spomenúť na sebaobranu. On sa stále približoval a ja som vedela, že je zle. Chcela som ujsť, no zrazu ma schmatla za rameno čiasi ruka a už známy hlas sa spýtal: ,,Eva?”

,,Nikolas? Čo tu robíš?” spýtala som sa zmätene. ,,Išiel som sa prejsť. A ty?”

,,Ja? Ja som sa išla tiež prejsť,” habkala som.

,,Áno? S krvou na hlave?” podotkol.

Zamyslela som sa. ,,Áno?” Nikolas pokrútil hlavou a súcitne sa usmial.

,,Poď so mnou. Moji rodičia nie sú doma, išli na výročie do Talianska. Sú obaja zdravotníci, môžem sa ti na tú ranu pozrieť,” navrhol.

Tá predstava dosť lákala. A preto som ako v sne povedala: ,,Dobre, ideme!” Uškrnul sa a viedol ma k sebe domov.

Keď sme prišli, posadil ma a začal mi ošetrovať ranu. O 30 minút bol hotový a začal sa pýtať. ,,Kto ti to urobil? Ema?” Nemo som prikývla. ,,Povedz to učiteľke.”

,,Nie som žalobaba,” zašepkala som. Stál za mnou, no spravil pár krokov a bol predo mnou. Dlaňou mi zdvihol tvár, aby sa na mňa mohol pozrieť. Skúmavo sa na mňa pozrel. Moja tvár bola bez výrazu. ,,Nebola by si žalobaba. Keď to povieš, pomôže to.”

,,Nechcem pomoc! Zvládla som to včera a zvládnem to aj dnes! Nikto nič nechápe! Moja mama chodí domov v noci. No dnes prišla skôr. Áno, spravila mi to Ema. A keď som prišla domov, moja mama sa na mňa hnevala. Nedoniesla som nákup. Nakupujem pre ňu vždy pred školou, preto vždy meškám. Nahnevala som ju, a preto…ma vyfackala. Ale všetko je to len moja vina. Počuješ?! Ja…” nedopovedala som.

Podlomili sa mi kolená, spadla som na zem. Z očí sa mi rinuli slzy. Cítila som sa ako malé decko. Náhle som sa ocitla v jeho náručí. To náručie patrilo Eme, nie mne. Tvár som si zaborila do jeho ramena, no náhle som pocítila nutkanie pozrieť sa na neho. To  som aj spravila. Pozrel sa mi do očí a potom…ma pobozkal.

O rok neskôr…

Všetko sa začalo riešiť. Ema dostala 2 zo správania. Mama odišla. Nikto mi nepovedal kam. Rozprávam sa so psychologičkou o všetkom, čo sa stalo. Musím uznať, že Nikolas mal pravdu. Stačilo to len niekomu povedať. Občas chcem na všetky tie veci zabudnúť. No potom si spomeniem, že by som zabudla aj na to, aká som silná a čo všetko som zvládla.

Neviditeľné dievča

Niektoré príbehy znejú ako rozprávky, ale sú skutočné. A presne taký, je aj tento príbeh.

V našom meste žilo dievča, ktoré nikdy nikto nevidel. A nie preto, že by sa schovávala. Bola neviditeľná. Naučila sa pohybovať v tieni a chodiť na miesta, kde nikto nechodí, aby ju niekto omylom neudrel. Ako rástla, zvykla si, že svet okolo nej je plný pohľadov, ktoré prechádzajú cez ňu. Rodičia síce videli jej veľké detské oči aj jemné vlasy, ale akonáhle opustila bezpečie svojho domova, začala sa strácať ako zapadajúce slnko za obzorom.

V škole sedela v poslednej lavici a dúfala, že si nikto nesadne na jej stoličku. Pani učiteľka často počula v triede šušťanie papiera alebo zvuk otvárania fľaše, ale nikdy nevidela, kto to robí.

Keď sa pozerala na dievčatá v jej triede, cítila sa ako pokrčená stránka v novej knihe. Často sedávala na okraji postele a jediné, čo cítila, bola samota, ktorá sa jej zarývala pod kožu. Aj keď mala rodičov, ktorí ju nadovšetko ľúbili a starali sa o ňu, mala pocit, že nikoho nezaujíma. Najťažšie pre ňu bolo nie to, že bola neviditeľná, ale to, že sa tak aj cítila. Keď sa jej podarilo správne napísať úlohu alebo dobre vypočítať príklad, priala si, aby to niekto videl. Aby ju niekto videl. Aby ju pochválil, aby jej povedal, že nie je zbytočná. Pretože presne tak sa cítila. Zbytočná, nezaujímavá, neviditeľná.

Jedného dňa na hodine literatúry sa pani učiteľka opýtala otázku, na ktorú dievča  poznalo odpoveď. Tichý hlások v jej hlave sa ozval: Prihlás sa. Veď to vieš. Skús to. Pomaly a neisto začala zdvíhať ruku, i keď vedela, že je to celkom zbytočné.

Vtom sa spolužiačka, ktorá sedela pred ňou otočila akoby za sebou niečo cítila: ,,Č…č…čo to je?”

Večer sa ešte dlho prevaľovala v posteli. Myslela na to, čo sa stalo na hodine literatúry. Spolužiačka síce videla iba záblesk, ale aj to je niečo. Premýšľala, čo to spôsobilo. Ako je možné, že nemožné sa stalo skutočným? Keď zaspávala pocítila nádej. Nádej, že môže byť viditeľná. Nádej, že ju ľudia prijmú medzi seba.

Na druhý deň, keď si cez veľkú prestávku chcela, ako každý deň, sadnúť do kúta v miestnosti, začula krik. Vonku na dvore videla ako starší chlapec drží mladšieho žiaka a jeho spolužiak čosi hľadá v jeho taške. Podľa toho, ako sa mladší chlapec hádzal, usúdila, že mu to nie je po vôli. Okolo nich bolo množstvo žiakov, ale nikto z nich nevyzeral, že by sa chystal chlapcovi pomôcť. Sledovala ako päsť agresora narazila do tváre malého chlapca. Zavrela oči. To s tým naozaj nikto nič neurobí? Urobila krok dopredu. Nemôže to takto nechať. Keď vyšla von jej nohy sa odmietali pohnúť. Úzkosť, ktorú cítila pri pomyslení, že sa bude s niekým rozprávať, sa predrala na povrch. Stres jej zvieral pľúca ako obrovská ľadová ruka. Nohy akoby jej primrzli k zemi. Nech sa snažila akokoľvek, nedokázala sa pohnúť. V hlave sa jej opäť ozval ten slabý hlások: Dokážeš to. Musíš mu pomôcť! Nemôžeš dovoliť, aby im to prešlo! Nádych. Výdych. Nádych. Výdych. Nádych. Musí to skúsiť. Musí tomu chlapcovi pomôcť!

,,Hej!” skríkla a hlas sa jej nezatriasol. Chlapec, ktorý sa hrabal v taške, zdvihol hlavu. V očiach sa mu zračilo prekvapenie.

,,Čo chceš?” nahnevane odvrkol agresor. Potlačila prekvapený výkrik, ktorý sa jej dral na pery. Videl ju! On ju videl!

,,Nechaj ho na pokoji!” zakričala. Chlapcovi sa z hrdla vydral škrípavý smiech, ktorý sa však neodrážal v jeho očiach. Dievčaťu naskočili zimomriavky, ale odmietala cúvnuť.

Odrazu sa spoza nej ozvalo: „Áno, nechaj ho na pokoji!” Ten hlas patril jej spolužiakovi. Agresorovi zamrzol úsmev na perách. Jeho pomocník, ktorý držal obeť, vydesene kmital očami medzi ňou a svojim kamarátom.

,,Pustite ho!” skríklo dievča z nižšieho ročníka.

,,Prestaňte s tým!” pridali sa ďalší. A ďalší. A ďalší. Na dvore sa zhromaždil celý zástup žiakov. Všetci pokrikovali na chalanov, ktorý ešte pred chvíľou s takou ľahkosťou ubližovali slabšiemu chlapcovi. Teraz však cez celý dvor utekali do budovy a svoju obeť nechali ďaleko za sebou. Malý chlapec si rukávom mikiny utieral krv aj slzy, ktoré mu stekali po tvári.

Potom svoj uslzený pohľad obrátil k dievčaťu: ,,Ď…ď… ďak… ďakujem.’’ V jej vnútri sa rozlial príjemný pocit. Nie z toho, že ju ostatní videli, ale z toho, že pomohla niekomu, kto bol v tej chvíli pre okolie neviditeľný.

Neskôr, keď už bola doma premýšľala, čo sa zmenilo. Prečo sa na chvíľu stala viditeľnou? Nech sa snažila akokoľvek, nevedela prísť na to, čo to spôsobilo. Rozhodla sa, že to nenechá len tak. Musí to zistiť. A to hneď teraz. Postavila sa. Ak existuje možnosť, že ju ľudia začnú vidieť, musí ju využiť. Vyšla von. Vystrela chrbát. Zdvihla hlavu. Krok mala pevný. Ruky sa jej netriasli.  Keď prechádzala okolo ľudí, nesklonila hlavu. Oproti nej kráčal chlapec. Spoznala v ňom svojho bývalého spolužiaka. Jeho pohľad sa na nej zastavil na dlhšiu chvíľu ako bola zvyknutá.

Otočila sa na päte: ,,Počkaj! Ty… ty ma vidíš?” Chlapec sa zastavil a v tvári sa mu zračila nechápavosť.

,,Prosím?” nechápal chlapec.

Dievčati sa na tvári rozlial úsmev.  ,,Prepáč. Asi som si ťa s niekým pomýlila.” odpovedala, ale nedokázala skryť radosť, ktorú cítila vo svojom vnútri. A vtedy to pochopila. Pochopila, že sa stala viditeľnou, pretože si konečne verila. Stala sa viditeľnou, pretože v sebe našla dlho schovávané sebavedomie. Stala sa viditeľnou, pretože sa začala milovať.

V našom meste žilo dievča, ktoré nikdy nikto nevidel. Ale dnes… je to inak.

 

Najlepšia kamarátka

Stojíš pred zrkadlom a dívaš sa na seba. V hlave ti ide len jedno: „Si tučná, si tučná, si tučná.“ Obzeráš si svoje telo. Ovísajúce brucho, veľký zadok, široké boky a stehná ako nákladné lode. Cítiš sa ako veľryba, no namiesto toho, aby si plávala v mori, kde nikoho tvoj vzhľad netrápi, si tu.

Musíš chodiť do školy, do obchodov a na krúžky, kde ťa vidia ľudia. Cítiš na sebe ich pohľady. Niektoré sú opovrhujúce, akoby si tí ľudia hovorili: „Ako si taká obluda dovolí ukazovať sa v spoločnosti?“ Iné sú ľútostivé, tie neznášaš najviac. Nakoniec sú také, ktoré aj keď sa tvária, že tvoju nadváhu nevnímajú, len čo sa otočíš, obzerajú si ťa a v duchu ťa odsudzujú. Po líci ti stečie slza. A ďalšia. Teplý vodopád slaných sĺz sa ti spustí z očí, ani nevieš ako. Snažíš sa prestať plakať, ale nejde to. Ako to, že ostatné spolužiačky sú také pekné? S takou dokonalou postavou? A prečo si práve ty tá tučná?

Ako je to, dočerta, možné, že zo všetkých dievčat máš práve ty nadváhu? Máš minimálne o desať kíl viac. Zrazu si uvedomíš, že celý čas sa len porovnávaš a ľutuješ. Stále sa iba prizeráš. V škole na iné ženy, doma na svoj odraz v zrkadle, v noci nariekaš. A aký to má zmysel? Utrieš si oči a nos do rukáva. Nie, nenecháš to len tak! Na internete je predsa kopec tipov, receptov a cvikov, ktoré ti možno pomôžu zhodiť zopár kíl.

Na večeru ti mama nachystá to, čo zvyčajne. Dva veľké krajce chleba, hrubá vrstva masla, saláma a syr. Nemo pozeráš do taniera. Ako to, že si si doteraz neuvedomila, koľko to má kalórií? Rodičia si ťa nevšímajú, tak vezmeš tanier so slovami: „Navečeriam sa v izbe.“ Namiesto toho však mieriš do záchoda a večeru splachuješ. V žalúdku ti škvŕka od hladu, ale vieš, že to musíš vydržať. Na internete písali, že ak je človek veľmi hladný, má sa napiť vody. Hltavo piješ priamo z kohútika. Trochu to pomohlo. Na druhý deň nezješ raňajky. V jedálni odnesieš celú porciu rovno k okienku. Kuchárka na teba síce nevraživo zazerá, ale za peknú figúru to stojí. Takto to pokračuje ďalej. Množstvo jedla, ktoré máš zjesť, minimalizuješ, ako sa dá. Vynechávaš večere, na raňajky a obed zješ len niečo malé. Namiesto sedenia pri telke sleduješ na sociálnych sieťach chudučké dievčatá, diéty a posilňovacie metódy. Prečo aj to neskúsiť? Vyberáš karimatku a skúšaš urobiť pár brušákov. „Tučná, tučná, tučná!“ skanduje tvoj mozog do rytmu cvičenia.

Už po piatich opakovaniach si zadýchaná a brušné svaly ťa bolia. Ak tam nejaké vôbec sú. Prekonávaš sa a cvičíš ďalej. Po cvikoch na brucho nasledujú drepy, kliky a výpady.  „Si škaredá a tučná,“ otravuje hlas. Staviaš sa na váhu. Hypnotizuješ stúpajúce čísla, oči sa ti zalejú slzami. Musí sa to zmeniť! A aj sa mení. Tvojou prioritou stáva vzhľad. Obmedzuješ sa v jedle, veľa cvičíš, opakovane sa vážiš a obzeráš sa v zrkadle. Ľudia po tebe začnú pokukovať.

Spolužiačky sa vypytujú, ako je možné, že si tak rýchlo schudla. Vždy to uhráš blbou výhovorkou. Nechceš priznať svoje metódy. Vieš, že ľudia by to začali riešiť. Aj chlapci ťa berú akosi vážnejšie, telocvikárka tiež chváli tvoju zmenu. Berieš to ako podporu a snažíš sa ešte viac. Konečne sa niečo mení k lepšiemu! Posilňuješ dvakrát toľko, neješ takmer vôbec. Akonáhle zješ väčšiu porciu, dvíha sa ti žalúdok a hrdlo ti sťahuje. „Prečo si to zjedla? Teraz budeš zase tučná ako kamión. Hlúpa, tučná obluda!“ opakuje hlások v hlave. Vyčítaš si prešľap, zatváraš sa v izbe a opäť cvičíš. Čísla na váhe klesajú, no zdá sa ti, že stále máš veľa kíl. Musí to ísť rýchlejšie. Spolužiaci si začínajú o tebe šepkať. Keď prejdeš po chodbe, začuješ slová ako anorexia, psychiatria a bulimička. Sprostosti! Veď sa len o seba dobre staráš. Okolie si začína o teba robiť obavy, niekdajší obdiv v ich pohľadoch sa mení na obavy. Je to zbytočné, veď si v úplnom poriadku.

Zvoní na chémiu. Píšete písomku. Od rána ťa bolí hlava a lieky nepomáhajú. Zdá sa ti to, alebo v škole vypli kúrenie? Je tu akosi chladno. Nie, radiátor hreje. Pritiahneš si k telu mikinu a pozrieš späť do testu. Ak hydroxid vápenatý zreaguje s vodíkom… čítaš zadanie zas a zas. Slová nedávajú zmysel. Odpovede sú ti neznáme. Tvoj mozog si ide svoje: „Tučná, obézna, gigantická…“ Reťaz prídavných mien, ktoré komentujú tvoju váhu. Zrazu sa ti zatočí hlava a hrdlo ti stiahne. Rozbehneš sa na záchody a obsah svojho žalúdka vyvrátiš. Len žlč. Dalo sa to čakať, keďže si nič nejedla už druhý deň. Spustíš sa popri stene kabínky na zem a zhlboka dýchaš. V hlave máš kolotoč. Prečo sa to deje?  Na hodinách sa nevieš sústrediť. Všetko, o čom dokážeš premýšľať, je tvoja váha. Večer v posteli plačeš, aj keď nemáš dôvod na žiaľ. Celé dni sú akési pochmúrne a zvláštne. Akoby nad teba sadla hmla. Najradšej by si celý čas plakala. Najradšej by si úplne zmizla, akoby si nikdy neexistovala. Pritom vyzeráš oveľa lepšie, ako kedysi a to si predsa chcela.
Ráno sa zobudíš ešte za tmy a zistíš, že ti je zima, aj keď okno je zavreté, na nohách máš hrubé ponožky a perinu vytiahnutú až po bradu.

Vstávaš z postele, urobíš pár cvikov, zvážiš sa a napiješ sa vody. Číslo na váhe prepíšeš do tajného zošita a porovnávaš údaje s predošlými dňami. Posledné dni je to tvoja rutina. Triaška však neprestáva. Ideš teda do sprchy a púšťaš na seba horúcu vodu. Rozčesávaš zauzlené mokré vlasy. Zdá sa ti, že sú príliš riedke. V kefe sa ich zachytilo viac, ako zvyčajne. „Len sa ti to zdá,“ nahováraš si a odkladáš kefu. Stojíš nahá pred zrkadlom a obzeráš si svoje telo. Pohľad na plochejšie brucho a menší zadok ťa prinúti usmiať sa. Stehná máš však stále príliš široké a na rukách je tiež priveľa tuku. Prehodíš cez seba uterák a chceš vyjsť z kúpeľne, keď sa ti zatočí hlava. Cítiš, ako strácaš pôdu pod nohami a približuješ sa k zemi.

A potom tma.

Tma a ticho.

Obzeráš sa, no vidíš len temnotu. Celú ťa zahalila, stiahla ťa do svojich hlbín. Nevieš identifikovať, či stojíš, či sedíš. V hlave mš milión otázok. „Kde to som? Som mŕtva? Vyzerá takto smrť?“ Zrazu si uvedomíš, že toto je to, čo si si priala. Nikto ti neradí, ako máš cvičiť a čo máš jesť. Dokonca aj ten otravný hlas sa z tvojej hlavy vyparil. Prečo sa teda necítiš dobre? Práve naopak, cítiš len úzkosť a stiesnenosť.

Hmla temna ťa obkľúčila, nedovoľuje ti hýbať sa. Takže takto to bude už navždy? V duchu si nadávaš, že si za to môžeš sama, keď si od seba všetkých odohnala, keď si vo svojej duši pestovala temnotu. Ale predsa… Naozaj si to chcela takto? Si zmätená, aj keď si na pokojnom mieste. Jediná slobodne pohybujúca sa vec sú tvoje myšlienky, ktoré ťa dusia. Máš pocit, že sa zblázniš. Chceš sa rozplakať. Zakričať z plných pľúc. Rozbehnúť sa preč odtiaľto. Čokoľvek, čo by prehlušilo to ohlušujúce ticho, prázdno a tok tvojich myšlienok. „Podajte mi infúziu!“ ozve sa z diaľky nečakane.
„Rýchlo, nasaďte jej masku!“
„Aký má tep?“ pridávajú sa zreteľnejšie hlasy.

Počuješ aj plač. A nejaký ostrý zvuk, ktorý ti píli uši. Zacítiš pod sebou niečo tvrdé. Pravdepodobne na niečom ležíš. Niekto ti niečo nasadil na ruku. Zazrieš prvé záblesky svetla. Oslepia ťa, no postupne rozoznávaš tvary, farby a ľudí v okolí. Nad tebou sa skláňajú cudzí ľudia v záchranárskom oblečení. V rohu sedia tvoji nariekajúci rodičia. Všetko sa s tebou kýve. Napne ťa. Iba žlč. Si v sanitke. To preto je celý priestor okolo teba ako na vode. Prečo si v sanitke? Nechceš tu byť,veď si zdravá. Z neznámeho dôvodu ti začnú stekať po lícach vodopády sĺz. Sanitárka ti pichne akúsi injekciu a o chvíľu cítiš, ako ti oťažievajú viečka a upadáš do spánku. Kiežby trval až naveky.

O dva týždne…
„No tak, zjedzte to! Alebo vás mám nakŕmiť?“ zvýši Lenka hlas. Obyčajne je milá, ale keď vymýšľaš s jedlom, vie sa napajediť. Prevrátiš oči. Vieš, že táto bitka je vopred prehratá. Tie sestričky vedia byť panovačné! Uchlipneš si teda z detskej kávy a odhryzneš z vianočky. Lenka sa usmeje, spokojná so svojím úspechom.

Vlastne si celkom rada, že ťa núti jesť, lebo ty vieš, že sama by si zjedla o trištvrtinu menej. A pritom ešte zďaleka neprijímaš toľko potravy, čo normálny človek. Doktor vraví, že na zmenu treba ísť pomaly. Keď si sa prebrala, vysvetlil ti, čo sa stalo a opísal biologické procesy v tele, ktoré nastanú pri nerovnováhe príjmu potravy a vydávania sily.

Je to strašidelné. Keď si si uvedomila, čo sa s tebou dialo, rozplakala si sa. Plakala si dlho. Dostaneš sa z toho. Aj keď stále máš problém prijať sa taká, aká si, vieš, že to potrvá nejaký čas a raz sa to hádam podarí. Uvedomíš si, že všetci tí ľudia mali pravdu. Uvedomíš si, ako im na tebe záleží. Všetci ťa prišli do nemocnice navštíviť. Rodina. Učitelia. Suseda z horného. Každý spolužiak. Si im neskutočne vďačná, lebo počas toho obdobia si ich všetkých od seba odvrhla. Aj svoje najlepšie kamarátky, ktoré sa o teba báli. No vtedy bol tvojou najlepšou kamarátkou niekto iný. Niekto, kto ťa chcel stiahnuť do svojej priepasti. Niekto, kto chcel, aby si sa stala ďalšou obeťou sebanenávisti. Niekto, kto okrem teba ublížil mnohým ľuďom. Niekto podlý a nenásytný…

Anorexia.

Utajené tajomstvo

V živote detí je veľa problémov a niektoré aj také, s ktorými si nevedia poradiť. Jeden takýto problém sa stal aj chlapcovi, o ktorom vám porozprávam krátky príbeh.

Bol raz jeden chlapec menom Marek. Marek veľmi rád hrával videohry. Každý rok mu otec kúpil jeden doplnok do hry, no v jeden deň sa Marek rozhodol tajne ukradnúť otcovi kreditnú kartu a nakúpiť si viac doplnkov. Otec nebol rád, keď sa dozvedel, že mu odišlo 58 eur z kreditnej karty. Opýtal sa teda Mareka, či o niečom nevie. Marek sklopil oči a pokrútil hlavou, že NIE… lebo nechcel mať problém. Otec mu uveril. Onedlo sa to zopakovalo. Otec začal podozrievať Mareka, lebo jeho mladšia sestra Janka ani nevie zapnúť telefón.

Marek znova klamal otcovi, ktorý mu opäť uveril.

Prešlo pár dní a Marek začal mať zlý pocit z toho, čo pred týždňom urobil. Nechcel sa nikomu zveriť, tak to radšej držal v sebe. Prišiel Nový rok a Marek to úplne vypustil z hlavy a hral sa s mladšou sestrou akoby sa nič nestalo. Po zimných prázdninách sa Marek opäť vrátil do školy, kde si s kamarátmi navzájom vymieňali zážitky.
Nastal víkend a Marek sa tešil, že sa opäť ponorí do svojho mobilného sveta. V momente, keď zapol telefón, uvedomil si, že medzi ním a otcom ostali nevyriešené veci. Čím viac na to myslel, tým viac sa cítil horšie a horšie.

Už to nechcel držať v sebe, tak išiel za otcom a hovorí mu: „Oci, odpusť mi, bol som to ja, kto ti ukradol kreditnú kartu a zneužil tvoje peniaze“. Otec nebol z neho  nadšený, ale nechcel byť príliš zlý, tak ho potrestal tým, že mal zakázané elektronické veci ako mobil a televízor na celý týždeň. Marek si uvedomil, že  trest bol spravodlivý.

Týždeň bez mobilu a televízora sa mu spočiatku zdal ako večnosť, no neskôr zistil že existuje množstvo aktivít, na ktoré úplne zabudol. Namiesto sedenia pri obrazovke začal konečne tráviť čas s mladšou sestrou Jankou. Hrali sa hry, ktoré nevyžadovali elektrinu, a pomáhal otcovi s drobnými prácami v dome. Zistil, že svet nie je taký nudný, ako si myslel, a že má s rodinou lepšie vzťahy, keď sa s nimi skutočne rozpráva. Keď týždeň ubehol, otec mu vrátil telefón.

Marek si ho vzal, no už to nebola pre neho tá najpodstatnejšia vec, bez ktorej si nevedel predstaiť život. Úprimne sa otcovi ospravedlnil ešte raz a poďakoval mu za druhú šancu. Otec ho objal a povedal, že každý robí chyby, ale dôležité je ich priznať a poučiť sa z nich.

Marek sa poučil. Už nikdy viac nezneužil otcovu dôveru a pochopil, že aj to najväčšie utajené tajomstvo vždy vyjde najavo. A hoci ho videohry stále bavili, vedel, že čestnosť, dôvera a láska rodiny sú oveľa cennejšie doplnky do života. Odvtedy vedel, že aj tá najťažšia pravda je vždy lepšia ako akékoľvek ľahké klamstvo.