Poklad života

 

Život je kniha,

popísané strany,

niektoré prázdne,

iné úhľadné,

a druhé neprehľadné,

jedny vyžarujú šťastie,

a v ostatných je žiaľ.

Život je

láska,

nádej,

radosť,

smútok,

sklamenie,

hnev.

Chcem to všetko.

Chcem nájsť ten poklad sveta,

poklad života,

zmysel života.

Chcem žiť,

nie len prežívať,

chcem cítiť,

nie len vidieť,

chcem nájsť,

nie len hľadať.

Chcem tu byť pre iných,

ale aj pre seba.

Toto je môj život,

moja cesta,

moje poslanie.

Chcem sa predierať džungľou,

nájsť svetlo

a ukázať ho svetu.

Budem žiť tak,

ako ma rodičia naučili,

budem milovať tak,

ako ma miluje Boh,

budem žiariť tak,

ako všetky hviezdy na nebi.

Budem žiť celým svojím srdcom

a to stačí.

Láska stačí.

Ja stačím.

Pozbieram všetky

roztrieštené kúsky sveta,

vytvorím z nich nový,

môj svet.

Nájdem sa

a v sebe sa stratím.

Zima

 

Oči sú smaragdy,

miniatúrne magnetity,

sirény v hmle

a čo ja viem,

čo všetko ešte

si mi narozprával

v tej rozprávke.

 

…frenetické diadémy,

rad topoľov

popri ceste.

 

Často blúdim sivou krajinou,

dlho neobsedím na jednom mieste.

 

Zima bola zimná

ako pri poslednom súde,

keď v tvojom exile

zanikal môj svet.

Čas novinových čiapok

 

Občas trhám vety,

ktoré ešte nedozreli

a potom ma mrazia slová,

čo tu po mne zostali.

 

Z internetových správ

nedajú sa skladať

papierové čiapky.

 

Pre vás

ešte nie sme veľkí

a pre seba

už sme nemalí.

 

Občas sa ešte obzriem

zo schodov dolu

do obývačky,

či tam stále obaja sedíte.

 

Spravme si spolu

imaginárne čiapky

a naháňajme sa

ako kedysi

bezstarostne

a bláznivo

spolu

po byte.

PREPOJENÍ

myslíš naňho

srdcovú žilu nahradila pružina

(ne)uhýbaš pohľadu

spojení priesvitným špagátom

(sa) hráte ako bábky

 

oči prelepíš páskou

aby si si nemusela pripomínať

že viac ho neuvidíš

 

pružina zo srdca sa uvoľnila

odrezala špagát

 

za páskou však navždy zostali

spletené dlane

 

x

 

pod vodou

kyslík zo vzduchových bublín

náhle zmizol

ako každá nedokončená myšlienka

hlasy v hlave sa utopili

nejaké okolo mňa stále plávajú

nevnímam ich

sú cudzie

ako kachličky na dne bazéna

čo sa vpili do tmy

 

ale tam hore

nad vodou

je prísľub svetla

Nesieme si navždy v sebe…

 

FIALKA

v to ráno si zmokla

zadusená hustým dažďom

stojíš v rade

lúčnych kvetov

nevidia tvoju inakosť

 

aj tak ti raz dá niekto meno

 

KRESLÍŠ TVÁRE

jednej si nedokreslila pery

druhá má oči príliš blízko seba

ďalším chýbajú mihalnice

sú nesymetrické

nedokončené

škaredé

napriek tomu by si ich nakreslila znova

s rovnakými chybami

pretože vieš

že nikdy by aj tak

dokonalé neboli

 

chceš aby sa podobali

na teba