Nečítaj…

Sedíš v kresle, ticho.
Tvoja tvár je bledšia než bývala, oči trochu unavenejšie… a ja sedím oproti tebe,
ako kedysi ty pri mne, keď som mala horúčku
Lenže teraz nemám horúčku ja, ale horí vo mne niečo, čo sa nedá schladiť.
Rakovina. Slovo, ktoré sa lepí na steny nášho domu ako prach.
Nezvaný hosť, ktorý neodchádza.
Hovorili, že možno… že možno ustúpi.
Ale dnes už nehovoria „možno“.
Dnes mlčia. Ako ja, keď ťa držím za ruku a neviem, čo povedať.
A ty…ty si stále ty.
Silná. Nežná.
Ale viem, že aj keď sa usmievaš, niečo v tebe plače.
Možno nie kvôli bolesti, ale kvôli mne.
Lebo vieš, ako ma zlomí to, čo príde.
A ja to viem tiež.
Niekedy sa mi zdá, že tvoje ticho kričí.
Nie „nechcem zomrieť“, ale skôr „nechcem ťa opustiť“.
A to bolí viac než čokoľvek iné.
Lebo ja by som dala čokolvek, aby som to zmenila.
Ale nemôžem.
A ty to vieš.
Možno raz budem silná ako ty.
Možno nie.
Ale teraz… teraz len sedím vedla teba,
počítam tvoje dychy a prajem si, aby ich bolo nekonečno.
Niekedy rozmýšľam, ako veľmi sa môže rozpadnúť srdce, kým prestane biť.
Lebo moje ešte bije. Ale je to len mechanika.
Nič, čo cítiš, keď ťa lámu pomaly… nie násilne, nie naraz, ale potichu, deň za dňom.
A ty vieš, že to nemôžeš zastaviť.
Každý deň hrám divadlo.
Usmievam sa na ľudí, čo sa ma pýtajú „ako sa máš?“
Poviem „v pohode“, lebo čo iné povedať?
Ak by som povedala pravdu, asi by cúvli.
Moja bolesť by bola priveľká na ich pohodlie.
A ja už nechcem byť niečou záťažou.
Ale večer, keď všetci zaspia a zostane len ticho,
to sa vráti.
Ten pocit, že sa svet rúca potichu, bez výkrikov.
Že babka, ktorá kedysi niesla celý môj svet v dlani,
mi pomaly mizne medzi prstami ako piesok.
A ja nemôžem nič urobiť.
Môžem len sedieť. Držať jej ruku. A dýchať, keď dýcha ona.
A čakať… na čo vlastne čakám?
Zázrak?
Alebo len trochu viac času?
Nie som pripravená.
A viem, že ona to vie.
Cítim to v tom, ako sa na mňa díva.
Nie je to pohľad niekoho, kto sa lúči s týmto svetom.
Je to pohľad niekoho, kto sa lúči so mnou.
A ja ten pohľad nezvládam.
Ak by som mohla, zobrala by som tú bolesť na seba.
Celú.
Len aby ona mohla ešte raz piecť koláče.
Ešte raz spievať tú starú pesničku, keď si myslí, že ju nikto nepočuje.
Ešte raz mi povedať: „Poď, daj si polievku, si bledá.“
Ale život nie je spravodlivý.
A rakovina nepočúva prosby.
A tak len sedím.
A píšem.
Lebo inak by som sa rozsypala na kúsky.

Tieň svetla

Svet hrá sa s nami, nikdy fér,
mladí padajú, keď chcú ísť vpred.
Choroba príde bez varovania
v sekunde zmení dni aj plány.

Prečo choroby berú mladých,
prečo ich čas prišiel takto skoro?
Prečo rakovina rastie v telách,
čo sa ešte len učia žiť naplno?

Prečo má niekto dvadsať a už pozná bolesť dní,
kde lekári hovoria viac než vlastné sny?
Prečo sa niekto učí každý deň prežiť,
keď iní sa učia len noci prepiť?
A kým ich triedy riešia drámy, kto koho nechce,
oni riešia otázku: „Budem tu ešte?“

Genetika mieša karty bez pravidiel hry,
niekomu vezme hlas, inému nohy.
A my len sledujeme, ako padajú tí,
čo včera ešte verili na dlhé roky.
Niektorí z nás sa učia žiť s tým, čo neprejde,
s tým, čo neodíde, len ticho príde.
S chorobou, čo nepozná vek ani hranicu,
čo vtrhne do života ako zlodej v noci na ulicu.

Niektorý má v hrudi nádory, ktoré nechcel,
niekto má krv, čo mení sa na jed.
Niekto má srdce, čo bije príliš slabo,
niekto pľúca, čo dýchajú s námahou.

A predsa každé ráno vstane,
hoci ubolene, hoci pomaly.
Každé ráno je malým zázrakom,
hoci každý deň je zápas.
Kiežby na každého cestu von bol čarovný liek,
no neexistuje sľub, že zajtra bude lepšie než dnes.

Ale možno práve v tom je odpoveď:
že aj keď choroby sú reálne,
aj keď bolia viac, než hocikto chápe,
človek žiari tým, že bojuje,
že v sebe nájde dôvod,
hoci slabý, hoci malý,
ale vlastný:

dýchať, vstať, prežiť deň
a veriť, že svetlo príde,
aj keď zatiaľ vôbec nevidieť jeho tieň.

Weltschmerz

V nemčine existuje slovo weltschmerz.
Hovorí o pocite bezmocnosti a depresie
z toho ako je tento svet v sračkách.
Je to slovo ťažšie ako popol,
ktorý ešte dohára v našich lesoch.
Slovo jasnejšie než hviezdy,
ktoré sa sem už hanbia svietiť.

Keď ho však idem vysloviť,
nemám pocit že je to cudzí jazyk.
nepotrebujem dabing na slová hovorené z duše: zě nič nestačí.
Ani modlitba,
ani vojna,
ani revolúcia,
a ani snaha recyklovať v srdci.
Keď svet je mŕtvy a aj tak ďalej podlieha svojej smrti.

Vidím deti s mobilmi namiesto snov,
vidím starcov, čo zabudli veriť v zajtrajšok,
a vidím nás.
Ako sedia pri oknách,
vypisujú statusy o beznádeji,
len aby sa necítili sami
v tejto globálnej melanchólii.

Hovoríš: “Zmeň svet.”
Ako?
Čím?
Keď aj naše slzy sú už toxické,
keď každý nápad skončí v korporátnom logu,
a už aj poézia sa predáva v zľavách
s popisom – tragické.

Weltschmerz nie je póza,
je to chrípka dnešnej civilizácie,
móda novej aplikácie,
óda trosiek inšpirácie.
A keď sa svet už nebude vedieť liečiť,
keď všetci budú kričať o pomoc,
keď všetci začnú Ježiša kriesiť,
v tej sekunde, v ten zlomok,
si len poviem weltschmerz.

Svet sa však nerúti výkrikom,
ale šepotom správ.
Ulice dýchajú dymom z obrazoviek,
a stromy rastú už len v simuláciách.
Vojny sa menia na tapety,
utrpenie má filtrované farby,
voda chutí už len po pamäti.
A ja z pamäti čakám,
kedy tento problém budú riešiť Nemci, už 3 krát.

Zem sa potáca ako opitý prorok,
všade kričí o idealizme ticha.
A akýkoľvek pokrok tohto proroka
je stabilný asi ako krok otroka v 1650 rokoch.
Lenže aj ten otrok tam sa mal lepšie jak ja v bežný utorok.

Len niekedy želám,
aby sa Zem na chvíľu zastavila,
aby sa tá Pandorina skrinka zatvorila,
a my sa mohli nadýchnuť,
niečoho nového, čistého.
No zistím,
že už niet vzduchu,
iba ozvena vlastného výkriku.
A tak sedím,
v tomto tichom svetovom smútku,
a rozumiem Nemcom,
čo vynašli slovo pre bolesť,
ktorá nemá riešenie.

Weltschmerz
ako zrkadlo,
čo ukazuje všetko,
len nie nádej.

Prečo žijeme v svete plnom nenávisti a hnevu?

Svet sa nám rozpadá na tisíc malých črepov,
každý si v dlani drží ten svoj kúsok skla.
Kráčame krajinou, čo zdá sa byť stepou,
kde nenávisť a hnev nám v srdciach vyrástla.

Prečo kým vietor v poli kvíli,
prečo sme stratili ten spoločný náš hlas?
V honbe za pravdou sme klamstvu uverili,
že cudzinec je nepriateľ a vrahom je zas čas.

Stačí len uznať, že tie črepy patria k sebe,
že obraz celý je viac než náš malý kus.
Hľadajme človeka v tom druhom i v sebe,
nech láska prebudí náš vyhasnutý pulz.

PO STOPÁCH ČREPÍN

xxx
urobiť sa či neurobiť ?
to je otázka

prelom pokušenia
k pseudo – uspokojeniu
a následnou sebanenávisťou
primiešame sebapoškodzovacie sklony

a hurá, nech žije
zúfalec na zemi!
medová hostina
rozkoš na tanieri

drb
dáme si po ortieli
a môžeme ísť spať
s hmlou v hlave
lebo zas si vytvárame
zo života červenú izbu
a pádne myšlienky
miznú a miznú
a už len mechanicky
zahajuješ tú úbohú akciu
a na povrch nepoškodený
no vnútri …
bez slov.

xxx
chcem vymeniť svoju
kožu za mužskú
to by vyriešilo
veľa hlavolamov
ktorých sa neviem zhostiť

kým som žena
neviem si to vysvetliť

muži sú iní,
keď držia cigaretu v ústach,
keď sa obliekajú,
keď nadávajú na skokotený
systém života
ešte aj keď štia
majú väčší šarm.
sú krajší, keď plačú,
vzácni,
lebo svet ich
mnoho karhal za slzy
a keď s nimi vyjdú
na jeho javisko –
je to potlesk.

keď spievajú
sú chutní
už len tým, že tam stoja
keď tancujú
sú objavom
lebo to je
tak sexi, keď chlap
vie tancovať
ešte aj v poézii by ma
natreli na chlieb,
lebo keď sa dievča
vyvracia na papier
celé, celučičké
to je iné ako chlapec
a to, ako ich neovládnu
pre nás vodopádové
záležitosti

fu

tak by som bola
chudobný študent
a keď povedia, ľúbim ťa
padá nebo na zem

kým sú?

koniec koncov
problém nie je
v Tom, že nemám penis
ani v Tom, že mám
v sebe diery
ale v Tom, že
v nič z toho
neverím.

xxxx
prvá v pustej krajine
kde oheň zožerie do tla les
tam som rodím
biela
nádejná
neverná sebe
trhá sa mi kôra
praskám
ale bez toho by
som nebola
breza
označkovaná
minulosťou
začiatok a koniec
vytekám si z čiar
ale neumieram
ožívam
vidím bolesť, ktorú
som si skrývala na neskôr
vidím ju, stáť predo mnou
vidím ju sťať môj pokoj
vidím ju šťať všade vôkol
pomenovaná
sa ľahšie ratuje
miazga života

začiatok úvah nad bludnými ránami
a všetkými možnými zmenami,
ktoré aj tak neprídu
lebo ich zavolám
a vzápätí zakričím:

,,zabudla som“

mám tenkú kožu
takže možno mi vytečie
aj mozog
už aj srdce sa mi možno prelialo
cez telo
ale ja som
nevesta biednych pôd
vlastníčka búrlivých vôd
myšlienok
som už teraz
súca k pádu
vyzerám ako ohryzená ceruzka
čo mnou napíšeš ?
asi už len baladu
o mŕtvych vetvách
o čiernych dierach
o malých érach bieloby
lebo však som breza
tak som sa narodila

nádejne

to mi ostáva

a ešte hubové telo
dielo
veno
pleno
do ktorého hádžem
prerod
lebo som rezba

KRUH

som sklo
píšeš doň očami
necítim pozorujem
ako dvere krákajú
a vrany plačú
ukradli svetlo
aby neboli lovené
teraz tichu platia daň
sú na mizine
predávajú perie
ale čas im zobral nebo
a zemi patrí
telo
posledného
vtáka

dni zavesené na vešiaku
kvapká zo mňa nostalgia
túžim
vrátiť včerajšiu hmlu
sladký smútok
miešam zmätok na dne pohára
prehltnem minulosť

chutí ako parfum
za ktorým som sa niekedy otáčala

keď sme sa stretli
pršalo lístie
vo vrecku som mala slnko
a v topánkach rieku
dal si mi sveter
upletený pod hviezdami
hľadal si ma na zemi
no ja som rozosievala dážď
posielala som ti po ňom želania
pomýlil si si ma s mesiacom
lebo som bledšia
ako tvoj sen
kruh
do ktorého si vošiel
bez dovolenia