Čo keby sme ušli

 

Prásk! S veľkým rachotom dopadli mohutné kľúče našej profesorky na stôl a so zdĺhavým povzdychom sa uvelebila na stoličke, ktorá nešťastne zastonala pod váhou. Po triede sa rozniesol ako prúd búrlivej rieky šumot nervóznych študentov. Od tohto momentu som vedela, čo ma čaká.

Ešte týždeň pred týmto okamihom bol úplne normálny. Teda… Podľa toho, čo sa vám vynorí v hlave, ak si pomyslíte na „úplne normálny” študentský život.

Písomka za písomkou, akoby sa učitelia v kabinete pretekali, kto si žiakov znepriatelí ako prvý. Neustále únavné učenie sa do tmavých nocí a ranný stres, či si všetko pamätám, nie to ešte, či mám správne zaviazané topánky.

Bolo pondelkové ráno, 7:34, keď som sa došuchtala do triedy plnej ešte polorozospatých tiel. Dlaňami si šuchali oči, aby sa odpútali od raňajšej pohody. Márne.

Tašku som si hodila na lavicu a rýchlosťou slimáka sa odmašírovala na dámske toalety. Otvorila som dvere a zvnútra ma ovanul chládok. Ten typ, ktorý sa vám zaryje hlboko a pochutnáva si na vašich kostiach ako vyhladované psisko.

S nevôľou otužovať sa, som pristúpila k umývadlám a obzrela sa do zrkadla. Z môjho vnútra sa vydral povzdych nad mojím výzorom, otočila som kohútikom a do rúk nabrala vlažnú vodu, ktorou som si nechala vyštípať tvár.

„Misia splnená. Opäť sa cítim aspoň kúsok pri živote,” zamrmlala som si pod nos. Ako na zavolanie sa dvere rozleteli, až kľučka narazila do farebných kachličiek znejúc ako výstrel zbrane. Snažiac sa nenechať dušu preniknúť pomedzi prsty som sa ťarbavo zatackala a uprela pohľad na osobu vo dverách.

Upretým pohľadom podišla ku mne, stisla mi ruku a s ľahkosťou odtiahla do zadnej časti záchodov, kde sú väčšinou dve storočné stoličky a prstom ukázala, aby som sa posadila. Urobila som, ako mi nakázala, no zmäteným pohľadom si ju neustále premeriavala od hlavy po päty. Do ruky mi vložila akýsi malý objekt pripomínajúci cukrík. Zvraštila som čelo a opäť uprela pohľad na dievča sediace oproti mne.

„Čo to j… ,” ani som nestihla dopovedať a jej hlas ma prerušil.

„Čo keby sme ušli?” uprela na mňa velikánske oči nečakajúc na moju odpoveď, prehltla druhý kus, čo jej ostal v ruke.

Hoci mi naši vždy hovorili, „ak skočia oni, skočíš aj ty?”, no toto bola výnimočná situácia.

Ruku som si zdvihla k ústam a prehltla „cukrík” ležiaci mi v ruke. Striaslo ma.

Chvíľu sme sa na seba dívali. Ani jedna sa neuráčila rozbiť dusné ticho, čo nás obklopovalo.

Nenazdala som sa a čas sa akoby spomalil. Cítila som vzduch a počula farby. Pripomenulo mi to staré „skrínsejvre” vo Windowse, lietala som…

Prásk! Onedlho sa znova rozleteli dvere dokorán a neznáme osoby neustále vchádzali a vybehovali dnu. Pocítila som, ako ma niekto stisol za plece, kmásal mnou ako handrovou bábikou, a v ten moment sa mi zatmelo pre očami a…

Otravný pípajúci zvuk a oslepujúca žiara bielych svetiel je posledné, na čo sa pamätám. Postavy v bielych, prísne vyzerajúcich plášťoch lietali okolo mňa.

V nemocnici som ostala ešte pár dní na „preventívku”. Nemôžem povedať, že som si to užila, no nebolo to práve najhoršie. Aj v škole som sa neskôr od spolužiakov dozvedela, čo sa stalo. Ľutovať to budem do konca života.

Od samého začiatku

 

Ak ste sa niekedy zamýšľali nad tým, ako vyhynie ľudstvo, zrejme ste dospeli k záverom a pohromám ako meteorit, atómová vojna alebo pandémia. Ale ja vám to poviem. Poviem vám o budúcnosti ľudstva. Teda… o minulosti ľudstva.

Sedím tu pri lese a vyrezávam slová do skaly. Ako nejaký pračlovek. Toto je svedectvo pre budúcu generáciu, pre ľudí z budúcnosti, ak ešte nejakí budú. Možno tomu nebudú rozumieť, lebo si vymyslia novú abecedu. Ale som si istá, že jedného dňa prídu do bodu, keď to rozlúštia, ako my egyptské hieroglyfy.

Je to ako výpoveď dinosaura. Výpoveď o tom, že dym a oheň všetko zabil. No ja nie som dinosaurus. Som človek a napriek tomu bude moja výpoveď podobná. Výpoveď o tom, ako môj druh zahynul. Väčšina. Neviem, koľko ľudí prežilo, tu som jediná a za ten čas som nikoho nestretla. No možno niekde ďaleko ešte sú preživší.

Ako teda zaniklo ľudstvo? Vlastnou hlúposťou. Alebo múdrosťou? Všetkým dokopy.

Bolo piateho júna 2139, keď prišla mama domov z práce a naštvane hodila tašku na gauč.

,,Vykopli ma,” povedala stručne. ,,Už aj učitelia sú roboti.”

To bola už jej tretia práca. Najprv bola upratovačka v reštaurácii. Lenže prišla samozmývačka a podlaha sa začala zmývať sama. Mamu vyhodili, zmývačka to spraví rýchlejšie ako ona.

A tak chvíľu pracovala ako kuchárka. Lenže onedlho prišli stroje aj do kuchyne. Roboti- kuchári boli rýchlejší, presnejší, pedantnejší, proste lepší.

Mama zistila, že bez výšky sa v tejto dobe pohnúť nedá. Akúkoľvek ľahkú prácu urobí stroj. Išla preto študovať.

Išla za učiteľku, lebo dúfala, že učiteľov nahradia roboty medzi poslednými.

Mýlila sa. Výklady od robota sú presné, výstižné. Lepšie ako ľudské. Testy sa už dávno nerobia. Mama si ich ešte pamätala, ja už nie. Nás skúšali len na konci roka jedným veľkým IQ testom.

A tak tu sedela a lámala si hlavu nad tým, čo má robiť.

Školy však uvítali viac ako len robotických učiteľov. Vizuálny teleport. V školách sa začal používať na geografii alebo dejepise. Bol však len vizuálny, takže preniesol iba myseľ. Vlastne virtuálna realita, ale reálna virtuálna realita. To sa však o chvíľu zmenilo.

Pamätám si, keď som sa to prvýkrát dozvedela. Bolo to na jeseň roku 2141, keď sa v hlavnom mestskom centre zrazu mohli ľudia za päťdesiat kryptónov fyzicky teleportovať. Kamkoľvek. Do práce, do školy, kam ste len chceli. Nikdy som na tom nebola, čo mi bolo veľmi ľúto, no tiež nie nadlho.

Lebo teleport mal zrazu každý. Chudobnejší len ten vizuálny, bohatší aj ten fyzický.

My sme tiež doma jeden mali. Vizuálny, jeden z menších modelov, hádam najlacnejší v obchodoch. A hovorím jeden, lebo v niektorých domácnostiach mali teleport do každej izby.

Teleportom ľudia zleniveli. Zdalo sa, že viac už to nejde, ale išlo. Ak si môžete zjednodušiť život, urobíte to. Ľudia teda len vstúpili do teleportu v spálni, ťukli tlačítko a boli v kuchyni. Bolo to jednoduché.

No onedlho školstvo vybavili ďalšou skvelou vecou na uľahčenie života. Vizuálnym časovým teleportom.

Hodiny dejepisu sa tak celkom zmenili a minulosť sa spoznávala inak. Ako film, video.

V roku 2144 prišiel fyzický časový teleport. Skaza ľudstva. Najprv sa dalo cestovať iba do minulosti, neskôr aj do budúcnosti.

Onedlho sa stal tiež dostupným verejnosti a bola to totálna katastrofa.

Ak si vravíte, že cestovanie v čase musí byť super, poviem vám veci, ktoré by vám možno ani nenapadli.

Čas prestal existovať. Nič to neznamenalo, keď ste si ho mohli kedykoľvek posunúť. Nikto nikam nemeškal. Nikto nerobil chyby. A nikto ani nikde nebol a nič nerobil.

Pretože ľudia sa prestali o všetko zaujímať. Ak ich čakal náročný deň, proste odišli do budúcnosti, keď už je po ňom. Prestalo sa chodiť do práce. Ľudia len preskočili čas, keď mali byť v práci. Lenže v práci potom nikto nebol.

Ak si čas predstavujete ako časovú priamku, už to tak nebolo. Pretože všetko sa zrazu odohrávalo naraz. Niekto mohol v Egypte, pozorovať stavanie pyramíd a niekto iný si prezeral technológie budúcnosti.

Všetko bolo zrazu zbytočné.

Ľudia ale stále bývali chorí a nemal ich kto ošetrovať, lekári sa na to vykašľali. Začali sa tak šíriť choroby.

Vláda si rýchlo uvedomila, že teleport v domácnostiach je veľká chyba, a tak prerušili teleportačné prepojenie. Ako keď sa vypne internet.

Ľudia boli naštvaní. Páčil sa im jednoduchý život. Začali protesty. Prečo musíme vôbec pracovať?! Otrokárstvo! Neľudské podmienky! V 22. storočí by sme mali byť dosť vyspelí na to, aby sme nemuseli zo seba robiť otrokov! Pamätám si niektoré pokriky, keď išli protestanti mestom.

My s mamou sme stáli bokom. Mama ich nepodporovala. Celkovo bola proti moderným technológiám, vždy hovorievala, že ľudská múdrosť dosiahla svoj vrchol a už iba klesá nadol.

Začal problém – ľudia nechcú pracovať. Lenže pracovať treba. Všetko stálo. Tí, čo na protest prestali chodiť do roboty, zistili, že si v obchode nemajú čo kupovať. Že im v nemocnici nikto neošetrí zlomenú ruku. Že ich deti sú hlúpe, lebo nechodia do školy. A že nájom nemá kto platiť.

Koho viniť? Mesto. Vládu. Štát.

Protesty otriasali mestami. Bolo to takto celkom všade, v celom svete, od Ameriky po Áziu. Nedostatok tovaru! Vláda sa nevie starať o svojich občanov!

Lenže komu to celé hovorili? Proti komu išli? Vláda sa rozpadla, veď keď nikto nepracuje, tak ani oni.

Totálny chaos.

Nikto nepracoval, nikto nezarábal, no aj keby zarábali, nebolo čo kupovať. A navyše sa vrátilo teleportačné pripojenie. Niekomu sa podarilo nabúrať do systému a vláde to už bolo jedno. Teleportácia bola späť.

Ľudia v uliciach sa zredukovali. Odchádzali do minulosti, keď ešte nebol na Zemi taký chaos.

Dvadsiateho ôsmeho septembra 2145 vybuchla vo Washingtone jadrová elektráreň. Jadro sa roztavilo, nebolo dosť obsluhy. Požiar hasili len dobrovoľníci z okolia a po týždni sa im ho podarilo uhasiť. No zasiahlo to celý Washington. Prírodu, zvieratá, ľudí z okolia.

Len o mesiac neskôr vybuchla ďalšia v Rusku. To bolo ešte väčšie.

Nad Amerikou a polovicou Ázie a Európy sa vznášal rádioaktívny mrak.

No nikto s tým nič nerobil, čo by s tým mali robiť? Možno sa o to aj snažili, no s nefunkčným svetom sa ťažko pracuje.

Zdravie ľudí sa stále viac zhoršovalo a do nemocníc sa začalo vracať pár doktorov. Na všetkých však nestačili.

No a roboty sa po čase pokazili a nemal ich kto opravovať. Deti už nechodili do škôl a tých, čo to vedeli, bolo stále menej. A tak začala odchádzať aj robotická sila.

V roku 2146 sa rozšírila po svete choroba Mancas. Tak ako mor v roku 1720 alebo Covid v roku 2019.

Veľká pandémia.

Neboli však lieky. Nemal ich kto vymýšľať ani vyrábať. A tak bola úmrtnosť na Mancas vysoká. Do týždňa od nakazenia ľudia umierali na vysoké horúčky a zlyhávanie pľúc.

Civilizácia sa vrátila na začiatok. Spoločnosť bez pravidiel, zákonov alebo peňazí. Všade chaos a choroby. Začal opäť fungovať výmenný obchod, no nie nadlho, lebo úroda, zvieratá, všetko zomieralo.

Požiare po výbuchu jadrovej elektrárne v Indiane poškodili hlavné teleportačné pripojenie, a tak teleportácia navždy skončila.

Mama dostala Mancas. Dostala sa z toho, no odvtedy bola veľmi slabá a stále chorá.

Planéta sa od roku 2145 oteplila o deväť stupňov.

Požiare, horúco, potom zase hrozné dažde, extrémne výkyvy počasia a hrozné podmienky. V januári 2146 bola priemerná teplota Zeme 32 stupňov Celzia.

Štrnásteho marca 2146 vybuchla atómová elektráreň v Číne. Najväčší jadrový výbuch v histórii. Ľudia tvrdili, že to bol sedemkrát väčší ako vo Washingtone. Otriaslo to celou Čínou. A napokon aj celým svetom.

Mama zomrela, keď opäť dostala Mancas. V meste ma už nič nedržalo, bola som sama.

Musela som ujsť. Planéta zomierala, vedela som to. Išla som ďaleko od miest, ďaleko od ľudí, od civilizácie.

Dostala som sa až do lesa, ktorý pred tromi rokmi zhorel. Kedysi lesy bývali zelené. Aj tráva alebo rastliny. No už dlho mávali hnedo-žltú farbu alebo ani vôbec nerástli.

Vo vyprahnutom lese, miestami to už bola len skalnatá pustatina, sa mi podarilo nájsť jaskyňu. To bolo to, čo som hľadala.

Mala som veľa jedla ešte z domu. V konzervách. Vravela som, že mama bola na to pripravená. Mali sme veľké zásoby pre prípad núdze.

Jaskyňa, ktorú som našla, bola dobre krytá zo všetkých strán, mala len malý otvor ako vstup.

Neviem, koľko som tam sedela a čmárala na steny jaskyne. Vonku som videla veľa dymu. Bol aj v jaskyni, no stále ho bolo menej ako vonku. Držal sa pri strope, no často som sa budila, lebo som sa dusila.

V jaskyni som bola ukrytá od všetkého. Od ohňa všade naokolo. Čiastočne aj od vysokej radiácie po celom svete. Od Mancasu.

Zvierat som sa báť nemusela, tie už dávno všetky vyhynuli. Stretnúť v lese psa bola vzácnosť.

Neviem, aký je dnes dátum. Neviem, aké je ročné obdobie. Dni sú horúce, nedá sa dýchať. Dym zakryl slnko, nepamätám si, kedy som ho naposledy videla. Neviem.

Sedím tu na kraji jaskyne a vyrývam do kameňa slová. Cítim, že musím dať vedieť budúcej civilizácii, ak nejaká ešte bude, čo sa stalo s ľuďmi. S planétou. Ako im ju ľudia zničili prílišnou múdrosťou a hlúposťou zároveň.

Nám by tiež pomohlo, keby nám dinosaury nechali odkaz, čo sa im stalo. Takže to urobím. Lebo o chvíľu aj ja zomriem a neviem, či je na Zemi ešte niekto, kto by to urobil.

Keď zem dohorí a dym sa po rokoch a rokoch rozplynie, všetko sa zase obnoví. Evolúciou sa z mikroorganizmov možno znovu vyvinú inteligentné bytosti.

A svet môže začať žiť zase od samého začiatku.

Som

 

Volám sa Richard, kamaráti ma volajú Rišo, niektorí aj Riči, ale to je nepodstatné. Som tu od toho aby som vám vyrozprával príbeh, moje priznanie. Bratislava, mesto kde žijem nie je moje rodné mesto, som rodený oravčan. Narodil som sa v Dolnom Kubíne a keď som mal asi tri roky, tak sa moji rodičia rozhodli presťahovať. Vraveli mi že kvôli robote, ale ja si skôr myslím, že to bolo kvôli pochybným vzťahom, ktoré v našej rodine sú…to je jedno. Presťahovanie zapríčinilo to, že som nevyrastal s rodinou ako väčšina mojich kamarátov, veď deväťdesiatšesť percent rodiny ostalo na Orave a ja so ich videl iba počas sviatkov, či prázdnin a to nie vždy.

Chabý vzťah som mal aj s mojimi starými rodičmi, vinu za to určite nesú moji rodičia, veď oni sa chceli presťahovať…to je jedno. Moji starí rodičia, babka a dedko ako sa hovorí, neboli zlí ľudia. Áno babka si rada pokričala, ale dedo bol dobrák od kosti. Hoci som s ním nemal nejako veľmi blízky vzťah, mohol som sa na neho vždy spoľahnúť. Zomrel vo svojej osemdesiatke keď som mal osemnásť rokov. Vtedy som nepociťoval smútok, skôr hnev, bol som pri ňom keď vydýchol…to je jedno… všetko sa stalo tak rýchlo, väčšinu toho si nepamätám, ale to čo si pamätám sa stalo asi takto.

Môj dedo bol vždy vitálny človek, na svoj vek až príliš, v sedemdesiatichdeviatich stále behal po hore, kálal a pílil drevo. Mal neskutočnú chuť do života a myslím si, že práve to zapríčinilo jeho vitálnosť. V takom, relatívne mladom, stave som ho videl naposledy keď som mal sedemnásť a vybehol som hore na Oravu sa schovať pred vlastnými problémami…to je jedno. Odvtedy to šlo iba dole vodou. Dva mesiace po mojej návšteve mu bola diagnostikovaná rakovina prostaty, všetci naokolo verili, že sa z toho dostane, no ja nie, ja som sa s naším vzťahom – nevzťahom rozlúčil už vtedy.

Čas plynul a ja som sa staral o svoje záležitosti, samozrejme, že som si občas povedal, že by bolo dobré ísť pozrieť ako sa dedo má, no vždy do toho niečo vbehlo. Neponáhľal som sa, veď predsa ešte nikto nezomieral…to je jedno. Toto obdobie odkladania trvalo asi polroka až kým sa všetko neposralo. Deda našli na zemi, že odpadol, klasicky prišla sanitka a odviezla ho do nemocnice, kde strávil dva týždne. V nemocnici mu spravili vyšetrenia a výsledky boli zvláštne, rakovinu prostaty už nemal, ale namiesto nej mal rakovinu kostí. Nehovorím o tom, že po tých dvoch týždňoch v nemocnici proste zdementnel…to je jedno. Po tomto incidente sa moja matka rozhodla vycestovať a ostať pri dedovi nejaký ten týždeň, nakoniec ale ostala dva, nemal som jej to za zlé, veď to bol jej otec, to čo ma nasralo bolo iná vec. Keď sa vrátila, hneď mi oznámila, že ja a moja sestra o tri dni odchádzame na Oravu aby sme sa o neho starali. Fakt sa mi tam ísť nechcelo, ale hriali ma slová mojej matky, že iba na týždeň.

Prvý deň som mal rôzne očakávania a vedel som iba to čo som počul, že z deda je zrazu starec, bezvládny, bez pomoci sa nikam nepohne, ale že komunikuje. Keď som prišiel tak ležal na gauči, tuším, že ma spoznal, totižto keď ma videl naposledy, nemal som dlhé vlasy. Slabým hlasom vyslovil pár vtipných viet, že vyzerám ako splašený kôň a potom načiahol ruku nech sa ho chytím. Neznášam dotyky, neznášam objatia, neznášam prázdne romantické gestá, ktoré nikam nesmerujú, neznášam formality…to je jedno. S obrovskou nechuťou som mu podal ruku a snažil sa počúvať čo hovorí, nejaké happy-end shitty do prázdna. Šiel som sa zavrieť do izby z ktorej som vyšiel iba vtedy ak odo mňa niekto niečo potreboval. Takže každé ráno, každý obed, každý večer a každú chvíľu čo si ta bezvládna kôpka mäsa rozhodla, že potrebuje ísť na záchod. Rozmýšľal som, že ako dlho budem trčať v tejto diere, na týždeň to tu ani z ďaleka nevyzerá…to je jedno.

Druhý deň som pomohol, dostať deda z postele. Nespoznal ma! Nemo sa na mňa pozeral, pozdravil sa mi, ale v očiach som videl, že nevie kto som! Zamyslený som ho pomohol dať na kreslo a dali sme mu raňajky, nič nechcel, vôbec nejedol. Tak si nejedz, ty budeš hladný! Zobral som jeho tanier a odišiel vedľa. Keď som sa vrátil tak spal, on proste zaspal na kresle! Akoby mu na ničom nezáležalo, že my musíme vstávať a on si môže vylihovať ako také pras…to je jedno. Celý deň nejedol, väčšinu dňa prespal a ak sa ho aj niekto niečo spýtal, dostal nemú odpoveď. Večer som ho pomohol dať do postele a šiel do svojej izby, že sa konečne zavriem. Z dedovej izby sa ozývalo kašlanie, neriešil som to, už má po večierke, tak nech spí. Ale sestra sa ma spýtala, či to neskontrolujem, namietol som.

Ale po krátkom presviedčaní som pritakal, za jednej podmienky, že sa najprv osprchujem. Dal som si dlhú, teplú sprchu, cítil som sa svieži. Vyšiel som z kupelne a šiel sa pozrieť do dedovej izby. On sa dogrcal! Celý bol od tej hnusnej grcky, veď ani nič nejedol, ako sa mohol dogrcať! Všetko bolo špinavé a ja som bol celý špinavý, ten starý čur…to je jedno.

Deň tretí a aj noc v ktorú som nespal, celú noc som pri ňom musel byť, lebo vypľúval hlieny. Bola to odporná robota, suchou utierkou som mu stieral z jeho starých hnusných pier hlieny, ktoré sa penili ako voda vo fontáne. Každých päť až desať minút, hnu…to je jedno. O piatej ráno zomrel, vydýchol, keď som otvoril okno a ironicky som dodal, že aké krásne ráno. Prišiel doktor a spravil obhliadku, príčina smrti bola, ževraj neuropatia z metastáz. Prišla čierna dodávka, do ktorej ho naložili a odviezli dvaja chlapi v čie rnych oblekoch. Šiel som spať, konečne pôjdem domov.

Deň piaty som sa bol pozrieť v dome smútku. Dedo tam ležal v akejsi presklennej chladničke, celý čistý, vysmiaty a nabalzamovaný mirhou. Nikde žiadna stopa po pachu zvraciek, iba voňavá mirha, prenikavá vôňa. Chvíľu som si sadol na stoličku a zatvoril oči, nevedel som sa nabažiť tej vône, bola nádherná.

Deň šiesty bol pohreb, rýchly, pekný a symbolicky. Teda mne symbolizoval lístok domov, že sa konečne dostanem domov z tejto diery plnej idio…to je jedno. Ukončili sme pohreb, šli na kar a potom domov. Stále som cítil tú vôňu, krásny pach, nádherný! Ovoňal som si ruky, bol tam, aj na košeliach, celý šatník, všetko oblečenie…Zabil som ho!…Ten pach je všade!…Zabil, zabil som ho!…ten pach je všade! Úplne všade!…Zabil, ja som, všade! Pach, zabil!…Som!