Božie dieťa

 

Grapefruit. Grapefruit a gotika. Grapefruit a gotická guľka v zhrdzavenom srdci. Vraj jej zámok pripomína kríž. Kľúč sa bolestivo otáča vždy, keď to počuje. Biela pani skáče z útesu. Grapefruit. Len krája grapefruit. V ušiach jej nerezonujú falošné tóny rúcajúcich sa priateľstiev, v očiach sa neformujú slané molekuly. Nestáva sa z nej memoár absorbujúci rané školské roky. Dokonca sa nepozerá ani na nôž s nijakým iným úmyslom, len krája grapefruit. Aby biela pani dostala do daru červeň do líc. Lebo kto jej ju dá, ak nie ona sama.

„Glória, glória, glória, glória, in ex celsis Deo.“
„Nemôžem to sólo aspoň nespievať zozadu?“ prosila.
„Nie, Glória,“ nevrlo odvrkla organistka, „tam ťa nie je vidno.“
„Ale ja nemám dosť silný hlas,“ do očí sa jej hrnuli dráždiace slané molekuly, „ak by som prišla dopredu, nemusela by som sa tak namáhať.“
„Nie,“ drglo do nej o pár centimetrov vyššie dievča s dokonalo prírodou melírovanými vlasmi a krížom na krku, „čo si nepočula? Vzadu ťa aspoň nie je vidno.“
„Bolí ma z toho hrdlo!“ zodvihla zo zeme čipkovaný svetrík, nechávajúc svoj spevník s Bibliou pocítiť nepríjemný chlad kostolnej podlahy, a chystala sa opustiť súdržný cirkevný zbor.
„Len sa vyhováraš, lebo to nedokážeš,“ silno chytila jej zápästie dirigentka, „ostaň, Glória,“ zabrechala ako na psa.
„Glória, glória, glória, glória, in ex celsis Deo,“ zaspievali všetky bunky jej hlasiviek z prednej časti oltára.
„Choď dozadu, Glória,“ nervózne jej do ucha kričala kantorka, „nesmieš nám robiť hanbu.“
„Čím vám robím hanbu? Veď len spievam. Presne ako ste si to žiadali,“ zúfalo sa obhajovala.
„Glória, tieto bohoslužby sú mimoriadne dôležité. Prídu tí najdôležitejší cirkevní predstavitelia. Nemôžeš nám to pokaziť len svojou tvrdohlavosťou.“
„Veď vravím, že ak budem musieť stáť vzadu, nebudem to schopná zaspievať celé. Potom to pokazím! Prečo by som skrátka nemohla zostať vpredu, keď mám toho spievať aj tak najviac?“
„Lebo nie si dostatočne reprezentatívna!“ skríkla.
„Prosím?“ roztriasla sa Glória.
„Pozri sa na seba! Pozri sa, ako vyzeráš! Si talentovaná, ale imponuješ, len kým ťa nie je vidieť!“

Do úst si dáva červené krvinky a nevie ich rozlíšiť od tých vlastných. Zaschla už krv na ich rukách? Lebo tá jej nemizne.
„V mene Boha Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen,“ rýchlo recituje ako naučeného Hviezdoslava. Zabudla sa pred jedlom pomodliť. Hltá póry grapefruitovej kože napriek tomu, že vníma, ako veľmi to bolí, keď do živého hryzú bezcitné ozubené kolesá niekoľko súčiastkového mechanizmu.

Malé, ale presné krôčiky, pevné základy do detailu premyslených slov, klopkali o gumenú podlahu v rytme jej srdca. Každá bunka v nej sa chvela túžbou získať miesto v klube mladých kresťanov.
„Všetci nespomenutí sa môžu zbaliť a odísť. Vás sme, žiaľ, nevybrali,“ ozvalo sa miestnosťou a v Glórii sa rozpadol niekoľko týždňov budovaný železný most túžby.
„Pani učiteľka?“ rozbehla sa Glória.
„Glória, nemám čas.“
„Prečo?“ takmer neznejúcim hlasom sa spýtala.
„Čo prečo?“
„Prečo ste ma nevybrali? Všetko som mala perfektne pripravené, rovnako som všetko bezchybne predviedla.“
„O tom nikto nepochybuje,“ mávla rukou.
„Tak prečo?“
Ostala ticho.
„Bola som dokonalá,“ zastonala, „cítila som to! Bola som! Dokonalá!“
„Nestačilo to.“

S mesiačikmi grapefruitu si zakusuje do pery a necháva z nej prirodzene vytiecť každú nekalosť. „To sa zahojí,“ utešuje samu seba. S každým jadierkom pribúdajúcim na jej chuťových pohárikoch sa jej zoceľuje kostra dokumentárneho autobiografického filmu dievčaťa, ktoré len zápasilo s krutosťou uzamknutou v jej hlave, aby si nikto do bojového plánu nezaznačil jej zraniteľnosť. Zisťuje, že hoci jej stratégia uspela na mnohých frontoch minulosti, dnes sa v jej zrkadle odráža Pyrrha. Z noža, ktorý do jej chrbta zapichávali, si do krvného obehu berie železo a dopĺňa tak minerály. Rastie. Nezničia ju.

Len mama sa tanečným krokom niesla svetom, podporovaná viac než jedným usmievavým srdcom. Len mama sa polomŕtvym plazením ponevierala svetom, ťažená viac než jedným jatreným srdcom: „Glória, musíme ísť.“
„Daj mi chvíľu,“ kľačala, nútiac sa vyvrátiť svoj strach.
„Glória, skutočne musíme odísť, kde s-“
„Už idem,“ postavila sa, recyklovateľným papierom si utrela ústa a s červeňou v očiach zavrela dvere.
„Glória,“ objímala ju mama, „ach, Glória. Chceš dnes ostať doma?“
„Nie,“ pozviechala sa, „nie, to by mi zajtra oplatili ešte väčšmi.“
„Vyriešim to, sľubujem.“
Kývla hlavou a rukami sa snažila upraviť si vlasy. Keď proti nej stála svorka nenažratých vĺčat a za nimi ich predkovia, ktorí ich ku krvilačnosti, samozrejme, v mene Božom, vychovávali, nebolo možné skrotiť ich.
„Poď už, tvoje vlasy sú krásne.“
„Nie,“ neústupčivo dupla chodidlami o podlahové kachličky, „nie a nie a nie! Nie sú! Pozri sa tu, tu z vrkoča vyčnieva prameň!“
„Glória, to je nebadateľné.“
„Oni si to všimnú!“
„Dôležité je to, kým si.“
„Ich to nezaujíma!“ po lícach jej stekali slzy, po bruchu a nohách kvapky krvi.
Na tvári reflektujúc jej malú dcéru padla k zemi mama: „Čoho si sa to dopustila, Glória?“
„Snažila som sa zmenšiť,“ nevinne klipkala viečkami, „čím menšia budem, tým menej priestoru na posmech im predsa poskytnem.“

Na jej srdci je dodnes taký rozsiahly odtlačok, že každý, kto ju dnes chce spoznať, musí najprv pochopiť to malé dievča, ktoré spod kamenného hrobu stále naťahuje dlaň. Hryzie kyslé kúsky citrónovníka rajského, „už som odišla,“ snaží sa vytlačiť zo spomienok tŕnistý Eden, „už ma nič nebude karhať za viny neprišliapnutých plazov.“
Cigaretový dym z vedľajšej kabínky na toaletách rozdráždil Glóriine pľúca a prinútil ich rozkašľaním dať o sebe vedieť.
„Kto je tam?“ silno sa zachveli plastové dvere pokryté kresťanskými nápismi.
Boh je láska. Pán je môj pastier, nič mi nechýba. Nech sa srdce neznepokojuje, kým veríš v Boha, posilní ťa.
„Nikto,“ ozvala sa, so zrakom stále upretým na slová pred ňou. Verila v Boha. Verila v to, že nebol krutý, a že jej nechcel zle. Verila, že to všetko malo svoj zmysel – tie vlasy, ktoré jej ľudia vyťahali a prišpendlíkovali na nástenku ako trofej; tie náhle povinné váženia a ponižovania od vyštudovaných pedagógov; tie podozrenia z podvádzania za každým vykonaním nadpriemernej práce; to privlastnenie si jej úspechov, bez podoprenia vydretých; tie falošné priateľstvá, založené len na báze využívania jej múdrosti, dobroty a vôle zapadnúť. Ale čo potom tá krv, tečúca z jej kože? Tá neschopnosť pozrieť sa do zrkadla? Tá každý večer opakujúca sa nevypočutá modlitba s prosbami o lásku od kohosi iného než od jej rodinných príslušníkov, nie preto, že by jej to nestačilo, ale preto, že si bola maximálne vedomá toho, že oni u milovali preto, že ju stvorili, nie preto, kým sa stávala, keď každé ráno opäť zničená vstávala. Tie predsa nemohli mať zmysel. Tak to predsa nemohol Boh chcieť, pri Jeho predstave využitím charakteristiky, ktorou ich každú stredu na Službách Božích zasväcovali.
„Vyhodili ťa z hodiny?“ spýtal sa jej tabakom páchnuci hlas.
„Aj teba?“
„Mňa nie,“ zasmial sa, „prišla som si zafajčiť.“
„A nič ti za to nehrozí?“
„Kdeže. Mne nikdy nič nehrozí.“
„Nechaj ma,“ prosila neférovosťou dotknutá Glória.
„Tí ľudia majú kríž na krku, ale meče v srdciach a ostne na jazyku. Nasadia ti na hlavu tŕňovú korunu, ak čo i len naznačíš, hoci nevedome, že nie si ako oni, Glória,“ odišiel.
Ostala obklopená vlastnou samotou. Túžila rozplakať sa pred niekým a jej slzami zmočiť tričko kohosi, kto by si všimol jej slabosť. Plakala len keď bola sama. A azda ju už ani Boh nevidel. Nemala jemnú kožu, ale oceľové brnenie.

Do úst si dáva posledné sústo horkastých plodín. Jej dom sa utápa v plameňoch, ale nedokáže prinútiť malú Glóriu odísť z neho. A nedokáže odísť bez nej. V každom, kým už bola, zasadila korene tak hlboko, že neustále stráca kus seba.
„Verím v Boha, len odmietam ísť do kostola,“ vysvetľuje spevníku ležiacemu na poličke vedľa nej.
„Ale prečo?“
„Evanjelici… ich pohľady ma zabíjajú.“
„Bolo to predsa už dávno. Už ťa to nemôže bolieť.“
„Navždy bude.“
„Boh ťa ochráni, Glória.“
„Prečo ma neochránil vtedy, keď ma jeho deti ničili?“
„Bola to lekcia.“
„Nebola! Vieš čo to bolo? Moje detstvo! Moje celé bytie skonzumované nie vo viere v Boha, ale vo viere v to, že som bola najhorším človek, aký mohol existovať!“
„Glória, urobilo ťa to silnejšou.“
„Nie! Jediné, čo ma malo robiť silnejšou bol grapefruit! Neposilnilo ma to, zlomilo ma to! Prečo inak by som teraz nedokázala ani len vojsť do kostola?“
„Boh pre teba chce len to najlepšie.“
„Možno teraz.“
„Čo tým myslíš, Glória?“
„Určite pre mňa nechcel to najlepšie vtedy. Bol neprimerane, bezdôvodne a bezcitne hrubý! Ale dala som mu druhú šancu,“ vraví a pozerá sa cez okno do vonkajšej tmy.
Namiesto slabým prúdom blikajúcich pouličných lámp pred sebou vidí niekoľko desiatok ľudských očí. Nevie sa rozhodnúť, či ju viac straší alebo bolí to, že fragmenty fragility, ktoré odomkla, nie sú vymysleným príbehom jej bujnej fantázie, ale jej reálnou minulosťou.

Balada o pere…

 

Čo by bolo, keby také pero vedelo premýšľať? Alebo aj viac, keby vedelo rozprávať? Dobre, stačí, ak bude vedieť písať príbehy. Dozvedeli by sme sa možno veci, čo by nám v živote ani nenapadli. Prípadne… Možno by sme sa na svet pozreli iným okom. Modrým okom hrotu pera.

Ja som pero. Na prvý pohľad obyčajné pero, trochu kovové, trochu plastové, výška pätnásť a pol centimetra, váha dva gramy. Dobre, tak dva a pol, lebo mám novú tuhu. A ešte mám krásne modré oko. Kráľovská modrá. Bývam u pána spisovateľa. A mám veľmi veľa práce. Práve som dopísalo príbeh o prvej svetovej vojne. Zajtra ma čaká druhá svetová vojna a rukopis bude hotový na vydanie. Každý deň sa dozvedám viac a viac vecí, ktoré z hlavy autora prúdia až po špičku môjho hrotu. A neraz sa zamýšľam. Naozaj?! Ako ľudia takto mohli žiť? Prečo sú niektorí ľudia takí krutí? Pýtam sa často vo svojom atramentovom duchu a každým dňom dúfam, že keď pán spisovateľ dopíše príbeh o tej druhej svetovej vojne, nebude mať už námet písať o takýchto hrozných veciach. Odmietam míňať tuhu na tretiu svetovú! A bodka!

Dnes ráno autor cestou do práce začal písať svoj ďalší príbeh. Sedel vo vlaku a písal. Bolo som čím ďalej, tým viac zhrozené. Samé smutné slová. Vlak zastavil a autor mal vystúpiť. Zastrčil si ma do vrecka a čakal, kým vlak dobrzdí. Pri vystupovaní do neho buchlo mladé dievča, ktoré nastupovalo do vlaku so slúchadlami na ušiach, zahľadené do telefónu, vôbec nevnímalo okolie. Vypadlo som z vrecka a autor si to nevšimol! Vystúpil a pokračoval zo stanice do práce. Keď sa vlak pohol, ani neviem ako, zakotúľalo som sa k mladej dievčine, ktorá bola dôvodom toho, že som prišlo o svojho majiteľa.

Dievča ma zodvihlo a vložilo si ma do tašky. Na nasledujúcej zastávke vystúpilo a kráčalo smerom k nejakému skromnému domčeku, v ktorom bývalo so svojím otcom. Vošlo dnu a… na sedačke videlo otca nehybne ležať. Vedľa neho boli prázdne fľašky. Veľmi páchli. Autor vždy voňal od parfumu, ale podľa toho, ako dievča smutne skrivilo tvár, toto bolo niečo iné…

Dievča potichu prešlo do svojej izby, z tašky vytiahlo svoj denník, sadlo si za stôl a začalo písať. Ruku malo ľahkú, ale slová boli ťažké. ,,Mamina zomrela pred rokom a ocko sa cez to stále nevie preniesť…“ dopísalo a šlo si ľahnúť.

Na druhý deň dievča išlo, ako každé ráno, do školy a po ceste vlakom si zapisovalo svoje myšlienky. „Ako rada by som videla svoju malú sestru, ktorú si zobrala na starosť babka…“ A tak sa rozhodla, že sa u nej po škole zastaví. Bolo som čím ďalej, tým viac prekvapené, aké rôzne príbehy môžu v sebe ľudia skrývať. V príbehoch o vojnách boli boje, ale aj toto sú boje. Prečo všetci ľudia len bojujú?

Po škole dievča prišlo za sestrou, tá vyskočila od radosti a skríkla: ,,Sestrička, čo pre mňa máš?“ Dievča zneistelo. Potom sa usmialo, nakuklo do tašky a videlo tam svoj denník a mňa. Pero. Rozhodla sa, že ma svojej malej sestričke venuje. Tá malá sestrička bola nadšená, a tak som v krátkom čase malo už tretieho majiteľa.

Malé dievčatko si každý deň do svojho náčrtníka čmáralo všakovaké machuľe a čiary, žiaden zrozumiteľný text. Aká krásna zmena! Nadchýnalo som sa. Mohlo som si konečne vydýchnuť. Toto dievčatko ešte nevníma problémy, aké popisoval autor, ani tie, ako má jej staršia sestra.

Po nejakom čase sa dievčatko naučilo kresliť slniečko. Veľký kruh a veľa lúčov. Prvý lúč, druhý lúč, tretí lúč… a pri poslednom lúči pero vydýchlo poslednýkrát. Dopísalo.

.,,Za svoju cestu som si uvedomilo mnoho vecí, mnoho takých vecí, ktoré by si mali uvedomiť aj niektorí ľudia v tejto dobe…“ poznamenalo pero ticho, zatiaľ čo si ho malé dievčatko vystavilo na poličku. Už nepíše, ale predsa len, je to darček od jej sestry, s ktorou sa nevídava každý deň. Pero si naposledy vydýchlo: ,,Tu sa moja cesta skončila.“

V nebi pier sedelo na hodvábnom papieri šťastné a ľahké nie ako pero, ale ako pierko.

Votrelec

 

Ach! Je to na nevydržanie. Čo som komu urobil, aby som si to zaslúžil? Znovu cítim strašné kŕče v bruchu. Sú asi tri hodiny nad ránom, onedlho bude svitať. Celý vchod dávno spí, iba ja nie. Ležím na posteli a zmietam sa v strašných bolestiach. Keby som aspoň vedel, čo je to za chorobu. Skúšal som už všelijaké lieky, no nič nezabralo.

Zúfalo som sa pokúšal zaspať. Snažil som sa myslieť na niečo iné, no bolesť nepovoľovala. Naopak, každou chvíľou bola horšia a horšia. Začínal som strácať nádej, že sa mi nad ránom podarí aspoň na chvíľu zaspať ľahkým spánkom.

Aby ste si vedeli predstaviť, aké neznesiteľné boli kŕče, spomeňte si na kultový hororový sci-fi film Votrelec, v ktorom sa agresívna mimozemská bytosť rozmnožovala spórami, ktoré ľuďom prenikli do tela, vo vnútri vyrástli, a potom človeku prehrýzli brucho a dostali sa von. Cítil som sa práve tak. Akoby sa mi v bruchu rodil nejaký votrelec, ktorý sa snaží prehrýzť von.

Postavil som sa a opito sa odtackal k dverám.
– Nemá to cenu… – zašomral som.

Vošiel som do obývačky, zúfalo som sa rozhliadol po prázdnom tmavom byte. Zrak mi padol na hodiny.
– Už budú štyri!?

Roztiahol som ruky, pozrel hore a zaúpel:
– Prečo?! Prosím, pomôž mi!

A vtedy sa mi brucho stiahlo v takom neuveriteľnom kŕči, až som sa skrútil ako zabitý pavúk a zosunul sa na zem.
– Au… – vzdychol som a pre pulzujúcu bolesť sa na viac nezmohol.
– Môžem ísť ešte na záchod… – pomyslel som si. – bol som tam síce už niekoľkokrát a vôbec mi to nepomohlo.

Ako húsenica som sa preplazil k dverám záchodu. S ťažkosťami som sa postavil a otvoril dvere.
– Ešte by to mohol byť obličkový kameň. – pomyslel som si.

Postavil som sa nad misu, stiahol pyžamové nohavice a čakal. Cítil som, ako vo mne niečo začínalo bublať. Chcelo sa mi kričať. Zahryzol som sa do jazyka a z posledných síl zotrval na mieste. Keby som sa začal zmietať, mohlo by sa stať, že by som pri tom samého seba ocikal.
– Vydrž, vydrž! – povzbudzoval som sa. Bolesť stúpala vyššie a vyššie. – Ach! Už len kúsok, že by to naozaj mohol byť obličkový kam…. Aaa!

A nakoniec sa mi predsa len podarilo vycikať, aj keď som mal pocit, akoby som zo seba tlačil kúsky rozbitého skla.

Vydýchol som si.
– Dobre, asi to bude ten kameň…
– Vzdaj sa! – Ozvalo sa naraz z tmy.

Zdesene som sa rozhliadol okolo, celkom určite som počul, ako niekto povedal „vzdaj sa!“, no nikto iný tu okrem mňa nebol.
– Kto to je?! Čo som sa dočista zbláznil? – pretrel som si unavené oči a žmúril do tmy, len aby som sa presvedčil, že tu okrem mňa skutočne nikto nie je.
– Vzdaj sa! – ozvalo sa znovu.
– Čo to má byť?!
– Opakujem, že sa máš vzdať, človek! Neignoruj ma, ruky nad hlavu!

Zablúdil som pohľadom dolu a uvidel som ho. V záchode plával podivný živočích. Vyvalil som naňho oči.
– A ty si kto?!
– Si úplne sprostý?! Nerozumieš, keď ti hovorím, že ruky nad hlavu?! – zasyčal.
– Dobre, dobre… – povedal som a zdvihol ruky nad hlavu. – No… teda kto si? – odvážil som sa opýtať.
– Prichádzam zo vzdialenej planéty, aby som dobyl Zem! Už onedlho sa tvoja nadvláda nad touto planétou skončí, človek, rozumieš mi?!
– Á… áno… – vysypalo sa zo mňa.
– Ako sa sem dostal? – premýšľal som. – Ako sa dostal do môjho záchoda?! Ja… ja som ho… ja som vycikal tohto votrelca.
– Tak! – pokračoval votrelec. – Boj sa ma, človek! Onedlho ovládnem túto planétu a to bude tvoj koniec! Rozumieš?! – vykrikoval. Plával pri tom v kruhu a vymršťoval sa nad hladinu ako nahnevaná rybička.

Stál som ako prikovaný a civel naňho prázdnym pohľadom. Vôbec som nevedel, čo treba v takejto situácií robiť.
– Ako ďalej?! – premýšľal som. – Ako postupovať, ak vycikáte invazívneho votrelca, ktorý chce ovládnuť váš svet? O takej situácii som ešte nepočul. A žiaden návod k nej určite nie je.
– Človek! Prečo sa ma nedesíš?!

Poškrabal som sa na hlave.
– Hádam… – premýšľal som, nadvihol ruku a načiahol ňou vpred.
– Čo to robíš, človek?! – vykríkol malý votrelec a vyceril na mňa zuby ako piraňa.

Nasucho som prehltol.
– Nie človek, ja mám zbraň! Človek!!!
– SPLÁCH! – ozvalo sa a votrelec sa stratil v záchode.
– Tak, to by bolo! – pomyslel som si.

Medzitým aj bolesť pominula a spokojne som sa pobral užiť hodinku spánku.

Zvyšok knihy

 

Znova číta, tak ako stále keď má čas. Alebo aspoň dokým nezbadá správu, ktorú jej napísal milý. Milý číslo jedna v každom poradí. Prvá láska, aj na prvý pohľad, aj prvý na celej zemeguli, aj… aj skrátka všetko… Som zvedavý kedy si všimne, že už na ňu čakajú jeho zaľúbené správy. Opäť sa poteší ako minule, keď ich zbadala. V okamihu zasunie záložku medzi zatvárajúcu sa knihu a hodí ju na parapetu pri posteli. Lepšie ako by ma hodila na zem. Odtrhne mobil z nabíjačky, medzitým odpíše. Ľahne si späť na posteľ a nespustí oči z obrazovky. Taký scenár predpokladám do piatich minút. Cítim ako ju táto kapitola nebaví, pretože nie je dostatočne romantická, na rozdiel od niekoľkých ostatných. Aj tak stále neverím, že je zo mňa kniha takéhoto typu. Nechápem to. Chcem byť vedeckou literatúrou alebo učebným materiálom, a nie romantickým brakom. Skončím na poličke medzi ostatnými, keď ma dočíta. Budem iba kúsok s ceduľkou ‘dočítané’ zo zbierky. Dnes je posledný deň zimných prázdnin, to je dobrá správa. Bude mať dosť iných starostí ako čítať svoje ‘žili šťastne až so smrti’. Možno aj zabudne na príbeh a bude ma musieť čítať odznova. Nikto predsa nezaloží rozčítanú knihu do police len tak navždy. Ale na parapetnú dosku tak na ďalších niekoľko hodín… to očividne áno. Keď ťukla do mobilu, aby sa pozrela, či jej neprišla nová správa, a nemusela čítať tú kapitolu, v okamihu ma zavrela. Trafila záložku medzi strany. Vykašľala sa na nedočítanú kapitolu. Možno keby jej chýbalo päť riadkov, dočítala by, ale osem strán, no to určite nie. A ešte bez romantiky…

Dohodli sa, že spolu pôjdu von. Ani nestíha vnímať rýchlosť, ktorou odpisuje. A ešte rýchlejšie sa prezlieka a balí si batoh. Peňaženka, slúchadlá, kniha, teda ja, a kľúče. Stredné dve veci sú základná výbava do autobusu. Dnes budem prvýkrát jej súčasťou. O chvíľu sa za nami zabuchnú dvere. Zastaneme, buď na prechode alebo na zastávke.

Cesta nebola ničím výnimočná, až na tú haváriu, ktorú skoro spôsobil náš autobus. Vodič si zanadával, akoby to mali ostatní vodiči počuť, a pokračovali sme ďalej. Osem strán sme úspešne prekonali. V polovici novej kapitoly, o niečo čitateľnejšej ako tej predtým, bolo nutné vystúpiť, inak by sme museli kráčať niekoľko kilometrov naspäť. Teda ja nie, mne by to vlastne nevadilo, ak by nepršalo. To, že mi do strán padne pár kvapiek a rozpije sa atrament, mi je ukradnuté, hlavne keď som žáner, aký som, ale vyzerať ako abstrakt na každom hárku nepotrebujem.

-Ahoj, Luci.- Aha, takže sa volá Lucia. Dobre vedieť.
-Ahoj.- odvetila Lucia. Ktovie kedy si na jej meno zvyknem. Tipoval som, že sa volá inak.

Nepočúval som, o čom sa rozprávajú, ale slovo kaviareň mi neušlo. Keď si objednali, vytiahla ma a čítala ďalej.
-Čo čítaš?- spýtal sa neznámy číslo jedna.
-Ondrej, daj mi tu knihu. Ihneď. Je to moja kniha.- Skôr som jej brak.
-Takže nie je z knižnice? To znamená, že si ju môžem zobrať. Aspoň na chvíľu.- Počkať, tak
to úplne nesúhlasím… Nebudem v cudzom batohu.

Sme späť doma, ale u Ondreja. Keď otvoril batoh, ihneď si spomenul, na čo zabudol. Vytiahol ma, obzrel si obal a začal listovať. Zastal niekde v strede, na strane s podobným opisom, aký by sa hodil aj pre nich dvoch v kaviarni.

Všetko okolo nás stíchlo. Stíchli sme aj my. Pozrel som sa na Teba. Pohľad si mi opätovala aj Ty. Prameň vlasov viac nebráni bozku po tom, ako zapadne medzi ostatné. Priblížil som sa k Tebe. Som bližšie o kúsok viac, ako pred chvíľou. Rukou sa Ti približujem k tvári. Pohladil som Tvoje líce, tak jemné, tak krehké. Tváre nám vzápätí nič nedelilo od seba. Ani vzduch. Perami sme sa dotkli jeden druhého. Tie Tvoje sú ako z bavlny, Tvoje objatie ako väzenie. Väzenie, z ktorého sa nechcem vyslobodiť.

Nakreslil srdiečko pri pravom hornom okraji. Ostáva jej necelých sto strán a nájde ho. Najživšie strany sú tie najviac pri strede knihy. Tam sa čitateľ buď poteší, že je konečne za polovicou, alebo si odmieta uvedomiť, že je bližšie ku koncu než ku začiatku. Keď Lucia uvidí prekvapenie, ktoré na ňu čaká na strane dvestoštyridsaťtri, poteší sa.

Školské povinnosti spôsobili presne to, v čo som dúfal. Závidím učebniciam, ktoré si užívajú jej pozornosť, ale ona si neužíva ich. Keby nemusela, ani by z nich nezotrela prach, no nemá na výber, na gymnáziu sa skrátka učebnice nadlho neodkladajú. Keby som vedecká literatúra, musel by som sa zmieriť s tým, že by sa na mne vrstva prachu tvorila často, keby som učebnica, nikto by ma nečítal rád, ale keďže som romantický brak, a s vrstvou prachu sa nikdy nezmierim, chcem mať aspoň oddaného čitateľa – čitateľku.

Od ich rozchodu ubehlo niekoľko dní. Strany ubiehajú rýchlejšie, pretože nečaká na žiadne zaľúbené správy. A ja už tiež nemám na čo čakať. Vytrhla ma z knihy, vytrhla najživšiu časť a nechala iba zvyšok, ktorý viac nemá dušu. Neviem, či číta ďalej, alebo či si našla inú knihu. Viem iba to, že ja už kniha nie som.

Cesta za slobodou

 

Sála bola plná ľudí. Na malú chvíľu som si dovolila zatvoriť oči. Miestnosťou sa nieslo ticho, ktoré občas prerušil tichý šepot, či jemné zašuchotanie papiera. Aj so zavretými očami som na pokožke cítila studené svetlo reflektorov,  osvetľujúcich moju tvár, pripomínajúcich mi tak reálnosť celej situácie. V myšlienkach som zablúdila pár mesiacov späť, keď som bezvládne ležala v nemocničnej izbe. Rana na hlave, cez ktorú prešla guľka príšerne štípala. V ten deň som si myslela, že všetko skončilo. Že som prehrala. No to niečo, čo ma viedlo celú dobu cez všetky strasti a prekážky, ma nútilo pokúsiť sa ešte naposledy zabojovať. Tým niečím, bol môj otec, ktorý vo mňa nikdy neprestával veriť a podporoval ma od chvíle, keď som vyhlásila, že raz sa stanem učiteľkou ako on.

Jednej noci, keď mi bolesť nedovolila zaspať, som siahla po pere a kuse papiera, ktoré mi na moju prosbu priniesol doktor. Začala som písať – najskôr váhavo, s roztrasenou rukou, no potom stále istejšie, ako keby som zo seba chcela vypustiť všetko, čo ma tak veľmi dusilo. A tá mala iskierka, ktorá ma v ten deň prinútila napísať o svojom príbehu ma dostala až sem.

,,Volám sa Amala Shanli,“ začala som pevným hlasom, ktorý svojou silou rezonoval v miestnosti. „Som učiteľka, dcéra, sestra, no predovšetkým som človek.“ Kútikom oka som zachytila, ako sa skupina novinárov sklonila ku svojim zápisníkom. Opatrne som sa rozhliadla po miestnosti, ktorá bola do posledného miesta obsadená ľuďmi, ktorí čakali na môj príbeh. Na príbeh, ktorý budú rozprávať ďalej. Na príbeh, ktorý môže pohnúť vecami v mojej krajine. Cítila som obrovskú zodpovednosť a šancu. Šancu niečo zmeniť. A to bolo dobré. Preto som už o čosi istejšie a hlasnejšie pokračovala. ,,Podľa vlády v mojej krajine som zradca. Som zradca, pretože som sa rozhodla nemlčať. V Kábule, odkiaľ pochádzam, majú dievčatá zakázané prejaviť svoj názor. Ich povinnosťou je byť neviditeľné. Ich mená majú ostať zabudnuté a ich jediným poslaním je stať sa poslušnými manželkami, dcérami a matkami.“ Sála stíchla. Všetky pohľady v miestnosti smerovali na mňa. V pozadí už viac nebolo počuť jemný šuchot papiera, ba ani tichý šepot. Desiatky diplomatov, novinárov, aktivistov a delegátov ma počúvalo. Po toľkých rokoch, ktoré som prežila v tieni a tichu, ma bolo
počuť. Bola som počúvaná.

,,Môj otec, ktorý celý život učil, hovoril, že vzdelanie je právo, nie je to privilégium. Je to sloboda rozhodnúť sa, kým raz chceme byť. Je to možnosť vybrať si svoju vlastnú identitu. Tak prečo tisícky dievčat v mojej krajine nemôžu  navštevovať školu? Prečo ich životná cesta má byť vybratá niekým iným? Prečo nemajú právo hovoriť? Prečo majú mlčať?“ Strach, ktorý mi ešte pred chvíľou zabraňoval v plynulom dýchaní, bol preč. Pocit, ktorý ho vystriedal, prúdil každou bunkou môjho tela. Bol silný, odvážny a hladný po spravodlivosti. Bol odrazom bojovníčky – muzbary. ,,A prečo, keď sa konečne odvážia prehovoriť, dostihne ich trest smrti? Dievčatá, ktoré som učila, nemali to šťastie, aké sa naskytlo mne.” Na malú chvíľu som od seba odtiahla čierny mikrofón. Potrebovala som čas. Čas nabrať silu pokračovať. Moje rozprávanie sa blížilo k tým najbolestivejším spomienkam, ktorých bolesť už navždy ostane v mojom srdci. ,,Pár mesiacov po tom, čo Taliban ovládol svojou krutou vládou Afganistan som sa rozhodla konať. Nemienila som sa pozerať na to, ako vláda berie dievčatám to, čo im náležite patrí. Ako učiteľka som pokladala za nevyhnutnosť sprostredkovať im vedomosti, na ktoré mali podľa súčasnej vlády právo iba chlapci. Vytvorila som skupinku desiatich dievčat, s ktorými sme sa každý večer po západe slnka stretávali v starej medrese za mestom. Medresa, teraz už len stará budova, slúžila
kedysi ako škola pre chlapcov, kde sa učili recitovať verše koránu a študovali základy islamu. Teraz bola len zabudnutým miestom, kde po živote nebolo ani stopy. Ostali len spomienky. Pamätala som si, ako to tam žilo v deň, keď som otcovi po jeho poslednej hodine povedala, že sa raz stanem učiteľkou rovnako ako on. Vtedy som mu sľúbila, že budem bojovať, aj keď všetci stratia nádej a že budem odvážna, keď budú mať všetci strach. Vtipné je, že učiteľkou som sa síce stala, no nikdy som neučila. Mesiac po tom, ako som ukončila školu, Taliban ovládol Kábul a spolu s ním aj životy tisícok dievčat a žien. Každý večer sme sa stretli na vopred dohodnutom mieste. Nikdy nebolo rovnaké. Museli sme byť opatrné, a preto sme sa vždy stretli na novom mieste. V tú osudnú noc, keď som odchádzala z domu som cítila, že dnes je niečo inak. Bola som ešte viac obozretnejšia a opatrnejšia, akoby som vedela, že niečo sa stane. Zdalo sa, že
celá krajina zaspala pod ťažkou prikrývkou snov, len hviezdy, stále bdelé, sledovali moje kroky, ktoré prekročili prah dvora a vykročili na pokojnú ulicu. No pokoj vládnuci v uliciach nočného Kábulu sa pre mňa nestával útechou, práve naopak. Bolo zvláštne. Ako ticho pred búrkou. Každý tieň sa mi zdal ako postava vojaka číhajúceho niekde v zákutiach Kábulu. A každý poryv vetra zasa blížiace sa hlasy. Myšlienka na to, čo by sa stalo, ak by ma odhalili, ma prinútila kráčať tichšie a kontrolovať okolie ešte o čosi viac. V hre nebol len môj život, ale aj životy mojich najbližších – otca, bratov, matky, ktorých by po mojom odhalení uväznili alebo rovno zavraždili. A nakoniec životy mojich dievčat, ktoré mi tak veľmi dôverovali. Odhalenie by znamenalo koniec. Napriek tomu som vedela, že nemám na výber. Len kráčať v ústrety tmavej horúcej noci, ktorá sa ma dotýkala na miestach, ktoré nezahaľoval nikáb. V jednej z uličiek sa ku mne po chvíli kráčania pripojila Jameela spolu s ďalšími dievčatami. Chýbala nám už len Nadia. Začal sa nás pomaly zmocňovať strach o našu priateľku. O to viac, že Nadiiným otcom bol sám Mullah Mohamed Omar, vodca Talibanu, ktorého vláda nad Afganistanom znamenala zdrvujúce utrpenie. Napriek tomu, že jeho vojenská moc a tvrdá politika proti všetkým, ktorí mu oponovali, sa nezastavila pred ničím, Nadia sa rozhodla ísť inou cestou. Odmietla sa slepo prizerať na činy svojho otca, aj keď to znamenalo postaviť sa proti vlastnej krvi. Verila, že je to jej cesta, zachrániť tých, ktorí pod jeho vládou trpeli. Napokon, aj ona patrila medzi nich. Bola dievčaťom. A vláda nerobila rozdiely ani v rodine. A ak by prišiel na to čo jeho dcéra robí, nechcela som si ani len predstaviť, čo by jej hrozilo. V tej chvíli som však nemohla tušiť, že od pravdy nie som ani tak ďaleko. Nadia sa v ten večer objavila na jednej z uličiek blízko medresy. Kráčala naprieč svetlom mesiaca, jej silueta sa najprv črtala nejasne, až do okamihu, keď ju mesačné svetlo pohltilo, rozptýliac akýkoľvek strach z možného stretnutia s talibanským vojakom. Rýchlo sa k nám pritisla a ruka v ruke sme spoločne kráčali
nocou. Ak by som v tom čase tušila, že ich vidím naposledy, azda by som ich už nikdy nepustila. No ani jedna z nás nemohla tušiť, aký osud nás čaká.”

Prstami som zovrela rečnícky pult o čosi silnejšie, dodávajúc si tak odvahu pokračovať v rozprávaní. Bolelo ma o tom rozprávať. Avšak, ak to predstavovalo jedinú cestu ako zabrániť tomu, aby sa to už nikdy nezopakovalo, nemala som na výber. ,, Ako ste už možno pochopili. V tú noc nás chytili.“ Hlboký nádych predchádzal ďalšie moje slová. ,,Nestihli sme si ani sadnúť do provizórnych lavíc, keď sa s hlasným rachotom rozleteli staré drevené dvere. Dievčatá sa s hrôzou pritisli viac k sebe, pohľadom hľadajúc vo mne záchranu. V ušiach mi hučalo a chcela som urobiť všetko, aby sme sa zachránili, no zrazu nebolo úniku. Skupina asi dvadsiatich vojakov v čiernych uniformách vtrhla dnu, zbraňami mieriac na každú z nás. Spolu s nimi do miestnosti vstúpil vysoký muž s ostrými rysmi a neúprosným výrazom v tvári. Stála som zoči-voči vodcovi Talibanu. Jeho pohľad odrážal oheň, ktorý bol pripravený ničiť všetko okolo seba. Ani v najhorších predstavách by mi nenapadlo, že sa s ním jedného dňa stretnem zoči-voči, napäto čakajúc, čo príde. ,,Je koniec!“ prehlásil hlasom, ktorý sa zdal taký neuveriteľný. Prosila som Alaha, aby ma zobudil z tohto sna. No roztrasený hlas Nadie,
ktorý sa odrazu ozval miestnosťou, ma uistil, že nesnívam. Azda chcela niečo povedať, no jej hlas sa zlomil pri prvej slabike. Nerozprávali sa s nami, ba ani sme len nedostali príležitosť obrániť sa. Jeden pokyn, ktorý zahučal vodca Talibanu skupine vojakov, rozhodol o našom osude. Jeden z vojakov vystúpil zradu a plynulým pohybom vytiahol zbraň a namieril ju na mňa. Bol to otec Nadii, ktorý nado mnou vyniesol rozsudok smrti. Môj šiesty zmysel naozaj neklamal a to, že Nadia sa každý večer vykráda z domu, neušlo jeho oku. V tú noc ju museli sledovať, až sme ich spoločne priviedli na miesto našich stretnutí. A to si nikdy neodpustím. Pretože ako ich učiteľka som mala byť dôslednejšia, obozretnejšia… silnejšia… “

Zhlboka som dýchala, hľadiac na publikum pred sebou. Mala som pocit, že čas sa zastavil. Dokonca aj moment, keď som zdvihla ruku a odtiahla si šatku tak, aby mi bolo vidno jazvu v strede čela, sa zdal ako večnosť. Sálou sa potom začal niesť šum, politici, delegáti, aktivisti si šepkali. Niektorí zdesene na mňa hľadeli, iní niečo intenzívne škriabali do svojich notesov. Bolo mi to však jedno. Pokračovala som. ,,Vojak ma v ten večer postrelil. Ak si myslíte, že som sa bránila, odpoveď znie, že nie. Hľadela som na neho s pokojom a vyrovnanosťou Ak som mala zomrieť takto, bola som s tým zmierená. Bude to s vedomím, že som bojovala. A nepodriadila som sa. Onedlho vzduchom letiaca guľka preťala emóciami nabité a ťaživé ticho. Cítila som, ako guľka prenikla cez ľahkú látku nikábu a ostrá bolesť mi prešla telom ako búrkový blesk. V tej sekunde sa moje telo zviezlo k zemi, akoby bolo len takou bezvládnou handričkou. Objekty postupne strácali svoje tvary až som nakoniec nevidela nič iné než temnú tmu. Azda sa pýtate, čo sa stalo potom, keď tu dnes pred vami stojím s jazvou na čele, no živá. Nuž bol to môj otec, ktorý bežal cez celé mesto až k medrese, keď ma ráno nenašiel v mojej posteli. Našiel ma tam v strede miestnosti, v kaluži krvi, bezvládne ležiac na dlážke. Stratila som veľa krvi a je vôbec zázrak, že tu dnes môžem byť. Chceli ma umlčať a možno že by tomu aj tak bolo, ak by ku mne neprehovoril môj
hrdina, môj vzor, ktorému sa celý život usilujem podobať – môj otec – môj abbu. Presvedčil ma, aby som vyrozprávala svoj príbeh ľuďom. Najprv som netušila, čo tým myslí. Koho by už len zaujímalo, čo sa deje na Blízkom východe. Myslela som, že o nás okolité krajiny ani len nevedia. Prečo by ich malo zaujímať, čo sa deje so životmi žien v Kábule? Avšak mýlila som sa. Bolesť ma v jednu noc nenechala spať a vtedy som pochopila, čo abbu myslel tým, vyrozprávaj svoj príbeh ľuďom. Napísala som o ňom jednému anglickému novinárovi. Raz som o ňom čítala v jednom časopise, ktorý sa podarilo otcovi zohnať. Nevedela som, čo presne robím až do dňa, keď zaklopal na naše dvere.“ Môj hlas
zosilnel, naplnený emóciami a odhodlaním, ktoré mi bolo také blízke. ,,A aj vďaka jeho ochote vypočuť si môj príbeh tu môžem dnes stáť. Nie ako obeť, ale ako hlas za všetky dievčatá, ktoré tu už dnes nemôžu byť. Hovorím za svoju priateľku Nadiu, ktorá už nikdy neotvorí svoju knihu. Za Jameelu a ďalších osem dievčat, ktoré sa už nikdy nevrátili domov, ale dostihol ich trest smrti, pretože sa odmietli priznať k zločinu. Predovšetkým však, hovorím k vám všetkým, ktorí držíte v rukách silu zmeniť osudy ďalších dievčat, ktorých príbeh nemusí byť ukončený nešťastím.” Moje posledné slová zostali visieť vo vzduchu naplnené všetkým, čo som prežila a čo som dnes povedala svetu. A potom, po tej chvíli ticha, sa sála rozoznela silným potleskom. Cítila som niečo silné. Tento okamih bol pre každé dievča, ktoré sa kedy odvážilo vzoprieť, za každú ženu, ktorá bojovala za svoje práva na slobodu a vzdelanie. Bol to okamih pre každého, kto verí v zmenu, v lepší svet a v svoje sny.

Perpetuum v mobile

 

28. 10. 2016

Ja: Neuveríš, čo sa dnes stalo. Stará Dvorská mi zapísala guľu za odpoveď. Pripúšťam, že som dokopy nič nevedel, a teda nemala veľmi čo spraviť, ale ten tón, s akým to spravila, jej neodpustím. Dnes bola vážne arogantná a nepríjemná. Údajne jej zomrel kocúr – povedala mi to Martina, ale veď vieš, že jej sa moc nedá veriť. Veľakrát sa stalo, že iba kecala. Peter mi však cez matiku na lístok napísal, že včera Dvorskú videl v supermarkete plakať. Ktovie, čo je na tom pravdy. No keby si ju dnes videl. Pozerala sa na mňa, akoby som jej toho kocúra zabil ja. Je to strašná harpya.

29. 10. 2016

Ja: Je to pravda. Dvorskej zomrel kocúr. Dnes bola celá v čiernom, a keď sme sa na to spýtali triednej, potvrdila to. Hrozne to prežíva. Ja rozumiem, že to bol jej domáci miláčik a ja by som možno plakal tiež, ale pri Dvorskej by som sa nedivil, keby mu vystrojila pohreb. Do zeme by zakopala krabičku s jeho telom a okolo nej by smutne mňaukali mačky od susedov. Taká scéna by mohla ísť rovno do filmu, no nie? Ani súcit mi ale nedovolí pozerať sa na ňu inak ako na starú fúriu. Za tie pohľady, ktoré hádže na každého, kto ide okolo by sa nemuseli hanbiť ani v horore.

30. 10. 2016

Ja: Zajtra je na škole dušičková párty. S Lenkou máme spoločný kostým – ja budem Tom a ona Jerry. Našla to niekde na internete, takže to iba okopčíme. Snáď ostatní nedostali rovnaký nápad. Škoda, že tam nebudeš… viem, že si kostýmy miloval. Pamätáš sa, ako sme raz spolu išli za Pata a Mata? To bolo hádam ešte v škôlke. Ja som otcovi ukradol stierku na maltu a tvoja babka nám uštrikovala úplne totožné čiapky. Niekde mám ešte fotografiu. Boli to krásne časy.

1. 11. 2016

Ja: Prepáč. Včera som ti už nestihol napísať, lebo som z párty prišiel dosť neskoro. Celé sa to nejako pretiahlo – DJ hral celkom dobre. Bolo to aj kvalitne zorganizované, nikto sa neopil do nemoty a nekonala sa žiadna bitka. To sa stalo snáď prvýkrát. A dokonca sme boli s Lenkou jediný Tom a Jerry. Bola to sranda, škoda, že si tam nemohol byť. Dnes by sme ťa chceli ísť pozrieť. Dúfam, že sa nenahneváš.

4. 11. 2016

Ja: Ozývam sa až po pár dňoch. Nemohol som sa prinútiť ti napísať. Tieto dni všetko akosi viac preciťujem. Myslím na teba veľmi intenzívne – však sa aj blížia tvoje narodeniny. Mám už pre teba aj darček, ale to je prekvapenie. Nie o tom som ti chcel ale napísať. To, že som sa pár dni neozval má na svedomí ešte jedna vec. Nechcel som ti to hovoriť, ale videl som ho. Keď sme išli za tebou, videli sme ho, ako nakladá veci do auta. Mal ho zaparkované pred kostolom, a keď išla okolo nejaká žena s kočíkom, nachvíľu sa pri ňom zastavila a rozprávali sa. A on sa iba usmieval. Prepáč ale, že ti o tom píšem. Mal som potrebu ti to povedať.

17. 11. 2016

Ja: Všetko najlepšie k narodeninááám! Veľa lásky, šťastia a priateľov! Nech sa ti splnia všetky sny. S Lenkou sme ti pripravili aj malú tajnú oslavu, snáď ti to nevadí. Upiekla banánový chlieb – vie, že ho máš najradšej. A pozreli sme si tvoj obľúbený film – Klub bitkárov. Prišli aj Jano so Sofiou a Sofia dokonca povedala, že so zavretými očami by si mohol hrať Brada Pitta. Veľa sme sa nasmiali, no ty si naozaj chýbal. Prvé pravidlo Klubu bitkárov je?
Ja: A skoro by som zabudol na darček – kúpil som ti taký veľmi pekný rámček a zarámoval doň našu fotku v kostýmoch Pata a Mata! Podarilo sa mi ju nájsť v krabiciach v skrini. Verím, že sa ti bude páčiť.

24. 11. 2016

Ja: Dnes som stretol tvoju mamu. A musím ti napísať, že vyzerá čoraz lepšie – a ty vieš, ako to myslím. Povedala mi, že narodeniny boli naozaj ťažké, no páčilo sa jej, že sme mali malú oslavu. Povedala, že nabudúce rada príde. Vyzerala naozaj skvele. Je to silná žena.

2. 12. 2016

Ja: Už je december. Zase som sa neozýval, lebo sme toho mali strašne veľa v škole. Maturitný ročník, čo ti poviem. Každý učiteľ chce rýchlo nahnať známky a vôbec ich nezaujíma, že máme aj nejaký súkromný život. Ja osobne ho nestíham žiť. Za pár dní je však Mikuláš. Hádam mi niečo donesie. Pamätáš si, ako sme sa vždy deň po Mikulášovi stretli a vymenili si všetko, čo sme nemali radi? Jedna horalka stála dve fidorky a fidorka sa dala vymeniť aj za pomaranč. Chýbajú mi tie časy.

20. 12. 2016

Ja: Za štyri dni sú Vianoce. Tvoje najmilovanejšie. Mama už napiekla medovníky aj vanilkové rožky – krabicu sme odniesli aj vašim. Boli veľmi radi. Nezdržali sme sa ale dlho, lebo sme museli ísť ešte za starkou. Atmosféra u vás bola fakt zvláštna – blíži sa výročie tvojej…

24. 12. 2016

Ja: Šťastné a veselé! Píšem ti počas toho, ako ide Sám doma. Viem, že ten film miluješ. Rodičia aj s Maťou práve odišli na polnočnú. Ja som odmietol, lebo by tam mohol sedieť aj on. Nedokázal by som sa na neho pozerať dlhšie ako sekundu. Snažil som sa presvedčiť rodičov, aby nešli, ale vieš, že sú veľmi silní katolíci. Ja však protestujem.

1. 1. 2017

Ja: Šťastný nový rok! Von je počuť ohňostroje, spolu s rodičmi sme si na teba pripili. Prišla aj Lenka. Myslíme na teba.

12. 2. 2017

Ja: Už týždeň nemôžem spať. Blíži sa tá prekliata maturita a aj to nešťastné výročie. Do toho som ešte v obchode prešiel okolo neho. Nakupoval si, akoby sa nechumelilo. Skoro som sa povracal. Už nech je po všetkom.

3. 3. 2017

Ja: Ahoj. Nepísal som ti – nedokázal som to. Aj túto správu prepisujem už na tretíkrát. Nevedel som, čo ti mám napísať. Všetky slová sa zdali prislabé. Výročie tvojej smrti bolo hrozné – preplakal som celú noc. Ešte vždy to strašne bolí. Volal som ale s tvojou mamou, držia sa. Aspoň niečo pozitívne. Za týždeň maturujeme, ale to nejako zvládneme. Drž nám palce.

30. 5. 2017

Ja: Zmaturované! Píšem zase po dlhej dobe, ale nedalo sa. Každý deň som niečo riešil. Maturity, škola, práca. Stále robím v tej kaviarni. Na vysokú školu nejdem, však vieš, že to nie je pre mňa. Mama mi sľúbila, že mi vybaví robotu v nejakej ekonomickej firme. Pozná sa s majiteľkou, takže to môže byť dobrý štart do života. Lenka ide na vysokú, ale len do susedného mesta. Náš vzťah to dúfam nijako nenaruší. Nezabudni, že aj keď ti nepíšem, myslím na teba. Všetci na teba myslíme.

17. 11. 2017

Ja: Všetko najlepšie k narodeninám! Žijem. Je toho veľa – starkej sa pohoršilo, mám veľa práce, no baví ma. Začínam si hľadať vlastné bývanie – teda bývanie s Lenkou. Dúfam, že sa máš dobre.

26. 2. 2018

Ja: Čau. Nechcel som ti to písať, ale znova ho obvinili. Bolo to aj v novinách. A teraz sa im to asi nepodarí zamietnuť pod koberec. Neviem, ako sa mám cítiť. Je to výhra alebo nie?

14. 4. 2018

Ja: Zavreli ho. Dostal sedem rokov. Je to strašne málo, ale teraz sa nemôže odvolať. Aj tak je to smiešne krátky čas. Sedem rokov za znásilnenie dieťaťa? Chce sa mi zvracať.

17. 11. 2018

Ja: Všetko najlepšie k narodeninám! Mám sa dobre – odkedy je vo väzbe, dýcha sa mi akosi ľahšie. Katolícka cirkev sa to snažila ututlať, no tentoraz sa jej to nepodarilo. Chytili sa toho všetky noviny – je z toho obrovský škandál. Moji rodičia prestali chodiť do kostola. Som na nich pyšný, lebo viem, že to muselo byť ťažké rozhodnutie. Tvoji rodičia založili zbierku pre obete sexuálneho zneužívania. Čo to málo prispievam mesačne aj ja. Stále na teba myslíme.

17. 11. 2019

Ja: Všetko najlepšie k narodeninám! Práca ide, s Lenkou spolu bývame vo svojom. Čo ty?

17. 11. 2020

Ja: Všetko najlepšie k narodeninám! Zažívame ťažké časy – pandémia si nevyberá. Ver mi, kovid mať naozaj nechceš…

17. 11. 2021

Ja: Všetko najlepšie k narodeninám! Korona ešte neodišla. Už ju mala celá rodina. Bojíme sa o starkú.

17. 11. 2022

Ja: Všetko najlepšie k narodeninám! Starká, žiaľ, v máji zomrela. Už by ste mali byť spolu. Nech ti niečo dobré upečie, mala ťa veľmi rada.

17. 11. 2023

Ja: Všetko najlepšie k narodeninám! Lenka končí vysokú. Som na ňu nesmierne pyšný.

17. 11. 2024

Ja: Všetko najlepšie k narodeninám!

17. 11. 2025

Ja: Všetko najlepšie k narodeninám!

17. 11. 2026

Ja: Všetko najlepšie k narodeninám! Neuveríš, ale dnes som videl parte. Zomrel vo väzbe. Veľmi ma to prekvapilo. Je to divný pocit, ale akoby mi padol kameň zo srdca. Nikomu som nikdy nič zlé neprial, tak som nebol vychovávaný, no toto zistenie so mnou pohlo. Mama si tiež určite vydýchla.

17. 11. 2027

Ja: Všetko najlepšie k narodeninám! Budem otcom. Lenka je tehotná. Má sa narodiť v lete.

17. 11. 2028

Ja: Všetko najlepšie k narodeninám! Malý má štyri mesiace. Vyzerá úplne ako ja za mala. Volá sa Marek. Po tebe.

17. 11. 2029

Ja: Všetko najlepšie k narodeninám!

17. 11. 2030

Ja: Všetko najlepšie k narodeninám!

…