Spoveď mojej bábiky

Som handrová bábika. Pre niekoho mäkké potešenie do objatia, pre iného vedľajšia postava v hre. Pre tých najsmutnejších len zaprášená spomienka. Som bezpečná hračka, no po čase ma už nevidia ako dostatočnú. Prestávajú sa im páčiť moje jednoduché šaty, mäkké a trošku ploské telo – zdeformované od tých krásnych nocí, ktoré som strávila v náručí môjho dievčatka. Ach… Tej sa dnes zapáčia len tvrdé, dlhé, dokonalé nohy plastových hmôt. Plasteliek – tak ich ja volám.

Sú to rovnaké úsmevy, rovnaké pôvabné ruky, úzke drieky – postavy. Jediné, čím sa líšia sú ich šaty a niekedy vlasy. Každej prischne meno len vďaka farbe, dĺžke alebo veľkosti účesu, alebo farbe, dĺžke a vzoru na odeve.
Hry s nimi boli vždy opatrné. „Pozor! Neznič jej účes! Pozor! Nenatrhni jej novú sukňu!“ Lenže Plastelky nie sú také krehké. Veď som to bola JA, koho si dieťa vynulo k sebe skrývajúc slzy. Tvrdá hmota nedokáže byť nežná. A predsa si potom moje dievčatko vyberalo inak… Veď kto by si vybral piknik s handrovou vernou bábikou radšej ako s Plastelkami? Nikto. Plastelky sú krajšie. Je to smutné? Možno, ale: „Taká je dnes móda.“. Takže neplač. Zadrž vzlyky, z hĺbky dýchaj a už aj bež! Bež vpred a nezastavuj sa, neobzeraj sa ani nepremýšľaj! Len bež vpred! Utekaj rýchlejšie ako pás, na ktorom ma vyrobili. Nemaj otázky! Neprotireč! Bež!

Toľko zhonu a tak málo dychu. Čas ženieme tak rýchlo, že niektorí z nás sa ani nenaučia správne kráčať, a tak čapcú až kým nevydýchnu. Hlúpe. Môj život nebol o nič dlhší ako ten tvoj. Dokonca som tu len polovicu času priemerného človeka. Ani to nie! Avšak, naučila som sa viac ako väčšina z vás.

Nevzdychám. Na to tu je moja opatrovateľka. To je v poriadku. Ja som handrová bábika. Na opatrovanie človeka som bola stvorená. Poznám svoje poslanie a zmysel života od začiatku až do konca. Na rozdiel od ľudí. Ale i to je v poriadku. Ty si človek. Si inou bytosťou. Narodíš sa, ja vzniknem – som stvorená. Ty ešte nič nevieš, ja ťa učím. Nie je tvojou úlohou nosiť masku poznania. Svoje poslanie a zmysel hľadáš, strácaš, meníš, nachádzaš, bojuješ s ním a napokon ho prijímaš. Ja ťa vždy verne sprevádzam. Nemusíš sa báť! Si človek! Chyby, alebo len zvyčajné veci tebou nepochopené, sú tvojou zdravou súčasťou. Nemeň to! Ver mi. Zmeň len svoju schopnosť učiť sa. Nájdi si spôsob, ktorý druhým neublíži a uč sa. Musíš! Nauč sa kráčať poriadne! Neboj sa sadnúť si na lavičku. Hlavné je len to, či sa z nej budeš vedieť postaviť! Toto platí pre všetkých. I pre moje dievča. Ver mi. Veď bolo to len jednu krátku a detskú hru vzad, keď ma ukladali k jej novorodenému telíčku. Od neustálych plačov po prvé zuby a prvý krok. Cez vtipné brblanie, počítanie prstov, nádherné a útulné domčeky pre bábiky.

Cez prvé posmešky, vyplazené jazyky, pády po naháňačkách. Cez to všetko som s ňou prešla. Prvý-krát ku knihám, na prechádzku s novým – vysnívaným šteniatkom. Len jedna hra. Cez nanútený spánok pre chlpáča, cez čierne diery aj kostnatú kožu. Cez dusivé noci, unavené večery. Do nového domova, do nových ulíc, sveta. Stále vždy pri nej. Niekedy len v rohu postele, inokedy celá mokrá, zároveň popálená slzami. Prestalo záležať na narodeninách. Už navždy nosí okovy ukuté počas skrývania si tváre, fialových škvŕn aj červených vreckoviek, ktoré boli biele. Len jednu hru vzad. Škoda, že ten čas všetci chcú len urýchliť. Ja si myslím, že hier by malo byť v živote viac. To isté si myslia aj ostatné bábiky. Dokonca i vážne plastelky.

Odpusť mi, prosím, drahé čítajúce stvorenie, toľkú reč. Tak veľa nevypovedaného pre tento svet. Bohužiaľ, čas sa už vypredal a ja zas a znovu odchádzam s prázdnymi rukami. Nepodarilo sa mi zaistiť ho viac. Ani pre ňu, ani pre mňa. No sebe som ho kúpiť nechcela. Na čo je bábike čas ak ostane zaprášená na polici, keď svet sa rúca?! Ja, handrová bábika, čím by som bola bez svojho dievčatka? Len jej patrí moje meno. Som oddaná človeku celým mojím plyšovým srdiečkom. A teraz sa bojím. Nie o seba. Vlečúc ma za ruku kráča so mnou dievčatko bielymi chodbami nemocnice. Keď zistia, že sa opäť nepozorovane prechádzame, bude zle. Nás to však neodrádza od chvíľky mimo sivej izby.

Vyjdeme von. Nemocničná záhrada je len skupinkou líp, lavičiek a čakárňou tichých ľudí. Veľa premýšľajú. Nekupujú si čas len na to, aby ho utratili bezcieľnym štekaním. Ich slová sú zväčša múdre a pohľady nešťastné. Stratili svojich detských opatrovateľov radosti. Asi na nich už úplne zabudli. Zabudli teda i na to všetko farebné, a tak teraz sotva vidia. Avšak, verte mi i teraz, ich starí opatrovatelia dnes ešte stále na nich s láskou myslia. Väčšina z nich ešte stále na skládke čaká na svoj koniec v čiernej peci. Aj mňa tam raz hodia. Môj čas sa rúti strmhlavo rýchlo ku koncu, no prv než ma strhne, musím vytrvať až do konca pri mojom dieťati. Sedíme spolu na koreni starej lipy. Dívame sa na okolitý svet a dievča sníva. Rodičia jej neprezradili, že sny sa jej už nikdy na tejto zemi nesplnia. A hoci by som sa tej správy mala zhostiť ja, nedokážem to. Farby stekajú z tváre jej i mne. Už viac nie som handrová bábika. Už som len handra. Dívajúc sa na konáre, na ktoré tu nepolezie, sníva. Žiaľ, nie vždy slová presvedčia telo. Možno, ak by trénovala, na strom by dokázala vyliezť aj bez nohy. Lenže trénovať nebude. Jej svet je samé možno. „Možno.“ Má hnev. Má vykričané hrdlo a plač. Povedz človeku možno! Daj mu tým pocit neistoty a nepríjemné myšlienky plné dotieravých otázok. Jej telo možno neprijme! Telo je vec pozemská, preto po zemi i kráča. Nesníva, nedúfa, netuší. Kráča po zemi!

Telo vie, a teda vie i dievča, že na stromy viac nepolezie. Možno, ak príde na krajšie miesto, bude môcť opäť behať. To jej dáva nádej. Nádej tíši strach, preto je so svojím poslaním zmierená. Kto by pochopil silu duše človeka, ak by sa mu nepozrel do očí? Nikto. Preto sa dívam do očí i sestrám nesúcim nás späť na lôžko. Preč od nežných snov. Zapudili v sebe dušu pre toľkú prácu. Už si niekedy ani nevládzu myslieť, len konajú. Vraj má chorý len ležať medzi stenami, no prečo mu odopierajú voľnosť a úsmev? Veď ani smädnému by ste nepodali prázdny pohár.

V posteli únava dieťaťu spája viečka. Dnes si ma túli tesnejšie, avšak, slabšie. Nevládze už držať ani svoju handrovú bábiku. Vyčerpaná z nekonečných bojov zaspáva. Ja nie. Ja ležím a plačem. Na dobrú nôcku nedostala dnes ani objatie, ani bozk od matky, či jednoduché prianie. Veď na čo? Nikto si vraj nekúpil dostatok času, a predsa, keď som prišla ja, bol už vypredaný. Plačem. Plačem ako len bábika v tichu môže. Držím sa zaspávajúceho zmyslu môjho života – mojej existencie. Každému želám, aby sa mu vždy podarilo kúpiť dostatok času ešte pred vypredaním. Zbohom, Moja drahá zverenkyňa. Moje dievčatko.

Čoskoro budeš opäť liezť na stromy. Viem to. Raz sa tam uvidíme. Pokúsim sa tam dostať za tebou čo najrýchlejšie. Sľubujem. Odpusť mi. Odpusť mi, prosím, zatiaľ. Odpusť ten čas, čo sme stratili.

Ľúbim ťa.

Správa

„Kde bolo, tam bolo,“ začala mi rozprávať moja mama. Zvalila som sa na koženú sedačku a prikryla som sa vlnenou prikrývkou. Tieto chvíle milujem, aj keď som už skoro dospelá. Jej melodický hlas ma upokojoval. „Mami, dnes by som ti chcela porozprávať príbeh ja!“ povedala som to odhodlane. No v skutočnosti som z toho nemala dobrý pocit.

Moja mama, ktorá mala krásne prešedivené hnedé vlasy, okuliare na očiach a kruhy pod nimi, sa na mňa usmiala. Rozprávala mi príbehy, keď som sa necítila dobre, keď som sa bála, keď som nemala svoj deň. Nebolo tomu inak ani teraz. Videla v mojich očiach strach, a beznádej. Jednoducho vycítila, že sa niečo deje. Na okamih odbehla do kuchyne. Vrátila sa s dvoma šálkami čaju na podnose. Jeho vôňa rozvoňala celú obývačku. Na chvíľku sme sa započúvali, ako za oknom duje silný vietor. „Teraz alebo nikdy“ Zhlboka som sa nadýchla a začala som rozprávať svoj príbeh.

Kde bolo, tam bolo, bolo jedno smogom zahalené mesto. Všade navôkol boli veľké budovy, kde neprestajne jazdili nekonečné kolóny áut a po uliciach chodili čudní ľudia. Niektorí fajčili cigarety, niektorí venčili biele čivavy a iní venčili svoje agresívne deti. Všetko vyzeralo až príliš normálne a bezstarostne. Teda na dnešnú dobu. V tomto meste žilo aj jedno sedemnásťročné dievča. Bola iná ako ostatní. Aspoň to o sebe tvrdila. Volala sa Anna. Milovala knihy, prírodu, more a dlhé dni zaliate slnečnými lúčmi. Cítila, že nezapadá do tohto prostredia, ale aj tak sa snažila užívať si život. Jej priateľ Martin bol o rok starší. Mal krásne blond vlasy, modré oči a všetci ho milovali. Anna mu o sebe povedala všetko. Vedel o jej problémoch, snoch a túžbach. Martin si však svoje tajomstvá nechával pre seba.

Anna mala krásne zelené oči, široký úsmev a hnedé kučeravé vlasy. Dbala na svoj vzhľad, snažila sa žiť zdravo. Ale stalo sa niečo, čo nečakala. Dnes jej na váhe vyskočilo číslo 75 kg. Pozrela sa do zrkadla a po líci sa jej skotúľala slza. Videla to, čo nechcela vidieť. Nebola so sebou spokojná. Faldík sem a celulitída tam. Veľké prsia, veľký zadok a obrovské brucho. V skutočnosti nevidela, ako dobre a zdravo vyzerá. Zrazu jej cinkla správa na mobile. Na displeji sa jej zobrazila fotka kamarátky, ktorá držala Martina okolo krku. Mala oblečené krásne čierne šaty, ktoré jej robili dokonalú postavu. Na tvári mala rozmazaný rúž. Pod fotkou bolo napísané: „Dokonalá postava ti zabezpečí luxusnú večeru.“ Hodila mobil o posteľ a rozbehla sa k chladničke. Zobrala šľahačku do ruky a nastriekala si z nej priamo do úst. Nebolo to poslednýkrát, čo zajedala stres, smútok a nešťastie. Utrela si slzy, ešte raz si strekla šľahačku a utekala do školy.

Keď vošla do triedy, všetci sa začali smiať a recitovať odpornú riekanku:

„Anna, Anna máš riť ako vaňa. Prečo si taká planá navždy ostaneš sama.“

Anna sa otočila a so slzami v očiach vybehla z triedy. Pri vchode do školy stál Martin. Pozeral sa jej priamo do očí. Opýtal sa jej, či sa chce upokojiť, či si chce potiahnuť. Vytiahol z vrecka cigaretu. Anna sa naňho prekvapene pozrela a pokrútila hlavou. Myslela si, že nefajčí. Provokačne sa jej opýtal, čo sa stalo, že je taká bledá.  Anna vytiahla mobil a ukázala tú fotku. Áno tú fotku, ktorá jej spôsobila takú bolesť. S úsmevom na tvári jej porozprával o tom ako strávil večer so Sárou. Myslela  si, že je buď sfetovaný alebo opitý. Zakrútila sa jej hlava. Po dlhej dobe nabrala všetku svoju odvahu. Povedala mu, že s ním končí, že ho nenávidí a nikdy ho už nechce vidieť. Martina to však viac vzrušilo. Pritlačil ju o stenu a šeptom jej povedal do ucha, že je slabá a nikdy ho nedokáže opustiť. Pritiahol ju ešte bližšie a vtisol jej chladný bozk na pery. Anna mu vylepila facku a s nechuťou si utrela pery. Dokázala mu len potichu povedať, že ak to neskončí s ním, určite to skončí sama so sebou. Martin klesol na podlahu a ukázal jej prostredník. Anna zhlboka vzdychla a odišla zo školy. Kráčala prašnými ulicami a neverila, čo sa všetko stalo.

Otvorila správy na mobile a zobrazil sa jej obrázok moslimskej ženy zahalenej v čiernom hidžábe. Ležala na pláži pod ležadlom svojho manžela. V hlave jej vírili myšlienky. Možno existujú ženy, ktoré trpia viac a majú horšie problémy. Ženy boli v minulosti upaľované ako čarodejnice. Dnes sú považované za pobehlice? Sme ako sedačka v predajni, ktorú si môžu vyskúšať? Sme víno, ktoré premyjú v ústach a potom ho vypľujú? Prečo žiť na zemi je také ťažké? Prečo u ľudí existuje zrada, podlosť a krutosť?

Myslela len na to, ako skončí tento náročný deň. Našťastie už otvárala dvere do bytu. Jej mama ležala na sedačke po nočnej službe. Nemali veľa peňazí, ale dvojizbový byt bol útulný, jednoducho a vkusne zariadený. Otec jej zomrel, keď bola ešte malá. Mama sa snažila jej dopriať, ale nie vždy si to mohli dovoliť. Išla hneď do chladničky, kde vybrala dva čokoládové pudingy. Keď zabuchla dvere chladničky, mama už stála vo dverách kuchyne. Opýtala sa jej prečo nie je v škole. Anna len odvrkla, že jej bolo zle a s pudingami v ruke zabuchla dvere do svojej izby.  Pudingy položila na stôl a pozrela sa na poličku. Zobrala do ruky žiletku a pozrela sa na svoje zápästie. Hlboko vzdychla a začali sa jej triasť ruky. Ako rýchlo sa dokáže zbaviť svojich problémov? Jeden hlboký rez a bude po všetkom. Položila žiletku. Zobrala papier, pero a začala písať list na rozlúčku. Zrazu jej prišla správa. „Ahoj, ako sa máš?

„Mami, tú správu som jej poslala ja.  Len to som jej napísala. Keby som vedela, čo sa stalo, čo zamýšľa spraviť… Prišla mi moja otázka hlúpa. Neverila som vlastným očiam, keď mi prichádzala ďalšia a ďalšia správa od Anny. Napísala mi o všetkom, celý jej príbeh. Mami dnes sme sa stretli v škole. Martin dostal pokarhanie riaditeľom, lebo ho našli sfetovaného na chodbe.“ hlasno som preglgla. „Keby si jej nenapísala už by tu dnes medzi nami nebola. Zachránila si ju“ zašepkala mama. „Uvedomujem si to. Takýchto ľudí je na svete milión. Veľa ľudí má takéto problémy a nerieši ich. Prečo práve Anna? Nezaslúžila si to! Mami! Mami! Prečo sú ľudia takí hnusní? Prečo?“ vychrlila som zo seba. „Ach nepamätám si, že by som ja niečo také riešila, keď som bola mladá. Myslím si, že boli vždy takí sebeckí, hnusní a nepríjemní. Anna stretla len zlých ľudí, ale na svete sú stále aj dobrí ľudia.  Budem tu vždy pre teba, keby sa dialo čokoľvek. Aj keby bola invázia robotov.“ objala ma. Po celom týždni som sa prvýkrát usmiala. Mama vstala, zapla rádio a začala tancovať.

Ja som ešte na chvíľu zablúdila k mojim myšlienkam. Nikdy nevieme,  čo prežívajú iní. Nevieme, čo sa deje v bytovke oproti. Ale uvedomila som si, že tu budem pre ľudí, ktorí ma budú potrebovať. Už ma zaliala vlna horúčavy, položila som šálku s čajom a pridala som sa k maminým ladným krokom.

Žihľava

Poobedné slnko vytváralo v záhrade hrejivý dojem. Usušilo všetky náznaky včerajšej búrky a prinieslo so sebou spevavé vtáky, ktoré svojimi jemnými tóninami uspávali Lenu. Lenin hmlistý sen bol prerušený šuchotom v tráve. Jemne pootvorila oči, mysliac, že je to Jakub, ktorý jej nesie pohár vody. Sadla si, ale Jakuba nevidela. Okamžite sa postavila na nohy a rukami si prekryla brucho. Rozhliadla sa vôkol seba a keď si uvedomila, že šum vychádza z černíc, spustila ruky k telu. Necítila sa byť ohrozená. Predsa nič veľké sa nemôže schovať do černíc. Ale aj tak bola zvedavá, čo za malého ťarbavého tvora sa to tam skrýva.

Vstala z deky a kráčala k černiciam. Poznala len jedného takého ťarbavca, ale ten sa im pred rokom vytratil. Keď uvidela povedomý chvostík, zatúžila ho zobrať na ruky. Holými nohami nevedomky vstúpila do žihľavy a v momente, čo sa dotkla na prvý pohľad nevinného tvora, pocítila zuby na krehkej pokožke svojej dlane. Od bolesti skríkla a malý tvor jej vyskočil z rúk. Vzdialil sa, ale nie úplne. Vyzeralo to, že vyčkáva, akoby sa ešte chcel vrátiť a dokončiť svoju robotu.

„Lenka!“ pribehol k nej Jakub.

V ruke držal dva prázdne poháre, ktorých obsah mu skončil na tričku. Lena sa pri pohľade naňho jemne usmiala. Páčilo sa jej mať niekoho, kto sa o ňu bojí. O Lenu sa predtým nikto nikdy nebál.

Jednoducho povedané – Lena bola taká menej nežná Popoluška, do ktorej sa zaľúbil nebojácny princ. Mnohí dúfali, že žiara šutru na prstenníku presvieti všetky zlé pohnútky jej bývalého života, ale nestalo sa tak. Ostávalo záhadou, že prečo sa tak často vracala do žihľavy. Zrejme to bolo tým pŕhlením, ktoré jej bolo také povedomé…

Hoci sa žihľava na ňu prítulne pozerala, vždy ju napokon popŕhlila. A následne ju nechala samú behať po svete a hľadať pomoc. Tak to bolo vždy, ibaže teraz už na to nebola sama – mala Jakuba, ktorý ju odviezol na pohotovosť.

Nebola to veľká rana, ale z letmého pohľadu nemožno usúdiť, či zviera bolo, alebo nebolo zdravé.

Keď Lena odchádzala z ambulancie, bola presvedčená, že Jakub bude dobrým otcom. Rozmýšľala, či počul jej rozhovor s doktorom. Netváril sa inak ako zvyčajne, čiže zrejme nie. Mrzelo ju, že to nezačul, keď ju čakal za dverami ambulancie. Sama bola nerada poslom nových správ. Jej myšlienky náhle vystriedal šok, keď v čakárni uvidela svoju malú sestru.

„Eliška, čo tu robíš?! Prečo si tu sama?“

„Čakám mamu,“ odvetili jej nevinné očká, takmer ešte nezranené svetom.

„A prečo tu nie je s tebou?! Čo sa stalo?“ objímala ju Lena.

Eliška neodpovedala, iba prstom ukázala na jedny z dverí. Lena nechápala tomu gestu.

„Leží tam. Zobrali ju.“

V ten večer sa jedna izba v ich dome premenila na Eliškino útočisko. Vedeli, že to takto raz skončí, iba predpokladali, že to bude iný dôvod ako nemocnica.

Bývanie s Eliškou bolo pre Lenu zvláštne. Eliška vyzerala ako normálne dieťa. Nemala strach v očiach a jej telo nebolo posiate modrinami rôzneho druhu. Žeby sa mama zmenila? Lena túto podobu mamy nezažila, ale tešilo ju, že jej sestra má lepšie detstvo ako ona. Zároveň v sebe cítila istú formu závisti. Bolo nutné, aby bolo jedno dieťa zničené, aby to druhé malo pokojné detstvo? — pýtala sa samej seba.

Keď matku pustili z nemocnice, prišla si po Elišku. Lena vkročila do kapitoly života, ktorej sa vždy chcela vyhnúť — zmierenie s jej matkou. Eliškin pobyt u nich bol krátky, ale zanechal po sebe lupene nádeje. Lena sa k nim často vracala a plnými dúškami vdychovala ich sladkosť. Zasypali všetku minulosť a diktovali budúcnosť. Rozhodla sa nasledovať ich sladkú vôňu a stretnúť sa s matkou. Cestou na stretnutie cítila povedomé pŕhlenie. Rozhodla sa ho ignorovať.

Sedeli v parku na lavičke a sledovali Elišku, ktorá s radosťou behala po detskom ihrisku. Bol sychravý deň, ale vôňa lupeňov neutíchala. Jediné, čo tíchlo, bolo pŕhlenie žihľavy. Predsa žihľava v daždi nepŕhli.

„Mami, ide sem Eliška, potom mi to dopovieš,“ Lena zastavila ich rozhovor a celú svoju pozornosť premiestnila na Elišku.

Eliška bola špinavá od blata a plakala. Musela padnúť z nejakej preliezky.

„Zlatko, čo sa stalo?“ naklonila sa k nej Lena.

Eliška jej nestihla odpovedať, pretože prv, než stihla otvoriť ústa, schytala silný úder od vlastnej matky. Lenu strhlo a v bruchu pocítila kopnutie. Lupene nádejí uvädli a všade navôkol ostala len žihľava. Lena objala Elišku, čím ju pritlačila blízko k tajomstvu, ktoré už niekoľko týždňov nosila pod srdcom. Chcela ich mať obe pri sebe, aby ich dokázala ochrániť. Vedela, že nemusia byť popŕhlené, aby sa z nich stali slušní ľudia.

O peniazoch, snoch a najmilších súrodencoch

Kvalitná napodobenina erdžania sa ozývala celým priestorom, až tak, že som počula kvíliť steny. Striedala sa so vzdychaním od únavy a hlasnými dopadmi na zem.

Je marec a jeden z manželov Hobbyhorsovcov práve skladá skúšku odvahy, aj keď nízke teploty sú väčším problémom pre moju sestru. Prekážky z florbalových hokejok sa odrážali v roztopenom snehu premiešanom s prvým jarným blatom. Evine červené líca mi pripomínali vianočné gule, ktoré už dlho spali na pôjde. Celú súťaž zaznamenával starý Olympus, ktorý sceľoval jazdeckú arénu staroľubovnianskych olympijských hier.

Človeku, ktorý sa nerozumie do tohto významného športu, by mohol takýto nezvyčajný pohyb pripomínať nejakú známu udalosť z minulosti. Napríklad moderného Kentaura, ktorý má namiesto štyroch nôh iba dve, ale zato má ľudskú aj konskú hlavu. Samozrejme nechcem pohoršovať tých, čo vykonávajú alebo majú radi tento šport. No musíte uznať, že tam je určitá podobnosť.

Možno sa pýtate, ako sa moja sestra vôbec dostala k niečomu takému? Tu prichádza na rad téma peniaze a ich využitie. Eva odjakživa milovala kone – od plyšákov až po živé stvorenia. Preto ju rodičia prihlásili na jazdecký kurz. No, ale tie naozajstné kone doslova žrali peniaze. Niekedy som si predstavovala, ako im do vedier sypú drobňáky a nalievajú vodu, v ktorej boli predtým namočené zelené stovky alebo dvestovky v žltej farbe. To je dôvod, prečo prešla na hobbyhorsing. Nikto z nás však ešte vtedy nevedel, akou potravou sa budú živiť tieto kone.

„Soňa, vstávaj!“ nemotorne som sa prevrátila  na druhý bok.

„Aha! Pozri sa von!“ neutíchal Evin nadšený hlas, a tak som sa zodvihla z postele.

Je to tu. Zima.

Eva sedela za stolom a niečo usilovne písala na papier. Ako vždy mi nechcela predstaviť svoje tajné záležitosti. Väčšinou sa ukázalo, že to bola domáca úloha alebo kreslila mangu (a musím priznať, išlo jej to naozaj dobre). Našťastie mám veľmi dobré dedukčné schopnosti, a tak som si domyslela, že to je list pre Ježiška (veď viete – začiatok decembra, vločky… Popravde, už som riešila aj ťažšie prípady).

Všimla som si, kde ho založila. V správnej chvíli som sa pohrabala v jej zásuvke a usilovne som začala čítať. V dvadsiatich bodoch boli spísané všetky túžby začínajúceho tínedžera. Od Katany (t. j. japonský meč) až po…

Uzdy, ušane, ohlávky a KOŇA. Vytreštila som oči a predstavovala som si, ako bankové účty každého a jedného člena našej rodiny klesajú hlboko pod nulu (to aj bez zarátania mojich skromných prosieb).

Eva, samozrejme, ako dobrá víla, pripísala ku každej požiadavke aj internetovú stránku, kde nájdeme všetky tieto pozemské radosti.

Takýto web som ešte nikdy nevidela. V prvom rade som sa čudovala, ako sa dá kúpiť kôň cez internet. A potom na mňa vyskočil nápis HOBBYHORSE. V tej chvíli som to pochopila.

Niekto sa nevedel dočkať Vianoc, a tak sme začali vyrábať historicky prvého koňa, ktorý nestál takmer nič. Bolo to aj z dôvodu, že Eva si nemohla byť istá, že pod stromček zablúdi iný – drahší internetový kôň. Myslím však, že sa nám tento podaril a mohol sa vyrovnať aj lepším kategóriám hobbyhorsov. Bol to krásavec.

Už je to tu. Nastal deň D – Vianoce. Nový kôň alebo skôr kobyla k nám vôbec nemusela zablúdiť, pretože ako na povel rovno pricválala. Nestihla si vyskúšať ani ohlávku, ani ďalšie skrášľujúce doplnky. Eva ju hneď aj s novým spolubývajúcim viedla do kostola a to nie na krst. Už na začiatku života sa im podarili úspechy, ktoré sa nepodaria len tak hocikomu.

Stali sa hercami, a to na dlhú dobu.

Moje „kvalitné“ topánky z pred dvoch rokov sa krásne šmýkali po vydupanom snehu. Postupne som začala cítiť ako mi odmŕza malíček na pravom chodidle. Z kostola to však bolo asi len 10 minút, kým som prišla domov. Ale mala som mierne zdržanie, keďže som viedla dva mohutné statné kone, ktoré mali vlastne iba hlavy a zvyšok tela bol nahradený drevenou palicou. Pravda, boli iný, ale radšej som im to nepripomínala, aby nezosmutneli. Eva mi tak prikázala, lebo samozrejme, sú to jej kone. Konkrétne „Hobbyhorsy“, to je plemeno týchto junákov. Chudáci asi dva týždne ležali v spovednici (asi to trvalo, kým kňaz pochopil ich nezvyčajnú reč). Podstatné je, že pred spoveďou hrali vo Vianočnej akadémii. Tá ich tak preslávila.

Popravde si na nich Eva spomenula a začali jej chýbať, tak som ich musela priviesť domov. Hneď sa potešili, keď ju uvideli aj s ich neotvorenými vianočnými darčekmi.

Privítanie sa prejavilo radostným maznaním: „Pozrite čo pre vás mám. No áno, ohlávky!“ Nebudem klamať, aj mňa celkom zaujímalo, ako v tom budú vyzerať.

Akože, boli pekní. Konečne sa začínali podobať na ozajstné kone. Postupne však pribúdalo viac a viac vecí na ich starostlivosť, ktoré neboli najlacnejšie.

Keďže ďalej napredovali a Eva v nich videla ozajstný potenciál, začali sa pripravovať na hobbyhorse súťaž, ktorá bola mimochodom v Česku. Aby na to nebola sama, povolala aj kamarátku, ktorá tiež podľahla tejto mánii. Papiere plné pravidiel, jednotlivé disciplíny ako skoky cez prekážky, drezúra… Spolu s kamarátkou viedli veľmi dôležité rozhovory, a preto som sa neubránila smiechu. Hneď ma vyhodili z izby. To ma pochopiteľne neodradilo a začala som počúvať cez kľúčovú dierku. Zrazu sa stoličky začali odsúvať, preto som rýchlo utiekla do obývačky. Aj tak som skoro nič nepočula, lebo si šepkali.

„Neverím, ony sa pobrali von.“ počkala som, kým sa zabuchnú dvere. Rýchlo som zbehla dolu schodmi a schmatla najmenej výraznú bundu.

Ružový krík – to bol môj úkryt, aj keď sa na ňom ešte nebolo čím kochať.

Začal sa show jumping. Bolo to naozaj umenie, to musím uznať. Po každom úspešnom skoku sa palica na prekážke o niečo zvýšila. Kto vyskočil najvyššie, vyhral.

„Drezúra je najťažšia,“ vyhlásila Eva a začala na zem rozkladať papiere s číslami. Keď som ich videla klusať okolo pomyselných značiek, začali sa mi tlačiť slzy do očí. Ten vznešený vzpriamený postoj a vážna tvár v súlade s nohami, ktoré jemne podupkávali po čerstvom blate. Najlepší herecký výkon, aký som kedy videla.

Po nácviku Eva hneď oznámila tatikovi, kam sa chystá ísť. Jasné, že povedal nie. Eva doňho dobiedzala, no nič nepomáhalo. Musela sa zmieriť s tým, že jej kone budú iba hercami a nie slávnymi skokanmi.

A kto vie, možno sa raz Eva dostane k naozajstným koňom a ja budem uchránená od záchvatov smiechu, aj keď viem, že to určite nebude tak skoro.

Od slobody k neznámemu

Volám sa Vierka.  Bola som obyčajné dievča v roku 1880, ktoré každý deň  chodilo s rodinou na pole,  aby sme si zarobili na obživu. Miestami to bolo kruté a vyčerpávajúce, ale vďaka tomu som sa vedela tešiť z maličkostí a prežitých chvíľ v kruhu najbližšej rodiny. Mali sme skromný príbytok. Dom pozostával z kuchyne a jednej izby, no pre nás to bolo bohatstvo. Tí, ktorí mali menšie šťastie spávali pod šírym nebom, poprípade v stodole. Veľa ľudí zomieralo od hladu, pretože šľachta musela mať všetkého veľa. Ja som sa ale vždy potešila aj skromnému jedlu. Všetci mali tenké, špinavé a potrhané oblečenie, ktoré nebolo nevýrazné. Bolo pre mňa frustrujúce vidieť populáciu okolo mňa umierať kvôli nedostatku živín, ale taký bol život.

Nemala som žiadne hračky ani zábavu. Od začiatku svojho života som poznala len tvrdú drinu. Ale predsa som mala jednu výnimku, ktorú som nazývala zábava. Každý štvrtok som odišla k potôčiku, kde som utiekla od reality. Žblnkot vody a spev vtákov ma utišoval. Najsmutnejší moment bol vtedy. keď ma mama volala domov. Jedného dňa som dovŕšila šesť rokov. Možno si myslíte, že som to s mojou rodinou nejak oslávila, ale kdeže. Narodeniny oslavovala len šľachta a ich potomkovia. Bežní ľudia ani nevedeli,  čo je oslava tohto sviatku. Ale bola som na to zvyknutá a smútok tu nemal miesta.

Mala som pravdepodobne šťastie, pretože sme v ten deň nemuseli pracovať na poli. Chcela som sama osláviť svoj veľký deň. Rýchlo som si zobrala do ruky kúsok chleba a utekala som k potoku. Ku koncu dňa som sa už chystala domov. Keď v tom sa predo mnou  zjavila čudná postava. Oblečenie mal úplne iné ako ho mali ľudia v mojom meste. Bolo tak lesklé a farebné. No, moju pozornosť zaujala nejaká vec na jeho ruke. Svietilo to rôznymi farbami. Rozhodla som sa ho prenasledovať a zistiť,  čo to je. Ale všimla som si, že nie som jediná, ktorá na neho číha. Neznámy človek začal liezť na kopec. Armáda za ním bežala ako besná. Kým som ich dobehla, cudzinca už spacifikovali a on nevládne ležal na zemi. Neskôr ho odvliekli ku veliteľovi. V šoku som tam stála ako nepríčetná a neverila som vlastným očiam, čo sa to práve stalo až som sa po niekoľkých minútach rozhodla, že idem domov. Po ceste som sa potkla a skotúľala dolu kopcom. Keď som pristála,  zbadala som presne tú vec, ktorá ma tak zaujala. Zobrala som ju do ruky a nejaké tlačidlo začalo silno blikať. Omylom som ho stlačila a vtiahlo ma to do úplne iného sveta. Hneď som začala kričať meno svojej mamy.

Všetko bolo tak iné a zvláštne. Ocitla som sa v meste, kde som si ako prvé všimla, že ľudia nie sú oblečení tak,   ako som bola zvyknutá. Každý aj obyčajný človek mal celkom slušné oblečenie. Spoločenská elita mala odev na vyššej kvalitnejšej úrovni. Po námestiach sa premávali stroje, ktoré sa pohybovali pomocou kolies,  nikdy som nič také nevidela. V mojom období som zahliadla len kone  a aj to výnimočne. Keďže som nebola na vidieku ale v meste, drevené domy nahrádzali modernejšie betónové stavby. Začala som sa od strachu triasť a to sa mi stalo prvýkrát v živote. Nikoho som nepoznala a všetko bolo také cudzie. Jediné, čo som mala so sebou,  bola tá vec, čo ma sem premiestnila.

Niekoľko dní som sa skrývala a sedela pod mostom, ale hlad ma premohol. Začala som sa prechádzať po námestí.  Vtom som začula niekoho rozprávať o Rakúsko-Uhorsku. To som ale v tej chvíli nechápala a môj žalúdok si pýtal potravu. Na nič iné som sa v tú chvíľu nevedela sústrediť.  Zacítila som omamnú vôňu čerstvého chleba. Slinky sa mi zbiehali a nemohla som tomu odolať. Dorazila som k jednému stánku a nenápadne som chcela ukradnúť pečivo. Nebola som na seba hrdá, ale hlad ma prinútil. V ten okamih ma odtiahla neznáma pani. Spýtala sa ma: ,,Dieťatko, čo to robíš? Si hladné?“ z oka mi začali stekať slzy vďačnosti, že si ma konečne niekto všimol. Jediné, čo som sa zmohla povedať bolo: „ Áno, som hladná a bez domova.“   ,,Pani skoro podskočila a hneď mi odvetila: „Poď za mnou, zoberiem ťa k nám.“ Ani som nestihla nič povedať a už ma ťahala cez celé mesto do najbližšieho domu.

Vošli sme cez veľkú bránu na nádvorie, v ktorom bývalo mnoho rodín. Moja záchrankyňa ma viedla po schodoch  a cez veľkú pavlač,  do jej bytu. Dostala som jedlo a vodu a cítila som sa ako v siedmom nebi. Išla som si pospať,  pretože som bola extrémne unavená. Po dvoch dňoch spánku som sa prebrala a pozerala, kde to som, nič som tu nepoznala. Po pár hodinách som sa dozvedela, že ten anjel strážny,  čo ma tu prichýlil sa volala Janka. Mala ďalšie tri deti a ešte sa ujala aj mňa. Síce bola viac-menej na pokraji svojich síl a ani som sa nečudovala, predsa len mala štyridsaťosem rokov. Na tretí deň ráno sme išli nakúpiť potraviny.

Vyšli sme do ulíc a začuli sme strašný krik. Po uliciach behali vojaci. V každom kúte mesta bol chaos a panika. Ani sme nezaváhali a utiekli sme domov. Bolo to pre mňa utrpenie. Ani raz som si nepomyslela, že niečo také zažijem. Janka chodila kupovať potrebné suroviny sama, pretože sa o nás, deti,  bála. Po šoku, ktorý som utrpela tam von,  som nedokázala vypustiť ani hlásku. Bola som zmätená, dezorientovaná, bezmocná a neistá,  čo mi budúcnosť prinesie. Toho si všimla moja náhradná mama. Komunikovala so mnou každý deň až som zistila všetky potrebné informácie. Ocitla som sa v roku 1914 a práve zúri prvá svetová vojna. Skoro mi srdce vyskočilo, keď som to zistila. Strach sa vo mne kopil každým dňom viac a viac. Mesiace utekali ako voda. Počula som streľby z dela. Počet mŕtvych sa každým dňom zvyšoval. Napätie v meste bolo čoraz intenzívnejšie. Niektorí bojovali len kvôli územiam, bohužiaľ,  k nim sme patrili aj my, iní trpeli súperením s týmito tyranmi len pre lepšiu budúcnosť. Nechápala som,  čo ľuďom dá k šťastiu pár kilometrov štvorcových. Neverila som, že mi tak bude chýbať práca na poli. Ten príjemný čerstvý vzduch… Vánok vo vlasoch… Celá vojna bola masaker pre všetkých. Prešli 4 roky a my sme stále žili v obavách.

Jedného rána sme sa zobudili na obrovský rozruch. Nevedeli sme, čo sa deje. Keď sme vyšli z domu na námestie, tak sme len videli obrovské oslavy, tance a spevy na ukončenie vojny. Konečne bol mier. Ale v tom sa zopakovalo presne to isté , čo predtým. Tlačidlo začalo blikať. Tentokrát som ho nemusela stlačiť a už som bola znova v inom časovom priestore.

Všade bolo ticho. Studený vietor mi česal vlasy. A ja som od nedočkavosti začala behať. Presa len von som nebola skoro 4 roky. Bol to úžasný pocit. Síce som si odznova musela hľadať náhradnú rodinu , ale v tú chvíľu ma to nezaujímalo. Bola som opäť voľná. Dostala som sa do prírody. Chcela som tam stráviť všetok čas,  čo som zmeškala. Žila som ako divožienka. Zaspala som pri mesiačiku. Ráno som sa zobudila a hneď som sa zľakla. Bola som v nejakom cudzom príbytku. Ozval sa ku mne hrubý mužský hlas. Na malú chvíľu som onemela. Bol to postarší pán bez detí a ženy. A celkom sa potešil, keď ma našiel,  aspoň mu mohol niekto robiť spoločnosť počas tichých dní. Postupne sme sa zbližovali. Volal sa Jozef. Chodili sme na prechádzky do prírody.

Bol to ako splnený sen,  ale stalo sa,  čo som nečakala. V lese nás zastavili a prepadli gardisti. Jozefa dobili a na mňa kričali z plných pľúc. Slzy mi kvapkali z oka ako dážď. Mala som 11 rokov a bolo náročné pre mňa odtiahnuť domov niekoľkokilové telo. Postupom času sa mu rany pekne zahojili. Medzi ľuďmi bolo veľké napätie. Ja som každý deň chodila do obchodu kupovať potrebné veci. Raz som sa vrátila a on sa konečne prebral. Povedal mi, že som vo veľkom nebezpečenstve, lebo je žid a árijská rasa takých ako je on, chce vyhubiť. Nemci boli v tú dobu nadradení a neporaziteľní . Na ich čele bol vládca Hitler. Postupne si podmanil nemecký národ. My, Slováci,  sme s nimi spolupracovali. Tento človek chcel obsadiť celú Európu a nechať v nej kľudne žiť len svoj ideál človeka. Miesto tam nemali židia a Rómovia. Postupne začal odstavovať týchto ľudí od školy, práce, následne prišli o živobytie a bývanie. Zobrali im všetko. Dokonca museli nosiť židovskú hviezdu. Boli to utláčaní a utýraní ľudia. A takýto osud sme mali ja a Jozef. Síce som nebola židovka, ale nemohla som ho nechať samého, navyše som k nemu bola už priradená. Z jeho bytu nás premiestnili do židovne. V jednom paneláku bývali židia z celého mesta. V jednom byte nás bolo aj dvadsať,  ale bolo to tam plné lásky.

Po večeroch som sa trápila, lebo mi začala chýbať sloboda a rovnoprávnosť. Prvá svetová vojna bola zlá,  ale tu sa správali k ľuďom ako k  zvieratám. Ubúdalo nás každým dňom čoraz viac. Gardisti nám povedali, že sme išli len na lepšie miesto a nazývali to pracovné tábory. Posielali tam starých, ale aj chorých ľudí, ktorí mali papier od lekára. Jedinú výnimku mali hospodársky dôležití židia, ale o tých, ktorí potom odišli do tábora, sme už  nikdy nepočuli. V obchodoch sme si mohli vyberať len určité potraviny. Takú diskrimináciu som v živote nezažila. Ráno som sa zobudila a dostali sme povolávací list na transport. Jozef bol s tým v pohode, ale ja som cítila, že to bude niečo zlé. Všetci sme sa mali stretnúť na stanici. Keď sme tam prišli, začali čítať postupne mená. Delili nás do nákladných vagónov podľa pohlavia. Boli sme tam natlačení ako dobytok. Prevoz trval tri dni, kým sme prišli na miesto. Počas celej cesty sme nedostali jedlo ani vodu. K tomu tam nebolo dostatok vzduchu. Ľudia umierali už vo vagónoch. Po zemi bol moč a výkaly a zapáchali tam aj telá mŕtvych. Bolo to traumatizujúce. Po príchode nás rozdelili do barakov. Každý mal nejakú prácu. Na deň sme dostali jeden krajec chleba a pohár vody. Tí, ktorí tam boli dlhšie vyzerali ako živé mŕtvoly. Kto nevládal pracovať,  bol rovno vyslaný na smrť. Videla som stenu, kde ich strieľali. Boli tam aj detské obrysy, čo ma najviac zarmútilo, ale všimla som si, že od príchodu som nevidela žiadneho starého človeka. Zistila som, že ich rovno posielali do plynu alebo spálili za živa. V myšlienke som sa vracala k Jozefovi, či ešte žije. Bola som strašne osamelá a mladá. Nechápala som, ako sa toto celé môže diať. Ľuďom povedali, že sa môžu ísť osprchovať a postupne ich brali po skupinách. Priestor vyzeral ako naozajstné sprchy ale židov tam zamkli a pustili plyn. Nebolo odtiaľ úniku. Telá rovno spaľovali. Do dózy zberali zuby ľudí. Medzitým civilisti začali pripravovať atentát na Hitlera. Vznikli rôzne odboje, ktoré pomáhali ľuďom. Všetky špinavosti začali vychádzať na povrch,  čo stvárajú Nemci po Európe. V najbližších dňoch bol nezvyčajný ruch,  Nemci chodili vystrašení. Jedno ráno sme videli čudný pohyb a dôstojníci a vojaci SS začali utekať. Nasadali do áut a opúšťali tábor. Prišla nás oslobodiť Červená armáda. Všetci v tábore začali oslavovať a vítať osloboditeľov. V kútiku duše som dúfala, že je aj Jozef v poriadku. Ja som to prežila veľmi ťažko, podvyživená, ale pri živote. Transportovali nás naspäť do nášho mesta, ale domov som nenašla, lebo z neho boli ruiny. Čakala som na Jožka týždeň, ale on sa neukázal. Zistila som, že už nie je medzi nami. Zanechalo to vo mne obrovskú stopu, ktorú si ponesiem do konca života. V mojej hlave stále behala otázka, ako môžu byť ľudia takí krutí. Musím povedať pravdu, že som bola šťastná, keď sa to celé skončilo. Hodinky mi začali zase blikať na ruke a blížil sa môj čas odchodu. V priebehu desiatich minút som zmizla opakovane do inej doby.

Písal sa rok 2020. Na ulici neboli žiadni ľudia iba ja a prázdno. Ostala som celá udivená, kde sú všetci. V panelákoch a domoch sa svietilo. Túlala som sa po noci. Cítila som sa ako voľný vták. Začula som za sebou hlasy mužov. Otočila som sa a videla som, že majú prekryté ústa. Prišli za mnou a pýtali sa, kde mám rúško. Nechápala som,  načo ho mám mať. Zaujímalo ich odkiaľ som a či mám Covid. Nevedela som, čo to je a poprosila som ich, nech mi to vysvetlia. Pozerali na mňa,  ako keby som bola mimozemšťan. Tak pán policajt ma poučil, čo je to za chorobu, že je to vírus, ktorý je veľmi nákazlivý a prenáša sa to vzduchom. Poskytol mi rúško, aby som si prekryla pol tváre. Dýchalo sa v tom ťažko. Chcela som sa ich spýtať, kde sa môžem na noc uchýliť,  pretože tu nemám domov. Zobrali ma na policajnú stanicu, v tú noc som tam mohla zostať. Nasledujúci deň ma odviezli k jednej staršej dáme, ktorá žila sama a spýtali sa,  či u nej môžem pár nocí ostať. Musela som, lebo som bola v karanténe, tak mi vysvetlili, že nesmiem chodiť ani von. Neviem ,či to bola náhoda alebo mi to život takto pripravil, ale znovu som bola zatvorená dnu. Ja dieťa s vetrom vo vlasoch,  zžitá s prírodou,  to bol pre mňa trest byť zatvorená 10 rokov a teraz opäť. Na toto ochorenie zomrelo mnoho ľudí,  ale po skončení epidémie išiel život ďalej,  ale každý mal pred tým rešpekt. Rodiny sa nenavštevovali tak často a obyvatelia boli rozhádaní.  Dala by som čokoľvek za to,  aby som bola znovu so svojou rodinou aspoň na pár minút. Nikto si nevážil blízkych okolo seba,  síce je Slovensko malá krajina , ale verila som, že tu je viac lásky. Na očkovanie sa bolo treba nahlásiť cez mobilný telefón, ktorí vlastnil každý dokonca aj ja. Pubertiaci sú na nich doslova závislí a vymývajú im mozgy. Sociálne siete zabíjajú lásku. Vzťahy nie sú tak pevné a manželstvá sa rozvádzajú čoraz viac. Deti majú často komplexy, keď ich jeden rodič opustí. Šikanovanie v školách stúpa každým dňom. Mladí ľudia sú každou generáciou psychicky labilnejší,  viac si pripustia veci k telu. Vďaka tomu vznikajú psychické choroby, ktoré sa nemusia vyriešiť a dochádza k samovraždám. Navzájom si okolie nedôveruje a všetci sú falošní a podráždení. Telo ženy už nie je tak uctievané ako v dobe, kedy som sa narodila. Pre muža sú partnerka a dieťa nič. Nevera je aj celkom bežná. Vzťahy nie sú také pevné,  pri prvých komplikáciách sa rozídu a neriešia daný problém pretože sa nevedia tolerovať. Ego prevyšuje lásku. V dnešnej dobe dobývajú ženy mužov a to mi príde ako totálny nezmysel. Doba sa stále mení,  ale nie k lepšiemu. Populáciu postupne začínajú nahrádzať roboti a umelá inteligencia. Komunikácia s  ľuďmi viazne. Skládky s odpadom sú čoraz väčšie. Človek je len spotrebiteľ a so všetkým plytvá. Nikto si nič a ani nikoho neváži. O chvíľu sa nám príroda otočí chrbtom a zdroje sa vyťažia. Sami seba zničíme. Ja som bohužiaľ musela ostať v tejto dobe kvôli tomu, že som sa jedného dňa ráno zobudila a hodinky boli preč. Mám pocit ako keby to mala byť moja karma za to, že som si najprv nevážila,  čo som mala,  ale aktuálne by som dala všetko za to,  aby som sa vrátila do môjho milovaného domova a neprežiť si toľko zla na zemi. Niektorí si myslia, že zažívajú peklo, ale to ešte neprežili to, čo ja a podľa môjho názoru by si mali vstúpiť do svedomia. Pozitívna vec je, že som si vytvorila svoju vlastnú rodinu.

Konečná

Pocítil, že ho mama stisla ešte pevnejšie, nástupište bolo plné ľudí a ona ho nechcela stratiť. Nemal rád preplnené priestory. Dlaň jeho mamy bola na dotyk horúca a vlhká od potu aj napriek tomu, že bol január. Štvrtého, aby bol presný. Ešte chvíľu narážali do tiel ľudí, kabáty z nepravej kožušiny sa mu nepríjemne obtierali o tvár. Týčili sa nad ním vysoké klenuté stropy, no on sa musel krčiť dolu, pri zemi, tam, kde boli všetci ostatní.

Mama ho priniesla k dverám vlaku, rozhovory okoloidúcich prerazil ostrý zvuk píšťalky sprievodcu. Vo dverách stála staršia usmievavá pani. Mama jej podala chlapca, nastúpila za ním a vytiahla hore aj kufor s vecami. Vzduch tu bol ešte vydýchanejší ako na stanici. Spotené telá vyzliekajúce sa z kabátov, vykladajúce kufre hore do priestoru pre batožinu, sem-tam hádka o to, kto si zakúpil aj miestenku a kto len lístok.

“Tu si sadni a počkaj, hneď som späť…” usadila ho na miesto pri okne. Nerád sedel v protismere, vždy mu prišlo zle. Oproti nemu si sadla stará pani. Usmiala sa naňho a zakývala mu. Práve štrikovala šál, zeleno-červený, pruhovaný. Musela byť vo vlaku už dlho, mala ho takmer hotový. Zvedavo si ju obzrel a nespustil z nej hnedé oči, kým sa mama nevrátila. Vydýchla si a až keď sa dotkla chrbtom drsného povrchu operadla, ako tak sa uvoľnila.

Vlak sa pohol a pani opäť vzala do ruky ihlice a začala štrikovať. Pribudli ešte dva prúžky, jeden zelený, druhý červený. Potom ho  zakončila a omotala chlapcovi okolo hlavy. Bol mu veľký a nepríjemný, škrabal ho na brade. Začal sa nervózne mrviť, uprel na mamu uslzený pohľad, no mama sa naňho ani nepozrela. Pohľadom sprevádzala starú pani ako si zložila ťažký kufor, keď krajina za oknom pomaly zastávala. Usmiala sa na nich poslednýkrát a vystúpila. Mame po líci stiekla slza a chlapec plakal ďalej, zamotával sa do šálu a vynucoval si pozornosť, nedokázal ho zo  seba dostať dolu a on bol naozaj, ale naozaj nepríjemný.

O dve zastávky ďalej pristúpilo dievčatko. Najprv na ňu chlapec len hľadel, potichu obdivoval jej vlnité vlasy, jasné modré oči a zamatový hlas, keď zo seba dostávala svoje prvé slová, tak ako on. Ešte jednu zastávku len nesmelo pokukoval, až potom sa odvážil postaviť na vlastné nohy a prejsť k nej. Mama ho s úsmevom pozorovala, on si ju však nevšímal. Prešiel k dievčatku, do štvorice sedadiel oproti, a zakýval jej, tak, ako to videl robiť mamu. Tiež naňho pozerala a jeho brucho pri tom pohľade urobilo malý kotrmelec. Sadol si k nej na prázdne sedadlo. Rozprávali sa niekoľko zastávok, vymysleli si príbehy, hry, po dvoch zastávkach jej dokonca odvážne dal pusu na líce. Rodičia sa z nich smiali, až kým neprišiel jej čas vystúpiť. Bolo to ťažké lúčenie, chlapec nechápal, prečo sa s ním  nemôže zviezť ešte niekoľko zastávok, najlepšie až na konečnú. Ľudia okolo na nich vrhali nahnevané pohľady, že rušia pokoj vo vlaku. Na rozlúčku jej na zaslzené líce dal ešte jeden bozk a nechal ju ísť. Sledovať, ako vystupuje bolo hrozné a nepochopiteľné. Mama ho utešovala že sa určite ešte uvidia, no on v tej chvíli nechcel počuť nič.

O tri zastávky ďalej nastúpilo iné dievča. Celú tvár jej pokrývali pehy, čierne vlasy mala ostrihané pod uši, v ruke niesla bábiku. Chlapec k nej zvedavo pribehol. Okamžite si sadol na sedadlo vedľa a usmial sa na ňu.

“Ahoj!” Zakýval jej. Premerala si ho pohľadom, ktorého význam nepoznal, zelenými očami si ho premerala zhora nadol a zas hore.

“Hej, čau,” prevrátila nimi.

“Čo to máš?” Pozrel chlapec na bábiku v jej ruke. Páčila sa mu, ešte takú nevidel.

“To je len pre dievčatá, s tým sa chalani hrať nemôžu!” Vyhlásila a skryla hračku za chrbát. Chlapec trochu cúvol. Ešte pred pár zastávkami sa hrával na čokoľvek a s čímkoľvek, prečo by sa to zrazu malo zmeniť? Zrazu ho chytili pod pazuchy známe ruky. Veď on už nie je dieťa! Zazrel na mamu kým sa ospravedlňovala rodičom dievčaťa, že ich nechcela rušiť. Oni boli príjemní, no ich dcéra naňho stále zazerala. Akoby spravil niečo zlé. Mama ho odtiahla späť na miesto, vraj nemôžeš sa rozprávať s cudzími, to už sa na tvoj vek nepatrí, máš už deväť, musíš sa správať ako gentleman…

Ďalšie dve zastávky na dievčinu zazeral. Zdalo sa mu, že vo vlaku sedí už podozrivo dlho. Hlavne, že ľudia, s ktorými mal spoločnú reč, sa zdržali len krátko. Keď stromy za oknom znovu zastali, nastúpili dvojčatá. Dvaja chlapci v jeho veku, sadli si oproti nemu.

“Hej, čau, ja som Matúš” podal mu ruku jeden.

“Adam” predstavil sa ten druhý. Chlapec sa na nich usmial. Dievčina ešte chvíľu zazerala, potom sa naveľa postavila a prešla k ich sedadlám.

“Lujza” prevrátila oči ako zvyčajne. Mama sa na nich usmievala, sem-tam sa pridala do konverzácie. Chlapcovi to vadilo. Vedel predsa hovoriť, nemusela rozprávať zaňho.

“Prečo máš na sebe ten šál?” Zaujímala sa Lujza. Otvoril ústa, aby odpovedal, no mama ho predbehla.

“To dostal ešte ako malý a rád sa s ním hrával a..”

“Mamiiiiiii” prevrátil oči kým sa jeho kamaráti smiali, “choď si sadnúť inam…”

Mama sa naňho pozrela trochu smutne, rozstrapatila mu vlasy, čo bolo sprevádzané ďalším nepríjemným smiechom a kým sa červenal od hanby, sadla si do náprotivnej štvorice sedadiel. Stále sa cítil trochu nepríjemne že ho pozoruje, no nechal to tak.

“Ja už nie som dieťa, mama!” Znovu si vyslúžil nepríjemné pohľady spoluidúcich keď zakričal na celý vagón, no bolo mu to jedno. Mal omnoho nižší hlas ako predtým, prerástol mamu už dávnejšie. Matúš a Adam naňho pozerali trochu vydesene, Lujza sa radšej stiahla na opačný koniec vagóna. A mama… mlčala.

“Nie som dieťa, počuješ? Nemusíš za mňa všetko robiť, mám pätnásť, to je dosť, aby som si robil, čo chcem!” Kričal ďalej a mama naňho len sústrastne pozerala. V očiach sa jej hromadili slzy a chlapec kričal ďalej, no aj jej kruté slová by boli lepšie ako mlčanie. Stíchol aj on. Chvíľu na seba pozerali, jeho hnev sa premenil na ľútosť.

“Prepáč…” šepol. Mama len prikývla. Pomaly prešla na koniec vagóna a otvorila dvere do ďalšieho.

“Ak ma budeš potrebovať, som vo vedľajšom vagóne” usmiala sa cez slzy a dvere sa za ňou zavreli. Chlapec si sadol späť na svoje miesto, slzy mu tiekli po tvári. Priatelia si sadli k nemu a objali ho okolo pliec. Vydýchol si. Aspoň niekto tu pre mňa stále bude… Lujza sa postavila a usmiala sa naňho. Vlak spomalil.

“Mrzí ma to… toto je moja zastávka.”

O štyri zastávky ďalej odišli aj bratia a potom dve zastávky cestoval sám. Mal strach vojsť do vagóna, kde sedela mama, on je predsa už dospelý, nepotrebuje pomoc. Skúšal čítať alebo pozerať videá na mobile, aby zabil samotu, až kým neprišla Ona.

Nastúpila a okamžite mu na ňu padol zrak. Bolo to ako osud, že prišla práve do jeho vagóna. Žiarivo sa naňho usmiala, prehodila si hnedé vlasy cez plece. Mala krásnu štíhlu postavu, jemnú tvár, dokonalé dievča. Učarovala mu, sadla si priamo k nemu, oprela si hlavu o jeho plece. To je ona. Tá, na ktorú som čakal.

Vyrazili zo zastávky na ktorej nastúpila len pred pár minútami a už sa rozprávali. Mali toho toľko spoločného, hudbu, knihy, záľuby… bola dokonalá. Výzorom aj povahou. Objal ju, no ona sa mu vymanila z náruče.

“Vystupujem” usmiala sa naňho.

“Veď… ale… len teraz si prišla a… to nemôžeš!”

Sklopila zrak a bez slova odišla. Myšlienky na ňu ho trápili ešte niekoľko zastávok. Prečo niektorí ľudia ostanú v živote človeka tak dlho, a iní sa zdržia len chvíľu? Nebolo to fér. Celú cestu na ďalšiu zastávku sa utápal v myšlienkach.

O dve zastávky nastúpila ďalšia dievčina. Pekná blondína, ktorá by každému učarovala. Prisadla si k nemu s rovnakým úprimným úsmevom ako tá pred tým.

“Alica” podala mu ruku. Najprv sa snažila objať ho, no bránil sa. Ani nevedel prečo. Možno mu to stále pripomínalo dotyk tej pred ňou, možno to bol len strach že aj ona odíde. Že s ňou premrhá jednu dve zastávky kvôli… ničomu. Kvôli tomu aby odišla. Bola vytrvalá no on ju poslal preč.

“Bude to tak lepšie” šepol. Prešla k dverám, no nevystúpila, len prešla do ďalšieho vagóna.

“Ak ma budeš potrebovať, som vo vedľajšom vagóne” usmiala sa a jej tvar a slová ho vrátili v myšlienkach o pár zastávok späť. Nahováral si, že ju nechal odísť pre jej vlastné dobro. Že to tak bude lepšie. Možno… možno dúfal že ostane aj napriek tomu. Cesta k ďalšej zastávke viedla cez slzavé údolie. Nedbal na pohľady spolucestujúcich, na to, čo si o ňom mysleli. Hľadal pomoc no nikto nebol na blízku, napísal tragickú báseň, kde si vylial svoje city, no zdala sa mu otrasná. Hod mincou z nejakého dôvodu vždy rozhodol o opačnej možnosti ako chcel, často spal, jedol, nič nebolo dobré.

Stratil pojem o tom, koľko zastávok prešlo, kým sa konečne rozhodol postaviť. Nebolo to ľahké, za ten čas mu začalo rásť strnisko a trochu pribral. No uvedomil si jednu vec. Ľudia, ktorým na ňom záležalo, neodišli. Obmotal si pruhovaný šál okolo krku, pre istotu, a pomaly sa postavil. Zatočila sa mu hlava a takmer si sadol späť, no keď už nabral odvahu, odmietal sa vzdať.

Prešiel ku dverám do druhého vagóna a otvoril ich. Vzduch tu bol rovnako zahltený potom ako v tom jeho, no teraz sa naňho pozeral tucet neznámych tvárí. Dve však spoznal okamžite. Mama s Alicou o niečom oduševnene debatovali a keď vošiel, obe sa naňho vrelo usmiali. Možno čakal hnev, krik, výčitky, no nie zas… mlčanie. Obe naňho len hľadeli. Až vtedy si uvedomil ako vyzerá. Ako sa zmenil od kedy sa naposledy videli. No ony k nemu prišli a objali ho, bez výčitiek či zbytočných slov.

Prestal rátať. S Alicou boli šťastní, neodišla, nevystúpila a on sa tiež nikam nechystal, mama im pomáhala. Videl však na nej, že je čím ďalej tým unavenejšia. Vlasy jej zošediveli, pod očami mala vrásky, úsmev prázdny. Čakal tú chvíľu už dlhšie, no nikdy si nepripustil, že by mohla prísť tak skoro.

Sedeli na štyroch sedadlách – on, mama, Alica a ich syn. Alica už bola tri mesiace tehotná s druhým dieťaťom a mama im pomáhala ako mohla. Bol jej vďačný no videl, že ju to unavuje. Keď sa raz postavila, srdce mu spadlo až niekde na úroveň žalúdka a celé telo mu obliali zimomriavky.

“Idem” bolo jediné, čo mama povedala. Tentokrát mlčal on. Mlčali všetci, sledovali krajinu za oknom ako pomaly zastáva, jej kroky k dverám, akoby všetko stíchlo. Dvere sa so syčaním otvorili a ona položila nohu von z vlaku. Jednu, druhú… až zmizla v dave na stanici s veľkým klenutým stropom. Zachytil krátke mávanie, keď sledovala ich vlak odísť. V očiach mala pokoj, v tých jeho sa však zrkadlili len slzy.

Začal si robiť čiaru za každú zastávku, na ktorú si nemyslel, že sa dostane, no aj tak sa dostal. Alica odišla už pred dvoma, ich dve dospelé deti zmizli v iných vagónoch no on, ako vtedy jeho mama, oddane čakal v tom svojom kým za ním prídu po radu. Spravil na papier poslednú čiarku a potom sa obzrel dookola. Pot vo vzduchu sa nezmenil za ten čas čo tu bol, ľudia boli stále takí istí, napriek tomu koľko zastávok prešli a koľko osôb sa tu vymenilo. Vzal pruhovaný šál, stále ho škrabal na krku, no potreboval si dodať odvahu. Postavil sa a keď zapišťali brzdy, prešiel k dverám. Stlačil tlačidlo a ony sa so syčaním otvorili. Ešte raz sa ohliadol po vozni. Nie s ľútosťou, len nostalgicky. Chápal pokoj svojej matky keď vystupovala. Potreboval čerstvý vzduch.

Vykročil na preplnené nástupište a pozrel na množstvo ľudí ktoré ho obklopovalo a na tú prázdnotu nad ním. Od mala obdivoval výšky staničných stropov. A teraz sa k nemu vzniesol, batožinu nechal na zemi a z výšky sledoval preplnené námestie a jeho vlak, ako pomaly odchádza.