ASTRID

Astrid

Nemala ambíciu stať sa kaderníčkou, ale svojou prácou si bola istá. Jemne vzala prameň čiernych vlasov do ruky a manikúrovými nožničkami – iné nenašla – doň zastrihla. S každým čiernym vlasom ležiacim na podlahe naberala väčšiu odvahu. Po šiestich minútach mala pocit, že dĺžka je akurát. Po šiestich minútach – odmerala si to na hodinkách. Presne takých, ako nosievala jej mama. S odrazom v zrkadle spokojná nebola. Opäť zdvihla manikúrové nožničky z umývadla. Možno keby si trochu skrátila ofinu… A ešte trochu vzadu. Škoda, že tam nedovidela… už len trochu…

„Astrid!“ hlas znel viac vystrašene ako nahnevane. Astrid sa otočila, prameň vlasov, ktoré držala v ruke, spadol na dlážku. Modré oči sa stretli s pohľadom ženy stojacej vo dverách.

Najhoršie bolo, že keď zistila, že sa jej nič nestalo, strach vystriedal hnev.

„Čo ti to napadlo? Odkiaľ máš tie nožnice?“

Len mĺkvo ukázala na kozmetickú skrinku. Dospelá ruka sa po ne okamžite načiahla a vytrhla ich z tej detskej. Astrid sa zamračila, no nie veľmi viditeľne, aby nedostala ešte väčší krik. Žena sa posadila na okraj vane s ťažkým povzdychom. Čo ju na tom tak vyčerpalo? Veď si iba vylepšila účes…

„Prečo.“ Akoby to ani nebola otázka, skôr výčitka. Mlčala. Obe mlčali. Astrid sa na ňu odmietala pozrieť, ona však na ňu stále uprene hľadela. Obe počítali sekundy. Dvadsaťšesť, dvadsaťsedem, dvadsaťosem… Žena sa prudko postavila a opäť si vzdychla. Je to nejaký zlozvyk dospelých? Jej mama nikdy nevzdychá. Nechápala, prečo ona áno. Možno to má znamenať: pozri, aké trápenie mi spôsobuješ. Nevedela. Ťažko sa hľadal doslovný preklad.

„Pôjdeme ku kaderníčke,“ vyhlásila nečakane trochu roztraseným hlasom. Bez vysvetlenia odišla z kúpeľne. Ďalší úkon, ktorý nikdy nepochopí. Jej mama nikdy neodišla bez vysvetlenia. Znamená to, že ju má nasledovať alebo že tam má zostať a premýšľať nad tým, čo urobila? Vybrala si prvú možnosť.

Keby sa nechcela stať lekárkou ako jej mama, určite by bola kaderníčkou. Vôbec sa jej nepáčil jej nový účes, starý bol omnoho lepší. Nezáležalo však na tom, koľkokrát to povedala, všetci ju ignorovali. Založila si čierny prameň za ucho. Vykĺzol a obtrel sa jej o líce. Na jej vkus boli vlasy prikrátke. Omnoho kratšie ako má jej mama. Prehodila si cez ne kapucňu neónovooranžovej bundy. Nemala rada oranžovú, no aj tak sa usmiala. Pod ňou mala totiž dobre ukrytú rifľovú bundu. Požičala si ju od spolužiačky asi pred mesiacom, zatiaľ si ju nepýtala späť. Páčila sa jej – aj mama takú nosieva. Teda, ak práve na sebe nemá zdravotnícku uniformu. A ešte počkať, kým všetci odídu…

Vkradla sa do kúpeľne, dúfala že nenarobí priveľký hluk. Stoličkou doplnila chýbajúcu výšku a otvorila kozmetickú skrinku. Bol presne taký, ako si ho pamätala. V odtieňoch rúžov sa veľmi nevyznala, no bola si istá, že má mama rovnaký. Naniesla si na pery hrubú vrstvu, ktorá bola podľa nej úplne ideálna. Čo najpresnejšie ho vrátila na miesto.

Stuhla.

Niekto kráčal po schodoch.

Zavrela skrinku a stoličku – podľa nej veľmi nehlučne – vrátila na miesto. Ešte mala pár sekúnd na to, aby vytiahla z vrecka respirátor a zakryla ním červený rúž.

„Haló? Je tam hore niekto?“

Vo dverách sa objavila postava.

„Astrid! Zase ty?“ pochybnosti v hlase sa nedali prepočuť, neisto si prezerala jej vlasy, „poď radšej preč, kým sa zas nerozhodneš zmeniť si účes.“

Nad respirátorom sa ani nepozastavila. Astrid ho nosila každé ráno. Ako jej mama. Založila si prameň vlasov za ucho, možno zo zvyku. Vykĺzol a obtrel sa jej o líce.

7:32, autobus číslo 47, tretia zastávka. Škola.

13:29, autobus číslo 3, tretia zastávka. Domov.

Nemala veľmi na výber, pravidlá boli dané. Na zastávke pred školou bola ponurá nálada, asi taká ako novembrové počasie. Až na to, že bol február. Tí, čo sedeli, mali šťastie, pretože boli v závetrí. Stojaci – vrátane Astrid – toľko šťastia nemali. Do mysle sa jej pomaly vkradla myšlienka, že rifľová bunda pri mínusových teplotách nebol najlepší nápad. Zatriasla hlavou a na znak toho, že sa rozhodla správne, sa hrdo vystrela. Pri prvom náraze chladného vetra to oľutovala. Opäť si pritlačila oranžovú bundu tesnejšie k hrudi. 13:04. Ešte dvadsaťpäť minút.

V diaľke rozpoznala svetlá autobusu. 13:09. Nevedela, či vydrží čakať v tejto zime ďalších dvadsať minút. Zaostrila zrak a pomedzi snehové vločky sa jej podarilo prečítať oranžový nápis: 22 – Pri Nemocnici.

Mala zhruba desať sekúnd na to, aby sa rozhodla. Iba pozdraví mamu a vráti sa. Určite sa nebude hnevať, veď má so sebou aj respirátor. Nejaký autobus ju na Požiarnicku určite dovezie aj odtiaľ. Desať sekúnd prešlo. Astrid nastúpila.

„Prosím, detský domov!“

„Haló, tu je detská pohotovosť, mali by sme tu mať jedno z vašich detí.“

„Astrid?“ vyhŕkla vychovávateľka bez rozmýšľania.

„Slečnu Jansenovú, áno.“

Prehltla nadávku, ktorá vyjadrovala viac strach, ako hnev.

„Prosím vás, čo jej je?“

Nachvíľu zavládlo napäté ticho.

„Nič.“

„Čo tým myslíte, že nič? Tak prečo je na pohotovosti?“

„Pani, prosím, počúvajte ma. Slečna Jansenová tvrdí, že tu pracuje jej mama, no podľa našich záznamov tu žiadna osoba s rovnakým ani podobným menom nepracuje. Viete o tom niečo?“

Opäť odmlka. Vychovávateľka si skryla tvár v dlaniach. Astrid ešte stále nepochopila.