Spidey, pavúk, ktorý napísal dobrodružnú knihu
Spidey, pavúk, ktorý napísal dobrodružnú knihu
Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden pavúk, ktorý sa volal Spidey. Žil na Ulici Svätého Muchotrávnika. Možno neuveríte, ale bolo to v pavúčom meste Arachna. Nie je ani veľké, ani malé. Je také akurát. Žijú tam samé pavúky a nikto iný. Majú svoje vlastné domy, obchody, byty a kaviarne. Svoje športy, školy, či knižnice. Toto miesto je schované na lúke Hladký vŕšok, ďaleko od ľudskej civilizácie. Pavúky si tu žijú spokojne a v mieri.
Spidey od malička veľmi rád čítal. Mal rád všetky knihy, vrátane kníh Ako zjesť muchu, 100 vzorov pavučín na každú príležitosť alebo Typy múch a inej potravy. Knihám, ktoré našiel, chýbala len jedna vec, a to bolo dobrodružstvo! Nie len knihám, ale celému životu v Arachne. Hneď vedel, čo urobí: dobrodružnú knihu napíše. Písať predsa vedel, veď sa to na Pavúkovskej vysokej škole učili. Hneď sa pustil do plánovania.
Ako ju má ale napísať, keď žiadne dobrodružstvo vlastne ešte nezažil? Bude vôbec vedieť, ako vyzerá? Bude sa mu páčiť? Kde ho má hľadať?
Rozhodol sa preto vydať sa do najbližšieho mesta (ľudí). Bolo vzdialené 30 miliónov pavúčích krokov. Ako sa tam len môže dostať? Napadli ho viaceré možnosti. Splaviť sa po blízkej rieke na liste. Ale nemal rád vodu. Veď komu sa už páčia mokré chĺpky? Brrrrrrrrr. A navyše posledné dni pršalo ako z krhle a teda bola rieka veľmi rozbúrená. Ďalej rozmýšľal nad líščím taxíkom. Uchytil by sa na chvoste tejto ryšane a tá by ho raz dva odniesla do mesta. Aj by to urobil, ale nevedel, ako ju tam zaviesť. Líšku totiž ťahalo skôr do dediny, ktorá bola plná zajacov a sliepok. Mohol sa vybrať pešo, ale to by mu trvalo stráááááášne dlho. Možno aj dva pavúčie životy. Ako si tak hlavu lámal, napadla mu skvelá myšlienka. Urobí si z pavučiny padáčik, na ktorom ho bude vietor unášať kam si len zažiada. Bude pritom skákať zo stromu na strom. Z jedle na jedľu. Z buka na buk. Veď sa nevolá Spidey pre nič za nič. Vlastne sa môže volať dokonca Spideyman.
Keď bol padák hotový, začal svoju misiu. Keďže sa pravdepodobne bude musieť aj skrývať, zobral si so sebou aj knihu 100 vzorov pavučín na každú príležitosť. Postavil sa na svoj domček a skočil. No ale domček bol malý a tak skočil akurát do susedovho dvora. Rozhodol sa, že hneď použije svoju schopnosť liezť dohora a vyliezol na najvyšší strom v okolí. Bolo to prvýkrát, čo bol tak vysoko a preto sa mu na chvíľu zatočila hlava, lebo sa veľmi, veľmi zľakol. Aj keď to ešte nebolo dobrodružstvo, trochu to tak vyzeralo. Čo ho ešte len čaká!
Tak ako povedal, tak aj urobil. Začal skákať po okolitých stromoch. Našťastie si urobil ten padáčik, lebo nikdy by nedoskočil tak ďaleko, keby neplachtil po vzduchu. Keďže bol hladný, usalašil sa na jednom strome. Vyrobil si parádnu pavučinu (stále pri tom používal 100 vzorov pavučín na každú príležitosť). Tam sa chytili nejaké muchy a on si spravil veľkú hostinu. Hoci bol sám, na začiatku to bolo ťažké, ale potom si na to začal zvykať. Keď to takto robil 30 dní a 31 nocí, konečne uvidel obrovitánske svetlá mesta Lučenec. „Konečne!“ povedal si Spidey.
Na začiatok si vyhľadal nejaký dom. Keď ho našiel, hneď si ho poobzeral. Bol pekný! Mal veľa nábytku! „Výborné“ skonštatoval. Našiel malý kúsok papiera. Našťastie si zobral malé pavúčie pero! Začal písať o tom, ako ho chceli majitelia domu vyhnať, lebo ho mali celý zapavučinovaný. Spidey za to nemohol. Ten dom bol predsa táááký čistý. Nemohol ho predsa nechať tak! Čiže z toho vyplýva, že, ho musel celý zapavučinovať.
Ďalej písal o tom, ako skočil z polmetrovej výšky. Musel skočiť z nočného stolíka, lebo ho chceli domáci zabiť papučou. Našťastie spadol do mäkkého koberca, ktorý bol vyrobený z teplučkej vlny. Potom už len odcupital preč, do najbližšej pavučiny. Tam si ľahol a zaspal.
To, ako nachytal zlého kocúra Murka bolo asi najzaujímavejšie. Stalo sa to asi takto. Spidey si pokojne vykračoval, keď zrazu nad sebou pocítil tieň. To bol, samozrejme, tieň zlého kocúra Murka. Spidey sa Murkovi veľmi páčil, lebo nijakého iného tvora nemohol naháňať. Spidey utekal, ako mu sily stačili. Murko by ho aj chytil, ale Spidey zrazu dostal nápad. Rýchlo vyliezol na gauč. Keď po ňom Murko skočil, Spidey preliezol na veľmi tenký sklenený stôl. Keď Murko skočil aj tam, Spidey zoskočil zo stola a rýchlo utiekol. Murko by ho aj ďalej prenasledoval, ale sklenený stôl sa pod jeho váhou prepadol. To, samozrejme, počuli domáci. Rýchlo utekali pozrieť sa, čo sa stalo. Keď to zistili, veľmi ich to šokovalo. Kým sa stihli spamätať, Murko už trielil preč. „Muro, ty nešikovní kocúrisko! Čo si to spravil?!?“ kričali naňho. Murko ten večer ostal bez večere, ako si zaslúžil.
Keď si Spidey oddýchol, začal písať, písať, písať, písať a písať tak dlho, kým z toho nevznikla prvá pavúčia dobrodružná kniha. Dobrodružstvá pavúka Spideyho. Spidey bol veľmi rád, že dokázal to čo chcel. Aj pre seba, ale aj pre iných pavúkov. Všetci jeho spolužiaci frflali, že vraj to, čo čítajú, je nuda. Keď však zašli do knižnice a našli tam knihu „Dobrodružstvá pavúka Spideyho“, boli takí prekvapení a šťastní, že si hneď požičali jeden výtlačok. Keď zistili, kto tú knihu napísal, Spidey sa okamžite stal hviezdou triedy. Všetci ho obdivovali, aký bol odvážny, múdri a prešibaný. Spidey bol dokonca aj v novinách! Tvrdili, že Spidey je miestna celebrita. A mali pravdu.