Elenka a Pufko
Elenka a Pufko
Bolo raz jedno malé dievčatko, ktoré sa volalo Elenka. Malo tri roky. Elenka mala od narodenia svojho obľúbeného medvedíka Pufka. Vytvorila si s ním veľmi pekný vzťah. Brávala si ho na cesty, do škôlky, spávala s ním… Robila s ním skrátka všetko.
Jedného dňa Elenka pri škôlke zistila, že Pufka nemá. Vedela, že si ho z domu určite vzala, ale nemala ho. Mamička ju začala upokojovať, no nepomáhalo to. Malej Elenke stekali po lícach potoky sĺz. Mamka jej sľúbila, že Pufka cestou domov bude hľadať. Elenku to trošku upokojilo. V triede sa pobrala za kamarátkami, ktorým vyrozprávala, čo sa jej cestou do škôlky prihodilo. Dievčatá Elenku napäto počúvali, no nevedeli ako by jej mohli pomôcť. A tak sa s ňou začali hrať a dúfali, že to aspoň trošku odpúta Elenkinu pozornosť.
No nestalo sa tak. Elenka nemohla prestať myslieť na svojho milovaného medvedíka Pufka. Pri pomyslení na to, že ho už nikdy neuvidí, jej stískalo srdce.
Prišiel čas obeda. Elenka sa posadila k stolu so svojou najlepšou kamarátkou Dorotkou. Pani kuchárky začali podávať jej obľúbenú paradajkovú polievku a palacinky s jahodovým džemom, šľahačkou a jahodami. A nakoniec im priniesli aj pohár s pomarančovým džúsom.
Keď deti dojedli, pani učiteľka ich poslala umyť ruky a potom do skriniek pre pyžamká. Povzdychla si: „Chúďatko Elenka! Ani si nechcem predstaviť, aká veľká je to pre ňu bolesť pri jej malom krehulinkom srdiečku. Pufko jej bude veľmi chýbať. Veď s ňou stále spinkal!“
Deti sa vrátili do triedy aj so svojimi pyžamkami. „Utekajte do spálne, prezliecť sa!“ súrila ich pani učiteľka. O chvíľu prišla k deťom a opýtala sa ich: „Tak deti, akú rozprávku si prečítame dnes?“ Deti zborovo odpovedali: „Popolušku!“ Pani učiteľka vytiahla zo skrine knihu, kde bolo veľkými písmenami napísané: POPOLUŠKA. O chvíľu už začala tichým hlasom čítať. Deťom sa pomaly, ale isto začali zatvárať očká a onedlho už spali.
Elenke sa sníval krásny sen. Bol o tom, ako našla svojho obľúbeného medvedíka Pufka. Zrazu vykríkla zo sna: „Pufko tu si! Bála som sa o teba!“ No v tej chvíli sa zobudila a zistila, že to bol len sen. Išla to povedať pani učiteľke. „Pani učiteľka, snívalo sa mi, že som našla Pufka,“ povedala Elenka, „ale zase zmizol!“
„Och, Elenka, to bol len sen!“ odpovedala pani učiteľka so smutným výrazom na tvári. „Utekaj si ešte ľahnúť!“
O pol tretej poobede, pani učiteľka zobudila deti. Čakal ich ešte olovrant – jabĺčko.
O krátky čas začali pre deti postupne prichádzať rodičia. Elenka uvidela aj svoju mamičku. „Mamička!“ vykríkla s úsmevom na tvári. „Našla si Pufka?“ spýtala sa Elenka.
„Bohužiaľ nie!“ smutným hlasom odvetila mamička.
„Och nie! Kde len môže byť?“
„To ja neviem, Elenka. Zavolám do miestnej záložne hračiek, či ho tam niekto náhodou nedoniesol!“ povedala mamička a pohladila dcérku po jemných hnedých vláskoch.
„My už teda pôjdeme!“ zakričala mamička a zamávala pani učiteľke na rozlúčku. „Dovidenia zajtra!“ odpovedala pani učiteľka. No Elenka a jej mamička už pani učiteľku nepočuli, pretože boli príliš ďaleko.
Keď prišli domov, Elenka ju úpenlivo prosila. „Ponáhľaj sa mamička, rýchlo tam musíš zavolať, mám o Pufka veľký strach!“
„Už idem!“ povedala mamička a z kabelky vybrala mobilný telefón. Vyťukala na telefóne nejaké číslo a o chvíľu sa z telefónu ozval hlas. „Dobrý deň!“ pozdravila sa mamička mužovi, ktorý sa ozval v telefóne. „Volám sa Júlia Kamilková! Moja dcéra dnes ráno cestou do škôlky stratila svojho obľúbeného plyšového medvedíka Pufka. Nedoniesol ho náhodou niekto do vašej záložne?“
„Hm… Mohli by ste mi aspoň približne povedať ako vyzeral?“
„Samozrejme. Pufko bol malý medvedík hnedej farby a s červenou mašličkou.“
„A veru áno! Dnes ráno ku mne do záložne prišla staršia pani, ktorá mi takého medvedíka s červenou mašličkou priniesla. Že vraj ho našla ležať na ceste. Ležal tam opustený. Hneď si pomyslela, že ten, kto ho stratil bude isto smutný.“
„Ďakujem vám, ste milý!“ Povedala mamička natešeným hlasom.
„Mohli by ste mi, prosím, povedať adresu, aby sme si medvedíka s dcérkou prišli vyzdvihnúť?“
„Samozrejme. Adresa je: Kukučínova 56, Cukríkovo.“
„Ďakujem vám, budeme sa ponáhľať!“
Elenka si s mamičkou vyzdvihli Pufka zo záložne. Keď prišli domov, celá natešená si už Pufka nepustila z ruky. Stále ho len stískala a bozkávala. V posteli mu sľúbila, že si bude dávať veľký pozor, aby ho už nikdy nestratila.
Elenka sa v tejto chvíli cítila ako najšťastnejší človek na svete, pretože znovu našla svojho kamaráta.