Tajomstvo

Tajomstvo

,,Ach, dávaj pozor, kam ideš!“ skríkol na mňa Lukas. Išla som po chodbe zahĺbená do rozhovoru s mojou najlepšou kamarátkou Lily. Rozoberali sme projekt z chémie, ktorý nám dnes mal zadať náš triedny na hodine. Nepozerala som sa, kam kráčam a nevšimla som si ho, keď popri mne kráčal. Sklopila som zrak a potichu zamrmlala: ,,Prepáč, nevšimla som si ťa.“. Lukas bol jeden z tých ľudí, ktorý si dá záležať na tom, aby všetkým naokolo zhoršil deň tak, ako sa len dá. Mal svoju partu kamošov, s ktorou sa prechádzali po škole ako najväčší páni. Nikoho neušetrili. Podpichli a urazili každého, kto prechádzal okolo. Môžem dokonca prehlásiť, že šikanuje spolužiakov a mladších žiakov. Je večne nepríjemný, nevrlý a hnusný. Je to bitkár. Mláti piatakov, aby mu dali desiatu, spolužiakom sa vyhráža, že ich zosmiešni pred všetkými, ak mu nedajú opísať úlohu. K učiteľom je drzý a ešte nebolo dňa, kedy by nebol po škole. Okrem jeho malej partičky ho nikto nemá rád, no nikto mu to nepovie do očí, lebo sa ho boja. Ja nie som nijakou výnimkou. Snažím sa od neho držať si odstup, no sem- tam ma zastihne na chodbe a vtedy buď skončím bez desiaty, alebo mu musím urobiť nejakú úlohu. Vzoprieť sa mu by znamenalo poriadnu bitku. ,,Dnes mal asi dobrú náladu,“ poznamenala Lily hľadiac za Lukasom, ktorý už odchádzal preč, ,,nekričal na teba a ani ťa nijako neurážal.“ Pozrela som sa na ňu a smutne sa usmiala: ,,Našťastie. Nepotrebovala by som teraz počúvať urážky sypúce sa na mňa ako vodopád.“ Zazvonilo. ,,Poď, musíme ísť do triedy, inak budeme meškať,“ povedala mi Lily, chytila ma za rukáv a rýchlym krokom ma ťahala chodbou plnou žiakov do triedy. Sadli sme si na naše miesto do prvej lavice a čakali na triedneho. Ten sa ukázal o pár minút na to a položil si materiály na katedru. Postavil sa a začal písať na tabulu veľkými písmenami: PROJEKT-CHÉMIA OD ZAČIATKU AŽ DO KONCA. Predtým ako začal rozprávať, musel utíšiť Lukasa a jeho partu, ktorý sedeli vzadu a veselo sa rozprávali. Zrejme mali na háku celú chémiu. Keď sa učiteľovi podarilo ako – tak ich utíšiť, začal rozprávať. ,,Tento projekt bude tvoriť päťdesiat percent z vašej známky. To znamená, že aj tí, ktorým chémia zrovna moc nejde, majú šancu opraviť a vylepšiť si známku,“ povedal a pozrel sa na Lukasa, ,,tebe, Lukas, by to mohlo pomôcť, lebo z chémie prepadáš. Ak sa na tento projekt nevykašleš ako na každý test, možno by sa ti podarilo prejsť.“ Pozrela som sa dozadu. Lukas sa pozeral na učiteľa a mierne sa mračil. Možno sa mu nepáčilo, že ho takto konkrétne vyzval, alebo nebodaj vážne premýšľal, že by sa posnažil. Nikto nevie. Ďalej som sa sústredila na chémiu. Vysvetlil nám, o čom konkrétne má byť projekt a aké máme možnosti. Mali sme si vybrať hocijakú tému z učebnice a vypracovať si písomnú časť a niečo k tomu aj dokresliť. Potom nás začal párovať do dvojíc, v ktorých budeme pracovať. ,,Adam bude s Lujzou. Matúš s Lily“, čítal učiteľ mená z papiera a náhodne nás pároval. ,,Tomáš s Viktorom a Lenka s Lukasom.“ Skoro mi zabehlo. Pozrela som sa neveriacky na učiteľa a potom dozadu na Lukasa. On tiež hľadel na učiteľa a zrejme ani jemu sa nepáčilo, s kým má pracovať. Zdvihla som ruku. ,,Čo sa chceš spýtať, Lenka?“ chystala som sa niečo povedať, keď mi Lukas skočil do reči: ,,So všetkou úctou, pán učiteľ, ja s Lenou žiadny projekt robiť nebudem. Vymeňte ju za niekoho iného.“ Výborne. Povedal presne to, čo som chcela aj ja. Učiteľ sa pozrel najprv naňho, potom na mňa a napokon povedal: ,,Je mi to ľúto, Lukas, ale neprehodím vás. Budete spolu musieť urobiť projekt, inak dostanete nulu.“ No, došľaka. Nemôžem sa s nikým vymeniť. Pravdepodobne urobím všetko sama a on potom len zlizne smotanu. Znova som sa otočila dozadu, no tentokrát sa Lukas mračil na mňa. Možno to bude ešte horšie, ako keby som mala robiť sama. Možno si na mne bude chcieť vybiť svoju frustráciu. Učiteľ ešte doplnil, že na projekte sa musia podieľal obaja žiaci a že si dá pozor, aby to tak bolo. Do konca hodiny zostávalo už len desať minút a potom môžeme ísť domov. Mala by som ísť za Lukasom a dohodnúť sa, kde a kedy ten projekt spravíme. Snáď bude nápomocný a nebude príliš hnusný.

Keď zazvonilo, vyšla som z triedy a namierila si to po chodbe ku skrinkám. Z poschodia, na ktorom máme chémiu, som zišla dole na prízemie a namierila si to ku svojej skrinke. Odložila som si do nej veci a pripravila sa na odchod. ,,Hej, Lena!“ ozvalo sa za mnou. Stŕpla som. Kráčal si to ku mne Lukas a ja som počkala, kým ku mne nepríde bližšie. Keď už stál dostatočne blízko, vychrlila som naňho: ,,Čo sa týka chémie, toho projektu… kde a kedy ho budeme robiť?“ chvíľu na mňa len hľadel akoby premýšľal, a keď napokon prehovoril, bola som prekvapená, že to nebolo nič hnusné ani zlé. ,,Neviem. To je na tebe. Len som sa chcel dohodnúť.“ Zamrmlal akoby obranne, keď videl ako strnulo stojím. ,,Dobre. Máš zajtra čas?“ chvíľu premýšľal a napokon prikývol. Na sekundu som zaváhala: ,,Ale u nás nemôžeme. Naši potrebujú niečo robiť. Ja som mala ísť k Lily.“ Lukas sa obzrel a povzdychol si. ,,Môžeme ísť k nám, tam to rýchlo urobíme a budeme to mať z krku. Tak teda dohodnuté. Maj sa,“ zamrmlal si popod nos viac pre seba ako pre mňa a potom odkráčal preč. Pozerala som sa za ním a bola som v šoku. Čakala som, že na mňa bude nepríjemný a že mi povie niečo v zmysle, že to budem musieť robiť celé sama, ale mýlila som sa. Ešte nikdy som s ním nemala takú pokojnú konverzáciu. Vždy na mňa len vrčal, ale teraz bol ako vymenený. Možno to predsa len nebude také zlé, ako som sa bála.

Na druhý deň som sa v škole nevedela poriadne sústrediť. Stále som musela rozmýšľať nad popoludním a nad projektom z chémie. Bála som sa a zároveň som bola zvedavá. Keď zazvonil školský zvonček a oznámil nám tým, že sa skončilo vyučovanie, vyšla som na chodbu, kde som sa mala stretnúť s Lukasom. Už tam na mňa čakal. Vyzeral nervózne, azda ešte nervóznejšie ako ja. Pridala som do kroku. Keď si ma všimol, kývol mi na pozdrav a vykročil smerom von. Nasledovala som ho. ,,Bývam neďaleko. Peši tam budeme za pätnásť minút.“

Po ceste k nemu domov som sa snažila nadviazať komunikáciu, ale on mi neodpovedal. Pochopila som, že sa asi nechce rozprávať, a tak som sa potom už ani nesnažila. Celá cesta sa niesla v trápnom tichu. Aspoň som mala dostatok času na to, aby som si usporiadala myšlienky.

Po pätnástich minútach sme konečne dorazili k nemu domov. Jeho dom nebol nejak extra veľký. Bungalov so žltohnedou omietkou vyzeral byť starší ako ostatné domy. Pomyslela som si, že Lukas asi nemá najbohatších rodičov, no to bolo v poriadku. Ani ja som nebola milionárka. Vošli sme dnu do malej predsiene. Vyzliekla som si kabát a zavesila ho na vešiak hneď vedľa Lukasovho. Vyzula som sa a potom som ho nasledovala smerom na koniec chodby do jeho izby. Chodba bola zariadená starším dreveným nábytkom a trocha páchla. Na skrinkách bol prach a celkovo to vyzeralo, akoby sa tam už nejaký čas neupratovalo. Už sme skoro boli u neho v izbe keď niekto zakričal: ,,Už si doma? Chod do obchodu a kúp zopár fliaš piva. Už nám dochádzajú. Počul si, ty sopliak? Odpovedaj mi, keď sa s tebou rozprávam!“ Lukas zbledol. Otočil sa smerom za hlasom a zrazu sa zdal akosi menší. Rýchlo sa však spamätal, chytil ma za zápästie a ťahal ma do izby. ,,Máme hosťa!“ zakričal späť a keď ma vtiahol do svojej izby, zabuchol za sebou dvere. Otočil sa a zložil tašku vedľa písacieho stola, ktorý bol hneď pod oknom. Vedľa neho bola posteľ a na druhej strane miestnosti skriňa. Izba to teda nebola veľká. To bolo v podstate všetko, čo tam bolo. Len stôl, skriňa a posteľ. Bol to smutný pohľad. Dokázala som si spojiť dve a dve dohromady a došlo mi, že Lukasovi rodičia sa nemôžu považovať za tých najlepších na svete. ,,Je mi ľúto, že si to musela počuť. Sadni si zatiaľ sem, ja pôjdem po druhú stoličku,“ ukázal na ošúchanú kancelársku stoličku pri stole a potom vybehol z izby. Zavrel za sebou dvere, no aj tak som počula krik, ktorý sa ozýval z prednej časti domu. Patril ženskému hlasu. Dovtípila som sa, že to bude asi jeho mama. Aj on niečo kričal, no nerozumela som, čo. Keď sa vrátil, v rukách mal ďalšiu stoličku. ,,Je mi to naozaj ľúto, asi si čakala niečo lepšie a honosnejšie. Nie vždy sa však splnia naše očakávania,“ povedal to síce s úškrnom na tvári, ale v hlase mu bolo počuť smútok a bolesť. Sadol si ku mne a ešte dodal: ,,Niekedy si až príliš vypije a potom nevie, čo so sebou. Je to smutné, ale čo už. Aj také sa stáva. A teraz poďme na tú chémiu. Akú tému si vybrala?“ ukončil to a mne z jeho tónu bolo jasné, že sa o tom už nechce baviť. Po zvyšok dňa som to už nespomenula. Asi po troch hodinách sme boli s projektom hotoví. Lukas ma vyprevadil von a ešte raz sa ospravedlnil za jeho dom a mamu. Ja som mu povedala len toľko, nech sa s tým netrápi, lebo som úprimne nevedela, čo povedať. Rozlúčili sme sa a ja som odišla domov.

Večer som už v posteli o všetkom premýšľala. Bola som prvá, ktorá vedela, čo sa deje u Lukasa doma? Povedal to niekomu? Neviem. V každom prípade, je to smutné. Vždy som si myslela, že Lukas je zlý a hnusný na všetkých preto, lebo chce mať pocit moci alebo že chce vyzerať lepšie ako ostatní, no po dnešku ho asi nebudem vidieť v tom istom svetle ako doteraz. Nakoniec je pravda, že duša, ktorá vrčí, syčí a škriabe, je obvykle tá najzraniteľnejšia.