Cesta za slobodou

Cesta za slobodou

Sála bola plná ľudí. Na malú chvíľu som si dovolila zatvoriť oči. Miestnosťou sa nieslo ticho, ktoré občas prerušil tichý šepot, či jemné zašuchotanie papiera. Aj so zavretými očami som na pokožke cítila studené svetlo reflektorov,  osvetľujúcich moju tvár, pripomínajúcich mi tak reálnosť celej situácie. V myšlienkach som zablúdila pár mesiacov späť, keď som bezvládne ležala v nemocničnej izbe. Rana na hlave, cez ktorú prešla guľka príšerne štípala. V ten deň som si myslela, že všetko skončilo. Že som prehrala. No to niečo, čo ma viedlo celú dobu cez všetky strasti a prekážky, ma nútilo pokúsiť sa ešte naposledy zabojovať. Tým niečím, bol môj otec, ktorý vo mňa nikdy neprestával veriť a podporoval ma od chvíle, keď som vyhlásila, že raz sa stanem učiteľkou ako on.

Jednej noci, keď mi bolesť nedovolila zaspať, som siahla po pere a kuse papiera, ktoré mi na moju prosbu priniesol doktor. Začala som písať – najskôr váhavo, s roztrasenou rukou, no potom stále istejšie, ako keby som zo seba chcela vypustiť všetko, čo ma tak veľmi dusilo. A tá mala iskierka, ktorá ma v ten deň prinútila napísať o svojom príbehu ma dostala až sem.

,,Volám sa Amala Shanli,“ začala som pevným hlasom, ktorý svojou silou rezonoval v miestnosti. „Som učiteľka, dcéra, sestra, no predovšetkým som človek.“ Kútikom oka som zachytila, ako sa skupina novinárov sklonila ku svojim zápisníkom. Opatrne som sa rozhliadla po miestnosti, ktorá bola do posledného miesta obsadená ľuďmi, ktorí čakali na môj príbeh. Na príbeh, ktorý budú rozprávať ďalej. Na príbeh, ktorý môže pohnúť vecami v mojej krajine. Cítila som obrovskú zodpovednosť a šancu. Šancu niečo zmeniť. A to bolo dobré. Preto som už o čosi istejšie a hlasnejšie pokračovala. ,,Podľa vlády v mojej krajine som zradca. Som zradca, pretože som sa rozhodla nemlčať. V Kábule, odkiaľ pochádzam, majú dievčatá zakázané prejaviť svoj názor. Ich povinnosťou je byť neviditeľné. Ich mená majú ostať zabudnuté a ich jediným poslaním je stať sa poslušnými manželkami, dcérami a matkami.“ Sála stíchla. Všetky pohľady v miestnosti smerovali na mňa. V pozadí už viac nebolo počuť jemný šuchot papiera, ba ani tichý šepot. Desiatky diplomatov, novinárov, aktivistov a delegátov ma počúvalo. Po toľkých rokoch, ktoré som prežila v tieni a tichu, ma bolo
počuť. Bola som počúvaná.

,,Môj otec, ktorý celý život učil, hovoril, že vzdelanie je právo, nie je to privilégium. Je to sloboda rozhodnúť sa, kým raz chceme byť. Je to možnosť vybrať si svoju vlastnú identitu. Tak prečo tisícky dievčat v mojej krajine nemôžu  navštevovať školu? Prečo ich životná cesta má byť vybratá niekým iným? Prečo nemajú právo hovoriť? Prečo majú mlčať?“ Strach, ktorý mi ešte pred chvíľou zabraňoval v plynulom dýchaní, bol preč. Pocit, ktorý ho vystriedal, prúdil každou bunkou môjho tela. Bol silný, odvážny a hladný po spravodlivosti. Bol odrazom bojovníčky – muzbary. ,,A prečo, keď sa konečne odvážia prehovoriť, dostihne ich trest smrti? Dievčatá, ktoré som učila, nemali to šťastie, aké sa naskytlo mne.” Na malú chvíľu som od seba odtiahla čierny mikrofón. Potrebovala som čas. Čas nabrať silu pokračovať. Moje rozprávanie sa blížilo k tým najbolestivejším spomienkam, ktorých bolesť už navždy ostane v mojom srdci. ,,Pár mesiacov po tom, čo Taliban ovládol svojou krutou vládou Afganistan som sa rozhodla konať. Nemienila som sa pozerať na to, ako vláda berie dievčatám to, čo im náležite patrí. Ako učiteľka som pokladala za nevyhnutnosť sprostredkovať im vedomosti, na ktoré mali podľa súčasnej vlády právo iba chlapci. Vytvorila som skupinku desiatich dievčat, s ktorými sme sa každý večer po západe slnka stretávali v starej medrese za mestom. Medresa, teraz už len stará budova, slúžila
kedysi ako škola pre chlapcov, kde sa učili recitovať verše koránu a študovali základy islamu. Teraz bola len zabudnutým miestom, kde po živote nebolo ani stopy. Ostali len spomienky. Pamätala som si, ako to tam žilo v deň, keď som otcovi po jeho poslednej hodine povedala, že sa raz stanem učiteľkou rovnako ako on. Vtedy som mu sľúbila, že budem bojovať, aj keď všetci stratia nádej a že budem odvážna, keď budú mať všetci strach. Vtipné je, že učiteľkou som sa síce stala, no nikdy som neučila. Mesiac po tom, ako som ukončila školu, Taliban ovládol Kábul a spolu s ním aj životy tisícok dievčat a žien. Každý večer sme sa stretli na vopred dohodnutom mieste. Nikdy nebolo rovnaké. Museli sme byť opatrné, a preto sme sa vždy stretli na novom mieste. V tú osudnú noc, keď som odchádzala z domu som cítila, že dnes je niečo inak. Bola som ešte viac obozretnejšia a opatrnejšia, akoby som vedela, že niečo sa stane. Zdalo sa, že
celá krajina zaspala pod ťažkou prikrývkou snov, len hviezdy, stále bdelé, sledovali moje kroky, ktoré prekročili prah dvora a vykročili na pokojnú ulicu. No pokoj vládnuci v uliciach nočného Kábulu sa pre mňa nestával útechou, práve naopak. Bolo zvláštne. Ako ticho pred búrkou. Každý tieň sa mi zdal ako postava vojaka číhajúceho niekde v zákutiach Kábulu. A každý poryv vetra zasa blížiace sa hlasy. Myšlienka na to, čo by sa stalo, ak by ma odhalili, ma prinútila kráčať tichšie a kontrolovať okolie ešte o čosi viac. V hre nebol len môj život, ale aj životy mojich najbližších – otca, bratov, matky, ktorých by po mojom odhalení uväznili alebo rovno zavraždili. A nakoniec životy mojich dievčat, ktoré mi tak veľmi dôverovali. Odhalenie by znamenalo koniec. Napriek tomu som vedela, že nemám na výber. Len kráčať v ústrety tmavej horúcej noci, ktorá sa ma dotýkala na miestach, ktoré nezahaľoval nikáb. V jednej z uličiek sa ku mne po chvíli kráčania pripojila Jameela spolu s ďalšími dievčatami. Chýbala nám už len Nadia. Začal sa nás pomaly zmocňovať strach o našu priateľku. O to viac, že Nadiiným otcom bol sám Mullah Mohamed Omar, vodca Talibanu, ktorého vláda nad Afganistanom znamenala zdrvujúce utrpenie. Napriek tomu, že jeho vojenská moc a tvrdá politika proti všetkým, ktorí mu oponovali, sa nezastavila pred ničím, Nadia sa rozhodla ísť inou cestou. Odmietla sa slepo prizerať na činy svojho otca, aj keď to znamenalo postaviť sa proti vlastnej krvi. Verila, že je to jej cesta, zachrániť tých, ktorí pod jeho vládou trpeli. Napokon, aj ona patrila medzi nich. Bola dievčaťom. A vláda nerobila rozdiely ani v rodine. A ak by prišiel na to čo jeho dcéra robí, nechcela som si ani len predstaviť, čo by jej hrozilo. V tej chvíli som však nemohla tušiť, že od pravdy nie som ani tak ďaleko. Nadia sa v ten večer objavila na jednej z uličiek blízko medresy. Kráčala naprieč svetlom mesiaca, jej silueta sa najprv črtala nejasne, až do okamihu, keď ju mesačné svetlo pohltilo, rozptýliac akýkoľvek strach z možného stretnutia s talibanským vojakom. Rýchlo sa k nám pritisla a ruka v ruke sme spoločne kráčali
nocou. Ak by som v tom čase tušila, že ich vidím naposledy, azda by som ich už nikdy nepustila. No ani jedna z nás nemohla tušiť, aký osud nás čaká.”

Prstami som zovrela rečnícky pult o čosi silnejšie, dodávajúc si tak odvahu pokračovať v rozprávaní. Bolelo ma o tom rozprávať. Avšak, ak to predstavovalo jedinú cestu ako zabrániť tomu, aby sa to už nikdy nezopakovalo, nemala som na výber. ,, Ako ste už možno pochopili. V tú noc nás chytili.“ Hlboký nádych predchádzal ďalšie moje slová. ,,Nestihli sme si ani sadnúť do provizórnych lavíc, keď sa s hlasným rachotom rozleteli staré drevené dvere. Dievčatá sa s hrôzou pritisli viac k sebe, pohľadom hľadajúc vo mne záchranu. V ušiach mi hučalo a chcela som urobiť všetko, aby sme sa zachránili, no zrazu nebolo úniku. Skupina asi dvadsiatich vojakov v čiernych uniformách vtrhla dnu, zbraňami mieriac na každú z nás. Spolu s nimi do miestnosti vstúpil vysoký muž s ostrými rysmi a neúprosným výrazom v tvári. Stála som zoči-voči vodcovi Talibanu. Jeho pohľad odrážal oheň, ktorý bol pripravený ničiť všetko okolo seba. Ani v najhorších predstavách by mi nenapadlo, že sa s ním jedného dňa stretnem zoči-voči, napäto čakajúc, čo príde. ,,Je koniec!“ prehlásil hlasom, ktorý sa zdal taký neuveriteľný. Prosila som Alaha, aby ma zobudil z tohto sna. No roztrasený hlas Nadie,
ktorý sa odrazu ozval miestnosťou, ma uistil, že nesnívam. Azda chcela niečo povedať, no jej hlas sa zlomil pri prvej slabike. Nerozprávali sa s nami, ba ani sme len nedostali príležitosť obrániť sa. Jeden pokyn, ktorý zahučal vodca Talibanu skupine vojakov, rozhodol o našom osude. Jeden z vojakov vystúpil zradu a plynulým pohybom vytiahol zbraň a namieril ju na mňa. Bol to otec Nadii, ktorý nado mnou vyniesol rozsudok smrti. Môj šiesty zmysel naozaj neklamal a to, že Nadia sa každý večer vykráda z domu, neušlo jeho oku. V tú noc ju museli sledovať, až sme ich spoločne priviedli na miesto našich stretnutí. A to si nikdy neodpustím. Pretože ako ich učiteľka som mala byť dôslednejšia, obozretnejšia… silnejšia… “

Zhlboka som dýchala, hľadiac na publikum pred sebou. Mala som pocit, že čas sa zastavil. Dokonca aj moment, keď som zdvihla ruku a odtiahla si šatku tak, aby mi bolo vidno jazvu v strede čela, sa zdal ako večnosť. Sálou sa potom začal niesť šum, politici, delegáti, aktivisti si šepkali. Niektorí zdesene na mňa hľadeli, iní niečo intenzívne škriabali do svojich notesov. Bolo mi to však jedno. Pokračovala som. ,,Vojak ma v ten večer postrelil. Ak si myslíte, že som sa bránila, odpoveď znie, že nie. Hľadela som na neho s pokojom a vyrovnanosťou Ak som mala zomrieť takto, bola som s tým zmierená. Bude to s vedomím, že som bojovala. A nepodriadila som sa. Onedlho vzduchom letiaca guľka preťala emóciami nabité a ťaživé ticho. Cítila som, ako guľka prenikla cez ľahkú látku nikábu a ostrá bolesť mi prešla telom ako búrkový blesk. V tej sekunde sa moje telo zviezlo k zemi, akoby bolo len takou bezvládnou handričkou. Objekty postupne strácali svoje tvary až som nakoniec nevidela nič iné než temnú tmu. Azda sa pýtate, čo sa stalo potom, keď tu dnes pred vami stojím s jazvou na čele, no živá. Nuž bol to môj otec, ktorý bežal cez celé mesto až k medrese, keď ma ráno nenašiel v mojej posteli. Našiel ma tam v strede miestnosti, v kaluži krvi, bezvládne ležiac na dlážke. Stratila som veľa krvi a je vôbec zázrak, že tu dnes môžem byť. Chceli ma umlčať a možno že by tomu aj tak bolo, ak by ku mne neprehovoril môj
hrdina, môj vzor, ktorému sa celý život usilujem podobať – môj otec – môj abbu. Presvedčil ma, aby som vyrozprávala svoj príbeh ľuďom. Najprv som netušila, čo tým myslí. Koho by už len zaujímalo, čo sa deje na Blízkom východe. Myslela som, že o nás okolité krajiny ani len nevedia. Prečo by ich malo zaujímať, čo sa deje so životmi žien v Kábule? Avšak mýlila som sa. Bolesť ma v jednu noc nenechala spať a vtedy som pochopila, čo abbu myslel tým, vyrozprávaj svoj príbeh ľuďom. Napísala som o ňom jednému anglickému novinárovi. Raz som o ňom čítala v jednom časopise, ktorý sa podarilo otcovi zohnať. Nevedela som, čo presne robím až do dňa, keď zaklopal na naše dvere.“ Môj hlas
zosilnel, naplnený emóciami a odhodlaním, ktoré mi bolo také blízke. ,,A aj vďaka jeho ochote vypočuť si môj príbeh tu môžem dnes stáť. Nie ako obeť, ale ako hlas za všetky dievčatá, ktoré tu už dnes nemôžu byť. Hovorím za svoju priateľku Nadiu, ktorá už nikdy neotvorí svoju knihu. Za Jameelu a ďalších osem dievčat, ktoré sa už nikdy nevrátili domov, ale dostihol ich trest smrti, pretože sa odmietli priznať k zločinu. Predovšetkým však, hovorím k vám všetkým, ktorí držíte v rukách silu zmeniť osudy ďalších dievčat, ktorých príbeh nemusí byť ukončený nešťastím.” Moje posledné slová zostali visieť vo vzduchu naplnené všetkým, čo som prežila a čo som dnes povedala svetu. A potom, po tej chvíli ticha, sa sála rozoznela silným potleskom. Cítila som niečo silné. Tento okamih bol pre každé dievča, ktoré sa kedy odvážilo vzoprieť, za každú ženu, ktorá bojovala za svoje práva na slobodu a vzdelanie. Bol to okamih pre každého, kto verí v zmenu, v lepší svet a v svoje sny.