Zvyšok knihy

Zvyšok knihy

Znova číta, tak ako stále keď má čas. Alebo aspoň dokým nezbadá správu, ktorú jej napísal milý. Milý číslo jedna v každom poradí. Prvá láska, aj na prvý pohľad, aj prvý na celej zemeguli, aj… aj skrátka všetko… Som zvedavý kedy si všimne, že už na ňu čakajú jeho zaľúbené správy. Opäť sa poteší ako minule, keď ich zbadala. V okamihu zasunie záložku medzi zatvárajúcu sa knihu a hodí ju na parapetu pri posteli. Lepšie ako by ma hodila na zem. Odtrhne mobil z nabíjačky, medzitým odpíše. Ľahne si späť na posteľ a nespustí oči z obrazovky. Taký scenár predpokladám do piatich minút. Cítim ako ju táto kapitola nebaví, pretože nie je dostatočne romantická, na rozdiel od niekoľkých ostatných. Aj tak stále neverím, že je zo mňa kniha takéhoto typu. Nechápem to. Chcem byť vedeckou literatúrou alebo učebným materiálom, a nie romantickým brakom. Skončím na poličke medzi ostatnými, keď ma dočíta. Budem iba kúsok s ceduľkou ‘dočítané’ zo zbierky. Dnes je posledný deň zimných prázdnin, to je dobrá správa. Bude mať dosť iných starostí ako čítať svoje ‘žili šťastne až so smrti’. Možno aj zabudne na príbeh a bude ma musieť čítať odznova. Nikto predsa nezaloží rozčítanú knihu do police len tak navždy. Ale na parapetnú dosku tak na ďalších niekoľko hodín… to očividne áno. Keď ťukla do mobilu, aby sa pozrela, či jej neprišla nová správa, a nemusela čítať tú kapitolu, v okamihu ma zavrela. Trafila záložku medzi strany. Vykašľala sa na nedočítanú kapitolu. Možno keby jej chýbalo päť riadkov, dočítala by, ale osem strán, no to určite nie. A ešte bez romantiky…

Dohodli sa, že spolu pôjdu von. Ani nestíha vnímať rýchlosť, ktorou odpisuje. A ešte rýchlejšie sa prezlieka a balí si batoh. Peňaženka, slúchadlá, kniha, teda ja, a kľúče. Stredné dve veci sú základná výbava do autobusu. Dnes budem prvýkrát jej súčasťou. O chvíľu sa za nami zabuchnú dvere. Zastaneme, buď na prechode alebo na zastávke.

Cesta nebola ničím výnimočná, až na tú haváriu, ktorú skoro spôsobil náš autobus. Vodič si zanadával, akoby to mali ostatní vodiči počuť, a pokračovali sme ďalej. Osem strán sme úspešne prekonali. V polovici novej kapitoly, o niečo čitateľnejšej ako tej predtým, bolo nutné vystúpiť, inak by sme museli kráčať niekoľko kilometrov naspäť. Teda ja nie, mne by to vlastne nevadilo, ak by nepršalo. To, že mi do strán padne pár kvapiek a rozpije sa atrament, mi je ukradnuté, hlavne keď som žáner, aký som, ale vyzerať ako abstrakt na každom hárku nepotrebujem.

-Ahoj, Luci.- Aha, takže sa volá Lucia. Dobre vedieť.
-Ahoj.- odvetila Lucia. Ktovie kedy si na jej meno zvyknem. Tipoval som, že sa volá inak.

Nepočúval som, o čom sa rozprávajú, ale slovo kaviareň mi neušlo. Keď si objednali, vytiahla ma a čítala ďalej.
-Čo čítaš?- spýtal sa neznámy číslo jedna.
-Ondrej, daj mi tu knihu. Ihneď. Je to moja kniha.- Skôr som jej brak.
-Takže nie je z knižnice? To znamená, že si ju môžem zobrať. Aspoň na chvíľu.- Počkať, tak
to úplne nesúhlasím… Nebudem v cudzom batohu.

Sme späť doma, ale u Ondreja. Keď otvoril batoh, ihneď si spomenul, na čo zabudol. Vytiahol ma, obzrel si obal a začal listovať. Zastal niekde v strede, na strane s podobným opisom, aký by sa hodil aj pre nich dvoch v kaviarni.

Všetko okolo nás stíchlo. Stíchli sme aj my. Pozrel som sa na Teba. Pohľad si mi opätovala aj Ty. Prameň vlasov viac nebráni bozku po tom, ako zapadne medzi ostatné. Priblížil som sa k Tebe. Som bližšie o kúsok viac, ako pred chvíľou. Rukou sa Ti približujem k tvári. Pohladil som Tvoje líce, tak jemné, tak krehké. Tváre nám vzápätí nič nedelilo od seba. Ani vzduch. Perami sme sa dotkli jeden druhého. Tie Tvoje sú ako z bavlny, Tvoje objatie ako väzenie. Väzenie, z ktorého sa nechcem vyslobodiť.

Nakreslil srdiečko pri pravom hornom okraji. Ostáva jej necelých sto strán a nájde ho. Najživšie strany sú tie najviac pri strede knihy. Tam sa čitateľ buď poteší, že je konečne za polovicou, alebo si odmieta uvedomiť, že je bližšie ku koncu než ku začiatku. Keď Lucia uvidí prekvapenie, ktoré na ňu čaká na strane dvestoštyridsaťtri, poteší sa.

Školské povinnosti spôsobili presne to, v čo som dúfal. Závidím učebniciam, ktoré si užívajú jej pozornosť, ale ona si neužíva ich. Keby nemusela, ani by z nich nezotrela prach, no nemá na výber, na gymnáziu sa skrátka učebnice nadlho neodkladajú. Keby som vedecká literatúra, musel by som sa zmieriť s tým, že by sa na mne vrstva prachu tvorila často, keby som učebnica, nikto by ma nečítal rád, ale keďže som romantický brak, a s vrstvou prachu sa nikdy nezmierim, chcem mať aspoň oddaného čitateľa – čitateľku.

Od ich rozchodu ubehlo niekoľko dní. Strany ubiehajú rýchlejšie, pretože nečaká na žiadne zaľúbené správy. A ja už tiež nemám na čo čakať. Vytrhla ma z knihy, vytrhla najživšiu časť a nechala iba zvyšok, ktorý viac nemá dušu. Neviem, či číta ďalej, alebo či si našla inú knihu. Viem iba to, že ja už kniha nie som.