Votrelec

Votrelec

Ach! Je to na nevydržanie. Čo som komu urobil, aby som si to zaslúžil? Znovu cítim strašné kŕče v bruchu. Sú asi tri hodiny nad ránom, onedlho bude svitať. Celý vchod dávno spí, iba ja nie. Ležím na posteli a zmietam sa v strašných bolestiach. Keby som aspoň vedel, čo je to za chorobu. Skúšal som už všelijaké lieky, no nič nezabralo.

Zúfalo som sa pokúšal zaspať. Snažil som sa myslieť na niečo iné, no bolesť nepovoľovala. Naopak, každou chvíľou bola horšia a horšia. Začínal som strácať nádej, že sa mi nad ránom podarí aspoň na chvíľu zaspať ľahkým spánkom.

Aby ste si vedeli predstaviť, aké neznesiteľné boli kŕče, spomeňte si na kultový hororový sci-fi film Votrelec, v ktorom sa agresívna mimozemská bytosť rozmnožovala spórami, ktoré ľuďom prenikli do tela, vo vnútri vyrástli, a potom človeku prehrýzli brucho a dostali sa von. Cítil som sa práve tak. Akoby sa mi v bruchu rodil nejaký votrelec, ktorý sa snaží prehrýzť von.

Postavil som sa a opito sa odtackal k dverám.
– Nemá to cenu… – zašomral som.

Vošiel som do obývačky, zúfalo som sa rozhliadol po prázdnom tmavom byte. Zrak mi padol na hodiny.
– Už budú štyri!?

Roztiahol som ruky, pozrel hore a zaúpel:
– Prečo?! Prosím, pomôž mi!

A vtedy sa mi brucho stiahlo v takom neuveriteľnom kŕči, až som sa skrútil ako zabitý pavúk a zosunul sa na zem.
– Au… – vzdychol som a pre pulzujúcu bolesť sa na viac nezmohol.
– Môžem ísť ešte na záchod… – pomyslel som si. – bol som tam síce už niekoľkokrát a vôbec mi to nepomohlo.

Ako húsenica som sa preplazil k dverám záchodu. S ťažkosťami som sa postavil a otvoril dvere.
– Ešte by to mohol byť obličkový kameň. – pomyslel som si.

Postavil som sa nad misu, stiahol pyžamové nohavice a čakal. Cítil som, ako vo mne niečo začínalo bublať. Chcelo sa mi kričať. Zahryzol som sa do jazyka a z posledných síl zotrval na mieste. Keby som sa začal zmietať, mohlo by sa stať, že by som pri tom samého seba ocikal.
– Vydrž, vydrž! – povzbudzoval som sa. Bolesť stúpala vyššie a vyššie. – Ach! Už len kúsok, že by to naozaj mohol byť obličkový kam…. Aaa!

A nakoniec sa mi predsa len podarilo vycikať, aj keď som mal pocit, akoby som zo seba tlačil kúsky rozbitého skla.

Vydýchol som si.
– Dobre, asi to bude ten kameň…
– Vzdaj sa! – Ozvalo sa naraz z tmy.

Zdesene som sa rozhliadol okolo, celkom určite som počul, ako niekto povedal „vzdaj sa!“, no nikto iný tu okrem mňa nebol.
– Kto to je?! Čo som sa dočista zbláznil? – pretrel som si unavené oči a žmúril do tmy, len aby som sa presvedčil, že tu okrem mňa skutočne nikto nie je.
– Vzdaj sa! – ozvalo sa znovu.
– Čo to má byť?!
– Opakujem, že sa máš vzdať, človek! Neignoruj ma, ruky nad hlavu!

Zablúdil som pohľadom dolu a uvidel som ho. V záchode plával podivný živočích. Vyvalil som naňho oči.
– A ty si kto?!
– Si úplne sprostý?! Nerozumieš, keď ti hovorím, že ruky nad hlavu?! – zasyčal.
– Dobre, dobre… – povedal som a zdvihol ruky nad hlavu. – No… teda kto si? – odvážil som sa opýtať.
– Prichádzam zo vzdialenej planéty, aby som dobyl Zem! Už onedlho sa tvoja nadvláda nad touto planétou skončí, človek, rozumieš mi?!
– Á… áno… – vysypalo sa zo mňa.
– Ako sa sem dostal? – premýšľal som. – Ako sa dostal do môjho záchoda?! Ja… ja som ho… ja som vycikal tohto votrelca.
– Tak! – pokračoval votrelec. – Boj sa ma, človek! Onedlho ovládnem túto planétu a to bude tvoj koniec! Rozumieš?! – vykrikoval. Plával pri tom v kruhu a vymršťoval sa nad hladinu ako nahnevaná rybička.

Stál som ako prikovaný a civel naňho prázdnym pohľadom. Vôbec som nevedel, čo treba v takejto situácií robiť.
– Ako ďalej?! – premýšľal som. – Ako postupovať, ak vycikáte invazívneho votrelca, ktorý chce ovládnuť váš svet? O takej situácii som ešte nepočul. A žiaden návod k nej určite nie je.
– Človek! Prečo sa ma nedesíš?!

Poškrabal som sa na hlave.
– Hádam… – premýšľal som, nadvihol ruku a načiahol ňou vpred.
– Čo to robíš, človek?! – vykríkol malý votrelec a vyceril na mňa zuby ako piraňa.

Nasucho som prehltol.
– Nie človek, ja mám zbraň! Človek!!!
– SPLÁCH! – ozvalo sa a votrelec sa stratil v záchode.
– Tak, to by bolo! – pomyslel som si.

Medzitým aj bolesť pominula a spokojne som sa pobral užiť hodinku spánku.