Balada o pere…

Balada o pere…

Čo by bolo, keby také pero vedelo premýšľať? Alebo aj viac, keby vedelo rozprávať? Dobre, stačí, ak bude vedieť písať príbehy. Dozvedeli by sme sa možno veci, čo by nám v živote ani nenapadli. Prípadne… Možno by sme sa na svet pozreli iným okom. Modrým okom hrotu pera.

Ja som pero. Na prvý pohľad obyčajné pero, trochu kovové, trochu plastové, výška pätnásť a pol centimetra, váha dva gramy. Dobre, tak dva a pol, lebo mám novú tuhu. A ešte mám krásne modré oko. Kráľovská modrá. Bývam u pána spisovateľa. A mám veľmi veľa práce. Práve som dopísalo príbeh o prvej svetovej vojne. Zajtra ma čaká druhá svetová vojna a rukopis bude hotový na vydanie. Každý deň sa dozvedám viac a viac vecí, ktoré z hlavy autora prúdia až po špičku môjho hrotu. A neraz sa zamýšľam. Naozaj?! Ako ľudia takto mohli žiť? Prečo sú niektorí ľudia takí krutí? Pýtam sa často vo svojom atramentovom duchu a každým dňom dúfam, že keď pán spisovateľ dopíše príbeh o tej druhej svetovej vojne, nebude mať už námet písať o takýchto hrozných veciach. Odmietam míňať tuhu na tretiu svetovú! A bodka!

Dnes ráno autor cestou do práce začal písať svoj ďalší príbeh. Sedel vo vlaku a písal. Bolo som čím ďalej, tým viac zhrozené. Samé smutné slová. Vlak zastavil a autor mal vystúpiť. Zastrčil si ma do vrecka a čakal, kým vlak dobrzdí. Pri vystupovaní do neho buchlo mladé dievča, ktoré nastupovalo do vlaku so slúchadlami na ušiach, zahľadené do telefónu, vôbec nevnímalo okolie. Vypadlo som z vrecka a autor si to nevšimol! Vystúpil a pokračoval zo stanice do práce. Keď sa vlak pohol, ani neviem ako, zakotúľalo som sa k mladej dievčine, ktorá bola dôvodom toho, že som prišlo o svojho majiteľa.

Dievča ma zodvihlo a vložilo si ma do tašky. Na nasledujúcej zastávke vystúpilo a kráčalo smerom k nejakému skromnému domčeku, v ktorom bývalo so svojím otcom. Vošlo dnu a… na sedačke videlo otca nehybne ležať. Vedľa neho boli prázdne fľašky. Veľmi páchli. Autor vždy voňal od parfumu, ale podľa toho, ako dievča smutne skrivilo tvár, toto bolo niečo iné…

Dievča potichu prešlo do svojej izby, z tašky vytiahlo svoj denník, sadlo si za stôl a začalo písať. Ruku malo ľahkú, ale slová boli ťažké. ,,Mamina zomrela pred rokom a ocko sa cez to stále nevie preniesť…“ dopísalo a šlo si ľahnúť.

Na druhý deň dievča išlo, ako každé ráno, do školy a po ceste vlakom si zapisovalo svoje myšlienky. „Ako rada by som videla svoju malú sestru, ktorú si zobrala na starosť babka…“ A tak sa rozhodla, že sa u nej po škole zastaví. Bolo som čím ďalej, tým viac prekvapené, aké rôzne príbehy môžu v sebe ľudia skrývať. V príbehoch o vojnách boli boje, ale aj toto sú boje. Prečo všetci ľudia len bojujú?

Po škole dievča prišlo za sestrou, tá vyskočila od radosti a skríkla: ,,Sestrička, čo pre mňa máš?“ Dievča zneistelo. Potom sa usmialo, nakuklo do tašky a videlo tam svoj denník a mňa. Pero. Rozhodla sa, že ma svojej malej sestričke venuje. Tá malá sestrička bola nadšená, a tak som v krátkom čase malo už tretieho majiteľa.

Malé dievčatko si každý deň do svojho náčrtníka čmáralo všakovaké machuľe a čiary, žiaden zrozumiteľný text. Aká krásna zmena! Nadchýnalo som sa. Mohlo som si konečne vydýchnuť. Toto dievčatko ešte nevníma problémy, aké popisoval autor, ani tie, ako má jej staršia sestra.

Po nejakom čase sa dievčatko naučilo kresliť slniečko. Veľký kruh a veľa lúčov. Prvý lúč, druhý lúč, tretí lúč… a pri poslednom lúči pero vydýchlo poslednýkrát. Dopísalo.

.,,Za svoju cestu som si uvedomilo mnoho vecí, mnoho takých vecí, ktoré by si mali uvedomiť aj niektorí ľudia v tejto dobe…“ poznamenalo pero ticho, zatiaľ čo si ho malé dievčatko vystavilo na poličku. Už nepíše, ale predsa len, je to darček od jej sestry, s ktorou sa nevídava každý deň. Pero si naposledy vydýchlo: ,,Tu sa moja cesta skončila.“

V nebi pier sedelo na hodvábnom papieri šťastné a ľahké nie ako pero, ale ako pierko.