Najlepšia kamarátka

Stojíš pred zrkadlom a dívaš sa na seba. V hlave ti ide len jedno: „Si tučná, si tučná, si tučná.“ Obzeráš si svoje telo. Ovísajúce brucho, veľký zadok, široké boky a stehná ako nákladné lode. Cítiš sa ako veľryba, no namiesto toho, aby si plávala v mori, kde nikoho tvoj vzhľad netrápi, si tu.

Musíš chodiť do školy, do obchodov a na krúžky, kde ťa vidia ľudia. Cítiš na sebe ich pohľady. Niektoré sú opovrhujúce, akoby si tí ľudia hovorili: „Ako si taká obluda dovolí ukazovať sa v spoločnosti?“ Iné sú ľútostivé, tie neznášaš najviac. Nakoniec sú také, ktoré aj keď sa tvária, že tvoju nadváhu nevnímajú, len čo sa otočíš, obzerajú si ťa a v duchu ťa odsudzujú. Po líci ti stečie slza. A ďalšia. Teplý vodopád slaných sĺz sa ti spustí z očí, ani nevieš ako. Snažíš sa prestať plakať, ale nejde to. Ako to, že ostatné spolužiačky sú také pekné? S takou dokonalou postavou? A prečo si práve ty tá tučná?

Ako je to, dočerta, možné, že zo všetkých dievčat máš práve ty nadváhu? Máš minimálne o desať kíl viac. Zrazu si uvedomíš, že celý čas sa len porovnávaš a ľutuješ. Stále sa iba prizeráš. V škole na iné ženy, doma na svoj odraz v zrkadle, v noci nariekaš. A aký to má zmysel? Utrieš si oči a nos do rukáva. Nie, nenecháš to len tak! Na internete je predsa kopec tipov, receptov a cvikov, ktoré ti možno pomôžu zhodiť zopár kíl.

Na večeru ti mama nachystá to, čo zvyčajne. Dva veľké krajce chleba, hrubá vrstva masla, saláma a syr. Nemo pozeráš do taniera. Ako to, že si si doteraz neuvedomila, koľko to má kalórií? Rodičia si ťa nevšímajú, tak vezmeš tanier so slovami: „Navečeriam sa v izbe.“ Namiesto toho však mieriš do záchoda a večeru splachuješ. V žalúdku ti škvŕka od hladu, ale vieš, že to musíš vydržať. Na internete písali, že ak je človek veľmi hladný, má sa napiť vody. Hltavo piješ priamo z kohútika. Trochu to pomohlo. Na druhý deň nezješ raňajky. V jedálni odnesieš celú porciu rovno k okienku. Kuchárka na teba síce nevraživo zazerá, ale za peknú figúru to stojí. Takto to pokračuje ďalej. Množstvo jedla, ktoré máš zjesť, minimalizuješ, ako sa dá. Vynechávaš večere, na raňajky a obed zješ len niečo malé. Namiesto sedenia pri telke sleduješ na sociálnych sieťach chudučké dievčatá, diéty a posilňovacie metódy. Prečo aj to neskúsiť? Vyberáš karimatku a skúšaš urobiť pár brušákov. „Tučná, tučná, tučná!“ skanduje tvoj mozog do rytmu cvičenia.

Už po piatich opakovaniach si zadýchaná a brušné svaly ťa bolia. Ak tam nejaké vôbec sú. Prekonávaš sa a cvičíš ďalej. Po cvikoch na brucho nasledujú drepy, kliky a výpady.  „Si škaredá a tučná,“ otravuje hlas. Staviaš sa na váhu. Hypnotizuješ stúpajúce čísla, oči sa ti zalejú slzami. Musí sa to zmeniť! A aj sa mení. Tvojou prioritou stáva vzhľad. Obmedzuješ sa v jedle, veľa cvičíš, opakovane sa vážiš a obzeráš sa v zrkadle. Ľudia po tebe začnú pokukovať.

Spolužiačky sa vypytujú, ako je možné, že si tak rýchlo schudla. Vždy to uhráš blbou výhovorkou. Nechceš priznať svoje metódy. Vieš, že ľudia by to začali riešiť. Aj chlapci ťa berú akosi vážnejšie, telocvikárka tiež chváli tvoju zmenu. Berieš to ako podporu a snažíš sa ešte viac. Konečne sa niečo mení k lepšiemu! Posilňuješ dvakrát toľko, neješ takmer vôbec. Akonáhle zješ väčšiu porciu, dvíha sa ti žalúdok a hrdlo ti sťahuje. „Prečo si to zjedla? Teraz budeš zase tučná ako kamión. Hlúpa, tučná obluda!“ opakuje hlások v hlave. Vyčítaš si prešľap, zatváraš sa v izbe a opäť cvičíš. Čísla na váhe klesajú, no zdá sa ti, že stále máš veľa kíl. Musí to ísť rýchlejšie. Spolužiaci si začínajú o tebe šepkať. Keď prejdeš po chodbe, začuješ slová ako anorexia, psychiatria a bulimička. Sprostosti! Veď sa len o seba dobre staráš. Okolie si začína o teba robiť obavy, niekdajší obdiv v ich pohľadoch sa mení na obavy. Je to zbytočné, veď si v úplnom poriadku.

Zvoní na chémiu. Píšete písomku. Od rána ťa bolí hlava a lieky nepomáhajú. Zdá sa ti to, alebo v škole vypli kúrenie? Je tu akosi chladno. Nie, radiátor hreje. Pritiahneš si k telu mikinu a pozrieš späť do testu. Ak hydroxid vápenatý zreaguje s vodíkom… čítaš zadanie zas a zas. Slová nedávajú zmysel. Odpovede sú ti neznáme. Tvoj mozog si ide svoje: „Tučná, obézna, gigantická…“ Reťaz prídavných mien, ktoré komentujú tvoju váhu. Zrazu sa ti zatočí hlava a hrdlo ti stiahne. Rozbehneš sa na záchody a obsah svojho žalúdka vyvrátiš. Len žlč. Dalo sa to čakať, keďže si nič nejedla už druhý deň. Spustíš sa popri stene kabínky na zem a zhlboka dýchaš. V hlave máš kolotoč. Prečo sa to deje?  Na hodinách sa nevieš sústrediť. Všetko, o čom dokážeš premýšľať, je tvoja váha. Večer v posteli plačeš, aj keď nemáš dôvod na žiaľ. Celé dni sú akési pochmúrne a zvláštne. Akoby nad teba sadla hmla. Najradšej by si celý čas plakala. Najradšej by si úplne zmizla, akoby si nikdy neexistovala. Pritom vyzeráš oveľa lepšie, ako kedysi a to si predsa chcela.
Ráno sa zobudíš ešte za tmy a zistíš, že ti je zima, aj keď okno je zavreté, na nohách máš hrubé ponožky a perinu vytiahnutú až po bradu.

Vstávaš z postele, urobíš pár cvikov, zvážiš sa a napiješ sa vody. Číslo na váhe prepíšeš do tajného zošita a porovnávaš údaje s predošlými dňami. Posledné dni je to tvoja rutina. Triaška však neprestáva. Ideš teda do sprchy a púšťaš na seba horúcu vodu. Rozčesávaš zauzlené mokré vlasy. Zdá sa ti, že sú príliš riedke. V kefe sa ich zachytilo viac, ako zvyčajne. „Len sa ti to zdá,“ nahováraš si a odkladáš kefu. Stojíš nahá pred zrkadlom a obzeráš si svoje telo. Pohľad na plochejšie brucho a menší zadok ťa prinúti usmiať sa. Stehná máš však stále príliš široké a na rukách je tiež priveľa tuku. Prehodíš cez seba uterák a chceš vyjsť z kúpeľne, keď sa ti zatočí hlava. Cítiš, ako strácaš pôdu pod nohami a približuješ sa k zemi.

A potom tma.

Tma a ticho.

Obzeráš sa, no vidíš len temnotu. Celú ťa zahalila, stiahla ťa do svojich hlbín. Nevieš identifikovať, či stojíš, či sedíš. V hlave mš milión otázok. „Kde to som? Som mŕtva? Vyzerá takto smrť?“ Zrazu si uvedomíš, že toto je to, čo si si priala. Nikto ti neradí, ako máš cvičiť a čo máš jesť. Dokonca aj ten otravný hlas sa z tvojej hlavy vyparil. Prečo sa teda necítiš dobre? Práve naopak, cítiš len úzkosť a stiesnenosť.

Hmla temna ťa obkľúčila, nedovoľuje ti hýbať sa. Takže takto to bude už navždy? V duchu si nadávaš, že si za to môžeš sama, keď si od seba všetkých odohnala, keď si vo svojej duši pestovala temnotu. Ale predsa… Naozaj si to chcela takto? Si zmätená, aj keď si na pokojnom mieste. Jediná slobodne pohybujúca sa vec sú tvoje myšlienky, ktoré ťa dusia. Máš pocit, že sa zblázniš. Chceš sa rozplakať. Zakričať z plných pľúc. Rozbehnúť sa preč odtiaľto. Čokoľvek, čo by prehlušilo to ohlušujúce ticho, prázdno a tok tvojich myšlienok. „Podajte mi infúziu!“ ozve sa z diaľky nečakane.
„Rýchlo, nasaďte jej masku!“
„Aký má tep?“ pridávajú sa zreteľnejšie hlasy.

Počuješ aj plač. A nejaký ostrý zvuk, ktorý ti píli uši. Zacítiš pod sebou niečo tvrdé. Pravdepodobne na niečom ležíš. Niekto ti niečo nasadil na ruku. Zazrieš prvé záblesky svetla. Oslepia ťa, no postupne rozoznávaš tvary, farby a ľudí v okolí. Nad tebou sa skláňajú cudzí ľudia v záchranárskom oblečení. V rohu sedia tvoji nariekajúci rodičia. Všetko sa s tebou kýve. Napne ťa. Iba žlč. Si v sanitke. To preto je celý priestor okolo teba ako na vode. Prečo si v sanitke? Nechceš tu byť,veď si zdravá. Z neznámeho dôvodu ti začnú stekať po lícach vodopády sĺz. Sanitárka ti pichne akúsi injekciu a o chvíľu cítiš, ako ti oťažievajú viečka a upadáš do spánku. Kiežby trval až naveky.

O dva týždne…
„No tak, zjedzte to! Alebo vás mám nakŕmiť?“ zvýši Lenka hlas. Obyčajne je milá, ale keď vymýšľaš s jedlom, vie sa napajediť. Prevrátiš oči. Vieš, že táto bitka je vopred prehratá. Tie sestričky vedia byť panovačné! Uchlipneš si teda z detskej kávy a odhryzneš z vianočky. Lenka sa usmeje, spokojná so svojím úspechom.

Vlastne si celkom rada, že ťa núti jesť, lebo ty vieš, že sama by si zjedla o trištvrtinu menej. A pritom ešte zďaleka neprijímaš toľko potravy, čo normálny človek. Doktor vraví, že na zmenu treba ísť pomaly. Keď si sa prebrala, vysvetlil ti, čo sa stalo a opísal biologické procesy v tele, ktoré nastanú pri nerovnováhe príjmu potravy a vydávania sily.

Je to strašidelné. Keď si si uvedomila, čo sa s tebou dialo, rozplakala si sa. Plakala si dlho. Dostaneš sa z toho. Aj keď stále máš problém prijať sa taká, aká si, vieš, že to potrvá nejaký čas a raz sa to hádam podarí. Uvedomíš si, že všetci tí ľudia mali pravdu. Uvedomíš si, ako im na tebe záleží. Všetci ťa prišli do nemocnice navštíviť. Rodina. Učitelia. Suseda z horného. Každý spolužiak. Si im neskutočne vďačná, lebo počas toho obdobia si ich všetkých od seba odvrhla. Aj svoje najlepšie kamarátky, ktoré sa o teba báli. No vtedy bol tvojou najlepšou kamarátkou niekto iný. Niekto, kto ťa chcel stiahnuť do svojej priepasti. Niekto, kto chcel, aby si sa stala ďalšou obeťou sebanenávisti. Niekto, kto okrem teba ublížil mnohým ľuďom. Niekto podlý a nenásytný…

Anorexia.