O peniazoch, snoch a najmilších súrodencoch

Kvalitná napodobenina erdžania sa ozývala celým priestorom, až tak, že som počula kvíliť steny. Striedala sa so vzdychaním od únavy a hlasnými dopadmi na zem.

Je marec a jeden z manželov Hobbyhorsovcov práve skladá skúšku odvahy, aj keď nízke teploty sú väčším problémom pre moju sestru. Prekážky z florbalových hokejok sa odrážali v roztopenom snehu premiešanom s prvým jarným blatom. Evine červené líca mi pripomínali vianočné gule, ktoré už dlho spali na pôjde. Celú súťaž zaznamenával starý Olympus, ktorý sceľoval jazdeckú arénu staroľubovnianskych olympijských hier.

Človeku, ktorý sa nerozumie do tohto významného športu, by mohol takýto nezvyčajný pohyb pripomínať nejakú známu udalosť z minulosti. Napríklad moderného Kentaura, ktorý má namiesto štyroch nôh iba dve, ale zato má ľudskú aj konskú hlavu. Samozrejme nechcem pohoršovať tých, čo vykonávajú alebo majú radi tento šport. No musíte uznať, že tam je určitá podobnosť.

Možno sa pýtate, ako sa moja sestra vôbec dostala k niečomu takému? Tu prichádza na rad téma peniaze a ich využitie. Eva odjakživa milovala kone – od plyšákov až po živé stvorenia. Preto ju rodičia prihlásili na jazdecký kurz. No, ale tie naozajstné kone doslova žrali peniaze. Niekedy som si predstavovala, ako im do vedier sypú drobňáky a nalievajú vodu, v ktorej boli predtým namočené zelené stovky alebo dvestovky v žltej farbe. To je dôvod, prečo prešla na hobbyhorsing. Nikto z nás však ešte vtedy nevedel, akou potravou sa budú živiť tieto kone.

„Soňa, vstávaj!“ nemotorne som sa prevrátila  na druhý bok.

„Aha! Pozri sa von!“ neutíchal Evin nadšený hlas, a tak som sa zodvihla z postele.

Je to tu. Zima.

Eva sedela za stolom a niečo usilovne písala na papier. Ako vždy mi nechcela predstaviť svoje tajné záležitosti. Väčšinou sa ukázalo, že to bola domáca úloha alebo kreslila mangu (a musím priznať, išlo jej to naozaj dobre). Našťastie mám veľmi dobré dedukčné schopnosti, a tak som si domyslela, že to je list pre Ježiška (veď viete – začiatok decembra, vločky… Popravde, už som riešila aj ťažšie prípady).

Všimla som si, kde ho založila. V správnej chvíli som sa pohrabala v jej zásuvke a usilovne som začala čítať. V dvadsiatich bodoch boli spísané všetky túžby začínajúceho tínedžera. Od Katany (t. j. japonský meč) až po…

Uzdy, ušane, ohlávky a KOŇA. Vytreštila som oči a predstavovala som si, ako bankové účty každého a jedného člena našej rodiny klesajú hlboko pod nulu (to aj bez zarátania mojich skromných prosieb).

Eva, samozrejme, ako dobrá víla, pripísala ku každej požiadavke aj internetovú stránku, kde nájdeme všetky tieto pozemské radosti.

Takýto web som ešte nikdy nevidela. V prvom rade som sa čudovala, ako sa dá kúpiť kôň cez internet. A potom na mňa vyskočil nápis HOBBYHORSE. V tej chvíli som to pochopila.

Niekto sa nevedel dočkať Vianoc, a tak sme začali vyrábať historicky prvého koňa, ktorý nestál takmer nič. Bolo to aj z dôvodu, že Eva si nemohla byť istá, že pod stromček zablúdi iný – drahší internetový kôň. Myslím však, že sa nám tento podaril a mohol sa vyrovnať aj lepším kategóriám hobbyhorsov. Bol to krásavec.

Už je to tu. Nastal deň D – Vianoce. Nový kôň alebo skôr kobyla k nám vôbec nemusela zablúdiť, pretože ako na povel rovno pricválala. Nestihla si vyskúšať ani ohlávku, ani ďalšie skrášľujúce doplnky. Eva ju hneď aj s novým spolubývajúcim viedla do kostola a to nie na krst. Už na začiatku života sa im podarili úspechy, ktoré sa nepodaria len tak hocikomu.

Stali sa hercami, a to na dlhú dobu.

Moje „kvalitné“ topánky z pred dvoch rokov sa krásne šmýkali po vydupanom snehu. Postupne som začala cítiť ako mi odmŕza malíček na pravom chodidle. Z kostola to však bolo asi len 10 minút, kým som prišla domov. Ale mala som mierne zdržanie, keďže som viedla dva mohutné statné kone, ktoré mali vlastne iba hlavy a zvyšok tela bol nahradený drevenou palicou. Pravda, boli iný, ale radšej som im to nepripomínala, aby nezosmutneli. Eva mi tak prikázala, lebo samozrejme, sú to jej kone. Konkrétne „Hobbyhorsy“, to je plemeno týchto junákov. Chudáci asi dva týždne ležali v spovednici (asi to trvalo, kým kňaz pochopil ich nezvyčajnú reč). Podstatné je, že pred spoveďou hrali vo Vianočnej akadémii. Tá ich tak preslávila.

Popravde si na nich Eva spomenula a začali jej chýbať, tak som ich musela priviesť domov. Hneď sa potešili, keď ju uvideli aj s ich neotvorenými vianočnými darčekmi.

Privítanie sa prejavilo radostným maznaním: „Pozrite čo pre vás mám. No áno, ohlávky!“ Nebudem klamať, aj mňa celkom zaujímalo, ako v tom budú vyzerať.

Akože, boli pekní. Konečne sa začínali podobať na ozajstné kone. Postupne však pribúdalo viac a viac vecí na ich starostlivosť, ktoré neboli najlacnejšie.

Keďže ďalej napredovali a Eva v nich videla ozajstný potenciál, začali sa pripravovať na hobbyhorse súťaž, ktorá bola mimochodom v Česku. Aby na to nebola sama, povolala aj kamarátku, ktorá tiež podľahla tejto mánii. Papiere plné pravidiel, jednotlivé disciplíny ako skoky cez prekážky, drezúra… Spolu s kamarátkou viedli veľmi dôležité rozhovory, a preto som sa neubránila smiechu. Hneď ma vyhodili z izby. To ma pochopiteľne neodradilo a začala som počúvať cez kľúčovú dierku. Zrazu sa stoličky začali odsúvať, preto som rýchlo utiekla do obývačky. Aj tak som skoro nič nepočula, lebo si šepkali.

„Neverím, ony sa pobrali von.“ počkala som, kým sa zabuchnú dvere. Rýchlo som zbehla dolu schodmi a schmatla najmenej výraznú bundu.

Ružový krík – to bol môj úkryt, aj keď sa na ňom ešte nebolo čím kochať.

Začal sa show jumping. Bolo to naozaj umenie, to musím uznať. Po každom úspešnom skoku sa palica na prekážke o niečo zvýšila. Kto vyskočil najvyššie, vyhral.

„Drezúra je najťažšia,“ vyhlásila Eva a začala na zem rozkladať papiere s číslami. Keď som ich videla klusať okolo pomyselných značiek, začali sa mi tlačiť slzy do očí. Ten vznešený vzpriamený postoj a vážna tvár v súlade s nohami, ktoré jemne podupkávali po čerstvom blate. Najlepší herecký výkon, aký som kedy videla.

Po nácviku Eva hneď oznámila tatikovi, kam sa chystá ísť. Jasné, že povedal nie. Eva doňho dobiedzala, no nič nepomáhalo. Musela sa zmieriť s tým, že jej kone budú iba hercami a nie slávnymi skokanmi.

A kto vie, možno sa raz Eva dostane k naozajstným koňom a ja budem uchránená od záchvatov smiechu, aj keď viem, že to určite nebude tak skoro.