Ako ďalej?
Ako ďalej?
Rok 2100 nepriniesol žiadnu zmenu. Pusté ulice, vzduch nedýchateľný. Ľudia sedia vo veľkých pohodlných kreslách v svojich malých špinavých zatuchnutých bytoch a čakajú, že niekto príde so zázračným riešením všetkých našich problémov. No na všeobecný údiv sa to opäť ani teraz nekoná.
28 miliárd ľudí je pre túto planétu príliš veľa a vynález lieku, dalo by sa povedať na nesmrteľnosť, tomu vôbec nepomáha. Veď kto by si už len pomyslel, že keď nikto z nás nebude umierať a nových detí sa bude rodiť čím ďalej, tým viac, tak sa naša rasa premnoží? Nikto. Pretože všetci ten problém vidia, no zároveň každý chce dlho žiť, a tak je riešenie tejto otázky v nedohľadne, tak ako riešenie ostatných problémov. Každý si predstavoval budúcnosť svetlú a nádhernú, kde nik nemusí pracovať, všetko za nás odvedú stroje a my sa spoločne budeme radovať a užívať si život. Akurát že vôbec. Vývoj robotických pracovníkov sa zastavil v roku 2053 z doteraz neznámych dôvodov. Ja si však myslím, že to bolo preto, lebo ľudia zistili, že namiesto robotických pracovníkov môžu vyvíjať robotické masážne gauče GX 4000, na ktorých si spoločne s dobovým ochorením ľudstva, obezitou, môžu váľať šunky. A keď už majú doma taký výborný gauč a obrovskú televíziu, načo by chodili do práce? Veď je oveľa ľahšie raz za mesiac zájsť si poštu po sociálnu dávku. Teda bolo, pretože v roku 2061 zrušili poslednú kamennú pobočku pošty, a to aj tak dosť neskoro. A onedlho nato, keď vláda pochopila, že to takto asi ďalej nepôjde, tak zrušili aj tie sociálne dávky, čo bol z ich strany samovražedný krok.
Netrvalo dlho a vláda bola zvrhnutá občanmi pobúrenými tým, že už ďalej nedostávajú zaplatené za ničnerobenie. Nastal chaos. Nikto tu nevládol, nevydával príkazy, nebolo proti komu demonštrovať. No ani to netrvalo dlho, pretože s prísľubom zažehnania krízy sa nás chopila SaDS. Severoázijská demokratická strana. A to boli prakticky Rusi. Neboli zlí, spočiatku to vyzeralo s nimi nádejne, ale najviac ma na nich štval ten názov. Pretože oni rozhodne demokrati neboli. Nielenže si žiadne povolenie zmocniť sa vlády nepýtali, dokonca krajinám, ktoré sa k nim odmietli pridať, hrozili vojnou. Od tej vojny nakoniec ustúpili, ale Amerika sa toho veľmi ochotne a so všetkou noblesou chytila, a tak tu máme dnes štvrtú, áno štvrtú svetovú vojnu. A čia je to chyba? A tým nemyslím iba tú vojnu a tú chudobu. Myslím, čia je chyba, že sme takto dopadli? Naša? Sčasti áno a sčasti našich rodičov. Aj keď najmä naša. Oni nám tu zanechali svet, ktorý mal slušne našliapnuté k zániku a my? Žili sme tak ako naši rodičia. Pozerali sme sa radšej na to, ako sa rozvíjajú intrigy v tej ktorej v rodine, než na to, ako to ide s celým naším svetom dolu vodou. Našlo sa síce pár jedincov, ktorí chceli pomôcť. Pozvoľna smerovali k tomu, aby ich ľudia začali brať vážne a keby sa tak stalo, možno by sme dnes boli úplne inde. Ale nestalo sa tak, pretože sa čoraz častejšie začali objavovať ľudia, ktorí namiesto sadenia stromov a reálnej pomoci planéte, začali oblievať polievkou obrazy a obhadzovať blatom pamiatky. No ako sa hovorí, nikdy nie je neskoro niečo zmeniť, a preto píšem toto. Ľudia, naozaj chceme žiť ako naši rodičia? Naozaj je to s nami až také stratené? Nie, nie je. A preto poďme a zmeňme to!