Ako ľudia menia farby
Ako ľudia menia farby
Keď som bol malý, zaujali ma farby. U mojich rovesníkov väčšinou pestré, vyjadrujúce náladu či pocity, ba dokonca ľudskosť. Farba ľudskosti ich v mojich očiach obklopovala a nechcela sa ich pustiť. Zvierala človeka, bez ohľadu na to, či bola dobrá alebo zlá. Väčšina ľudí svoju hlavnú farbu nemenila. Nemali dôvod, človek nerád vychádza zo svojich stereotypov. Farby akosi vystihovali podstatu ich i môjho bytia. Sused, poštár, priateľ. Bolo pre mňa fascinujúce pozorovať, ako sa odtiene farby menia spolu s malými úsmevmi či sklamaniami.
Najradšej som sledoval farebnosť mojej kamarátky Kláry. Dominovala jasne žltá až ružová, zobrazujúc celú jej podstatu, teda radosť a nádej. Naopak, neznášal som farby nášho suseda Kamila, tmavé odtiene modrej a v nahnevanejších dňoch aj červenej. Tieto aury sa na ňom striedali snáď neustále. Nemenil ich, akoby nechcel žiariť ako malé dieťa. Akoby stratil podstatu svojho bytia. Viem, že mi to často nedalo spávať, neustále som musel premýšľať nad tým, ako môže byť taký rozdiel medzi Klárou a Kamilom.
Nechápal som, prečo Kamil, ktorý mal všetko, čo si človek môže priať, mal stále takú temnú auru. Mal rodinu, dom, prácu, no jeho farby neustále ostávali v rovnakých smutných odtieňoch, od tmavomodrej po krvavo červenú, ako keby sa neustále topil v zlostiach, ktoré si nevedel vyčistiť. Možno preto som mal pocit, že Klára bola ako slnko, vždy nachádzajúce spôsob, ako rozžiariť aj najtemnejší deň. Jej farby nikdy neboli vyblednuté. Aj keď sa stalo niečo zlé, jej podstata zostávala žiarivá, akoby aj tie najtemnejšie chvíle prežila len preto, aby bola silnejšia a lepšie ukázala svoju nádej. Každý jej úsmev bol sťa lúč svetla, odrážajúci sa od všetkých na ňu hľadiacich. Kým Kamilove farby som stále pozoroval z diaľky s tichým znepokojením a zvedavosťou, Kláru som mal nablízku každý deň.
Jedného dňa, keď sme sa s Klárou prechádzali po parku, mi rozprávala o svojich snoch, o tom, ako by chcela byť spisovateľkou. „Vieš, v každom príbehu je miesto pre všetky farby,“ povedala. „Aj tie najtemnejšie môžu byť krásne, ak sa z nich naučíš vyťažiť to najlepšie.“ Nevedel som, čo na to povedať, tá veta so mnou predsa len zarezonovala asi viac, akoby mala. U Kláry sa mi to stávalo často, ani nevedela, aké silné myšlienky dokáže vypúšťať z úst.
Odvtedy som si Kamila začal všímať ešte viacej, každá zmena odtieňa čo i len o maličký kúsok ma fascinovala, bol som ako pozorovateľ jeho trápenia, ale i maličkých radostí. Každá zmena bola pre mňa niečo nové, čo bolo treba prebádať.
Jedného dňa som sa ako obvykle išiel pozrieť na Kamilovu farbu. Dnes, dnes bola iná. Kamil mal zrazu odtiene zelenej až tyrkysovej. Hneď som k nemu pribehol a spýtal: „Čo sa stalo?” Kamil sa snáď prvý raz za život len usmial a povedal: „Možno… Možno nič.” „Ale veď tvoja farba sa zmenila?” „Možno som v sebe našiel tú časť, ktorá chcela radosť. Alebo som sa len zobudil s iným elánom a presvedčením a možno som si len povedal. Takto už ďalej ísť nechcem.”