Božie dieťa

Božie dieťa

Grapefruit. Grapefruit a gotika. Grapefruit a gotická guľka v zhrdzavenom srdci. Vraj jej zámok pripomína kríž. Kľúč sa bolestivo otáča vždy, keď to počuje. Biela pani skáče z útesu. Grapefruit. Len krája grapefruit. V ušiach jej nerezonujú falošné tóny rúcajúcich sa priateľstiev, v očiach sa neformujú slané molekuly. Nestáva sa z nej memoár absorbujúci rané školské roky. Dokonca sa nepozerá ani na nôž s nijakým iným úmyslom, len krája grapefruit. Aby biela pani dostala do daru červeň do líc. Lebo kto jej ju dá, ak nie ona sama.

„Glória, glória, glória, glória, in ex celsis Deo.“
„Nemôžem to sólo aspoň nespievať zozadu?“ prosila.
„Nie, Glória,“ nevrlo odvrkla organistka, „tam ťa nie je vidno.“
„Ale ja nemám dosť silný hlas,“ do očí sa jej hrnuli dráždiace slané molekuly, „ak by som prišla dopredu, nemusela by som sa tak namáhať.“
„Nie,“ drglo do nej o pár centimetrov vyššie dievča s dokonalo prírodou melírovanými vlasmi a krížom na krku, „čo si nepočula? Vzadu ťa aspoň nie je vidno.“
„Bolí ma z toho hrdlo!“ zodvihla zo zeme čipkovaný svetrík, nechávajúc svoj spevník s Bibliou pocítiť nepríjemný chlad kostolnej podlahy, a chystala sa opustiť súdržný cirkevný zbor.
„Len sa vyhováraš, lebo to nedokážeš,“ silno chytila jej zápästie dirigentka, „ostaň, Glória,“ zabrechala ako na psa.
„Glória, glória, glória, glória, in ex celsis Deo,“ zaspievali všetky bunky jej hlasiviek z prednej časti oltára.
„Choď dozadu, Glória,“ nervózne jej do ucha kričala kantorka, „nesmieš nám robiť hanbu.“
„Čím vám robím hanbu? Veď len spievam. Presne ako ste si to žiadali,“ zúfalo sa obhajovala.
„Glória, tieto bohoslužby sú mimoriadne dôležité. Prídu tí najdôležitejší cirkevní predstavitelia. Nemôžeš nám to pokaziť len svojou tvrdohlavosťou.“
„Veď vravím, že ak budem musieť stáť vzadu, nebudem to schopná zaspievať celé. Potom to pokazím! Prečo by som skrátka nemohla zostať vpredu, keď mám toho spievať aj tak najviac?“
„Lebo nie si dostatočne reprezentatívna!“ skríkla.
„Prosím?“ roztriasla sa Glória.
„Pozri sa na seba! Pozri sa, ako vyzeráš! Si talentovaná, ale imponuješ, len kým ťa nie je vidieť!“

Do úst si dáva červené krvinky a nevie ich rozlíšiť od tých vlastných. Zaschla už krv na ich rukách? Lebo tá jej nemizne.
„V mene Boha Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen,“ rýchlo recituje ako naučeného Hviezdoslava. Zabudla sa pred jedlom pomodliť. Hltá póry grapefruitovej kože napriek tomu, že vníma, ako veľmi to bolí, keď do živého hryzú bezcitné ozubené kolesá niekoľko súčiastkového mechanizmu.

Malé, ale presné krôčiky, pevné základy do detailu premyslených slov, klopkali o gumenú podlahu v rytme jej srdca. Každá bunka v nej sa chvela túžbou získať miesto v klube mladých kresťanov.
„Všetci nespomenutí sa môžu zbaliť a odísť. Vás sme, žiaľ, nevybrali,“ ozvalo sa miestnosťou a v Glórii sa rozpadol niekoľko týždňov budovaný železný most túžby.
„Pani učiteľka?“ rozbehla sa Glória.
„Glória, nemám čas.“
„Prečo?“ takmer neznejúcim hlasom sa spýtala.
„Čo prečo?“
„Prečo ste ma nevybrali? Všetko som mala perfektne pripravené, rovnako som všetko bezchybne predviedla.“
„O tom nikto nepochybuje,“ mávla rukou.
„Tak prečo?“
Ostala ticho.
„Bola som dokonalá,“ zastonala, „cítila som to! Bola som! Dokonalá!“
„Nestačilo to.“

S mesiačikmi grapefruitu si zakusuje do pery a necháva z nej prirodzene vytiecť každú nekalosť. „To sa zahojí,“ utešuje samu seba. S každým jadierkom pribúdajúcim na jej chuťových pohárikoch sa jej zoceľuje kostra dokumentárneho autobiografického filmu dievčaťa, ktoré len zápasilo s krutosťou uzamknutou v jej hlave, aby si nikto do bojového plánu nezaznačil jej zraniteľnosť. Zisťuje, že hoci jej stratégia uspela na mnohých frontoch minulosti, dnes sa v jej zrkadle odráža Pyrrha. Z noža, ktorý do jej chrbta zapichávali, si do krvného obehu berie železo a dopĺňa tak minerály. Rastie. Nezničia ju.

Len mama sa tanečným krokom niesla svetom, podporovaná viac než jedným usmievavým srdcom. Len mama sa polomŕtvym plazením ponevierala svetom, ťažená viac než jedným jatreným srdcom: „Glória, musíme ísť.“
„Daj mi chvíľu,“ kľačala, nútiac sa vyvrátiť svoj strach.
„Glória, skutočne musíme odísť, kde s-“
„Už idem,“ postavila sa, recyklovateľným papierom si utrela ústa a s červeňou v očiach zavrela dvere.
„Glória,“ objímala ju mama, „ach, Glória. Chceš dnes ostať doma?“
„Nie,“ pozviechala sa, „nie, to by mi zajtra oplatili ešte väčšmi.“
„Vyriešim to, sľubujem.“
Kývla hlavou a rukami sa snažila upraviť si vlasy. Keď proti nej stála svorka nenažratých vĺčat a za nimi ich predkovia, ktorí ich ku krvilačnosti, samozrejme, v mene Božom, vychovávali, nebolo možné skrotiť ich.
„Poď už, tvoje vlasy sú krásne.“
„Nie,“ neústupčivo dupla chodidlami o podlahové kachličky, „nie a nie a nie! Nie sú! Pozri sa tu, tu z vrkoča vyčnieva prameň!“
„Glória, to je nebadateľné.“
„Oni si to všimnú!“
„Dôležité je to, kým si.“
„Ich to nezaujíma!“ po lícach jej stekali slzy, po bruchu a nohách kvapky krvi.
Na tvári reflektujúc jej malú dcéru padla k zemi mama: „Čoho si sa to dopustila, Glória?“
„Snažila som sa zmenšiť,“ nevinne klipkala viečkami, „čím menšia budem, tým menej priestoru na posmech im predsa poskytnem.“

Na jej srdci je dodnes taký rozsiahly odtlačok, že každý, kto ju dnes chce spoznať, musí najprv pochopiť to malé dievča, ktoré spod kamenného hrobu stále naťahuje dlaň. Hryzie kyslé kúsky citrónovníka rajského, „už som odišla,“ snaží sa vytlačiť zo spomienok tŕnistý Eden, „už ma nič nebude karhať za viny neprišliapnutých plazov.“
Cigaretový dym z vedľajšej kabínky na toaletách rozdráždil Glóriine pľúca a prinútil ich rozkašľaním dať o sebe vedieť.
„Kto je tam?“ silno sa zachveli plastové dvere pokryté kresťanskými nápismi.
Boh je láska. Pán je môj pastier, nič mi nechýba. Nech sa srdce neznepokojuje, kým veríš v Boha, posilní ťa.
„Nikto,“ ozvala sa, so zrakom stále upretým na slová pred ňou. Verila v Boha. Verila v to, že nebol krutý, a že jej nechcel zle. Verila, že to všetko malo svoj zmysel – tie vlasy, ktoré jej ľudia vyťahali a prišpendlíkovali na nástenku ako trofej; tie náhle povinné váženia a ponižovania od vyštudovaných pedagógov; tie podozrenia z podvádzania za každým vykonaním nadpriemernej práce; to privlastnenie si jej úspechov, bez podoprenia vydretých; tie falošné priateľstvá, založené len na báze využívania jej múdrosti, dobroty a vôle zapadnúť. Ale čo potom tá krv, tečúca z jej kože? Tá neschopnosť pozrieť sa do zrkadla? Tá každý večer opakujúca sa nevypočutá modlitba s prosbami o lásku od kohosi iného než od jej rodinných príslušníkov, nie preto, že by jej to nestačilo, ale preto, že si bola maximálne vedomá toho, že oni u milovali preto, že ju stvorili, nie preto, kým sa stávala, keď každé ráno opäť zničená vstávala. Tie predsa nemohli mať zmysel. Tak to predsa nemohol Boh chcieť, pri Jeho predstave využitím charakteristiky, ktorou ich každú stredu na Službách Božích zasväcovali.
„Vyhodili ťa z hodiny?“ spýtal sa jej tabakom páchnuci hlas.
„Aj teba?“
„Mňa nie,“ zasmial sa, „prišla som si zafajčiť.“
„A nič ti za to nehrozí?“
„Kdeže. Mne nikdy nič nehrozí.“
„Nechaj ma,“ prosila neférovosťou dotknutá Glória.
„Tí ľudia majú kríž na krku, ale meče v srdciach a ostne na jazyku. Nasadia ti na hlavu tŕňovú korunu, ak čo i len naznačíš, hoci nevedome, že nie si ako oni, Glória,“ odišiel.
Ostala obklopená vlastnou samotou. Túžila rozplakať sa pred niekým a jej slzami zmočiť tričko kohosi, kto by si všimol jej slabosť. Plakala len keď bola sama. A azda ju už ani Boh nevidel. Nemala jemnú kožu, ale oceľové brnenie.

Do úst si dáva posledné sústo horkastých plodín. Jej dom sa utápa v plameňoch, ale nedokáže prinútiť malú Glóriu odísť z neho. A nedokáže odísť bez nej. V každom, kým už bola, zasadila korene tak hlboko, že neustále stráca kus seba.
„Verím v Boha, len odmietam ísť do kostola,“ vysvetľuje spevníku ležiacemu na poličke vedľa nej.
„Ale prečo?“
„Evanjelici… ich pohľady ma zabíjajú.“
„Bolo to predsa už dávno. Už ťa to nemôže bolieť.“
„Navždy bude.“
„Boh ťa ochráni, Glória.“
„Prečo ma neochránil vtedy, keď ma jeho deti ničili?“
„Bola to lekcia.“
„Nebola! Vieš čo to bolo? Moje detstvo! Moje celé bytie skonzumované nie vo viere v Boha, ale vo viere v to, že som bola najhorším človek, aký mohol existovať!“
„Glória, urobilo ťa to silnejšou.“
„Nie! Jediné, čo ma malo robiť silnejšou bol grapefruit! Neposilnilo ma to, zlomilo ma to! Prečo inak by som teraz nedokázala ani len vojsť do kostola?“
„Boh pre teba chce len to najlepšie.“
„Možno teraz.“
„Čo tým myslíš, Glória?“
„Určite pre mňa nechcel to najlepšie vtedy. Bol neprimerane, bezdôvodne a bezcitne hrubý! Ale dala som mu druhú šancu,“ vraví a pozerá sa cez okno do vonkajšej tmy.
Namiesto slabým prúdom blikajúcich pouličných lámp pred sebou vidí niekoľko desiatok ľudských očí. Nevie sa rozhodnúť, či ju viac straší alebo bolí to, že fragmenty fragility, ktoré odomkla, nie sú vymysleným príbehom jej bujnej fantázie, ale jej reálnou minulosťou.