CEZ SPOMIENKY SA UČÍME ROBIŤ VLASTNÉ KROKY
na dušičky
hlas sa láme o chryzantémy
načúvame im tichom
stále sú pre nás svetlom
za farby skrývame smútok
ale i radosť
cez plamienky sviečok
rozochvievame spomienky
starkino kreslo
obsadil ho prach
z vypálenej diery kričia drôty
škvrna od rozliatej kávy
sa na mňa usmieva
jej rukami prišitá látka
sa už ani nepodobá na záplatu
napriek tomu ho mám rada
pri spomienke na jej oči
sa moje oči menia na oceán
lavička
snažím si k nej vydláždiť
cestu
úsmevmi a dobrými skutkami
obsadiť aspoň maličkú časť
jej dreveného srdca
deň čo deň natieram ryhy
krásnymi slovami
splynuli s mojimi jazvami
vždy má pre mňa
skrehnutú od zimy
miesto
tvrdé drevo sa mení
na nehu
som ryba
nenechám sa unášať prúdom
ovplyvňovať ľuďmi
keď zaváham
sila vody ma stiahne
so sebou
plávam
každým záberom som bližšie
k prameňu
