Cez spomienky sa učíme robiť vlastné kroky

CEZ SPOMIENKY SA UČÍME ROBIŤ VLASTNÉ KROKY

 

na dušičky

hlas sa láme o chryzantémy

 

načúvame im tichom

stále sú pre nás svetlom

za farby skrývame smútok

ale i radosť

 

cez plamienky sviečok

rozochvievame spomienky

 

 

starkino kreslo

obsadil ho prach

z vypálenej diery kričia drôty

škvrna od rozliatej kávy

sa na mňa usmieva

jej rukami prišitá látka

sa už ani nepodobá na záplatu

napriek tomu ho mám rada

 

pri spomienke na jej oči

sa moje oči menia na oceán

 

 

lavička

snažím si k nej vydláždiť

cestu

úsmevmi a dobrými skutkami

obsadiť aspoň maličkú časť

jej dreveného srdca

deň čo deň natieram ryhy

krásnymi slovami

splynuli s mojimi jazvami

vždy má pre mňa

skrehnutú od zimy

miesto

 

tvrdé drevo sa mení

na nehu

 

som ryba

nenechám sa unášať prúdom

ovplyvňovať ľuďmi

 

keď zaváham

sila vody ma stiahne

so sebou

 

plávam

 

každým záberom som bližšie

k prameňu

 

 

 

 

 

 

 

Hlasovanie

Ďakujeme za váš záujem, hlasovanie už bolo ukončené.