Hodinár

Hodinár

Fáza Kostra:

Skladá mechanizmus, čo riadi náš čas.

Sekerka opatrne osekáva nohy všetkému živému. Ručičky omilostí.

Plachta sa sťahuje, priťahuje svoje rohy, krčí všetko v okolí.

Potenciálna nositeľka batohu problémov.

Rútiace sa tehly zhrozených ručičiek, padajú a znova skladajú. Raz sme dolu, potom hore. Nakoniec rozpažíme. Potom nás pripažia, uložia a nechajú tak. Budú nám ešte tykať?

Prekliaty obraz, ktorý svojimi bodmi ničí množstvo príležitostí, ale ich i vytvára spoločne so spomienkami.

Opravovať či tvoriť hodiny je sen, ktorý si žiada trpezlivosť, opatrnosť, až krehkosť pohybov. Ale i veľmi strapatý mozog. Skladanie mechanizmu dokopy je ako skladať dušu človeka. Výsledok nespočíva len vo fungovaní, ale i v životnosti, upevnení a hlavne v správnych dieloch. Tie totiž vedia zavariť v hodinovom mechanizme, hodiny sa občas stávajú nástrojom mesačných diablov.

Primárny faktor predstavujú základy.

Zvuk sprevádza prácu, vytvára podnet s časovým potenciálom. Potenciálom, ktorý ovláda sny.

Diktátor rozdelený na miliardy atómov po celom svete. Založené ruky a jeho hlas ovplyvňujú prebiehajúce zlomy.

Bludisko bez úniku, riešenia, skladačka bez finálnej podoby.

Fáza Zatmenie:

Zazvonil mi telefón. Moje krátke, plávajúce ruky sa natiahli a priložili ho k ušnej katedrále. Bol to môj brat, Hektor. Hodiny, ktoré mu daroval otec sa rozbili, jeho dcéra o ne zakopla. Požiadal ma o opravu. Na chvíľu som zastal, záblesky chodníkov minulosti mi bičovali mozog. Avšak neodmietol som.

Fáza Systém:

Brat mi priniesol hodiny a zdúchol ako moje myšlienky po vstúpení zákazníka do môjho obchodu. Hodiny boli poškodené zväčša z vonkajšej strany. Rám po obvode bol rozutekaný na totálku. Musel som objednať nový. Vnútro hodín bolo tvorené precíznou rukou umenia švajčiarskeho hodinára z 18. storočia.

Fáza Ulička:

V upršané dni rád cestujem, no i rád chodím na menšie prechádzky po okolí. Dnešok nebol žiadnou výnimkou a vybral som sa na zabudnutý chodník cez  park až k jazierku, ktoré bolo blízko. Sadol som si na kameň môjho detstva a zaspomínal si. Ako malý som mal rodičov, workoholikov s kódom len pre peniaze a alkohol. Brával ma sem môj dedko. Bol archeológom, no kvôli mne popri dôchodku pracoval ako vrátnik v múzeu. Trávil som s ním mnoho času. Na rybách, v kostole, na futbale, ale i v kuchyni a dielni. Jeho schopnosť pomáhať a myslieť pozitívne i v časoch tropických búrok mi dodala korenie pre osobnosť. Zbadal som na brehu, medzi kameňmi, dva zaujímavé konáriky. Vzal som ich do ruky a pomalým krokom smeroval späť domov.

Fáza Šálka:

Dorazil som otcove hodiny pre Hektora a zavolal mu. Prišiel si po ne do pár minút. Ako poďakovanie mi zanechal tajomnú krabicu. Šiel som po nožík, rozrezal upevnenie, roztrhal kartón a otvoril. Dedkove vianočné hodiny, stratené zlaté ovocie. Rozprávky na dobrú noc a hodiny, ktoré strážia dobré sny. Chýbali im len ručičky. Spomenul som si na moje dva konáriky z prechádzky, náhoda je sviňa. Trocha som ich upravil, vyryl do nich dedkovo meno a nasadil. Ako čarovné prútiky, boli perfektné.

Fáza Cintorín:

V noci ma zobudili hodiny, dedkove hodiny. Začali sa točiť ako zmyslov zbavené. Reťaze svetiel ma niekam vtiahli, moja myseľ spracovávala mechanizmus, ktorý ma uniesol. Ocitol som sa v akejsi uličke. Pocit akoby som sa nachádzal v zajatí myšlienkového pochodu, brány možností, čas a ja. Priestor rozoberal moju osobnosť. Vešiak každodenných myšlienok a hudba sa mi vysmievali. Po doznení posledného úseku pianissima som sa schúlený ocitol doma pri hodinách, na koberci. Po prebratí sa z paralýzy som utiekol von. Beh bez myšlienok, bez pokoja som blúdil po uliciach. Mrakodrapy ma ohovárali a ja som sa prebublával cez svet. Vyfarbil som moju dočasne čiernobielu myseľ a začal som sa pomaly spamätávať. Kráčal som domov s ťažkými topánkami a zapletenými šnúrkami chápania. Sirény prechádzajúce okolo mňa mi práve nehrali do kariet, no ani som ich nevnímal. Stál som oproti môjmu domu a pozeral sa, ako ho kyslík rozoberá. Horel mi domov, obchod i dielňa, ale mal som to celé pod paplónom. Hurikán v hlave si povedal, že to riešiť nemá zmysel. Vianočné hodiny v čudu. Radosť i smútok mnou len stekali.

Fáza Stromček:

Zostala mi len dedkova horská chatrč. Chlad vypĺňal bunky základov. Na povale som objavil jeho denník a poznámky. Zaujal ma náčrt hodín, podobný jeho vianočným, ale mali zapeklitý systém, nemali ručičky. Hodnoty času ukazoval tieň. Súčiastky som našiel v jeho pokladničke, tak som začal so skladaním. Divadelná hra sa začala, spotení herci, ťažký vzduch a plné pódium. Stálo to za to. Zaujímalo ma ukazovadlo, pomyslel som si, že to bude rozprávka, no po udalostiach zo včera už nevidím rozdiel medzi realitou a skreslenou realitou. Hodiny vytvárali tieň na neaktuálnych hodnotách.

Fáza Struna:

Môj obdiv pri pohľade na hodiny prerušil malý trpaslík, ktorý si vedľa mňa strieľal do gatí. Spadla mi neutrálna tvár až na údiv a ticho. Podľa jeho slov bol môj dedko génius ponorený v mojej budúcnosti a v stavbe nasledovníka. Veľmi som to nepochopil. Znovu ma pohltili hodiny, no tentokrát tam bol so mnou aj trpaslík a celú cestu sa mu z úst lialo ako z priehrady. Ukázal mi svet za hodinami, časovú centrálu, mechanizmus, ktorý som poskladal, život, ktorý som vytvoril. Skonštruoval som vlastný vesmír, podľa predlohy dedka. Odokryl som deku z lega možností a zasekol som sa v priestore mechanizmu tieňových hodín, ktoré som poskladal.

Fáza Kniha:

Zničil som mnoho vecí. Mnoho ľudí a kadejakých faktorov mi v živote nedoprialo úspech, no zameraním  pohľadu na  katastrofálne podmienky  detstva a ich využitím na objavovanie  a radosť som ich mnoho i vybudoval. Moje detstvo nebola úplná katastrofa, smrť rodičov bola príležitosť. Bolo to niečím perfektné, len ostatní ľudia žijú v cudzom systéme ilúzií a nevnímajú základy. Vytvoril som si vlastný systém.

Ručičky z konárikov sú mojím predĺženým prútikom. Len už nečarujem. Hľadám. Ale nie vodu.