Keď už ani prútik nemá čarovnú moc
strach
sa derie cez kôru
menší než mravce v konároch
korene sa zabudli v pôde
vysychajú
vietor si našiel cestu v praskajúcom dreve
hladina rieky sa zvýšila
hustne
kmeň mäkne
stráca sa v prázdne
sláky spievajú
potichu
len vietor vyplavil ich odvahu
v poslednej prasknutej strune
husle už ostanú ležať na zemi
v prachu
pred starými dverami
ťažké tehly
sa im zadierajú do kože
tma je ich sestra
má nekonečnú pamäť
ony sa jej ťažko vyrovnajú
v hlave im víria iba iskierky spomienok
nechajú sa kolísať vetrom
sem a tam
tam a sem
