Konečná

Pocítil, že ho mama stisla ešte pevnejšie, nástupište bolo plné ľudí a ona ho nechcela stratiť. Nemal rád preplnené priestory. Dlaň jeho mamy bola na dotyk horúca a vlhká od potu aj napriek tomu, že bol január. Štvrtého, aby bol presný. Ešte chvíľu narážali do tiel ľudí, kabáty z nepravej kožušiny sa mu nepríjemne obtierali o tvár. Týčili sa nad ním vysoké klenuté stropy, no on sa musel krčiť dolu, pri zemi, tam, kde boli všetci ostatní.

Mama ho priniesla k dverám vlaku, rozhovory okoloidúcich prerazil ostrý zvuk píšťalky sprievodcu. Vo dverách stála staršia usmievavá pani. Mama jej podala chlapca, nastúpila za ním a vytiahla hore aj kufor s vecami. Vzduch tu bol ešte vydýchanejší ako na stanici. Spotené telá vyzliekajúce sa z kabátov, vykladajúce kufre hore do priestoru pre batožinu, sem-tam hádka o to, kto si zakúpil aj miestenku a kto len lístok.

“Tu si sadni a počkaj, hneď som späť…” usadila ho na miesto pri okne. Nerád sedel v protismere, vždy mu prišlo zle. Oproti nemu si sadla stará pani. Usmiala sa naňho a zakývala mu. Práve štrikovala šál, zeleno-červený, pruhovaný. Musela byť vo vlaku už dlho, mala ho takmer hotový. Zvedavo si ju obzrel a nespustil z nej hnedé oči, kým sa mama nevrátila. Vydýchla si a až keď sa dotkla chrbtom drsného povrchu operadla, ako tak sa uvoľnila.

Vlak sa pohol a pani opäť vzala do ruky ihlice a začala štrikovať. Pribudli ešte dva prúžky, jeden zelený, druhý červený. Potom ho  zakončila a omotala chlapcovi okolo hlavy. Bol mu veľký a nepríjemný, škrabal ho na brade. Začal sa nervózne mrviť, uprel na mamu uslzený pohľad, no mama sa naňho ani nepozrela. Pohľadom sprevádzala starú pani ako si zložila ťažký kufor, keď krajina za oknom pomaly zastávala. Usmiala sa na nich poslednýkrát a vystúpila. Mame po líci stiekla slza a chlapec plakal ďalej, zamotával sa do šálu a vynucoval si pozornosť, nedokázal ho zo  seba dostať dolu a on bol naozaj, ale naozaj nepríjemný.

O dve zastávky ďalej pristúpilo dievčatko. Najprv na ňu chlapec len hľadel, potichu obdivoval jej vlnité vlasy, jasné modré oči a zamatový hlas, keď zo seba dostávala svoje prvé slová, tak ako on. Ešte jednu zastávku len nesmelo pokukoval, až potom sa odvážil postaviť na vlastné nohy a prejsť k nej. Mama ho s úsmevom pozorovala, on si ju však nevšímal. Prešiel k dievčatku, do štvorice sedadiel oproti, a zakýval jej, tak, ako to videl robiť mamu. Tiež naňho pozerala a jeho brucho pri tom pohľade urobilo malý kotrmelec. Sadol si k nej na prázdne sedadlo. Rozprávali sa niekoľko zastávok, vymysleli si príbehy, hry, po dvoch zastávkach jej dokonca odvážne dal pusu na líce. Rodičia sa z nich smiali, až kým neprišiel jej čas vystúpiť. Bolo to ťažké lúčenie, chlapec nechápal, prečo sa s ním  nemôže zviezť ešte niekoľko zastávok, najlepšie až na konečnú. Ľudia okolo na nich vrhali nahnevané pohľady, že rušia pokoj vo vlaku. Na rozlúčku jej na zaslzené líce dal ešte jeden bozk a nechal ju ísť. Sledovať, ako vystupuje bolo hrozné a nepochopiteľné. Mama ho utešovala že sa určite ešte uvidia, no on v tej chvíli nechcel počuť nič.

O tri zastávky ďalej nastúpilo iné dievča. Celú tvár jej pokrývali pehy, čierne vlasy mala ostrihané pod uši, v ruke niesla bábiku. Chlapec k nej zvedavo pribehol. Okamžite si sadol na sedadlo vedľa a usmial sa na ňu.

“Ahoj!” Zakýval jej. Premerala si ho pohľadom, ktorého význam nepoznal, zelenými očami si ho premerala zhora nadol a zas hore.

“Hej, čau,” prevrátila nimi.

“Čo to máš?” Pozrel chlapec na bábiku v jej ruke. Páčila sa mu, ešte takú nevidel.

“To je len pre dievčatá, s tým sa chalani hrať nemôžu!” Vyhlásila a skryla hračku za chrbát. Chlapec trochu cúvol. Ešte pred pár zastávkami sa hrával na čokoľvek a s čímkoľvek, prečo by sa to zrazu malo zmeniť? Zrazu ho chytili pod pazuchy známe ruky. Veď on už nie je dieťa! Zazrel na mamu kým sa ospravedlňovala rodičom dievčaťa, že ich nechcela rušiť. Oni boli príjemní, no ich dcéra naňho stále zazerala. Akoby spravil niečo zlé. Mama ho odtiahla späť na miesto, vraj nemôžeš sa rozprávať s cudzími, to už sa na tvoj vek nepatrí, máš už deväť, musíš sa správať ako gentleman…

Ďalšie dve zastávky na dievčinu zazeral. Zdalo sa mu, že vo vlaku sedí už podozrivo dlho. Hlavne, že ľudia, s ktorými mal spoločnú reč, sa zdržali len krátko. Keď stromy za oknom znovu zastali, nastúpili dvojčatá. Dvaja chlapci v jeho veku, sadli si oproti nemu.

“Hej, čau, ja som Matúš” podal mu ruku jeden.

“Adam” predstavil sa ten druhý. Chlapec sa na nich usmial. Dievčina ešte chvíľu zazerala, potom sa naveľa postavila a prešla k ich sedadlám.

“Lujza” prevrátila oči ako zvyčajne. Mama sa na nich usmievala, sem-tam sa pridala do konverzácie. Chlapcovi to vadilo. Vedel predsa hovoriť, nemusela rozprávať zaňho.

“Prečo máš na sebe ten šál?” Zaujímala sa Lujza. Otvoril ústa, aby odpovedal, no mama ho predbehla.

“To dostal ešte ako malý a rád sa s ním hrával a..”

“Mamiiiiiii” prevrátil oči kým sa jeho kamaráti smiali, “choď si sadnúť inam…”

Mama sa naňho pozrela trochu smutne, rozstrapatila mu vlasy, čo bolo sprevádzané ďalším nepríjemným smiechom a kým sa červenal od hanby, sadla si do náprotivnej štvorice sedadiel. Stále sa cítil trochu nepríjemne že ho pozoruje, no nechal to tak.

“Ja už nie som dieťa, mama!” Znovu si vyslúžil nepríjemné pohľady spoluidúcich keď zakričal na celý vagón, no bolo mu to jedno. Mal omnoho nižší hlas ako predtým, prerástol mamu už dávnejšie. Matúš a Adam naňho pozerali trochu vydesene, Lujza sa radšej stiahla na opačný koniec vagóna. A mama… mlčala.

“Nie som dieťa, počuješ? Nemusíš za mňa všetko robiť, mám pätnásť, to je dosť, aby som si robil, čo chcem!” Kričal ďalej a mama naňho len sústrastne pozerala. V očiach sa jej hromadili slzy a chlapec kričal ďalej, no aj jej kruté slová by boli lepšie ako mlčanie. Stíchol aj on. Chvíľu na seba pozerali, jeho hnev sa premenil na ľútosť.

“Prepáč…” šepol. Mama len prikývla. Pomaly prešla na koniec vagóna a otvorila dvere do ďalšieho.

“Ak ma budeš potrebovať, som vo vedľajšom vagóne” usmiala sa cez slzy a dvere sa za ňou zavreli. Chlapec si sadol späť na svoje miesto, slzy mu tiekli po tvári. Priatelia si sadli k nemu a objali ho okolo pliec. Vydýchol si. Aspoň niekto tu pre mňa stále bude… Lujza sa postavila a usmiala sa naňho. Vlak spomalil.

“Mrzí ma to… toto je moja zastávka.”

O štyri zastávky ďalej odišli aj bratia a potom dve zastávky cestoval sám. Mal strach vojsť do vagóna, kde sedela mama, on je predsa už dospelý, nepotrebuje pomoc. Skúšal čítať alebo pozerať videá na mobile, aby zabil samotu, až kým neprišla Ona.

Nastúpila a okamžite mu na ňu padol zrak. Bolo to ako osud, že prišla práve do jeho vagóna. Žiarivo sa naňho usmiala, prehodila si hnedé vlasy cez plece. Mala krásnu štíhlu postavu, jemnú tvár, dokonalé dievča. Učarovala mu, sadla si priamo k nemu, oprela si hlavu o jeho plece. To je ona. Tá, na ktorú som čakal.

Vyrazili zo zastávky na ktorej nastúpila len pred pár minútami a už sa rozprávali. Mali toho toľko spoločného, hudbu, knihy, záľuby… bola dokonalá. Výzorom aj povahou. Objal ju, no ona sa mu vymanila z náruče.

“Vystupujem” usmiala sa naňho.

“Veď… ale… len teraz si prišla a… to nemôžeš!”

Sklopila zrak a bez slova odišla. Myšlienky na ňu ho trápili ešte niekoľko zastávok. Prečo niektorí ľudia ostanú v živote človeka tak dlho, a iní sa zdržia len chvíľu? Nebolo to fér. Celú cestu na ďalšiu zastávku sa utápal v myšlienkach.

O dve zastávky nastúpila ďalšia dievčina. Pekná blondína, ktorá by každému učarovala. Prisadla si k nemu s rovnakým úprimným úsmevom ako tá pred tým.

“Alica” podala mu ruku. Najprv sa snažila objať ho, no bránil sa. Ani nevedel prečo. Možno mu to stále pripomínalo dotyk tej pred ňou, možno to bol len strach že aj ona odíde. Že s ňou premrhá jednu dve zastávky kvôli… ničomu. Kvôli tomu aby odišla. Bola vytrvalá no on ju poslal preč.

“Bude to tak lepšie” šepol. Prešla k dverám, no nevystúpila, len prešla do ďalšieho vagóna.

“Ak ma budeš potrebovať, som vo vedľajšom vagóne” usmiala sa a jej tvar a slová ho vrátili v myšlienkach o pár zastávok späť. Nahováral si, že ju nechal odísť pre jej vlastné dobro. Že to tak bude lepšie. Možno… možno dúfal že ostane aj napriek tomu. Cesta k ďalšej zastávke viedla cez slzavé údolie. Nedbal na pohľady spolucestujúcich, na to, čo si o ňom mysleli. Hľadal pomoc no nikto nebol na blízku, napísal tragickú báseň, kde si vylial svoje city, no zdala sa mu otrasná. Hod mincou z nejakého dôvodu vždy rozhodol o opačnej možnosti ako chcel, často spal, jedol, nič nebolo dobré.

Stratil pojem o tom, koľko zastávok prešlo, kým sa konečne rozhodol postaviť. Nebolo to ľahké, za ten čas mu začalo rásť strnisko a trochu pribral. No uvedomil si jednu vec. Ľudia, ktorým na ňom záležalo, neodišli. Obmotal si pruhovaný šál okolo krku, pre istotu, a pomaly sa postavil. Zatočila sa mu hlava a takmer si sadol späť, no keď už nabral odvahu, odmietal sa vzdať.

Prešiel ku dverám do druhého vagóna a otvoril ich. Vzduch tu bol rovnako zahltený potom ako v tom jeho, no teraz sa naňho pozeral tucet neznámych tvárí. Dve však spoznal okamžite. Mama s Alicou o niečom oduševnene debatovali a keď vošiel, obe sa naňho vrelo usmiali. Možno čakal hnev, krik, výčitky, no nie zas… mlčanie. Obe naňho len hľadeli. Až vtedy si uvedomil ako vyzerá. Ako sa zmenil od kedy sa naposledy videli. No ony k nemu prišli a objali ho, bez výčitiek či zbytočných slov.

Prestal rátať. S Alicou boli šťastní, neodišla, nevystúpila a on sa tiež nikam nechystal, mama im pomáhala. Videl však na nej, že je čím ďalej tým unavenejšia. Vlasy jej zošediveli, pod očami mala vrásky, úsmev prázdny. Čakal tú chvíľu už dlhšie, no nikdy si nepripustil, že by mohla prísť tak skoro.

Sedeli na štyroch sedadlách – on, mama, Alica a ich syn. Alica už bola tri mesiace tehotná s druhým dieťaťom a mama im pomáhala ako mohla. Bol jej vďačný no videl, že ju to unavuje. Keď sa raz postavila, srdce mu spadlo až niekde na úroveň žalúdka a celé telo mu obliali zimomriavky.

“Idem” bolo jediné, čo mama povedala. Tentokrát mlčal on. Mlčali všetci, sledovali krajinu za oknom ako pomaly zastáva, jej kroky k dverám, akoby všetko stíchlo. Dvere sa so syčaním otvorili a ona položila nohu von z vlaku. Jednu, druhú… až zmizla v dave na stanici s veľkým klenutým stropom. Zachytil krátke mávanie, keď sledovala ich vlak odísť. V očiach mala pokoj, v tých jeho sa však zrkadlili len slzy.

Začal si robiť čiaru za každú zastávku, na ktorú si nemyslel, že sa dostane, no aj tak sa dostal. Alica odišla už pred dvoma, ich dve dospelé deti zmizli v iných vagónoch no on, ako vtedy jeho mama, oddane čakal v tom svojom kým za ním prídu po radu. Spravil na papier poslednú čiarku a potom sa obzrel dookola. Pot vo vzduchu sa nezmenil za ten čas čo tu bol, ľudia boli stále takí istí, napriek tomu koľko zastávok prešli a koľko osôb sa tu vymenilo. Vzal pruhovaný šál, stále ho škrabal na krku, no potreboval si dodať odvahu. Postavil sa a keď zapišťali brzdy, prešiel k dverám. Stlačil tlačidlo a ony sa so syčaním otvorili. Ešte raz sa ohliadol po vozni. Nie s ľútosťou, len nostalgicky. Chápal pokoj svojej matky keď vystupovala. Potreboval čerstvý vzduch.

Vykročil na preplnené nástupište a pozrel na množstvo ľudí ktoré ho obklopovalo a na tú prázdnotu nad ním. Od mala obdivoval výšky staničných stropov. A teraz sa k nemu vzniesol, batožinu nechal na zemi a z výšky sledoval preplnené námestie a jeho vlak, ako pomaly odchádza.