Koniec koncov…

Koniec koncov…

Takto-taktom
Raz-dva-tri,
už je to moc prekombinované
ži a nechaj žiť,
nech sa stane, čo sa stane,
čo sa stať má
a ten chaos zdá sa zamrzol.

Dva-dva-tri,
pusť sa tých plytkých slov,
odhoď ich a viac už nehľadaj,
človek nimi ubúda,
kľačí v prázdnom kostole
a prosí.
Ďalej tancuj, nemám čas,

Raz-dva-tri,
nakresli mi oblohu a nádej,
tie dve sú mi najmilšie,
sprav aj z vetra zátišie
a vtedy budeš akurát,
a neprestávaj, je tu chlad.

Dva-dva-tri,
Dosť už bolo hlúpych rád,
aj tak je to všetko jedno,
len ma veď,
lebo ja nepočujem rytmus piesne,
a aj tak chcem tancovať.

Iný si
čítam egoistické anekdoty.
tvária sa byť ozajstné.
máš ich plnú tašku,
o ktorej hovoríš, že je ekologická
a doma máš ďalších päť.

pozorujem pokrytectvo vody,
leje sa a neprestáva dusiť,
tie kvapky ťa raz otrávia, môj milý.
pamätáš si, keď sme ich raz spomalili
a čas už nebol tak neúprosný?

teraz sa topím
v popole tvojej odhodenej cigarety.

Posledné dejstvo
už to viac nevydržím
svetlá zhasnú
prichádzajú
hlasy hlásajú doteraz neohlásené
a sú dosť nahlas.
ani nedýcham
keď vzduchom k vám doletí ruža
je to až bezočivo jasné
že celý čas to bola iba hra
na moment som v nej
a trikrát sa ukloním.

v javisku už nie je nikto
pritom sa mi zdalo
že sa to ešte celé zamotá

dosť, už padá opona.

Dnes
môžeš?
vyčkaj, pozriem kalendár,
scrolluj ďalej
ja už niečo mám,
a takto sa zamýšľam:
vari či som nihilista,
lebo nedávam si zmysel
v moci sfér a ilúzií,
že všetko, čo sme žili už nie je,
že v autocorrecte leží pravda,
a asi je to zrada zdravého úsudku,
keď sa dvaja zdravia
už len súcitnými kútikmi
v kúte neochotných slov
a prevrátením pohára.

Stena
Čo vlastne chcem?
chcem aby ma brucho bolelo od smiechu
a líca tiež
stuhy vo vlasoch a ľahostajný vietor,
veď vieš.
Chcem sa ti pozrieť do očí bez toho,
aby pred tými mojimi utekali,
teraz utekáš stále,
sme obaja ako malí.
Raz, keď sme to mali, a ani nevedeli, čo „to“ vlastne je,
bolo to okej.
Teraz prišlo bezvetrie a stuhy už sme stratili.
V údolí a bez viny.
Chcem sa tam prestať skrývať.
Chcem prestať snívať, pretože…
V tých snoch si ty.
A ja sa trasiem pred myšlienkou,
že raz budeme opití,
a ja ti to všetko poviem.
Chcem už kľudne dýchať,
Nemusieť sa pýtať, lebo mi to vysvetlíš.
Môcť tak už vnímať-
nič.
Nič medzi mnou a tebou,
medzi fackou a nehou,
medzi kameňom a perlou
a medzi nami a tou hlúpou zaprášenou stenou,
ktorá tu stojí už pridlho.

Za šera
Túžim povedať toľko slov, čo budú márne
A takými aj zostanú.
Tisíckrát prepáč za mamu,
ktorá odišla priveľmi skoro na to,
aby dokázala povedať mi
ako si sa smial keď si bol malý.
Či podobám sa na teba.
Či všetci tvoji priatelia boli ako moji,
Že keď som v boji sama so sebou
Už málokto pri mne stojí a ja sa bojím,
že už som tu len sama za seba.

Túžim veriť, že ona bola tou,
ktorá ťa zachránila.
Že ťa objala a viac už nepustila,
že tie listy, ktoré ti písala,
boli plné tej najúprimnejšej lásky.
A ty si nemusel myslieť na otázky,
lebo si všetky odpovede už dávno poznal.
Že ti darovala vyslobodenie z tej vopred napísanej kapitoly.
Bola pri tebe vždy, keď si cítil,
že to tak preukrutne bolí.
Že prečkala s tebou aj tie najneutíchajúcejšie dažde,
a je ti aj dnes tou, ktorá usmieva sa krásne
len pre teba.
Že ju nájdeš, aj keď je občas stratená,
a že to znamená, že sme milovaní aj tam vonku,
kde nás nikto nevidí,
aj keď sa akokoľvek obzerá.
Že sme ľúbení aj tam vonku
o polnoci
za šera.

Smiech
Zo včerajška budem žiť ešte minimálne mesiac
A možno aj rok,
A možno aj viac…
Pretože mi bolo vrátené všetko.
Ak je to hriech, tak nech-
no ty si ma každou vetou rozosmial.
A vtedy som pochopila, že ten cieľ nemusí byť len „finish line“
Ide o tie preteky.
Porshe is mine…
Ženská posádka.
Tá jazda sa mi zdá prikrátka,
lebo ma to s tebou baví-
sa voziť…
A ja odrazu žijem z momentov, keď mám pocit,
že toto je ten pravý…
pravý blinker.
„Toto už nie je fér!“
Pripomínaš mi toho, čo som raz nikdy nechcela stratiť.
Ale už je neskoro.
Je preč.
Navždy.
A tak tu prosím zostaň aspoň ty.
A buďme priatelia,
A buďme vždy usmiati.
Poď si zahrať black-jack, nech ťa môžem poraziť.
Aj dnes, aj zajtra, aj o mesiac…
A nenechaj sa odradiť, lebo ja stavím aj všetko, čo mám
len aby takýchto momentov bolo viac.
Stretnime sa prosím ešte párkrát,
tak ako v ten prvý raz.
S pánom Bohom!

Jar
Kráčam a cítim ten šťavnatý pokoj,
oblečené mám štipľavé šaty.
Pokojný mach sa bosých nôh dotkol,
myslím na sladké stromy a pritrpké straty.