O dievčatku Andrejke a jej kamarátke myške Milke; O snehuliakovi Ferkovi
O dievčatku Andrejke a jej kamarátke myške Milke
Kde bolo, tam bolo, bolo jedno dievčatko Andrejka a spolu s otcom bývali v jednom domčeku pod lesom na lúke. Andrejka si upratovala posteľ keď zrazu začula, že v skrini niečo piští. Bála sa skriňu otvoriť, lebo si myslela, že to bude veľký a škaredý potkan. Ale keď otvorila skriňu, bola v nej maličká a zlatučká myška. Myš sa jej prihovorila: „Čo sa ma bojíš dievčatko? Radšej by som bola tvojou kamarátkou, ako sa skrývať. Mimochodom ja som Milka a ty?“
„ Ja-ja som Andrejka“.
„Teší ma Andrejka“, povedala myš. „Celé roky som sa schovávala pred ľuďmi, lebo som videla, že vaši susedia nás nemajú radi a ako na nás pripravujú pasce. Ale verím, že ty mi neublížiš. Je to tak, že áno?“
„ Áno je“, odpovedala Andrejka. „Ale oco nesmie vidieť, že si tu. Nemá rád myši“.
„ Andrejkááá! Je tam všetko v poriadku?“, ozval sa ocko.
„ Áno oci, všetko je v poriadku“, zakričala Andrejka.
„Tak poď dolu, večera je hotová“.
„Oci môžem dostať ešte na iný tanierik veľký kus syra?“
Ocko sa začudoval, ale syr jej napokon priložil na nový tanierik. Andrejka nechcela myšku ukázať otcovi a po večeri sa s tanierikom a syrom ponáhľala za svojou novou kamarátkou.
Ocko však bol zvedavý, prečo syr nezjedla pri stole a prišiel za ňou na poschodie do izbičky. Najskôr sa zľakol, ale potom keď videl myškinu roztomilosť, dovolil Andrejke, aby myška Milka mohla bývať s nimi. A tak sa skončil Andrejkin zvierací a Milkin šťastný deň.
O snehuliakovi Ferkovi
Bol raz jeden snehuliak a volal sa Ferko. Žil v Antarktíde s ostatnými snehuliakmi. Viete, keď nejaké dieťa postaví snehuliaka a na jar sa roztopí, jeho dušička preletí na Antarktídu a zmení sa na ozajstného snehuliaka ako bol predtým. Môže si tak žiť už naveky.
Raz bol snehuliak Ferko na návšteve u tučniaka Alexa. Hrali sa na schovávačku. Ferko sa schoval do chladničky. Chcel sa s ňou aj pohybovať. Vyvŕtal si diery na nohy a ruky. Chodil s ňou celé dopoludnie! Alex ho do tej doby nenašiel. Až keď mal ísť domov, uvidel pohybujúcu sa chladničku s rukami a nohami ako snehuliak. Keď počul jeho hlas, hneď vedel, že je to Ferko.
„Tak tu si bol schovaný!“, kričí Alex.
Keď išiel Ferko domov, nik mu nepovedal, že má na sebe chladničku. Až jeho mama si uvedomila, že Ferko ju má stále.
„Ferko, musíme ju už vrátiť!“.
„Urobíme to zajtra“, povedal. „Som už unavený!“
Na ďalší deň ho zobudila mama. „Ty si s tou chladničkou aj spal?“
„Nebuď ma, veď je ešte tma! Nič nevidím!“
Ferko a mama mali toľko povinností, že na chladničku zabudli. Keď chodil Ferko po meste, stále mal chladničku na sebe. Celé mesto si potajomky šuškalo, že je to nový módny výstrelok. Všetci si od tej doby na seba začali dávať chladničky. Ferko si prišiel ako v zrkadle. Len jeho mama si chladničku nikdy na seba nedala. A tak aj keď na Antarktídu niekedy slniečko zasvietilo, nikto sa nikdy neroztopil.