O poézii
na posteli v jednej izbe
večer o 9:46
veľmi nepoeticky a jednoducho
sedí dievča
a rozmýšľa
o modernej poézii.
rozmýšľa
a mračí sa
chcela by vedieť
prečo sa básne
píšu už iba takto?
a nie viac takto:
s pátosom, eleganciou, odvážnym slovom?
v málo riadkoch veľa mysle, a v tej mysli rým
kam sa podela večná dáma v diele Shakespearovom?
Iliada, antické Grécko, vražda, padlý Rím?
Kostrove detstvo v jeho svete snovom
Edgar s Havranom – nikdy ver
nuž, nikdy, nikde – a tak neverí, neverím.
kde je môj Kráľ a jeho revolúcia?
koho budem Marínou, komu budem Sládkovičom?
kto mi veršuje? akému Petrovi budem Lucia?
aké sa dnes píšu básne? o všetkom či o ničom?
a kam zmizol láskavý Jean, Rómeo, škaredý Cyrano?
takých ako on už medzi nami veľa niet
(ani v Bergeracu)
takých, čo kladú srdce na papier zastarano
takých, ktorým patrili ženy – patril svet
patrilo škriabanie pera na papier každé jedno ráno
ktoré dôrazne recituje mĺkvy sonet
kde len sú? kde je môj sľub, kde je moje áno?
a kto mi po dni dlhom na stôl položí
dar pestrou stužkou viazanej reči zdobený
kto vdýchne vyznaniu dušu, povie: oži!
koho jazyk nebude nudný, no ani škrobený?
kto zrýmuje mi lásku klasicky?
a nie sekane
moderne
narýchlo
bez ladu
a skladu?
