Posledné hry

Posledné hry

„Prečo to mám zase robiť?“ Gavin sa zamračil na odraz svojho mentora v zrkadle.

„Inú možnosť nemáš,“ jeho maska držala, nepreniknuteľná ako vždy.

Gavin otrávene odstrčil mentorovu starostlivú ruku. „Mŕtvemu krivý golier nevadí.“

„Také veci nehovor,“ stále všedný tón.

„Jasné,“ odfrkol. Sirotu z ulice zatiahli do súbojov na život a na smrť. Získal šancu prežiť. Šancu! Dnes bude o život bojovať už pätnásty raz. Nie je jediný. Je tu mnoho ďalších. Muži, ženy, deti, všetci odsúdení za chudobu či drobné prehrešky.

„Kedykoľvek môžem zomrieť v boji. Nič sa nezmení, ak to poviem nahlas.“

Mentor si povzdychol a podal mu meč. „Vyhraj.“

Gavin si meč vzal, pripevnil si ho na chrbát a pred odchodom mu venoval posledný pohľad. „Inú možnosť nemám.“

Chodba bola kovová a chladná. V ťažkých dverách po stranách sa odrážali studené svetlá blikajúcich lámp. V ich strede boli zamrežované okienka. Nechcel sa tam dívať. Nechcel vidieť, koho posielajú do arény tentokrát. Dvere po ľavej strane sa náhle otvorili a Gavinovi padol zrak na chlapca s obviazaným bokom. Zranil sa sotva pred týždňom a napriek tomu ho znova zapájajú. Ako inak!

Vo vedľajších dverách sedela tmavovlasá dievčina. Pohľad mala prázdny, kým jej mentorka upravovala príliš luxusné oblečenie. Len nedávno pochovala brata. Zomrel, chrániac ju v aréne.

Gavin si povzdychol a rýchlym krokom pokračoval chodbou. Odrazu však prudko zastal. V miestnosti stál chlapec v priveľkej bunde. Nemohol mať viac ako desať. Gavinovi zovrelo srdce. Zapájali stále mladšie a mladšie deti. Veliteľova krutosť nemá hranice…

Zhlboka sa nadýchol a pokračoval. Musel sa sústrediť. Pod nohami mu praskal štrk nanosený z arény a do uší mu doliehal rev zmutovaných zvierat. Veliteľ dal všetky odchytiť a doviezť špeciálne na tento zápas.

Len čo vstúpil do obrovského kruhového priestoru, diváci na vyvýšených tribúnach vstali ako jeden a začali jasať, kričať a búchať do pevného sita deliaceho ich od diania v aréne. Skúseným pohybom vytiahol meč a zdvihol ho do vzduchu. Vedel, že veliteľ to tak od neho očakáva. Dav burácal. Nevenoval tomu pozornosť, kráčal ďalej, až sa zaradil medzi ostatných.

Keď boli všetci na miestach, začalo odpočítavanie. Pevnejšie zovrel rukoväť a premeriaval si zvery. O najbližší pilier bola pripútaná nebezpečne vyzerajúca mačkovitá šelma. Cez sýtozelený kožuch sa jej tiahli hrubé tmavé pruhy. Po obvode arény lietal obrovský dravec a pokúšal sa vymaniť svoje mohutné nohy z pevných lán. Posledný zver… Gavina striaslo. Nosorožec! Kedysi rozbil väčšinu arény, keď sa odtrhol ešte pred začiatkom hry. Odvtedy ho nepoužili.

Dlhý stály tón oznámil začiatok. Pomocníci z bezpečia vyvýšeného pódia presekli laná obmedzujúce netvory. Gavin sa inštinktívne prikrčil a hodnotil situáciu. Nosorožec zúrivo dupal do prachu, dravec sa zachytil o sito na strope a šelma vyskočila na jeden z pilierov, odkiaľ zaujato sledovala dianie. Nenápadne sa presunul k pilieru, vedľa ktorého sedela mačka. Meč vrátil späť do pošvy a vytiahol dva nože. Postupne ich zabodával do dreva a šplhal nahor. Vždy keď zabodol nôž o kus vyššie a vytiahol sa na jeho úroveň, pocítil svaly na rukách. Ignoroval bolesť a pokračoval, až kým konečne nedočiahol na skosený vrchol.

Opatrne vytiahol meč a pomaly sa vystrel. Využil všetok obmedzený priestor piliera, odrazil sa a… v dlhom skoku zaútočil.

Mačka sa pri náhlom hluku otočila, zasyčala a prikrčila sa k útoku. Neskoro. Gavin švihol mečom a telo zvera bezvládne dopadlo na zem.

Zdvihol zrak, aby vyhľadal dravca, no toho už medzitým niekto skolil.

Vtom doňho čosi zozadu vrazilo. Tvrdo dopadol na zem, no zbraň nepustil. Odkotúľal sa nabok, prikrčený sa chrbtom oprel o stĺp a inštinktívne si mečom kryl tvár. Keď zbadal nepriateľa, od prekvapenia mu čepeľ na okamih poklesla. Nebolo to splašené zviera, ale šampión mohutnej postavy so sekerou v ruke. Jeho zlatom vyšívané oblečenie naznačovalo, že súťažil už mnohokrát.

Gavin si ani nespomínal, kedy naňho naposledy zaútočil iný bojovník. Odkedy sa o ňom rozkríklo, že šikovne zabíja zvery, všetci ho nechávali na pokoji. Bol známy aj tým, že nikdy neútočil na iných, neznášal pravidlá arény a odmietal sa nimi riadiť. To, že z pätnástich šampiónov mohli ostať iba traja, zvyčajne vyriešili zvery. Šampióni na seba útočili zriedka. Našli sa však aj takí, ktorí podľahli sláve a výhodám.

Bojovník proti nemu podnikol prudký výpad. Sekera zaiskrila o Gavinov meč.

„Prečo?“ nechápal Gavin.

„Preberám tvoj titul,“ zaškeril sa obor a pokúsil sa mu podkopnúť nohy. Gavin vyskočil a snažil sa protivníka omráčiť plochou stranou meča. Ten sa však stihol včas zohnúť a čepeľ mu iba neškodne presvišťala nad hlavou.

„Pozor!“ výkrik sotva prenikol hlukom divákov. Obaja zdvihli hlavy a vzápätí sa už kotúľali rôznymi smermi.

Rozzúrený nosorožec po nevydarenom útoku na okamih spomalil, aby sa obrátil a opäť sa bezhlavo rozbehol arénou, tentokrát priamo na Gavinovho protivníka. Šampión sa pokúsil vstať, no nechtiac sa zachytil do lán. Zbesilo si vymotával nohu z povrazov, ale všetko tým iba zhoršoval.

Gavin ho tam nemohol nechať. Rozbehol sa za ním, švihnutím meča preťal laná a prudko ho odsotil z dráhy zúrivého zvera. Meč mu pri tom vypadol z ruky, no nemal čas ho hľadať. Potreboval vyvýšené miesto.

Schmatol zo zeme odrezané lano a kým bežal k pilieru, viazal jeho koniec do slučky. Narýchlo zmotané si ho prehodil cez rameno. Na pilier vyliezol rekordne rýchlo. Zviera, divoko sa rútiace arénou, zatiaľ nemilosrdne ohrozovalo životy ostatných šampiónov. Gavin počkal, kým bude priamo pod ním a skočil. Tvrdo dopadol na chrbát splašeného zvera, ktorý sa ho okamžite pokúsil zhodiť. Zachytil sa záhybu panciera a v desivej rýchlosti sa skúšal plaziť po širokom sivom chrbte, pridŕžajúc sa ostrých výčnelkov. Okraj arény sa neúprosne blížil. Beštia sa ho zjavne rozhodla priraziť o stenu. Ignoroval spotené ruky a vytrvalo prevliekal slučku okolo nosorožcovho mohutného rohu. Lano sa našťastie ihneď zachytilo. Gavin ho jemne utiahol, zhlboka sa nadýchol a zoskočil. Tušil, že pád bude tvrdý, ale realita ho napriek tomu prekvapila. V hlave mu príšerne hučalo a jemný prach arény ho oberal o kyslík.

Pár sekúnd ležal na zemi a rozmazaným zrakom omámene pozoroval, ako sa lano vedľa neho nezadržateľne odmotáva. Skôr ako sa mohlo úplne odvinúť, uchopil jeho voľný koniec a pregúlil sa s ním okolo najbližšieho piliera. Zviera zareagovalo na neznámy ťah ešte väčšou agresiou. Gavin mal pocit, že mu vytrhlo obe ramená, lano však nepustil. Ťažko skúšaný pilier sa odrazu uvoľnil a ako čerstvo skolený strom sa zrútil priamo na zvera. Gavin neváhal, s nožom v ruke priskočil k zavalenému zverovi a jediným bodnutím do medzery v pancieri ukončil jeho trápenie.

Ostražito zdvihol hlavu a odvážil sa obzrieť po aréne. Zvery boli porazené a všetci šampióni žili. Otrhaní a špinaví si pridŕžali krvácajúce zranenia, no boli nažive! Publikum nadšene burácalo. Iba traja ostanú! Iba traja! Zhrozene sa obzrel na zlatom vyšívaného šampióna. Rozbehol sa arénou. Ani sám netušil, ako sa mohol tak rýchlo objaviť pred chlapcom. Cestou musel niekde zodvihnúť z prachu meč, pretože sa práve v ohlušujúcej rane zrazil so sekerou krvilačného bojovníka. Ich pohľady sa stretli.

„Naozaj to takto chceš?“ Gavin vytrvalo tlačil meč proti jeho zbrani. „Vymeníš ľudské životy za slávu a peniaze? Mohol som ťa tam nechať, no nenechal!“

„Zlož zbraň!“ Bola to tá tmavovlasá dievčina. Krásne oblečenie mala zničené, no tvárila sa odhodlane. Dýkou s úzkou čepeľou mierila priamo na šampiónov krk.

„Poslúchni ju!“ pridal sa ďalší.

Všetko stíchlo…

Šampión sa zúrivo obzeral. Tvár sa mu leskla od potu. Sekeru zvieral tak silno, až mu zbeleli kĺby. Tlak na Gavinovom meči odrazu prudko povolil a sekera s dutým žuchnutím dopadla do prachu. „Čo teda navrhujete?“ zachripel.

Z reproduktorov zaznel veliteľov nekompromisný tón: „Hry končia tromi víťazmi. Dôrazne vyzývam súťažiacich, aby pokračovali!“

Gavin skĺzol pohľadom na chlapca zbierajúceho sa z prachu arény. Pery sa mu neovládateľne chveli. Tenkými roztrasenými prstami si pritískal dotrhané oblečenie.

A dosť! Stačí! Toto sa musí skončiť!

Gavin sa vystrel, zdvihol svoj meč vysoko nad hlavu a… odhodil ho. Rovnako sa v prachu ocitli aj jeho nože. Roztiahol prázdne ruky a čakal. Ozvalo sa tupé buchnutie a po ňom ďalšie. Neveriacky sa otočil a uvidel šampiónov odhadzovať svoje zbrane. V ich očiach našiel všetko, čo sám cítil. Smútok, hnev, strach, vyčerpanie, odhodlanie a ešte čosi. Bola v nich nádej. Nádej, že aj jediný človek dokáže zažať iskru, ktorá prerastie v plameň.

Gavin zavrel oči a zhlboka sa nadýchol. „Končím. Prijímam svoj osud,“ povedal do ticha.

„Končím,“ ozvala sa tmavovlasá dievčina.

„Končím,“ povedal chlapec tichým roztraseným hlasom.

„Končím,“ zaznievalo odvšadiaľ.

„Končím,“ chrapľavý hlas zlatom vyšívaného šampióna sa niesol arénou ako posledný.

V reproduktoroch zapraskalo. Nastalo dlhé ticho… a po ňom veliteľov hlboký povzdych. „Čo navrhujete?“

Gavinove pery sa roztiahli do úsmevu.