Prečo som taký pomalý?

Bol raz jeden Edo. Edo bol malý slimák. Mal osem súrodencov a miloval dobrodružstvá. To
jeho rodina bola úplný opak. Oni nemali radi nič, ale vždy sa chceli ukázať v tom najlepšom
svetle. Jeho súrodenci boli dokonalí, to on nevedel nič. Edo mal sen, chcel byť najrýchlejším
slimákom na svete, ale jeho rodina sa to za žiadnych okolností nemohla dozvedieť. Hlavne
Edova mama. Vystrelila by sa od zlosti až na Mesiac. Edo chcel byť tak veľmi rýchly. Žiaľ,
mohol o tom iba snívať, pretože slimáky nemôžu byť rýchle. Prešli mesiace a on sa konečne
odvážil povedať rodine, že chce byť rýchly. Keď prišiel zo školy, mama mu kázala, nech
prestrie stôl. Keď obedovali, všetci boli ticho. Až Edova najstaršia sestra Julka to nevydržala
a spýtala sa Eda, aký mal deň. Edo odvetil, že dobrý. A vtedy to prišlo, konečne nabral odvahu
a zdôveril sa. Všetci vypukli smiechom, iba Edova mama mala v tvári nahnevaný výraz. No
nakoniec sa ovládla a povedala Edovi, že slimáky sú pomalé. Edov oco na to dodal, že byť
rýchly je veľmi nebezpečné. Edo sa nahneval a bez slova odišiel do svojej izby. Izbu mal peknú,
ale nebola na chrbte v domčeku. Bola skrytá pod listom veľkého duba na kraji lesa. Mal tam
machovú posteľ, pár hračiek a mal tam aj poličky. A svoj malý nočný stolík. Edo zamkol dvere
a s plačom sa hodil na posteľ. Edova mama darmo klopala na dvere. Lenže prišlo ráno a Edo sa
musel vychystať do školy. Nakoniec sa nadýchol a otvoril dvere. Všetci sa naňho uprene
pozerali, až kým nevstúpili do školy. Keď mali v škole prestávku, Edovi prišiel na um nápad,
vymyslí elektrické kolieska. Bude rýchlejší ako gepard, lenže teraz to radšej nepovie rodičom,
aby sa mu znovu nesmiali. Keď prišli domov, Edo rovno išiel do izby po jeho najväčšie okrúhle
kamene, ale oco ho zastavil: „Kam berieš tie kamene?“ „Nikde,“ odpovedal Edo. V záhradke
chcel nabrať trochu dreva a pár veľkých lopúchov. Celú noc na tom pracoval, a pretože bol
víkend, mohol na tom pracovať aj celý deň. Nakoniec to už mohol vyskúšať. Spustil sa zo
strmého kopca, ktorý smeroval rovno do rieky. Po ceste sa mu hneď odlomili kolesá a on
skončil rovno v rieke. Edo sa topil, bol v ukrutnom nebezpečenstve. Pozeral, či po rieke nie je
niečo, o čo by sa mohol zachytiť. Napadlo mu, že bude kričať o pomoc: „Pomoc! Pomoc!
Pomóóóc!“ Pretože starý dub, kde býval, bol príliš ďaleko, nemohol ho nikto počuť. Pokúšal
sa nejako zachrániť, ale už mu pomaly dochádzali sily a nápady. Voda bola čoraz väčšia a prúd
silnejší. Až teraz si spomenul na prechádzku so strýkom Horácom po brehu rieky. Strýko Horác
mu vtedy povedal o veľkom vodopáde. Edo si pamätal, že už bude blízko. Teraz vážne bojoval
o život. Edo sa už ponáral pod hladinu a lúčil sa so životom. V poslednej chvíli kútikom tykadla
uvidel maličký výbežok. Edo si myslel, že sa mu sníva. Ale nemal čas váhať. Nabral posledný
zvyšok síl a odvahu a vyšvihol sa najprudšie, ako vedel a celý vysilený dopadol na mokrú zem.
Vydýchol si. Je zachránený. Ale žiaľ, nemohol už vyloviť svoje kolieska. So sklonenou hlavou,
mokrou stopou sa celý zronený dotackal domov k starému dubu. Posledné lúče slnka sa odrážali
v korunách stromu a on sa chcel nenápadne prešmyknúť do svojej izby. Rodičia pozerali
televízne noviny. Ale mame nič neunikne, vystrelila z obývačky rovno do kuchyne a zahatala
Edovi cestu do izby: „Čo si robil? Prečo si mokrý?“ Edo odpovedal zahanbeným hlasom:
„Všetko je v poriadku! Nič sa nestalo!“ „No to vidím, že „všetko“ je v poriadku! Choď do
svojej izby, máš zaracha. Na mesiac!“ „Mami, to nemyslíš vážne?! Oci, povedz jej niečo!“
„Edo, poslúchni mamu. Choď do svojej izby. Už nechcem počuť žiadne výhovorky!“ pridal sa
oco na maminu stranu.
Je nedeľa. Edo zamyslene pozerá z okna. Tak rád by šiel von. Ale nemôže, lebo má zaracha.
Jedna vec je na tom dobrá. Môže rozmýšľať na ďalšom nápade ako byť rýchly. Už to mám!
Mohol by som si namontovať vrtuľu na ulitu. Ale kde ju zoženiem? Hm, hmm… Zdá sa mi, že
minulý týždeň som videl medzi haraburdami v ocovej garáži veci, ktoré sa mi zídu na výrobu
vrtule. Ale ako sa tam dostanem? Garáž je na opačnej strane starého dubu. Musel by vyjsť z
domu, ktorý nemôže opustiť. Mohol by som poprosiť moju rozmaznanú sestru Aničku. Ak by
mali rodičia nejaké podozrenie, jej to určite prejde, má všetko dovolené. Nemá ma veľmi
v láske, pretože som jej nasprejoval na ulitu „rozmaznaná Anča boganča“, a nešlo to nijak
dolu. Mama jej tam musela priskrutkovať záplatu. Ale nevadí, pokúsim sa ju nejako podplatiť.
Napríklad sladkosťami, ktoré nemáme veľmi dovolené, ale ja mám, našťastie, nejaké zásoby.
Hneď som vykročil smerom k jej izbe. Mala otvorené dvere, vôbec si ma nevšimla, pretože sa
hrabala v zásuvkách. Medzi nami, v izbe mala veľký neporiadok. Ale ako som spomínal
predtým, rodičia jej to vôbec nevyčítali. Pošepol som: „A-nič-ka!“ Vôbec ma nepočula. Zvýšil
som o trošku hlasitosť: „A-nič-ka!“ Ani to nepomohlo. Nakoniec som zakričal: „Anča!“ „Čo
je?“ obrátila sa s vyčítavým výrazom Anička. „Prosím, doniesla by si mi niečo z ocovej
garáže?“ „Čo za to?“ pýta sa Anička. „Dva mentolové cukríky,“ navrhnem. „Päť a budeš za
mňa celý mesiac robiť domáce úlohy. A ešte mi povieš, na čo to potrebuješ,“ vyjednáva ona.
„Moja posledná ponuka. Tri cukríky. Dva týždne robenia domácich úloh. A nič ti nepoviem.“
Ona nesúhlasí: „Buď to bude po mojom alebo si hľadaj iného somára.“ „OK, fajn, nech je po
tvojom, „ prikývnem. A začnem jej vysvetľovať, čo mi má z ocovej garáže všetko doniesť.
Vrátil som sa do svojej izby a netrpezlivo čakal, kedy sa Anča vráti.
Netrvalo dlho a dvere sa otvorili a zjavili sa v nich Ančine tykadlá. „No čo, máš to?“ opýtal sa
Edo. „Áno, ale bolo to poriadne ťažké, takže teraz mi s tým už konečne pomôž!“ frfle Anička.
„No hej, veď už idem. Tu to polož!“ Spolu sa doplazili s nákladom na chrbte rovno do stredu
izby, kam zošuchli veľký motor a štyri lopatky do piesku. Anička si zobrala svoju odmenu a už
jej nebolo. Edo začal pracovať na vrtuli. Trvalo to dlhé hodiny, no nakoniec sa Edovi podarilo
vyrobiť niečo, čo sa celkom podobalo na vrtuľu. Edo bol so svojím výsledkom spokojný, ale
nemal ho kde vyskúšať, keďže mal zaracha a musel trčať doma. Avšak vrtuľu chcel vyskúšať
čo najskôr. Bolo nevyhnutné s vrtuľou na chrbte ujsť. Rozhodol sa, že vylezie z okna, no musel
to urobiť až keď bude tma, aby ho nikto nevidel. Onedlho sa zotmelo a Edo sa vyštveral na
drevený parapet. Mal strach, aj keď to nebolo vysoko. Zavrel oči a dopadol na studenú zem.
Musel sa dostať na miesto, kde neboli stromy, aby do ničoho nenarazil. Po chvíľke dorazil na
malú lúčku. Už len bolo treba zatiahnuť za páku, motor sa rozdrnčal, lopatky na vrtuli sa pomaly
roztáčali a naberali rýchlosť. Edo sa začal postupne vznášať a dosahoval čoraz väčšiu výšku.
Po pár sekundách už bol vyššie ako jabloň na kraji lúčky. Eda opantala radosť z dosiahnutého
výsledku. Ovládať vrtuľu bolo celkom náročné, ale radosť z rýchlosti bola väčšia. Jupííí, ale
som rýchly! Zrazu preťal čiernu oblohu jasný blesk, zahrmelo a začali padať veľké kvapky.
Rozfúkalo sa. Edo strácal kontrolu nad riadením vrtule a začal prepadať panike. „Čo budem
teraz robiť? Ako sa dostanem dolu?“, bol zúfalý. Vietor sa menil na víchricu, ktorá naberala
veľkú silu. A on rovno smeroval do koruny jablone. „Pomoc, ja narazííím!“ Buch, tresk, bác.
S lomozom sa zachytil o konáre stromu a postupne dopadal z konára na konár smerom dolu.
Buch. Definitívne havaroval. Z vrtule išiel dym, syčalo a na motore ostala iba jedna lopatka,
a aj tá držala iba silou vôle. Edo sa pohýbal, ale nič ho nebolelo. Vedľa v tráve sa niečo
zahmýrilo. Edo si myslel, že to je zvyšok motora, ale ozvalo sa odtadiaľ aj tiché zaaukanie.
„Kto je tam?“, bojazlivým hlasom sa opýtal Edo. „Potrebuješ pomoc?“ skúsil sa opýtať znova.
„Nie, len si ma zhodil zo stromu. Akurát som sa ukladal na spánok.“ Vykukol z trávy malý
leňochod. “Prepáč,“ ospravedlňoval sa Edo, „len som skúšal malý vynález.“ Edo sa odmlčal
a tykadlom ukázal na zvyšok vrtule. „Ako sa voláš?“ spýtal sa Edo. „Pipo!“ odvetil leňochod
s úsmevom a priblížil sa k slimáčikovi. „Ty si chcel lietať?“ vyzvedal ďalej leňochod. Edo
zaváhal, či je Pipo tá správna osoba, ktorej má povedať svoje tajomstvo, ale niekde vo vnútri
pocítil, že Pipovi môže dôverovať. A začal mu rozprávať celý príbeh o tom, ako ho trápilo, že
je pomalý. Rozprávali sa dlho, až kým sa nezačalo brieždiť. Edo vedel, že sa musí vrátiť domov
skôr, ako vstanú rodičia. Potrebuje sa vychystať aj do školy, pretože dnes je pondelok. Edo mal
v škole príjemné prekvapenie, do ich triedy prišiel nový žiak. Hádajte, kto to bol! No predsa
leňochod Pipo. Edo trávil dni s Pipom. Hrali spolu rôzne hry a veľa sa rozprávali. Mali spolu
veľa spoločného. Keď bol Edo so svojím kamarátom, zabudol na všetko, čo ho trápilo. Vlastne
ho už nič netrápilo. Slimáčik si uvedomil, že nemusí byť najrýchlejší a že každému sa darí
v niečom inom. Napríklad Edovi išlo kreslenie rôznych modelov. Život je vo svojej
rozmanitosti veľmi krásny.