Rozprávka o strážcovi zastavených minút

V kráľovstve horiacich hôr a zlatých lúk ležala dedina, ktorú volali Včera. Ľudia v nej žili rýchlo. Všetko ,čo robili, bolo narýchlo. Rýchlo jedli, rýchlo hovorili a hlavne rýchlo sľubovali.

„Jasné, urobím to hneď! Alebo prídem za sekundu.“ ozývalo sa veľmi často. Hneď to však obyvatelia zabudli. Ich sľuby boli krehké, ľahké ako listy na stromoch, ktoré vietor rýchlo odveje. V srdci tohto kráľovstva stála  za hustým zeleným brečtanom skrytá stará Veža času. V tej tajomnej a za brečtanmi ukrytej veži  žil strážca minút. Bol to malý chlapec s rukami plnými piesku. Strážca minút mal jedinú prácu, zastavovať sľuby, ktoré ľudia nestihli splniť. Vždy ,keď niekto včera sľúbil, že niečo urobí a neurobil ,tá sekunda ,minúta alebo celá hodina sa odtrhne a zostane visieť vo Veži času. Dedina Včera si nevšimla, že ich dni sú čoraz kratšie. Obyvatelia si nevšimli, že ich jedlá sú chladnejšie, ich spánok kratší a ich pamäť na to ,čo sľúbili, čoraz kratšia. Ich čas sa im míňal. Jedného dňa chlapec menom Timo sa prebudil a zistil, že z celej  jeho nedele zostala len minúta. Mal ju využiť na hranie, ale nemal čas  ani vybehnúť von. „ Oci, sľúbil si mi  včera, že mi opravíš bicykel! Kde je náš čas?“  Otec si smutne pošúchal  čelo. „Och ,syn môj ja …. ja som zabudol. Mal si to urobiť hneď, keď si sľúbil!“ Timo sa na otca nahneval a s plačom utiekol do lesa. Blúdil a hľadal peň, na ktorý si môže sadnúť, aby sa vyplakal. No ako tak blúdil, narazil na Starú vežu. Vo vnútri na neho čakal strážca  minút. Pozrel na Tima a tichým vážnym hlasom povedal:“Toto je váš čas.“   Timo pozrel na ruky plné piesku, ktorý rýchlo mizol pomedzi prsty.  „Všetko, čo ste sľúbili a nesplnili  prešlo pomedzi moje prsty ako miznúci piesok.  To sú aj  minúty, ktoré tvoj otec sľúbil s opravou  tvojho bicykla a nesplnil. Celá dedina Včera už nežije v reálnom čase. Žijete len v tom, čo stihnete medzi sľubmi. Timo pochopil. Musel konať. Opýtal sa strážcu času, čo si môže zobrať do vrecka za hrsť zastaveného času. Strážca mu to dovolil . Potom Timo pozdravil  a trielil do dediny. Po príchode do svojej rodnej obce postavil sa na námestie a zvolal všetkých obyvateľov. Keď sa všetci zhromaždili, zakričal: „Viete čo je toto?“ Zodvihol za hrsť piesku. „Je to náš stratený čas! Táto malá hŕbka piesku je to, čo sme nesplnili. Je to náš stratený čas! Zostáva nám už len málo času na prežitie. Ak nesplníme sľuby ,čo sme v minulosti dali, naša dedina navždy zanikne vo veži času a už sa nikdy nevráti do pôvodného stavu, ani miesta. Ak ste v minulosti niečo sľúbili choďte to rýchlo splniť, aby sme stihli vrátiť tento stratený čas!“ Ľudia sa toho zľakli a šli plniť všetko, čo sľúbili. Otec Timovi opravil bicykel, pán sused šiel nakúpiť jedlo starej pani. Takto začali obyvatelia  plniť všetky sľuby ,čo dali svojim známym, blízkym priateľom.  Pomaly sa stratený čas začal vracať medzi ľudí. Dedina Včera sa premenovala na Teraz.  Ľudia veľa  nesľubovali a keď už niečo, tak sa to snažili splniť.

A náš Timo chodil potajomky navštevovať strážcu minút. Kontroloval, či sa dačo nedeje s ich voľným časom. Zároveň sa s naším strážcom aj skamarátil a bol rád za nového priateľa. V dedine Teraz majú všetci veľa práce, ale aj veľa voľného času na zábavu, hru, šport, priateľov, ale aj na prácu a školské povinnosti.  Odvtedy už všetci plnia svoje sľuby vopred dané.