Sám za seba
Sám za seba
Ležím a dívam sa do stropu. Čakám, že ma niekto príde zobudiť, ale márne. Nikto nepríde, aspoň dúfam. Pretože i, keby niekto prišiel, istotne by neprišiel v mieri. Určite by ma neprišiel zobudiť ako ma každé ráno zobúdzal môj otec a určite by mi nepripravil raňajky, ako mi ich vždy robievala mama.
Teraz som na všetko ostal sám. Samota je zvláštna vec, nemám ju v láske, ale som rád, že ma ešte nikto nenašiel. Totiž, to by bol môj koniec, pretože ma hľadajú.
Som skrytý v strede hory v podzemí. V malom podzemnom domčeku, ktorý vybudoval môj otec. Vedel, že po nás pôjdu.
Mama aj otec vždy chceli, aby sme boli v bezpečí, ale spravili jednu zásadnú chybu- konali, keď nemuseli. Za túto obrovskú chybu neskôr zaplatili vlastným životom.
Tu, kde žijem, ľudia musia mlčať, nesmú vyjadriť nesúhlas, nesmú slobodne žiť a i keď dodržiavajú všetky pravidlá, môžu byť potrestaní. Niekedy ani sami nevedia prečo, ale trestu sa neminú.
Moja rodina by nebola za nič prenasledovaná, keby moji rodičia nahlas nevyjadrovali silný nesúhlas proti krutosti, ktorá tu vládne.
Na ich mieste by som mlčal a ochraňoval len na rodinu, nie nejakých cudzích, čo ani nepoznám, tí mi môžu byť jedno! Hľadal by som cestu ako ujsť z krajiny a ušiel by som aj s rodinou a na všetkých ostatných by som kašľal. Ani by mi nenapadlo risknúť bezpečie rodiny za niekoho iného. Ale moji rodičia to brali inak a chceli pomôcť nielen sebe, ale aj druhým ľuďom.
A preto som ostal úplne sám v strede hory a každý deň sa obávam o svoj život.
Konali hlúpo a neuvážene. Nikdy by som nekonal tak, ako konali oni.
Vyčítam im to. Keby sa nesnažili pomôcť iným, by dnes žili a boli by sme utiekli niekam do zahraničia.
Konať podľa citov sa neopláca. Preto ja mám jasné priority.
Nestarám sa o nikoho iného, len o seba.
Toto si rozprávam, akoby som vôbec mal možnosť starať sa aj o niekoho iného ako seba. Aj to niekedy nezvládam.
Dosť mojich ranných úvah, treba vstať.
Moja hlava je len pár centimetrov od stropu tohto skromného príbytku.
Na malom stolíku je tanier so zvyškami z včerajšej večere.
Okolo taniera poletuje niekoľko múch. Odoženiem ich, najem sa a rozmýšľam. Utápanie v myšlienkach tvorí hlavnú časť mojich dní.
Pozriem na hodiny, ukazujú trištvrte na desať.
Najem sa, avšak stále som hladný, pár húb ma nezasýtilo.
Chystám si udicu a pred mojim odchodom si spomeniem, že musím mať pri sebe zbraň. Z malej poličky vyberiem brokovnicu. Odznova ma premôžu spomienky.
Spomínam na ten deň, keď prišli po mojich rodičov. Otec mi vtedy podal do ruky brokovnicu a povedal, že mám bežať tam, kde sme sa dohodli. Vtedy sa po mne rozbehlo niekoľko mužov, ale nedohnali ma, pretože si ma všimli príliš neskoro a mal som pred nimi poriadny náskok. Následne som sa brodil v potoku, aby po mne neostali žiadne stopy.
Nesmiem spomínať, pocity ma oslabujú. Teraz mi už aj tak nič neostalo, musím sa sústrediť len na prežitie.
Vychádzam zo svojho úkrytu. Desí ma myšlienka, že ma za dverami niekto čaká a keď ich otvorím, zabije ma.
Pocítim úľavu, keď tam nikto nie je, ale táto úľava je len chvíľková.
Strach ma naďalej sprevádza. Nesnažím sa ho potlačiť, je asi jediným pocitom, ktorý akceptujem. Vďaka nemu teraz žijem.
V potoku chytám ryby. Po ulovení dvoch pstruhov som spokojný a odchádzam.
Vykračujem a obzerám sa všade okolo seba, brokovnicu držím pevne v rukách a nemám problém z nej vystreliť. Otec ma to kedysi naučil.
Počujem krik. Spozorniem.
Niekto tu je, je ich viac. Počujem hlasné stony a jačanie.
„A máme ťa! Ty za to ešte zaplatíš!”
Výkrik. Zrejme niekoho bijú.
Nie je to ďaleko odo mňa. Mal by som zmeniť smer cesty, ale niečo mi v tom bráni. Totiž, myslel som si, že som sa naprogramoval ako taká mašinka, ale niečo vo vnútri sa práve pokazilo.
Nechcem poslúchnuť základné pravidlo, ktoré som si určil. V mysli mi ide obraz rodičov, ako som ušiel a aké kruté veci im určite potom robili. Viem, že vtedy som im nemohol pomôcť, ale keby tam bol niekto, kto by im pomohol…
Mám rozhodnuté, nemôžem zmeniť smer. Viem, že týmto ohrozujem aj seba, preto sa na situáciu pozriem a ak si budem istý, že nemôžem pomôcť, odídem a nik si ma nevšimne.
Aspoň budem v noci môcť pokojne spať s pocitom, že som spravil všetko, čo som mohol.
Pristupujem opatrne k miestu činu. Trasú sa mi ruky a pýtam sa samého seba: Ak bude treba, budem vedieť vystreliť? Čo ak aj toto sa vo mne pokazilo?
Z krovia sledujem, čo sa deje.
Dvaja chlapi mlátia chlapca, ktorý môže byť rovnako starý ako ja.
„Tak, kde to skryli?” kričia na neho.
Ak sa postavím proti nim, bude to presila. Pochybujem, že dobitý chlapec by sa dokáže postaviť na nohy, nie to ešte bojovať.
Robili toto i s mojimi rodičmi? Videl to niekto a nekonal?
Viem, že sa nemôžem proti nim postaviť…
Chlapec si ma asi všimol, díva sa mi rovno do očí. Jeho oči prosia o pomoc, som jeho jediná nádej.
Bez rozmýšľania vystrelím na jedného z mužov a v momente to ľutujem.
„Nejaký bastard mi strelil do nohy!”
„Už sú tu! Prišli! Idú po nás!”
Obaja sú vydesení a púšťajú chlapca k zemi, aby mohli utekať.
Aby som si bol istý, že si to nerozmyslia, strelím niekoľkokrát do vzduchu.
Chvíľu ostanem ležať na zemi a uvedomujem si, čo sa práve stalo. Spravil som niečo, čo doteraz vyčítam mojim rodičom. Ohrozil som môj život na úkor záchrany niekoho cudzieho. Nikdy som nechcel opakovať chyby mojich rodičov.
Hoc v hĺbke svojho srdca cítim, že to, čo som spravil, nebola chyba. Možno práve toto ma štve viac ako fakt, že som ohrozil svoj život.
Podídem k chlapcovi. Nevníma, je omdletý.
Čo teraz? Možno by som ho tu mal nechať, ale nemôžem. Neviem si predstaviť nechať v strede hory odpadnutého človeka. Určite by si ho tam našla divá zver a roztrhala by ho. To by som si nedokázal odpustiť.
A tak vedľa neho sedím a čakám, kým sa zobudí, a to ani netuším, či sme na jednej strane…
Konanie mojich rodičov som nechápal až do momentu, pokým som sa neocitol v ich koži. Spravili správnu vec, pretože prizeranie sa na ľudské trápenie a predstieranie nevedomosti je čistým podporovaním zla a krutosti.
Chcem byť ako moji rodičia. Boli to hrdinovia, ako mnohí, ktorí umreli v boji proti zlu, aby sme my mohli mať lepší život, než mali oni.