Sen

Sen

„Au, daj mi pokoj, nechaj ma!“

„Prečo musím mať brata?“

Asi to všetci poznáte. Súrodenecké hádky.

„Už ma to nebaví“ vykríkla som a utekala do svojej izby. „A dosť!“ zabuchla som za sebou dvere najsilnejšie ako som vedela, až sa zatriasol celý dom. Chcela som od všetkých pokoj. Ľahla som si na posteľ, dala na uši slúchadlá a zapla hudbu. Pokoj a hudba bolo to, čo som teraz najviac potrebovala. Zavrela som oči…..

Zacítila som na tvári teplé lúče slnka. Zrazu som sa ocitla na opustenom ostrove. Len ja, more, palmy a slnko. Bolo tam krásne. Najlepšie bolo, že som tam bola sama. Prechádzala som sa po ostrove, nohy sa mi zabárali do piesku. Bolo to príjemné, ale aj únavné. Piesok bol jemný a teplý, ale po pol hodine chodenia to už bolo únavné. Ostrov síce nebol veľký, ale bol môj. „Och aký pokoj!“ „Byť sama je super!“ Ticho zrazu prerušil šuchot. Z piesku sa vyhrabalo malé mačiatko. Prišlo ku mne a začalo priasť. „Aj ty si mala všetkého plné zuby, že si sa tu ocitlo?“ Mačiatko zamňaukalo, ako by mi rozumelo. Ako nám tu len spolu bude dobre, pomyslela som si. Ako som sa hrala s tým malým bielym klbkom, začalo mi byť smutno za rodinou. Mačiatku som vyrozprávala moju hádku s bratom. A čuduj sa svete, začal mi chýbať aj on!!! Okrem hádok sme sa vedeli spolu aj veľmi dobre zasmiať a porozprávať.

Asi bolo tej samoty už dosť! Ľahla som si do mäkkého piesku, zavrela oči a začala premýšľať, čo by som robila, keby som bola doma. Byť sama je fajn, ale nie príliš dlho. Aj keď mi môj brat neskutočne lezie na nervy, som rada, že ho mám. Žiadna hádka predsa netrvá večne! Nedá sa slovami opísať, aká som bola rada, keď som sa zobudila vo svojej posteli. Síce bez mačiatka, ale doma! Musím o tom povedať bratovi! Utekala som za ním a silno ho objala. Pozrel na mňa: „Čo ti šibe?“

A svet bol zasa v poriadku!

…Niekedy si ani neuvedomujeme čo máme, kým o to neprídeme……