Storočná ruža

Storočná ruža

viem, že som len niečo…
niečo, čo ešte nič nedokázalo…
niečo, čo sa len každý deň snaží byť niečím…
možno len pochválenou…
možno len vypočutou…
možno len byť…len existovať…
som len ďalšie niečo…
ako ďalšia ruža v kytici kvetov…
len nie som v kytici…
som len ďalšia zabudnutá kvetina medzi ďalšími kvetinami…
z ktorej opäť opadáva ďalší lupienok…
lupienok, z ktorého sa niečo…
postupne stane len zabudnuté nič…

ale aj storočná uschnutá ruža jedného dňa…
pomaly kúsok po kúsku celá opadne…
a premení sa len na zabudnutý prach…
tak ako aj niečo nebude mať raz silu…
byť ďalší deň len opäť zabudnutá ruža vo výklade…
byť zase len prehliadnutá kvetina odstrčená do pozadia kvetov…

naučili ma, že kvetiny sa otáčajú za slnkom…
ale čo je to moje slnko?
čo je pre mňa to, za čím sa každý deň otáčať?

tiež ma život naučil to, že ako každé niečo…
ani jeden kvet nemôže kvitnúť celý rok…
a keď nie je rozkvitnutý teraz…
tak čoskoro vykvitne…
len občas tak premýšľam…
ako krásny musí byť ten rozkvet…
možno som len utláčaná storočná ruža…
ktorá len nikdy nemala priestor vykvitnúť…
ktorá len zabudla…ako kvitnúť…
niekedy už nemám silu…
byť zase len niečo…
niečo, čo samo nevie čím je…
som len niečím nepochopeným…
len uschnutá ruža čo bráni miesto žiarivejšej kvetine…
možno som len niečo, čo nie je ničím…
a len chce byť videný…

neviem čím som a čo som…
ani neviem prečo tu som…
ale jedno viem…
a tým je, že kým budem tu…
budem každý moment svojho života, tým svojim vlastným najjasnejším svetlom seba samej ruže…