Veronikine Vianoce
Veronikine Vianoce
Bol prvý december a jedno dievča menom Veronika si práve dokončovalo list pre Ježiška. Keď už ho zložila a zabalila do obálky, mama sa jej spýtala: „Nie je nejako priskoro na list pre Ježiška?“ Veronika sa len zamračila a povedala: ,,Ale ja sa už tak veľmi teším, že už neviem myslieť na nič iné. “ Mama smutne pokývala hlavou a vyčítavo poznamenala: ,,To preto máš poslednú dobu taký problém zo sústredením sa v škole a pri učení?“ Veronika len smutne a zahanbene sklonila hlavu a povedala: ,,Ale ja nemôžem za to, že sa tak veľmi teším na Vianoce.“ ,,A kto potom?“- prerušila Veroniku mama prísne. A Veronika nahnevane odišla a hlasno za sebou zabuchla dvere. Na druhý deň ráno, hneď ako Veronika vstala, vybehla z izby a natešene si otvorila ďalšie okienko v adventnom kalendári. Keď dojedla čokoládu, spomenula si na včerajšiu hádku s mamou a povedala si, že na Vianoce skúsi vôbec nemyslieť. V ten deň v škole sa jej to celkom darilo, no keď prišla domov a uvidela kalendár, nevedela si pomôcť a na Vianoce musela myslieť znova. Zahľadela sa na kalendár a vtom do izby vošla mama a povedala: ,,Skús na tie Vianoce aspoň chvíľu nemyslieť, prosím, bude to pre teba naozaj lepšie.“ Veronika smutne prikývla a potíšku povedala: ,,Dobre mami, skúsim.“ Mama potichu odišla. Na druhý deň sa jej to celkom darilo a bola pre to rada. A na ďalší deň sa jej to podarilo znova a potom znova a takto dni plynuli jeden za druhým. Päť dní pred Vianocami si Veronika všimla niečo zvláštne. Celý svet akoby zabudol na to, že Vianoce sú už za chvíľku. Na uliciach nebola výzdoba, v rádiu nehrali vianočné pesničky, v televízií nešli vianočné reklamy a deti v jej škole ešte ani nezačali písať vianočné listy. Ešte v tú noc sa jej prisnil sen. Bol v ňom vianočný škriatok, ktorý hovoril: ,,Veronika, prosím, mysli na Vianoce viac ako si myslela doteraz, prosím.“ Na druhé ráno, keď sa Veronika zobudila, nepamätala sa na sen veľmi dobre. Pamätala si len to, že tam bol nejaký škriatok a prosil ju o nejakú vec. Bola zmätená, no veľký význam tomu nepripisovala. Na Vianoce sa ďalej snažila nemyslieť. No a ľudia ďalej akoby na ne zabúdali. Ked si v ten večer umyla zuby, ľahla si do postele a zaspala. Vtom sa začalo všetko triasť a Veronikina posteľ spolu s Veronikou sa prepadla hlboko pod zem. Veronika ešte stále spala, keď ju zrazu niekto jemne pomykal a zašepkal: ,,Veronika, vstávaj!“ Keď sa prebrala, zistila, že je v malej miestnosti s krbom a malým kresielkom. Na krbe boli ozdobené ponožky. Všetko tam voňalo pekne škoricovo a zrazu si všimla že tam bolo všetko z vianočných perníčkov a sladkostí, aké dostávate na Mikuláša. Bolo to nádherné. A potom si všimla, že ten kto ju zobudil, bol ten istý škriatok akého mala v sne. Bol veľmi nízky, mal červeno zelené oblečenie a vysokú čiapku s veľkým brmbolcom, ktorý mu zľahka visel do strany. Usmieval sa a povedal: ,,Ahoj, som Vilko, veľmi ma teší, chcel by som ti oznámiť niečo veľmi dôležité.“ A tvár sa mu hneď zamračila. Veronika si myslela, že sníva. Ale napriek tomu vážne odpovedala: ,,Čo je to?“ Vilko si vzdychol a povedal: ,,Ty si to dievča, ktoré vôbec nemyslí na Vianoce?“ ,,Áno, to som ja.“ Zahanbene povedala Veronika. ,,Musíš na Vianoce myslieť viac.“ ,,Nemôžem.“ ,,Prečo nemôžeš?“ Spýtal sa Vilko zmätene. ,,Lebo mi to robí iba problémy.“ ,,Ale závisia od toho Vianoce na celom svete.“ Povedal bezradne Vilko. A vtedy Veronika pochopila. Tak, ako ona myslí na Vianoce, tak sa budú oslavovať na celom svete. So škriatkom sa teda dohodla, že na Vianoce bude myslieť viac, ale nie až tak, aby s tým mala problémy. Potom škriatok povedal nejaké zvláštne zaklínadlo a vtom sa Veronika objavila vo svojej izbe. Vo vrecku mala čokoládového škriatka, ktorý držal čokoládový darček s nadpisom: Veronike praje Štastné a veselé Vilko.