Weltschmerz

V nemčine existuje slovo weltschmerz.
Hovorí o pocite bezmocnosti a depresie
z toho ako je tento svet v sračkách.
Je to slovo ťažšie ako popol,
ktorý ešte dohára v našich lesoch.
Slovo jasnejšie než hviezdy,
ktoré sa sem už hanbia svietiť.

Keď ho však idem vysloviť,
nemám pocit že je to cudzí jazyk.
nepotrebujem dabing na slová hovorené z duše: zě nič nestačí.
Ani modlitba,
ani vojna,
ani revolúcia,
a ani snaha recyklovať v srdci.
Keď svet je mŕtvy a aj tak ďalej podlieha svojej smrti.

Vidím deti s mobilmi namiesto snov,
vidím starcov, čo zabudli veriť v zajtrajšok,
a vidím nás.
Ako sedia pri oknách,
vypisujú statusy o beznádeji,
len aby sa necítili sami
v tejto globálnej melanchólii.

Hovoríš: “Zmeň svet.”
Ako?
Čím?
Keď aj naše slzy sú už toxické,
keď každý nápad skončí v korporátnom logu,
a už aj poézia sa predáva v zľavách
s popisom – tragické.

Weltschmerz nie je póza,
je to chrípka dnešnej civilizácie,
móda novej aplikácie,
óda trosiek inšpirácie.
A keď sa svet už nebude vedieť liečiť,
keď všetci budú kričať o pomoc,
keď všetci začnú Ježiša kriesiť,
v tej sekunde, v ten zlomok,
si len poviem weltschmerz.

Svet sa však nerúti výkrikom,
ale šepotom správ.
Ulice dýchajú dymom z obrazoviek,
a stromy rastú už len v simuláciách.
Vojny sa menia na tapety,
utrpenie má filtrované farby,
voda chutí už len po pamäti.
A ja z pamäti čakám,
kedy tento problém budú riešiť Nemci, už 3 krát.

Zem sa potáca ako opitý prorok,
všade kričí o idealizme ticha.
A akýkoľvek pokrok tohto proroka
je stabilný asi ako krok otroka v 1650 rokoch.
Lenže aj ten otrok tam sa mal lepšie jak ja v bežný utorok.

Len niekedy želám,
aby sa Zem na chvíľu zastavila,
aby sa tá Pandorina skrinka zatvorila,
a my sa mohli nadýchnuť,
niečoho nového, čistého.
No zistím,
že už niet vzduchu,
iba ozvena vlastného výkriku.
A tak sedím,
v tomto tichom svetovom smútku,
a rozumiem Nemcom,
čo vynašli slovo pre bolesť,
ktorá nemá riešenie.

Weltschmerz
ako zrkadlo,
čo ukazuje všetko,
len nie nádej.