Stopa, ktorú zanechám

Stopa, ktorú zanechám

„Doľava či doprava,“ rozmýšľala som v rýchlosti. „Asi doprava,“ usúdila som. Bežala som ulicami tmavého mesta. Za mnou bežali dvaja muži v čiernych uniformách. Sťažka som dýchala cez hrubú plynovú masku. Nemôžu ma dobehnúť, to by bol môj koniec. Musím sa im niekde stratiť.

Najprv sa vám musím predstaviť. Som Laileny. Mám štrnásť rokov a žila som v malom západnom mestečku Kibrim. Chodila som do malej, no dobrej školy. Doteraz som žila život úplne normálneho dievčaťa v roku dvetisícstodevätnásť. Moji rodičia pracovali v nemocnici na oddelení pre choroby. Mali sme  dosť peňazí, lebo ako doktori si v týchto časoch dokázali veľa zarobiť. Svet už totiž nie je tým čím býval. Všetkých premáhajú smrteľné choroby a vzduch už nie je dýchateľný. A to všetko len kvôli nám. Keby sme približne pred stodesiatimi rokmi začali dbať o globálne otepľovanie a riešiť problémy ľudstva, nemuseli by dnešné deti nosiť plynové masky a báť sa nadýchnuť. A možno by sa tento môj príbeh ani nezačal. To už teraz nezmením. Môžem vám ho iba rozpovedať.

Celé sa to začalo 26. novembra. Bol celkom obyčajný deň, ktorý sa nelíšil od ostatných. Po škole som išla domov. Moji rodičia boli ešte v nemocnici, a tak som ostala sama doma. Ani som sa nenazdala a bolo osem hodín. Rodičia mali prísť až o polnoci, keďže mali nočnú službu. Mala som ešte veľa času. Rozhodla som sa, že si pozriem film.

Zobudila som sa na zvláštne šramotanie. Ležala som v obývačke. Asi som zaspal pri filme. Boli dve hodiny ráno. Rodičia by už mali byť doma. Vstala som z gauča a kráčala som po chodbe do svojej izby. Vtom som si zrazu všimla, že dvere do rodičovskej izby sú otvorené. Potichu som tam nakukla. Posteľ bola prázdna, ale rodičia tam neboli. Opäť som započula ten šramot. Prichádzalo to od vchodových dverí. Započula som ako sa otvárajú. Ozvali sa hlasy, ale neboli to hlasy mojich rodičov. Rýchlo som sa skryla pod stôl, na ktorom bol dosť dlhý obrus, takže ma nebolo vidieť. Hlasy patrili dvom mužom. „Kde je to dievča?“ zamrmlal prvý hlas. „Asi sa niekde skrýva. Ty prehľadaj spálňu a ja tú druhú izbu,“ povedal druhý hrubší hlas. Počula som kroky, keď jeden z mužov prešiel tesne okolo mňa. Musím ujsť. Zrazu sa mi naskytla šanca. Chvíľu som počkala a potom som vybehla na chodbu. Bežala som do predsiene, schmatla som kabát, čiapku a plynovú masku, ktorú som si v rýchlosti nasadila a vybehla som z domu. Šprintovala som po ulici. Počula som buchnutie dverí. Takže si ma už všimli. „Stoj, dievčatko!“ započula som za sebou. Dobehla som na koniec ulice a odtiaľ už viedli iba dve cesty. „Doľava či doprava,“ rozmýšľala som v rýchlosti. „Asi doprava,“ usúdila som. Bežala som ulicami tmavého mesta. Za mnou bežali dvaja muži v čiernych uniformách. Sťažka som dýchala cez hrubú plynovú masku. Nemôžu ma dobehnúť to by bol koniec. Musím sa im niekde stratiť. Zabočila som za roh. Zbadala som smetné koše. Toto je moja šanca. Skočila som dovnútra a zabuchla som za sebou poklop. Práve včas. Prebehli okolo mňa. Počula som ich hlboké dychčanie cez masky. Kto to vlastne bol? Čo odo mňa vlastne chceli? Vyliezla som z koša. Ulice boli prázdne. Čo sa stalo s mojimi rodičmi? Prečo neboli doma? Zajali ich títo muži? Hlavou sa mi preháňalo milión otázok. Rozhodla som sa vrátiť domov. Popri tom ako som kráčala som zbadala svietiaci billboard s najnovšími správami dňa. Zastavila som sa, aby som sa vydýchala. Spočiatku tam nebolo nič zaujímavé, iba hlúposti pre dospelých. Už som sa plánovala otočiť a bežať ďalej, keď som začula niečo čo upútalo moju pozornosť. „Katastrofa v nemocnici sv. Filomény!“ povedala žena na obrazovke. To je nemocnica, kde pracovali moji rodičia. „Vo vnútri nemocnice sa rozšírila smrteľná choroba, ktorá zabíja do pár minút. Všetci pracovníci a pacienti nemocnice sú mŕtvi. Nemocnica sa dlhodobo uzatvára. Pracovníci vlády hľadajú príbuzných pacientov a pracovníkov,“ dokončila správu redaktorka. Zasiahlo ma to ako blesk. Spadla som na kolená. To nemôže byť pravda! Moji rodičia sú mŕtvi?! Nemôžem sa však zastavovať. Hľadajú ma po celom meste. Musím ujsť na nejaké bezpečné miesto. Otočila som sa chrbtom k nášmu domu a rozbehla som sa. Utekala som, až kým mi nedošiel dych. Ocitla som sa vo východnej časti mesta. Všade navôkol sa týčili šedé paneláky. Na okraji mesta bolo veľké silové pole. Nikdy som však za ním nebola, teda, nikto z nás nebol. Von z mesta chodia iba nákladné autá, ktoré vozia potraviny do iných miest. Každé mesto sa sústredí na jednu alebo dve základné potraviny. Pre nás sú to mlieko a mäso z kráv. Na severe máme veľké továrne a gigantické stodoly. Vláda nám tvrdí, že vonkajší vzduch je toxický. Preto som ešte nikdy neopustila mesto. Vtedy mi to napadlo, že by som mohla ujsť do iného mesta. Keď naskočím do jedného z nákladných áut, tak ma môže odviesť preč. Vybrala som sa smerom k najbližšej bráne. Práve včas! Pripravovalo sa tam jedno z tých áut. Teraz sa tam musím len nenápadne prešmyknúť. Ukryla som sa za roh. Šofér práve nakladal tovar do nákladného priestoru. Vtom sa mi naskytla príležitosť. Zazvonil mu telefón a šofér ho zodvihol. Otočil sa na chvíľu chrbtom ku vozidlu. Vybehla som spoza rohu a skočila som do auta a skryla som sa za veľkú krabicu, v ktorej bolo zabalené mäso. Mohla by som ho vybrať a skryť sa tam. Presne to som aj urobila. Zatvorila som sa do krabice a načúvala. Počula som buchnutie dverí. Pohli sme sa. Od únavy a vyčerpania som asi zaspala, lebo si z cesty veľa nepamätám a netuším ako dlho sme išli.

Zobudila som sa na to, že auto prudko zastalo. Počula som hlasné výkriky a streľbu. Dvere na aute sa otvorili. Do vozidla vošli štyri osoby. Traja muži a jedna žena. Začali vykladať náklad. Žeby sme už boli v meste? Postupne sa dostali až ku mne. Krabica vedľa mňa sa pohla. Teraz som na rade ja. Ocitla som sa vo vzduchu. Niekto ma niesol aj s krabicou von z auta. Cesta netrvala dlho. V krabici bol smrad ale snažila som sa čo najmenej hýbať. Sem tam som vykukla cez malú dieru v stene krabice. Blížili sme sa k skupine stanov, ktoré boli umiestnené do kruhu. Moju krabicu položili do tmavého stanu. Vyliezla som von a vykukla som zo stanu. Okolo mňa bol chaos. Ľudia na vôkol boli takí zaneprázdnení, že si ma nikto nevšimol. Vyšla som zo stanu a nenápadne som kráčala smerom k bráne. Ako som smerovala k východu, všimla som si niečo šokujúce. Ľudia okolo mňa vôbec nemali plynové masky, aj keď sme boli vonku. Rýchlo som si zložila tú svoju. V tom si ma všimol jeden z mužov, čo kráčal okolo. „Čo tu robíš, stratila si sa?“ opýtal sa prekvapene. Stuhla som. Nevedela som čo mám povedať. „Poď so mnou!“ oslovil ma neznámy muž. Kráčali sme smerom k hlavnému stanu. Mohla by som ujsť, ale to by sa mi asi nepodarilo. Okolo mňa je príliš veľa ľudí. Vošli sme do stanu, ktorý bol plný zaneprázdnených ľudí. Všade na vôkol boli pípajúce a blikajúce stroje. Kráčali sme rovno k prísne vyzerajúcej mladej žene. „Veliteľka, túto som našiel potulovať sa okolo skladu.“ oznámil muž. Žena si ma premerala zaujatým pohľadom a vyhlásila: „Táto nie je od nás. Kto si?“ Vzpriamila som sa a odvážne som povedala: „Som Laileny a ušla som z mesta Kibrim!“ Všetci v miestnosti sa zastavili a pozreli sa na mňa. „Ako sa ti to podarilo?“ opýtal sa ma muž. Pozrela som sa naňho „ Úplne jednoducho! Nasadla som do nákladného auta a potom ste ma uniesli vy. Chcela som ísť do iného mesta.“ „Ty o tom nevieš, že?“ opýtala sa ma žena. Potom som sa od nich dozvedela, čo sa vlastne deje. Zistila som, že mestá sú po kontrolou vlády, ktorá sa ich snaží udržiavať v strachu z vonkajšieho sveta. Pri tom vzduch mimo bublín je čistý a dýchateľný. Títo ľudia ušli z miest a založili spolok pre záchranu ľudstva. Prišla som na to, že občania miest po čase budú aj tak zomierať na choroby, ktoré sa tam šíria. Preto som s nimi vymyslela plán na ich záchranu. Bude treba zničiť reaktor, ktorý poháňa silové polia okolo miest. Na to bol povolaní záchranný tím, ktorého som sa stala súčasťou. Pretože ma všetci hľadajú, upútam pozornosť strážcov. Medzitým jednotky vtrhnú do budovy s reaktorom a zrovnajú ju so zemou. Som si vedomá toho, že moja záchrana nebude možná. Ale viem aj to, že jeden ľudský život môže zachrániť mnoho ďalších. Keby sa pred tými sto rokmi každý jeden z nás zamyslel nad tým, čo dokáže jednotlivec, naše životy by neboli také, aké sú dnes. Každý z nás sa môže zamyslieť, čo môže spraviť pre túto Zem.

Vyšla som von zo stanu, pripravená urobiť všetko, čo je v mojich silách, aby som aj ja prispela k záchrane ľudstva. Chcela som sa ešte zhlboka nadýchnuť, ale na nos mi spadlo niečo studené. Sneží!? Sneh som v živote nevidela, len som o ňom čítali v knihách. Ani som sa nenazdala a celá zem bola pokrytá snehom. Kráčala som v ústrety osudu a pod nohami mi vŕzgal sneh. Za mnou ostávala stopa za stopou.