Smútok v duši

Smútok v duši

Prežívam ťažké obdobie…

Kedy to skončí? Kto to vie?

Chýba mi objatie aj jeho láska,

mame už pribudla nejedna vráska.

Každý deň telefonát,

hoci len na malú chvíľu,

sme pri sebe blízko, a pritom ďaleko, ako na míľu.

Nech už odíde všetko to trápenie!

Hlas v hlave sa mi ozýva…,,Maj ešte strpenie!´´

Vianoce celé, cítim sa sama,

nestačí sestra, nestačí ani mama…

Tak veľmi túžim…iba chytiť ho a silno objať.

Nemôžem dýchať keď vidím ten smutný pohľad.

Každí len zúfalo, ruky nad tým spína,

modlia sa známy, priatelia, rodina.

Ruky sa trasú, srdce a hlava ma bolí,

Nespočetné číslo, koľko ľudí o neho stojí.

Stále si vravím…,,Pre niečo sa to deje!´´

Ale kde je odpoveď? Kam to všetko speje?

Neviem sa slzám brániť…

Pomaly zabúdam čo je to úsmev.

Poslednú dobu, strieda sa rev, úzkosť, starosť, obavy a hnev…

Najlepšie kamošky, slzy a vreckovky,

čítam naše správy, počúvam hlasovky.

Myslím pri tom na to, aká úžasná sme rodina,

dve nenormálne dcéry, múdry ocko, perfektná mamina!

Naša láska, tá ho isto vylieči,

naša viera, všetky problémy vyrieši!

Vydrží …

Ja to viem!

Nevzdá sa kvôli nám,

doktori mu pomôžu,

no zvládnuť to musí sám.

Stále budem čakať,

kým domov nepríde,

kým si ma nepritúli,

choroby s hrdosťou obíde…

Nič nedám poznať,

navonok neukážem starosť.

Nasadím neutrálny výraz,

zakryjem slabosť.

Hlava stále hovorí svoje,

Už musia skončiť, tieto citové boje:

,,Viem že sa vrátiš!

Vylieč sa a príď!

Ako to mám povedať…

Nevieme bez teba žiť!´´

Tu a teraz píšem,

neexistuje viac takých, ako on otcov,

preto urobím hocičo,

len nech sa zdravý vráti domov!!