Slané hry

Slané hry

Keď začujem svoje meno, neobzriem sa. Nepatrí mi, to ja jemu. Určuje každý môj krok. Nina by to mala urobiť takto. A Nina to tak aj urobí.

Jej slová nie sú mojimi myšlienkami. Iritujú ma jej ponížené úsmevy, hnusí sa mi spôsob, akým si každé ráno češe vlasy, hryzie do pery, šnuruje topánky. Zbytočnosťou sa podobá rozsvietenej žiarovke počas slnečného dňa. Ja som sa zhasla. Nina sa vypínaču vyhýba. Čaká na noc.

Sedí na zemi šatníka a ľavou dlaňou si hladí pravú.

Pred chvíľou ju vydesilo, ako veľmi sa obtieraním o mamin kožuch podobala svojej mačke. Zhoda v jednom odkryla rozdiely v ostatnom. Mačkine úlisné pohyby sú prejavom jej nadradenosti. Robí jej nimi službu, nespochybňuje vlastnú samostatnosť, naopak, vysmieva sa tej jej. Podobné úvahy so sebou priniesli prísľub slabšieho drkotania zubov. Nafúknuté vetrovky prepúšťali menej kyslíka. Po sekunde maximálneho sústredenia sa jej na chrbte zjavili krídla, spomedzi zaveseného odevu vyletela rýchlo a elegantne. Temnota šatníka ju však neobjala, príjemne nepohltila ako pri vstupe. Tentoraz bola ťaživá a zameraná len na svoje ciele nezniesla námietky. Hlasný smiech prichádzajúci z obývačky upozornil na oveľa väčšiu hrozbu. Nininou ďalšou možnosťou boli šuplíky.

Jedna dlaň je suchá, s drsnou kožou, druhá zase huňatá a mäkká. Ďalším pohladením schváli výmenu rukavíc. Kožené síce vyzerali lepšie, ale ich dotyk nebol taký príjemný. Je z nich cítiť mamina voňavka. Presne tá, ktorou je nasiaknuté jej pyžamo. Keď bola Nina malá a mama nebola doma, vzala si ho do postele a zaspala s nosom obtočeným jemnou látkou. Teraz je mama v obývačke, uteká po fľašu a so skriveným úsmevom napĺňa poháre, trápi ju totiž nedostatok chrumiek a prehnaná slanosť arašidov na stole, neprítomnosť jej dcéry, ktorej oslava prebieha inak celkom hladko, nie je tak naliehavá, veď tie deti nemajú mieru, mimochodom, všetko najlepšie, Ninka. Poďakuje sa a rukavice vloží späť do šuplíka.

Vidím, ako otvára ďalšie. Jej ruky sa prehrabujú v ťažkých šáloch a šatkách, horúčkovito ich zamotávajú, spevňujú uzly. Neohrabanými pohybmi mi zacláňa výhľad, zaostrím na štrbiny. Nakoniec mi to dôjde. Zvieratko z balóna nie je Ninin nápad, včerajší diel seriálu bol okrem scény s ihlou a uplakanými deťmi dosť nudný. Druh zvieraťa sa nedá rozlíšiť, no potom si uvedomím, že to vôbec nie je podstatné. Jeho tvorca sa klaunovi podobá dostatočne. Môj smiech ju popudí. Pohyby sú trhavejšie, zo šálov odletujú guče chlpov, zviera sa nebráni. Neprestávam sa smiať, no Nina sa nemusí obávať, že si na ňu niekto spomenie, rehot bledne v hluku obývačky. Dlane má napokon plné zhúžvanej vlny. Odfrknem a pomôžem jej napchať si to do uší. Po vytesnení zvuku sa závažnosť hrozieb vymení. Tma sa zrazu nebezpečne rozkýva ako škatuľa s topánkami na kraji police. Vyhne sa jej útekom.

Svet vonku ovláda biele svetlo, namáha jej oči. Rozsvietenie miestností má navodiť sviatočnú atmosféru, no v skutočnosti zohráva dôležitejšiu úlohu. Chlad žiaroviek všetko vyjasňuje. Vlna z uší už vypadla, ale Nina aj tak nevníma nič konkrétne, všetko funguje v presnej štruktúre bez vyčnievajúcich prvkov. Vyjde z predsiene, prejde chodbou, pozrie sa na vírenie ľudí, jedla a pitia v kuchyni a zamieri do obývačky. Do mechanizmu ju vtiahnu punčové rezy. Podíde k stolu a vezme si. So šťavnatou chuťou na jazyku si sadne na voľnú taburetku a pozrie pred seba. Televízor je pustený do pozadia, hlasitosť nie je dosť silná na to, aby prekážala, nevzbudzuje žiadnu pozornosť. Hráč prudko kopne, lopta preletí vysoko ponad bránu a babka Anka odpovie na vtip strýka Mariána zapišťaním. Zákusok je zrazu o trochu sladší, čím prekročí znesiteľnú mieru. Nina ho rýchlo požuje a zapije tekutinou z náhodného pohára.

Hore schodmi ju vedú detské hlasy. Cestou do bratovej izby si oblíže prsty, obíde autíčko a prekročí pár plyšákov. Na zemi sa tam hrajú deti. Mená bratrancov a sesterníc tentoraz nemusí tipovať, nechce ich rušiť. Hru má rada, biela plachta a malé predmety pod ňou. Nikdy si nezapamätala všetky. Jedno z dievčat sa na ňu usmeje, možno by sa jej to podarilo teraz. Čupne si k nim a roztržito vyčká, kým zo seba Martinko (asi) vydoluje, čo môže. Nie je toho veľa, Nina si odkašle a prehliadnuc chvenie jeho perí sa spýta, či to môže skúsiť ona. Chlapec to pochopí ako provokáciu, pery vypustia kvílivý zvuk.

Lepšie by bolo, keby pod plachtu uložili teba. Ostala by si tam zmenšená, stratená v jej záhyboch. Bez šance na seba upozorniť. Pokúša sa mi protirečiť, nemotorne utišuje plačúce dieťa, no plachta je silnejšia, Nina sa k nej priblíži, lebo chce byť výrazná aspoň tak ako zápalky, ale s lepkavými rukami všetko kazí, na plachte sa objavia fľaky, mama sa iste nahnevá.

Zbehne po schodoch späť do obývačky. Koláčov ostalo dosť. Snaží sa ich udržať v sebe dlhšie ako vlnu. S mozgom otupeným punčom, cukrom a strýkovými vtipmi jej už neprekáža, že im zavadzia pri pozeraní. Aj tak sa posunie, robí však miesto pre mňa. Vzdať sa jej trvalo dlhšie, ako som čakala. Splynutie je úplné, až keď zo stola zhodím všetko, čo sa dá.

Taniere dopadnú na zem, črepiny nemienim upratovať. Koláče v ústach stratili chuť.