Každý deň budú vraj Vianoce

Každý deň budú vraj Vianoce

Z diaľky sledujem približujúce sa svetlá a modlím sa, aby to bolo mamino auto. Už tu trčím asi dvadsať minút a nikto mi neberie telefón. Mama sa ponúkla, že tentoraz príde po mňa ona. Nestáva sa to často, ktovie, čo má za lubom. Isto si skočila na manikúru, musí počkať, pokým jej na nechtoch zaschne lak.

Na manikúru chodí dvakrát mesačne, u kozmetičky je varená-pečená. Ani nejdem spomínať kaderníčku, ktorá ju už odmieta strihať trikrát do mesiaca. Tvrdí, že melír by sa mal robiť raz za niekoľko mesiacov. To moju mamu ale neodradí, dáva si na sebe záležať. Nový účes alebo nechty sú jej ešte vždy prednejšie ako vlastná dcéra. Ale už som si zvykla.

Auto zabočí na odpočívadlo a mňa čaká nemilé prekvapenie. Toto určite nie je moja mama, do takej bielej škodovky by si nikdy ani len nesadla. Svoju pozíciu primátorky mesta berie až príliš vážne, musí vyzerať priam dokonalo. Teda aspoň podľa nej.

Z auta vystúpi mladý chalan, môže byť vysokoškolák. Na sebe má oblečený nevkusný vianočný sveter so zajacom v mikulášskej čiapke. Divím sa, či mu nie je zima. Ja tu mrznem v troch vrstvách mikín. Okrem toho mám aj šál a zimnú čiapku s brmbolcom navrchu. Chlapec sa rozhliadne okolo a jeho oči spočinú na mne. Modlím sa, aby odo mňa nič nechcel. Po dneskajšom drzom bezdomovcovi nepotrebujem ďalšie obťažovanie od iného muža. Ako naschvál zamieri rovno ku mne. Bože. Dnes priťahujem samé problémy.

„Dobrý. Prosím neviete, kde je najbližšia pumpa? Akurát mi došiel benzín,“ opýta sa chalan. Zblízka vyzerá omnoho vyšší, na orlom nose mu ležia okuliare s pohodovým rámom.

„Ak dobre viem, v tejto časti nie je žiadna pumpa. Najbližšia je až na začiatku mesta. Je to odtiaľto pomerne ďaleko,“ odpoviem zdvorilo. Tak nakoniec sa žiadne obťažovanie nekoná. Chvalabohu.

„Aha. Tak to je super. No nič, ďakujem veľmi pekne,“ odvetí, otočí sa na päte a vydá sa naspäť k svojmu autu. Sadne si na sedadlo šoféra, z vrecka vytiahne mobil a do uší si strčí slúchadlá. Tie moje sa žiaľ vybili už pred hodinou, aj ja skúsim skontrolovať mobil. Žiadna správa od mamy. Klasika.

V tom mi to dopne. Mama v aute má benzín navyše. Jej pamäť má kapacitu akváriovej rybičky, pravidelne zabúda natankovať. Preto nosí bandasku s benzínom v kufri.

Vo svojom vnútri zvádzam boj sama so sebou, no nakoniec sa odvážim a vykročím k autu. Chalan si ma nevšimne, tak mu zaklopkám na sklo. Pohľady sa nám stretnú a už aj sťahuje okienko.

„Áno?“ zarazí sa. Pozerá na mňa, ako keby videl polárneho medveďa na bicykli. O čo mu ide?

„Nechcete vreckovku?“ opýta sa a z vrecka vyťahuje balíček hygienických vreckoviek.

„Prečo?“ opýtam sa neveriacky. Chalan ukáže na mňa a potom na spätné zrkadlo. Natlačím sa rovno k nemu a zhíknem. Z nosa mi visí obrovský sopeľ. Dobre, teraz ma už rovno môžete pochovať. Tento moment pripisujem na vrchol všetkých trapasov. Prečo práve ja?

Chalanovi vreckovky vytrhnem z ruky a bežím sa vysmrkať. O minútu sa však vrátim. Musím sa aspoň poďakovať.

„Díky. Chcela som vám len povedať, že moja mama by za chvíľu mala prísť po mňa, v kufri nosí benzín navyše. Ak by ste chceli, môže vám odliať,“ poviem trošku nesmelo.

Chalan sa usmeje a odpovie : „To by bolo super. Ďakujem veľmi pekne.“

Otočím sa na odchod. Potrebujem predýchať ten trapas.

Zrazu za mojím chrbtom začujem krik. Otočím sa a pohľadom zavadím o chalana v aute. Tentoraz mi kýva a niečo gestikuluje. Avšak cez silný vietor a kapucňu na ušiach ho počujem veľmi slabo. Vyskočí z auta a uteká ku mne.

„Prepáčte, ale nechcete si aspoň sadnúť do auta? Aby ste nemuseli mrznúť tu vonku. V aute ešte ostalo celkom teplo,“ ponúkne sa chlapec.

Úprimne neviem, či to je dobrý nápad. Sadať si k cudziemu človeku do auta. Ešte po tamtom incidente. Všimne si pochybovačný výraz na mojej tvári a dodá : „Nebojte sa, nie som žiaden Ted Bundy. Ale nechcem byť nikomu dlžný.“

„To s tým sopľom sa ale nestalo.“ Chalan sa zaškerí a tvári, že nevie o čom hovorím.

V aute je rozhodne teplejšie ako vonku. Sedíme potichu. Každý hľadí von cez čelné sklo. Ignorovanie nám obom ide veľmi dobre. Ticho preruší až on odkašľaním.

„Myslím, že tu budeme dlhšie, tak by sme sa mohli aspoň predstaviť. Ja som Tomáš,“ povie a podáva mi ruku.

„Jana,“ neochotne mu podám tu svoju. Nemala som v pláne nadväzovať rozhovor, ale očividne sa bez toho nezaobídeme.

„Teší ma. Môžem ti tykať?“

„Prosím.“ Úf. Chvalabohu. Keby mi vykal, asi by som zaliezla do kufra. Neznášam, keď mi ľudia vykajú. Potom sa cítim ako stará korytnačka. Síce už nie som tínedžerka, ale ešte stále nepatrím do starého železa.

Z dverí auta vytiahne pozlátenú krabicu plnú salónok a ponúkne ma. Radšej odmietnem. Čo ak sú jedovaté.

„Odkiaľ ideš? Si na vysokej škole?“

„Áno. Študujem v Bratislave Mat-Fyz. Ty?“ Neviem, prečo tu vyťahujem aj odbor, naň sa predsa vôbec nepýtal. Som strašná tlčhuba.

„V Nitre. Marketing. Je to síce nuda, ale vysoko uplatniteľná nuda.“

„Aj ja som rozmýšľala nad marketingom, no mojím snom bolo ísť študovať matematiku. A keď ma zobrali, nemyslela som už na nič iné. Môj dedko bol zanietený matematik, asi som to zdedila po ňom.“

V hlave si strelím virtuálnu facku. Prečo sa rozprávam o súkromných informáciách s cudzím človekom. Som totálne šibnutá. Čo ak je to naozaj nejaký vrah? Nepotrebujem, aby ma pred prázdninami niekto zjedol alebo zakopal v lese.

„To je super. Ja som vždy chcel ísť študovať do zahraničia, no rodina s tým nebola spokojná. Možno v ďalšom živote. Je super, že robíš to, čo ťa baví. Že nasleduješ dedka. Tešíš sa na Vianoce? Konečne si oddýchneme, no nie?“ doslova vypľuje zo seba a obzrie sa na cestu. Okolo práve prefrčalo auto. Mama to však nebola.

„Vlastne ani nie. Nemám na Vianoce dobré spomienky. Dedko zomrel na Štedrý deň.“

„Aha. Tak to ma mrzí. Prepáč, že som to vyťahoval.“

„To nevadí. Vianoce som celkovo nikdy nemala nejako rada. Vidím za nimi jeden veľký marketing. To by si mal ty vedieť, nie?“

Tomáš urobí vtipnú grimasu – zatvári sa znechutene.

„Je mi ľúto, čo sa stalo tvojmu dedkovi, no to s marketingom neakceptujem. Vianoce sú super a bodka. Mali by byť každý deň.“

„No a čo ešte? Ja si stojím za svojím. Vianoce sú marketingový ťah a nehnevala by som sa, keby neboli vôbec.“

Tomáš si skoro vyočil oči. Môj názor ho očividne zaskočil. Niečo také nečakal.

„Tak toto treba z teba dostať. Neviem, kde si sa takto nakazila. Ale pokým nebudeš mať vianočnú náladu, nevyjdeš z tohto auta,“ povie a stlačí gombík s piktogramom rádia. Celým autom sa rozozvučí pesnička Každý deň budú vraj Vianoce. Tomáš si do ruky zoberie škrabku na okná a spieva s spolu s Mirom Žbirkom.

Do ruky mi natlačí škrabku a pokynie, aby som spievala aj ja.

„Odmietam spievať.“

„Ale budeš spievať, ty Grinčica,“ zvýši hlasitosť rádia a k spevu pripojí aj tanec rukami. Snažím sa držať jeden výraz, no nedá sa to. Musím sa smiať. Naozaj sa do toho vžil. Podarilo sa mu roztancovať aj mňa. Za chvíľu sa obidvaja hýbeme do rytmu hudby a spievame koledy jednu za druhou. Bavíme sa.

Hudba úplne prebila zvuk prichádzajúceho auta. Ani jeden z nás si nevšimol, že na nás cez trošku zaparené čelné sklo pozerá nejaká postava. Skoro dostanem infarkt, keď si všimnem ženu stojacu vedľa môjho okna. Mama.

Nevyzerá spokojne. Však prečo by aj bola. Našla svoju dcéru spievať vianočné pesničky v cudzom aute s cudzím človekom. Trochu strápnená otvorím dvere a pozdravím ju. Spolu s Tomášom sa rozosmejeme z jej výrazu. Vyzerá, ako keby zahryzla do vianočnej ozdoby.

„No. Neviem, čo tu robíte, ale čakám na teba, Jana.“

Ako keby som ja nečakala na teba. Ach jaj. Raz ma z nej strelí. Oblečiem si mikiny, ktoré som si počas tanca vyzliekla, hodím na seba bundu a okolo krku si obtočím šál. Ešte rýchlo poprosím mamu, aby z auta doniesla bandasku s benzínom a Tomáš si natankuje.

Pozdravím Tomáša a dám sa na odchod. Počas kráčania smerom k autu na mňa posledný raz zakričí. Otočím sa a všimnem si, že v ruke drží moju čiapku s brmbolcom. Samozrejme, že som niečo zabudla. Lásku k matematike som zdedila po dedkovi, no alzheimer po mame.

„Toto si si zabudla v aute,“ povie a zahľadí sa mi do očí.

„Ďakujem,“ odvetím a usmejem sa.

„Jana, ja ďakujem tebe. Teraz to bude znieť ako v každom vianočnom filme, ale musím ti to povedať. Viem, že minulosť sa zmeniť nedá, no budúcnosť ovplyvniť vieš. Dedko tu už nebude, ale Vianoce áno. Nezanevri preto na ne a užívaj si ich každý deň. Spomínaj na ne tak, ako spomínaš na dedka.“

Jeho slová ma rozcítia a ja konečne pochopím, že má pravdu. Nedá sa mi inak, musím ho objať. Asi to tak malo byť. Dedko zomrel, no Vianoce nie. Tie tu boli, sú aj budú. Navždy mi budú pripomínať dedka, to dobré, čo som s ním zažila. To, pre čo bol taký úžasný. Vianoce sú sviatkami lásky, pokoja a spomienok. S dedkom sa už nestretnem, ale s jeho dušou áno. A to práve na Vianoce.

Pozriem sa na Tomáša a on sa ma opýta: „Každý deň budú vraj Vianoce?“

„Každý deň budú vraj Vianoce,“ šeptom odvetím.