Pomocná ruka

Bolo ráno. Aj dnes som vedela, čo ma čaká. Vstala som a odvliekla sa do kuchyne. Bolo päť hodín, a tak som čakala, že nebudem sama.

No v kuchyni nikto nebol. Aké šťastie…

Stôl bol ako vždy plný neporiadku. Upratala som. Na stole ležal zoznam. Píše ho mama predtým, než odíde. Písmo je trochu krivé, ešte na ňu pôsobí alkohol. Zoznam obsahoval to čo vždy: alkohol a cigarety. Keď som sa vychystala a prišla k obchodu, vedela som, že aj dnes budem meškať do školy. Preto som vošla, vzala to, čo som potrebovala a ponáhľala som sa k pokladni.

,,A čia si ty?”

Potichu som odpovedala: ,,Vargová.”  A ona sa do mňa hneď pustila, že som sa jej zdala nejaká povedomá a že nie som plnoletá. A potom ma vyhnala.

Mama sa bude veľmi hnevať.

Bývame v obci Dudince, ktorá má tisíc aj čosi obyvateľov. Každý sa tu pozná s každým. A keď som sa už zmienila, kde bývam, mala by som sa aj predstaviť. Volám sa Eva Vargová, mám 14 a chodím na základku.

Keď som prišla do areálu školy, bolo presne 8:30.  Prezula som sa a bežala do triedy. Prvú hodinu sme mali s nepríjemnou triednou učiteľkou. Pred triedou som zastala, zaklopala a vstúpila som.

,,Dobrý deň, prepáčte, že meškám.” Učiteľka po mne fľochla pohľadom.

,,To si píš, že ti to neprepáčim! Bola si u reumatológa? U otorinolaryngológa?” vyratúvala moje ospravedlnenky.

,,Kde si bola?”

Snažila som sa znieť neisto: ,,U psychologičky, nechcela som to povedať. Je to trápne.”  Ema sa ozvala: ,,Vidíte? Ona je fakt šibnutá!” A všetci sa zasmiali. Emu nenávidím odkedy je svet svetom.

Učiteľka si vzdychla a poslala ma sadnúť si vedľa Nikolasa. Snažila sa som sa sústrediť na hodinu, ale keď sedím s Nikolasom? Nikolas je vysoký, má hnedé vlasy a oči, pekný úsmev a je priateľský. Je jednoducho úžasný, dokonalý, skvelý… Som doňho beznádejne zaľúbená. Občas si predstavujem, aké by to bolo, keby sme spolu chodili. Lenže on chodí s Emou a navyše preňho vôbec nie som dosť dobrá. Som skaderuka-skadenoha s hnedými vlasmi ako slama a s dlhou tvárou.

Ani neviem ako a je veľká prestávka. Sedím, žujem suchý rožok. Bol celou mojou desiatou. Naraz sa predo mňa postavili tri kráľovné triedy – Klára, Miša a Ema.

,,Počuj, daj mi desiatu,” povedala a uškrnula sa. Zrazu sa však zháčila, keď videla, čo jem.

,,No, radšej nie…Musíš byť vychudnutá, to mi je ľúto,” povedala s nevinným výrazom. Potom sa pozrela na svoje priateľky a nahlas sa rozosmiala.

,,Ach, vôbec mi to nie je ľúto,” povedala, keď sa dosmiala. ,,V tom ústave ti dávali lepšiu stravu, však? No, veď si tam aj mohla zostať, nechýbala by si…”

,,Ani tebe by ústav neuškodil,” povedala som potichu.

No Eme to neušlo a skríkla: ,,Čo si o sebe myslíš?! Že si múdrejšia ako ktokoľvek iný?! To asi ťažko, krava! Za toto bude trest!”

V momente ma jej dve pätolizačky chytili za plecia. Čakala som to najhoršie – a aj sa stalo. Ema vzala moju tašku a všetko mi z nej vysypala na stôl. No to nebolo najhoršie.

Ona sa v tých veciach začala prehrabovať.

,,Čo je toto? Ach, len smeti,” uškrnula sa a roztrhala papier s úlohou. A takto sa bavila, až kým sa nedostala k…môjmu denníku.

Bol v ňom napísaný každý detail o Eme, jej kamoškách, mame a o Nikolasovi. Ak to prečíta nahlas, viem, že to bude bolieť.

,,A toto je čo? Denník?” Chcela ho otvoriť, keď tu jej z tváre zmizol úškrn a nahradil ho jej nevinný úsmev.

,,Niko…” Pochopila som jej náhlu zmenu nálady. Keď je tu Nikolas, tak si krotká ako baránok,´ pomyslela som si.

,,Čo tu robíš? Pamätáš si, čo som hovoril?” Nikolas už stál rovno predo mnou pri Eme.  ,,Áno, viem čo si mi hovoril, ale…”

,,Žiadne ale. A ak s tým neprestaneš, odchádzam.”

Ema vytreštila oči.

,,To by si neurobil.” Nikolas sa trpko usmial.

,,Ale áno…urobil. Nechaj ju.” Zazvonilo.

,,Choďte preč.” Ema kývla rukou na  svoje priateľky a odišli. Ja som si rýchlo zbalila veci, nachystala sa  a bola šťastná, že som prežila bez ujmy. Veľmi dobre som vedela, čo by sa stalo, keby Nikolas nezakročil.

,,Ďakujem,” zašepkala som.

Nikolas sa usmial a povedal: ,,Rado sa stalo. Si v pohode, Eva?” Prekvapilo ma, že sa pýta. Tak som povedala len: ,,Áno.”

Zrazu bola obedová prestávka. Hneď som bežala na obed – bolo to jediné teplé jedlo dňa. Ako vždy som sedela sama, rýchlo som zjedla a chystala sa odísť, aby som mohla vybaviť mamin nákup. Keď som si hodila batoh na plecia, všimla som si papierik s mojím menom. Opatrne som ho zdvihla obávajúc sa, že je od Emy.

Nie. Bol od niekoho iného.

Bol od Nikolasa. Stálo tam: Eva, chcem sa s tebou stretnúť. Po obede za jedálňou? Nikolas.

Takmer so vyskočila od radosti. Chce sa stretnúť! A so mnou! Odkráčala som za jedáleň. Nik tam nebol. Čakala som asi desať minút, keď som už chcela odísť, no naraz ma niekto schytil za ruky a mne bolo jasné, že som padla do pasce.

,,Ale, ale… Čakáš Nikolasa? Ten nepríde, no nemaj strach. Som tu ja,” povedala Ema. Miša mi zhodila tašku a Ema mi niečo ukázala. Môj denník…

,,Toto som našla. Nebolo tam meno, tak som si to prečítala, aby som vedela, koho to je. No a keď som to zistila, nevedela som prestať. Má to…zaujímavý obsah. Poďme si to prečítať…” Odkašľala si a začala čítať.

,,Milý denník, dnes som sa rozhodla. Som do Nikolasa zaľúbená. To je zaujímavé. A teraz posledný zápis. Dnes ma Nikolas zachránil pred Emou. Je možné, že sa mu páčim?” Zaklapla denník a udrela ma ním po hlave.

,,Myslíš, že by si sa mu mohla páčiť?! Ty?! Aká smiešna predstava!” Znova ma ním udrela. Potom šeptom dodala: ,,Teraz budeš dobre počúvať. Na Nikolasa sa už nikdy ani len nepozrieš, jasné!?”

Rýchlo som prikývla. V okamihu ma vzala za plecia a začala mnou triasť. Jej dve spoločníčky ma pustili a Ema ma sotila o stenu jedálne. Naraz mi silno udrela hlavu do steny. Robila to znova a znova. Keď to urobila tretíkrát, klesla som na zem. Ema do mňa ešte niekoľkokrát kopla a potom odišli. Ja som sa ponorila do tmavých snov bezvedomia.

Keď som sa prebrala, bola už tma. Opatrne som vstala a ani neviem ako som sa doterigala domov. V kuchynskom okne sa svietilo. Mama bola doma… Vošla som do kuchyne.

,,Kde je nákup?!” zvrieskla mama.

,,Predavačka zistila, že nemám 18 a nepredala mi to, ale…”

,,Žiadne ale! Mala si mi to doniesť, ty krava! Kde si bola tak dlho? A čo to máš na hlave?” ,,Len som sa s niekým pohádala, ale to nič nie je, to sa zahojí,” vysvetlila som okľukou. ,,Si slabá, keď sa takto strápňuješ. Takto som ťa nevychovala! Ak sa neprestaneš vzdávať, tak dostaneš!”

Takéto vyhrážky boli normálne.

,,Nevzdávam sa, ja…” nedopovedala som, lebo moja mama sa znenazdajky pri mne zjavila a dala mi facku. Poriadne silnú. Urobila to asi 5-krát, potom ma odtiahla na chodbu a sotila ma von do zimy, bol totiž november.

,,Nechcem ťa tu vidieť!” zabuchla dvere. Ja som ležala na studenej zemi len v ľahkom oblečení. Vstala som a odvliekla sa preč. Prešla som do neďalekému parku, kde som zbadala mužskú postavu. Bola som otrasená a nevedela si spomenúť na sebaobranu. On sa stále približoval a ja som vedela, že je zle. Chcela som ujsť, no zrazu ma schmatla za rameno čiasi ruka a už známy hlas sa spýtal: ,,Eva?”

,,Nikolas? Čo tu robíš?” spýtala som sa zmätene. ,,Išiel som sa prejsť. A ty?”

,,Ja? Ja som sa išla tiež prejsť,” habkala som.

,,Áno? S krvou na hlave?” podotkol.

Zamyslela som sa. ,,Áno?” Nikolas pokrútil hlavou a súcitne sa usmial.

,,Poď so mnou. Moji rodičia nie sú doma, išli na výročie do Talianska. Sú obaja zdravotníci, môžem sa ti na tú ranu pozrieť,” navrhol.

Tá predstava dosť lákala. A preto som ako v sne povedala: ,,Dobre, ideme!” Uškrnul sa a viedol ma k sebe domov.

Keď sme prišli, posadil ma a začal mi ošetrovať ranu. O 30 minút bol hotový a začal sa pýtať. ,,Kto ti to urobil? Ema?” Nemo som prikývla. ,,Povedz to učiteľke.”

,,Nie som žalobaba,” zašepkala som. Stál za mnou, no spravil pár krokov a bol predo mnou. Dlaňou mi zdvihol tvár, aby sa na mňa mohol pozrieť. Skúmavo sa na mňa pozrel. Moja tvár bola bez výrazu. ,,Nebola by si žalobaba. Keď to povieš, pomôže to.”

,,Nechcem pomoc! Zvládla som to včera a zvládnem to aj dnes! Nikto nič nechápe! Moja mama chodí domov v noci. No dnes prišla skôr. Áno, spravila mi to Ema. A keď som prišla domov, moja mama sa na mňa hnevala. Nedoniesla som nákup. Nakupujem pre ňu vždy pred školou, preto vždy meškám. Nahnevala som ju, a preto…ma vyfackala. Ale všetko je to len moja vina. Počuješ?! Ja…” nedopovedala som.

Podlomili sa mi kolená, spadla som na zem. Z očí sa mi rinuli slzy. Cítila som sa ako malé decko. Náhle som sa ocitla v jeho náručí. To náručie patrilo Eme, nie mne. Tvár som si zaborila do jeho ramena, no náhle som pocítila nutkanie pozrieť sa na neho. To  som aj spravila. Pozrel sa mi do očí a potom…ma pobozkal.

O rok neskôr…

Všetko sa začalo riešiť. Ema dostala 2 zo správania. Mama odišla. Nikto mi nepovedal kam. Rozprávam sa so psychologičkou o všetkom, čo sa stalo. Musím uznať, že Nikolas mal pravdu. Stačilo to len niekomu povedať. Občas chcem na všetky tie veci zabudnúť. No potom si spomeniem, že by som zabudla aj na to, aká som silná a čo všetko som zvládla.