Všetko zlé je na niečo dobré

Volám sa Joe. Mám 15 rokov a chcem vám porozprávať môj životný príbeh. Od malička som bol vychovávaný v pestúnskej rodine neďaleko Prešova. Mal som veľké šťastie. Nikdy za mnou nezatvorili dvere. Naučili ma jednu dôležitú vec a to prijať samého seba takého aký som. Áno, som „RÓM“ a veľa ľudí to berie s negatívnymi pocitmi.

,,Som vôbec človek? Patrím vôbec do tejto spoločnosti? Mami, prečo sa tak sa mňa škaredo pozerá ta pani predavačka ?“….
Tieto otázky my behali hlavou cele moje detstvo . Nevedel som sa priradiť k spoločenstvu, ktoré by ma prijalo takého aký som. Po pravde – ja som nechcel. Bál som sa že keď oslovím niekoho, alebo skôr mal som pocit, že ma neprijímu medzi seba len kvôli farbe pokožky. S takými to vecami som sa nevedel dlho zmieriť. V mojich 10-tich rokoch som si uvedomil, kde robím chybu.

Ta chyba bola tá, že som sa pozeral na ľudí okolo seba a neveril som sám sebe. Postupom času som strávený voľný čas netrávil za PC, alebo zamýšľaním sa nad tým, či tu patrím , ale začal som sa venovať viac sám sebe. Hral som na husliach čo raz viac a dlhšie. Dokonca som sa prihlásil na herectvo. Toto obdobie mi dalo do života nádej. Nádej stať sa niečím, čím som chcel vždy byť.

Keď som bol na prvej hodine herectva, bál som sa že ma tam nebudú chcieť. No ako sa vraví ,,opak je vždy pravda.“ Začali za mnou chodiť spolužiaci a pýtali sa ma na rôzne otázky. Po pravde mal som pocit, že mi praskne hlava. Nevedel som, komu mám skôr odpovedať.

,,Skade si? Prečo si sa prihlásil? Hráš na nejaký hudobný nástroj?“ V tej chvíli som sa cítil veľmi dobre. Vtedy som pochopil alebo skôr uvedomil som si, že sem patrím. Konečne som si našiel miesto, kde patrím.

Rok 23/24

Tento rok beriem ako rok niečoho, čo sa nemalo stať. 24. septembra 2023 som bol sa súde, kde sa rozhodlo, že idem do detského domova. Bol som z toho zničený.
,, Rušíme pestúnsku starostlivosť u p. Jurišinovéj z dôvodu zlého správania mladistvého Joea.
26. septembra 2023 bude priradený do detského domova v Prešove na Sabinovskej ulici.“
Po dvoch mesiacoch v decáku som bol úplne iný človek. Nechodil som do školy, lebo kamaráti mi boli prednejší. Začal som s nelegálnymi vecami (drogy , alkohol), ktoré ma
dostali do veľkých psychických problémov.
Bol som na tom tak zle, že som si nevedel predstaviť deň bez alkoholu a drog. Pomáhalo mi to zabudnúť na to, kde som a hlavne na tie posmešky a iné veci. Ale to bolo iba v mojej hlave.

Postupne som strácal kamarátov, dôveru u ľudí ktorí mi verili. Ja som vtedy nerozmýšľal, ale konal. Robil som všetko preto, aby bolo mne dobre. No pochopil som to veľmi neskoro.

,,Joe zajtra ráno ideš do Diagnostického centra v Ružomberku. Je mi to ľúto, ale môžeš si za to sám a ty to dobre vieš!“
S touto vetou za mnou prišla vychovávateľka keď som ležal v posteli a pozeral som videa
v telefóne. Bolo 26. novembra 2024. Tento deň bol môj posledný v Prešove. Ráno asi okolo 7:30 prišla pre mňa psychologička a odviezla ma do Ružomberka. Videl som na nej, že je s toho veľmi smutná, ale aj nahnevaná. Moje pocity boli zase úplne iné. Strach, smútok, predsudky….. Keď som došiel do Ružomberka, mal som veľký strach, že čo ma čaká.

Prijala nás taká milá psychologička, z ktorej išla dobra energia. Celý čas keď som sa s ňou rozprával, tak sa na mňa s úsmevom pozerala. Na lavičke v čakárni (tak by som to asi nazval) bola jedna baba, ktorá bola tiež nová a došla v ten istý deň ako ja. Tak som sa k nej prihovoril.

Ja: „ Pekné boty.“
Ona: „ Diki len sú kúsok špinavé“
Ja: „Ako sa voláš? “
Ona: „ Sofia, ty. “
Ja: „ Joe. “
Ona: „ Joe? To som ešte nepočula. A začo si tu? “
Ja: „ Mal som problémy si alkoholom a tak. Do školy som nechodil. Veľa je toho.“
Ona: „ Ja som tu za to isté. Škola, alkohol a iné veci.“
Ja: „ Okej už musím, tak vidíme sa potom, čauko.“
V tej chvíli som vedel, že ja a ona si budeme rozumieť. ☺
Po zoznamovačke sme sa mali priradiť do skupín podľa ročníka. A zistil som, že Sofia bola tiež v mojom ročníku, takže sme boli spolu v skupine. Bol som rád a ona tiež.
Prvé týždne boli ťažké, ale aj veľmi pekné. Poznal som nových úžasných ľudí, ktorí boli na tom tak isto ako aj ja.

Vtedy sa mi potvrdilo to, že „VŠETKO ZLÉ JE NA NIEČO DOBRÉ.“
Po niekoľkých mesiacoch som sa zase zmenil. Ale nie k dobrému. Začal som byť viac
agresívny, nerešpektoval som vychovávateľov. A takto sa to so mnou tiahlo až kým si ma
nezavolala moja psychologička ktorú som mal mimochodom veľmi rád.
„ Joe, zajtra odchádzame.“
„ A kam, ak sa môžem opýtať?“
„ Do reedukačného centra v Sološnici.“
Pri tejto vete sa mi zastavil svet a rozmýšľal som nad tým čo som mohol urobiť lepšie
a hlavne inak. Lenže to už bolo neskoro. To ako som sa správal v diagnosťáku mi bolo vtedy veľmi ľúto. No nie všetko sa zmenilo vo mne a to boli city. Áno, rozplakal som sa bolo mi to veľmi ľúto, nevedel som s tým zmieriť. Zmocnil sama veľký strach.

To ráno, keď som mal odchádzať, tak som sa rozlúčil s každým, s kým sa dalo. Dostal som listy od dievčat od chlapcov dokonca aj od niektorých učiteľov. Vtedy som si uvedomil, že ma mali radi a ja som sa k ním správal tak ako som sa správal.
Po dlhej ceste som došiel do Reedukačného centra v Sološnici. Vtedy som mal ešte väčší
strach. Nevedel som, čo ma čaká, nevedel som akí sú tu chlapci, nevedel som nič. Na odovzdávke chlapcov som bol celý čas ticho. Potom sa za mnou pristavili chlapci, a pýtali sa ma na rôzne otázky.

Postupom času som si našiel kamarátov ktorým som veril ja a ktorí verili mne. Zistil som, že je tu dobre, ale domov my chýbal. Vytváral som si dôveru u vychovávateľov. Chcel som aby mi mohli veriť. Presvedčil som ich, že som iný ako bolo v papieroch. Zadávali mi úlohy, ktoré som rád a dobre plnil. Vysvetlili mi pravidla a dbali, aby som ich dodržiaval. Presvedčili ma, že sa môžem zmeniť a dokážem to ak budem sám chcieť. Nie nikto iný. Len „JA“.
Po niekoľkých mesiacoch som sa zmenil. A tento ráz k tomu lepšiemu. Bol zo mňa chlapec, ktorý vedel pomôcť, vždy keď sa dalo. Robil som všetko čo som mal. Mňa nezaujímali druhý, ja som si išiel svoje tempo.

Po pol roku keď som sa tešil, že pôjdem domov tak som dostal výchovné opatrenie (ďalšieho pol roka v RC ). Bol som z toho smutný, ale posilnilo ma to k tomu, aby som bol ešte lepší.

Všetko zlé je na niečo dobré týmto heslom sa teraz riadim. Skúste to aj a pochopíte, že keď vám rodičia niečo zakážu, tak vedia prečo. A ty sa skús nad tým zamyslieť, že prečo to urobili. A keď na to prídeš uvidíš, že sa budeš cítiť lepšie.

JOE