Tieň svetla

Svet hrá sa s nami, nikdy fér,
mladí padajú, keď chcú ísť vpred.
Choroba príde bez varovania
v sekunde zmení dni aj plány.

Prečo choroby berú mladých,
prečo ich čas prišiel takto skoro?
Prečo rakovina rastie v telách,
čo sa ešte len učia žiť naplno?

Prečo má niekto dvadsať a už pozná bolesť dní,
kde lekári hovoria viac než vlastné sny?
Prečo sa niekto učí každý deň prežiť,
keď iní sa učia len noci prepiť?
A kým ich triedy riešia drámy, kto koho nechce,
oni riešia otázku: „Budem tu ešte?“

Genetika mieša karty bez pravidiel hry,
niekomu vezme hlas, inému nohy.
A my len sledujeme, ako padajú tí,
čo včera ešte verili na dlhé roky.
Niektorí z nás sa učia žiť s tým, čo neprejde,
s tým, čo neodíde, len ticho príde.
S chorobou, čo nepozná vek ani hranicu,
čo vtrhne do života ako zlodej v noci na ulicu.

Niektorý má v hrudi nádory, ktoré nechcel,
niekto má krv, čo mení sa na jed.
Niekto má srdce, čo bije príliš slabo,
niekto pľúca, čo dýchajú s námahou.

A predsa každé ráno vstane,
hoci ubolene, hoci pomaly.
Každé ráno je malým zázrakom,
hoci každý deň je zápas.
Kiežby na každého cestu von bol čarovný liek,
no neexistuje sľub, že zajtra bude lepšie než dnes.

Ale možno práve v tom je odpoveď:
že aj keď choroby sú reálne,
aj keď bolia viac, než hocikto chápe,
človek žiari tým, že bojuje,
že v sebe nájde dôvod,
hoci slabý, hoci malý,
ale vlastný:

dýchať, vstať, prežiť deň
a veriť, že svetlo príde,
aj keď zatiaľ vôbec nevidieť jeho tieň.