Nečítaj…

Sedíš v kresle, ticho.
Tvoja tvár je bledšia než bývala, oči trochu unavenejšie… a ja sedím oproti tebe,
ako kedysi ty pri mne, keď som mala horúčku
Lenže teraz nemám horúčku ja, ale horí vo mne niečo, čo sa nedá schladiť.
Rakovina. Slovo, ktoré sa lepí na steny nášho domu ako prach.
Nezvaný hosť, ktorý neodchádza.
Hovorili, že možno… že možno ustúpi.
Ale dnes už nehovoria „možno“.
Dnes mlčia. Ako ja, keď ťa držím za ruku a neviem, čo povedať.
A ty…ty si stále ty.
Silná. Nežná.
Ale viem, že aj keď sa usmievaš, niečo v tebe plače.
Možno nie kvôli bolesti, ale kvôli mne.
Lebo vieš, ako ma zlomí to, čo príde.
A ja to viem tiež.
Niekedy sa mi zdá, že tvoje ticho kričí.
Nie „nechcem zomrieť“, ale skôr „nechcem ťa opustiť“.
A to bolí viac než čokoľvek iné.
Lebo ja by som dala čokolvek, aby som to zmenila.
Ale nemôžem.
A ty to vieš.
Možno raz budem silná ako ty.
Možno nie.
Ale teraz… teraz len sedím vedla teba,
počítam tvoje dychy a prajem si, aby ich bolo nekonečno.
Niekedy rozmýšľam, ako veľmi sa môže rozpadnúť srdce, kým prestane biť.
Lebo moje ešte bije. Ale je to len mechanika.
Nič, čo cítiš, keď ťa lámu pomaly… nie násilne, nie naraz, ale potichu, deň za dňom.
A ty vieš, že to nemôžeš zastaviť.
Každý deň hrám divadlo.
Usmievam sa na ľudí, čo sa ma pýtajú „ako sa máš?“
Poviem „v pohode“, lebo čo iné povedať?
Ak by som povedala pravdu, asi by cúvli.
Moja bolesť by bola priveľká na ich pohodlie.
A ja už nechcem byť niečou záťažou.
Ale večer, keď všetci zaspia a zostane len ticho,
to sa vráti.
Ten pocit, že sa svet rúca potichu, bez výkrikov.
Že babka, ktorá kedysi niesla celý môj svet v dlani,
mi pomaly mizne medzi prstami ako piesok.
A ja nemôžem nič urobiť.
Môžem len sedieť. Držať jej ruku. A dýchať, keď dýcha ona.
A čakať… na čo vlastne čakám?
Zázrak?
Alebo len trochu viac času?
Nie som pripravená.
A viem, že ona to vie.
Cítim to v tom, ako sa na mňa díva.
Nie je to pohľad niekoho, kto sa lúči s týmto svetom.
Je to pohľad niekoho, kto sa lúči so mnou.
A ja ten pohľad nezvládam.
Ak by som mohla, zobrala by som tú bolesť na seba.
Celú.
Len aby ona mohla ešte raz piecť koláče.
Ešte raz spievať tú starú pesničku, keď si myslí, že ju nikto nepočuje.
Ešte raz mi povedať: „Poď, daj si polievku, si bledá.“
Ale život nie je spravodlivý.
A rakovina nepočúva prosby.
A tak len sedím.
A píšem.
Lebo inak by som sa rozsypala na kúsky.