Od slobody k neznámemu

Volám sa Vierka.  Bola som obyčajné dievča v roku 1880, ktoré každý deň  chodilo s rodinou na pole,  aby sme si zarobili na obživu. Miestami to bolo kruté a vyčerpávajúce, ale vďaka tomu som sa vedela tešiť z maličkostí a prežitých chvíľ v kruhu najbližšej rodiny. Mali sme skromný príbytok. Dom pozostával z kuchyne a jednej izby, no pre nás to bolo bohatstvo. Tí, ktorí mali menšie šťastie spávali pod šírym nebom, poprípade v stodole. Veľa ľudí zomieralo od hladu, pretože šľachta musela mať všetkého veľa. Ja som sa ale vždy potešila aj skromnému jedlu. Všetci mali tenké, špinavé a potrhané oblečenie, ktoré nebolo nevýrazné. Bolo pre mňa frustrujúce vidieť populáciu okolo mňa umierať kvôli nedostatku živín, ale taký bol život.

Nemala som žiadne hračky ani zábavu. Od začiatku svojho života som poznala len tvrdú drinu. Ale predsa som mala jednu výnimku, ktorú som nazývala zábava. Každý štvrtok som odišla k potôčiku, kde som utiekla od reality. Žblnkot vody a spev vtákov ma utišoval. Najsmutnejší moment bol vtedy. keď ma mama volala domov. Jedného dňa som dovŕšila šesť rokov. Možno si myslíte, že som to s mojou rodinou nejak oslávila, ale kdeže. Narodeniny oslavovala len šľachta a ich potomkovia. Bežní ľudia ani nevedeli,  čo je oslava tohto sviatku. Ale bola som na to zvyknutá a smútok tu nemal miesta.

Mala som pravdepodobne šťastie, pretože sme v ten deň nemuseli pracovať na poli. Chcela som sama osláviť svoj veľký deň. Rýchlo som si zobrala do ruky kúsok chleba a utekala som k potoku. Ku koncu dňa som sa už chystala domov. Keď v tom sa predo mnou  zjavila čudná postava. Oblečenie mal úplne iné ako ho mali ľudia v mojom meste. Bolo tak lesklé a farebné. No, moju pozornosť zaujala nejaká vec na jeho ruke. Svietilo to rôznymi farbami. Rozhodla som sa ho prenasledovať a zistiť,  čo to je. Ale všimla som si, že nie som jediná, ktorá na neho číha. Neznámy človek začal liezť na kopec. Armáda za ním bežala ako besná. Kým som ich dobehla, cudzinca už spacifikovali a on nevládne ležal na zemi. Neskôr ho odvliekli ku veliteľovi. V šoku som tam stála ako nepríčetná a neverila som vlastným očiam, čo sa to práve stalo až som sa po niekoľkých minútach rozhodla, že idem domov. Po ceste som sa potkla a skotúľala dolu kopcom. Keď som pristála,  zbadala som presne tú vec, ktorá ma tak zaujala. Zobrala som ju do ruky a nejaké tlačidlo začalo silno blikať. Omylom som ho stlačila a vtiahlo ma to do úplne iného sveta. Hneď som začala kričať meno svojej mamy.

Všetko bolo tak iné a zvláštne. Ocitla som sa v meste, kde som si ako prvé všimla, že ľudia nie sú oblečení tak,   ako som bola zvyknutá. Každý aj obyčajný človek mal celkom slušné oblečenie. Spoločenská elita mala odev na vyššej kvalitnejšej úrovni. Po námestiach sa premávali stroje, ktoré sa pohybovali pomocou kolies,  nikdy som nič také nevidela. V mojom období som zahliadla len kone  a aj to výnimočne. Keďže som nebola na vidieku ale v meste, drevené domy nahrádzali modernejšie betónové stavby. Začala som sa od strachu triasť a to sa mi stalo prvýkrát v živote. Nikoho som nepoznala a všetko bolo také cudzie. Jediné, čo som mala so sebou,  bola tá vec, čo ma sem premiestnila.

Niekoľko dní som sa skrývala a sedela pod mostom, ale hlad ma premohol. Začala som sa prechádzať po námestí.  Vtom som začula niekoho rozprávať o Rakúsko-Uhorsku. To som ale v tej chvíli nechápala a môj žalúdok si pýtal potravu. Na nič iné som sa v tú chvíľu nevedela sústrediť.  Zacítila som omamnú vôňu čerstvého chleba. Slinky sa mi zbiehali a nemohla som tomu odolať. Dorazila som k jednému stánku a nenápadne som chcela ukradnúť pečivo. Nebola som na seba hrdá, ale hlad ma prinútil. V ten okamih ma odtiahla neznáma pani. Spýtala sa ma: ,,Dieťatko, čo to robíš? Si hladné?“ z oka mi začali stekať slzy vďačnosti, že si ma konečne niekto všimol. Jediné, čo som sa zmohla povedať bolo: „ Áno, som hladná a bez domova.“   ,,Pani skoro podskočila a hneď mi odvetila: „Poď za mnou, zoberiem ťa k nám.“ Ani som nestihla nič povedať a už ma ťahala cez celé mesto do najbližšieho domu.

Vošli sme cez veľkú bránu na nádvorie, v ktorom bývalo mnoho rodín. Moja záchrankyňa ma viedla po schodoch  a cez veľkú pavlač,  do jej bytu. Dostala som jedlo a vodu a cítila som sa ako v siedmom nebi. Išla som si pospať,  pretože som bola extrémne unavená. Po dvoch dňoch spánku som sa prebrala a pozerala, kde to som, nič som tu nepoznala. Po pár hodinách som sa dozvedela, že ten anjel strážny,  čo ma tu prichýlil sa volala Janka. Mala ďalšie tri deti a ešte sa ujala aj mňa. Síce bola viac-menej na pokraji svojich síl a ani som sa nečudovala, predsa len mala štyridsaťosem rokov. Na tretí deň ráno sme išli nakúpiť potraviny.

Vyšli sme do ulíc a začuli sme strašný krik. Po uliciach behali vojaci. V každom kúte mesta bol chaos a panika. Ani sme nezaváhali a utiekli sme domov. Bolo to pre mňa utrpenie. Ani raz som si nepomyslela, že niečo také zažijem. Janka chodila kupovať potrebné suroviny sama, pretože sa o nás, deti,  bála. Po šoku, ktorý som utrpela tam von,  som nedokázala vypustiť ani hlásku. Bola som zmätená, dezorientovaná, bezmocná a neistá,  čo mi budúcnosť prinesie. Toho si všimla moja náhradná mama. Komunikovala so mnou každý deň až som zistila všetky potrebné informácie. Ocitla som sa v roku 1914 a práve zúri prvá svetová vojna. Skoro mi srdce vyskočilo, keď som to zistila. Strach sa vo mne kopil každým dňom viac a viac. Mesiace utekali ako voda. Počula som streľby z dela. Počet mŕtvych sa každým dňom zvyšoval. Napätie v meste bolo čoraz intenzívnejšie. Niektorí bojovali len kvôli územiam, bohužiaľ,  k nim sme patrili aj my, iní trpeli súperením s týmito tyranmi len pre lepšiu budúcnosť. Nechápala som,  čo ľuďom dá k šťastiu pár kilometrov štvorcových. Neverila som, že mi tak bude chýbať práca na poli. Ten príjemný čerstvý vzduch… Vánok vo vlasoch… Celá vojna bola masaker pre všetkých. Prešli 4 roky a my sme stále žili v obavách.

Jedného rána sme sa zobudili na obrovský rozruch. Nevedeli sme, čo sa deje. Keď sme vyšli z domu na námestie, tak sme len videli obrovské oslavy, tance a spevy na ukončenie vojny. Konečne bol mier. Ale v tom sa zopakovalo presne to isté , čo predtým. Tlačidlo začalo blikať. Tentokrát som ho nemusela stlačiť a už som bola znova v inom časovom priestore.

Všade bolo ticho. Studený vietor mi česal vlasy. A ja som od nedočkavosti začala behať. Presa len von som nebola skoro 4 roky. Bol to úžasný pocit. Síce som si odznova musela hľadať náhradnú rodinu , ale v tú chvíľu ma to nezaujímalo. Bola som opäť voľná. Dostala som sa do prírody. Chcela som tam stráviť všetok čas,  čo som zmeškala. Žila som ako divožienka. Zaspala som pri mesiačiku. Ráno som sa zobudila a hneď som sa zľakla. Bola som v nejakom cudzom príbytku. Ozval sa ku mne hrubý mužský hlas. Na malú chvíľu som onemela. Bol to postarší pán bez detí a ženy. A celkom sa potešil, keď ma našiel,  aspoň mu mohol niekto robiť spoločnosť počas tichých dní. Postupne sme sa zbližovali. Volal sa Jozef. Chodili sme na prechádzky do prírody.

Bol to ako splnený sen,  ale stalo sa,  čo som nečakala. V lese nás zastavili a prepadli gardisti. Jozefa dobili a na mňa kričali z plných pľúc. Slzy mi kvapkali z oka ako dážď. Mala som 11 rokov a bolo náročné pre mňa odtiahnuť domov niekoľkokilové telo. Postupom času sa mu rany pekne zahojili. Medzi ľuďmi bolo veľké napätie. Ja som každý deň chodila do obchodu kupovať potrebné veci. Raz som sa vrátila a on sa konečne prebral. Povedal mi, že som vo veľkom nebezpečenstve, lebo je žid a árijská rasa takých ako je on, chce vyhubiť. Nemci boli v tú dobu nadradení a neporaziteľní . Na ich čele bol vládca Hitler. Postupne si podmanil nemecký národ. My, Slováci,  sme s nimi spolupracovali. Tento človek chcel obsadiť celú Európu a nechať v nej kľudne žiť len svoj ideál človeka. Miesto tam nemali židia a Rómovia. Postupne začal odstavovať týchto ľudí od školy, práce, následne prišli o živobytie a bývanie. Zobrali im všetko. Dokonca museli nosiť židovskú hviezdu. Boli to utláčaní a utýraní ľudia. A takýto osud sme mali ja a Jozef. Síce som nebola židovka, ale nemohla som ho nechať samého, navyše som k nemu bola už priradená. Z jeho bytu nás premiestnili do židovne. V jednom paneláku bývali židia z celého mesta. V jednom byte nás bolo aj dvadsať,  ale bolo to tam plné lásky.

Po večeroch som sa trápila, lebo mi začala chýbať sloboda a rovnoprávnosť. Prvá svetová vojna bola zlá,  ale tu sa správali k ľuďom ako k  zvieratám. Ubúdalo nás každým dňom čoraz viac. Gardisti nám povedali, že sme išli len na lepšie miesto a nazývali to pracovné tábory. Posielali tam starých, ale aj chorých ľudí, ktorí mali papier od lekára. Jedinú výnimku mali hospodársky dôležití židia, ale o tých, ktorí potom odišli do tábora, sme už  nikdy nepočuli. V obchodoch sme si mohli vyberať len určité potraviny. Takú diskrimináciu som v živote nezažila. Ráno som sa zobudila a dostali sme povolávací list na transport. Jozef bol s tým v pohode, ale ja som cítila, že to bude niečo zlé. Všetci sme sa mali stretnúť na stanici. Keď sme tam prišli, začali čítať postupne mená. Delili nás do nákladných vagónov podľa pohlavia. Boli sme tam natlačení ako dobytok. Prevoz trval tri dni, kým sme prišli na miesto. Počas celej cesty sme nedostali jedlo ani vodu. K tomu tam nebolo dostatok vzduchu. Ľudia umierali už vo vagónoch. Po zemi bol moč a výkaly a zapáchali tam aj telá mŕtvych. Bolo to traumatizujúce. Po príchode nás rozdelili do barakov. Každý mal nejakú prácu. Na deň sme dostali jeden krajec chleba a pohár vody. Tí, ktorí tam boli dlhšie vyzerali ako živé mŕtvoly. Kto nevládal pracovať,  bol rovno vyslaný na smrť. Videla som stenu, kde ich strieľali. Boli tam aj detské obrysy, čo ma najviac zarmútilo, ale všimla som si, že od príchodu som nevidela žiadneho starého človeka. Zistila som, že ich rovno posielali do plynu alebo spálili za živa. V myšlienke som sa vracala k Jozefovi, či ešte žije. Bola som strašne osamelá a mladá. Nechápala som, ako sa toto celé môže diať. Ľuďom povedali, že sa môžu ísť osprchovať a postupne ich brali po skupinách. Priestor vyzeral ako naozajstné sprchy ale židov tam zamkli a pustili plyn. Nebolo odtiaľ úniku. Telá rovno spaľovali. Do dózy zberali zuby ľudí. Medzitým civilisti začali pripravovať atentát na Hitlera. Vznikli rôzne odboje, ktoré pomáhali ľuďom. Všetky špinavosti začali vychádzať na povrch,  čo stvárajú Nemci po Európe. V najbližších dňoch bol nezvyčajný ruch,  Nemci chodili vystrašení. Jedno ráno sme videli čudný pohyb a dôstojníci a vojaci SS začali utekať. Nasadali do áut a opúšťali tábor. Prišla nás oslobodiť Červená armáda. Všetci v tábore začali oslavovať a vítať osloboditeľov. V kútiku duše som dúfala, že je aj Jozef v poriadku. Ja som to prežila veľmi ťažko, podvyživená, ale pri živote. Transportovali nás naspäť do nášho mesta, ale domov som nenašla, lebo z neho boli ruiny. Čakala som na Jožka týždeň, ale on sa neukázal. Zistila som, že už nie je medzi nami. Zanechalo to vo mne obrovskú stopu, ktorú si ponesiem do konca života. V mojej hlave stále behala otázka, ako môžu byť ľudia takí krutí. Musím povedať pravdu, že som bola šťastná, keď sa to celé skončilo. Hodinky mi začali zase blikať na ruke a blížil sa môj čas odchodu. V priebehu desiatich minút som zmizla opakovane do inej doby.

Písal sa rok 2020. Na ulici neboli žiadni ľudia iba ja a prázdno. Ostala som celá udivená, kde sú všetci. V panelákoch a domoch sa svietilo. Túlala som sa po noci. Cítila som sa ako voľný vták. Začula som za sebou hlasy mužov. Otočila som sa a videla som, že majú prekryté ústa. Prišli za mnou a pýtali sa, kde mám rúško. Nechápala som,  načo ho mám mať. Zaujímalo ich odkiaľ som a či mám Covid. Nevedela som, čo to je a poprosila som ich, nech mi to vysvetlia. Pozerali na mňa,  ako keby som bola mimozemšťan. Tak pán policajt ma poučil, čo je to za chorobu, že je to vírus, ktorý je veľmi nákazlivý a prenáša sa to vzduchom. Poskytol mi rúško, aby som si prekryla pol tváre. Dýchalo sa v tom ťažko. Chcela som sa ich spýtať, kde sa môžem na noc uchýliť,  pretože tu nemám domov. Zobrali ma na policajnú stanicu, v tú noc som tam mohla zostať. Nasledujúci deň ma odviezli k jednej staršej dáme, ktorá žila sama a spýtali sa,  či u nej môžem pár nocí ostať. Musela som, lebo som bola v karanténe, tak mi vysvetlili, že nesmiem chodiť ani von. Neviem ,či to bola náhoda alebo mi to život takto pripravil, ale znovu som bola zatvorená dnu. Ja dieťa s vetrom vo vlasoch,  zžitá s prírodou,  to bol pre mňa trest byť zatvorená 10 rokov a teraz opäť. Na toto ochorenie zomrelo mnoho ľudí,  ale po skončení epidémie išiel život ďalej,  ale každý mal pred tým rešpekt. Rodiny sa nenavštevovali tak často a obyvatelia boli rozhádaní.  Dala by som čokoľvek za to,  aby som bola znovu so svojou rodinou aspoň na pár minút. Nikto si nevážil blízkych okolo seba,  síce je Slovensko malá krajina , ale verila som, že tu je viac lásky. Na očkovanie sa bolo treba nahlásiť cez mobilný telefón, ktorí vlastnil každý dokonca aj ja. Pubertiaci sú na nich doslova závislí a vymývajú im mozgy. Sociálne siete zabíjajú lásku. Vzťahy nie sú tak pevné a manželstvá sa rozvádzajú čoraz viac. Deti majú často komplexy, keď ich jeden rodič opustí. Šikanovanie v školách stúpa každým dňom. Mladí ľudia sú každou generáciou psychicky labilnejší,  viac si pripustia veci k telu. Vďaka tomu vznikajú psychické choroby, ktoré sa nemusia vyriešiť a dochádza k samovraždám. Navzájom si okolie nedôveruje a všetci sú falošní a podráždení. Telo ženy už nie je tak uctievané ako v dobe, kedy som sa narodila. Pre muža sú partnerka a dieťa nič. Nevera je aj celkom bežná. Vzťahy nie sú také pevné,  pri prvých komplikáciách sa rozídu a neriešia daný problém pretože sa nevedia tolerovať. Ego prevyšuje lásku. V dnešnej dobe dobývajú ženy mužov a to mi príde ako totálny nezmysel. Doba sa stále mení,  ale nie k lepšiemu. Populáciu postupne začínajú nahrádzať roboti a umelá inteligencia. Komunikácia s  ľuďmi viazne. Skládky s odpadom sú čoraz väčšie. Človek je len spotrebiteľ a so všetkým plytvá. Nikto si nič a ani nikoho neváži. O chvíľu sa nám príroda otočí chrbtom a zdroje sa vyťažia. Sami seba zničíme. Ja som bohužiaľ musela ostať v tejto dobe kvôli tomu, že som sa jedného dňa ráno zobudila a hodinky boli preč. Mám pocit ako keby to mala byť moja karma za to, že som si najprv nevážila,  čo som mala,  ale aktuálne by som dala všetko za to,  aby som sa vrátila do môjho milovaného domova a neprežiť si toľko zla na zemi. Niektorí si myslia, že zažívajú peklo, ale to ešte neprežili to, čo ja a podľa môjho názoru by si mali vstúpiť do svedomia. Pozitívna vec je, že som si vytvorila svoju vlastnú rodinu.